Skúsme to! 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Stretávame sa s novou postavou. Tereza, je to elfka, ktorá nevie nič o svojej minulosti a nevie kto je. Uteká z domova za slobodou a s cieľom pomôcť. Trochu som si vypožičala slová z jednej piesne, tak sa nehnevajte.

23.12.2010 (18:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 695×

5. kapitola - Zbohom

Tereza

Sny sú len odrazom našich prianí a podvedomia. Ja mávam sny veľmi zvláštne. Kráčam prázdnou ulicou a tíšim psov. Z poza rohu vyjde mladík. Má nádhernú postavu, srdce sa mi rozbúcha a ja sa pohnem k nemu. No keď sa priblížim, rozplynie sa ako para. Vráť sa! Kričím prázdnym mestom. Nikto sa však neobjaví. Celú noc spím schúlená, neznáma, stratená. Poznám ho? Je to len moja predstava? Tie muky prežívam znova a znova.

A možno... babka mi raz rozprávala o našich predkoch. Rozprávala o výnimočných bytostiach s neslýchanými schopnosťami. Vtedy som to brala ako rozprávku, no čím som staršia, tým tomu verím viac. Okolo mňa sa začínajú diať divné veci. Sledujú ma zlé bytosti. Cítim ich auru, je taká silná a podmanivá. Aj keď sa v nej nedá nájsť nič dobré, priťahuje ma neznámou silou. Niečo odo mňa chcú, ale neviem čo. Keď sa ku nim priblížim zdupkajú sťa zajace a už ich nikdy neuvidím. No namiesto nich prídu ďalší. Kopy nových bytostí. Desím sa ich, pozerajú sa mi na hruď, na miesto kde mám uložené srdce. Vtedy mi behajú po chrbte zimomriavky. Ešte, že môj šiesty zmysel mi káže držať sa od nich čo najďalej, inak by som už bohvie kde bola. Niekedy mám pocit, že by som najradšej ušla čo najďalej odtiaľto.

A dnes? Dnes naozaj utekám. Utekám preč z tohto mestečka, preč od týchto stvorení aj keď viem, že si ma nájdu. Už mám zbalené, len musím počkať kým zaspí babka. Možno by Vás zaujímalo kde mám rodičov, ale oni nie sú. Nikdy som ich nevidela a keď som sa na nich chcela spýtať, babka sa vyhovorila, že jej je nevoľno a odišla izby. Tak sa to opakovalo vždy až pokým ma to prestalo baviť.

Zavrela som dvere a sadla si na posteľ. Musela som sa rozlúčiť. Objala som vankúš, pohladila stenu a pomyslela na tie pekné chvíle, ktoré som tu strávila. Myslela som nato, ako som si ľahla s úsmevom po peknom rande, ako som plakávala do vankúša, keď som spravila niečo čo sa nepatrí a babka ma vyhrešila. Zrazu sa mi vybavila spomienka, ktorá sem vôbec nepatrí.

Mala som možno päť rokov a sedela som na sedačke v obývačke. Predo mnou sedela babka a trasúcou rukou si utierala horúce slzy z líca.

„Raz, budeš potrebovať pomoc... a keď už ja nebudem k dispozícií, spomenieš si na toto. Teraz si to zober a ukry to tak, že to o pár rokov, nebudeš ani ty vedieť nájsť.“ Letmo som prikývla a vytrhla babke z ruky knižku, ktorú srdcervúco zvierala. Poznala som takú skrýšu. Vbehla som so pivnice a odhrnula starý koberec, odchýlila som starú dosku, pohladila kožený obal a položila dnu knižku, ktorú som predtým ešte pobozkala.

Po líci mi stekali tmavé slzy, ktoré nepríjemne šteklili. Ja plačem totiž čierne slzy, aj keď som nikdy nedostala vysvetlenie, prečo. Sedela som pri dverách a uvažovala. Babka to vedela. Ona vedela, že raz odídem, že ju opustím. Prišlo mi to tak ľúto. Mala som chuť tu ostať, ostať pri nej a nenechať ju tu samú. Ale nemôžem, cítim že musím ísť. Viem to.

Pohladila som medailón, ktorý sa mi kolísal na ruke. Bol z bieleho zlata vykladaný rubínmi. Vždy som ho mala rada, aj keď mi bol niekedy na príťaž. Ak som bola na dne, on ma ťahal ešte do väčšej tmy, nikdy som sa nevedela zo situácie vymotať. A naopak, ak mi bolo výborne cítila som sa voľná ako vták, mala som pocit, že môžem lietať do oblakov. Zobrala som si svoje veci a po špičkách zišla do pivnice. Bolo v nej oveľa viac vecí ako v tej spomienke. Zasmiala som sa nad tou iróniou. Bojím sa tmavých miest a babke som prisahala, že nikdy do tejto pivnice nevkročím, ani keby som umierala. Teraz si tu veselo pospevujem a odhadzujem veci. Ten staromódny koberec tu už nebol. Premkla ma hrôza a vrhla som sa na dosku. Bola na pevno pribitá. Našla som nejaký divný kolík a vypáčila ju. Oddýchla som si, keď som tú knihu zbadala zaprášenú na dne podlahy. Vytiahla som ju a oprášila, strčila si ju pod tričko a zo smutným pocitom odchádzala do kuchyne. Na kúsok papiera som napísala len jednoduché Zbohom.

Slnko už dávno zapadlo a ja som smutne vykračovala po prašnej ceste na koniec osady. Otočila som sa a zo slzami v očiach som si to tu posledný krát obzrela. Nebudem plakať, chcem odísť šťastná. To sa mi hneď podarilo, pretože po cestičke sa ku mne blížil Tom. Z tváre som si rýchlo zotrela moje čierne slzy a upravila si vlasy, aby mi zakrývali moje až príliš špicaté uši.

„Kam si sa vybrala?“ Z tváre mu úsmev zmizol hneď, ako si všimol moje veci za chrbtom.

„Moja babka... je to zložité.“

„Čo to má spoločné s tvojou babkou? Ja mám čas, môžeš mi všetko povedať.“

„Ja odchádzam preč, už ťa zrejme neuvidím. Je mi to ľúto.“

„Čo? Ako ma môžeš opustiť po tom, čo sme spolu prežili? Ľutuješ čo? Náš vzťah? To si sa ani nechcela rozlúčiť?“

„Vlastne nechcela, nemala som v pláne stretnutie s tebou. A áno, ľutujem náš vzťah, nebolo to na nič dobré, len ti tu ubližujem.“

„O čo ti ide?“

„Ja ťa nemilujem, pochop to!“

„Prosím, nehovor také strašné veci, veď to bolo krásne.“

„Už musím ísť.“

Obišla som ho a po tvári mi začali stekať nové slzy. Zašla som za lesík a tam si sadla na zem. Plne som sa oddala plaču.

„Je mi to ľúto,“ šepla som, no vietor mi odtrhol slová od úst.

Vydala som sa smerom k rovine. Po dlhej chôdzi som zacítila vôňu mora. To je ono! Plná elánu som sa rozbehla k útesom. Zadýchaná som si sadla na zem a nejaký inštinkt alebo čo ma donútil ostať tu na noc.

4. kapitola - Zhrnutie - 6. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování