OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 8. part

22.07.2013 (17:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1012×

8. part

No pekne!! Tebe tie infúzie uškodili! Vrazili na mozog! Veď ty si mu vyznala lásku! Neznámy chlap a čo ona vyvedie?! Taká hanba! Mňa z toho picne!

Vyštekla moja hlava, asi ju práve trafil šľak a zvalila sa za gauč s rachotom.

No s pánom bohom, aj s batohom!

Luke, povedz už niečo! Zasa som vyrobila koninu a nedržala chrap na uzde?!

Dancer stále stojí pri posteli, neschopný slova, hruď sa dme rýchlym dychom, uhýba mi pohľadom, dokonca si šúcha čelo rukou a skrýva oči. Pre Kristove rany... toto nevyzerá dobre!

Čo som vykonala?! Ranila som ho?

Moje rozcítenie schytalo ľadovú sprchu, nevydržím bez vysvetlenia už ani chvíľku!

„Čo? Čo sa deje? Povedz mi!“ žiadam uplakaným hlasom, slzy sa mi opäť valia lícami, strach mi asi rozkmáše vnútro, roznesie ho na všetky svetové strany. Vystriem ruku v priateľskom geste, ale Luke sa nepohne ani o piaď. Neprijme ju.

Ešte hodnú chvíľku Luke váha, díva sa do zeme, až sa vzchopí, uprie na mňa sklenené kukadlá: „Kitty, ja... prepáč, zaskočila si ma. Presnejšie povedané, vyznanie. Som ohromený a uchvátený tvojou vnímavosťou... jej hĺbkou. Vystihla si ma presne hŕstkou slov, hoci ma poznáš pár hodín. Áno, taký som ja a môj tanec, tanec s vášňou. Milujem ten pocit, keď tancujem publiku, vnímavému publiku s jeho podporou, pochopením... keď sa spoločne zamotáme ako dvojité lano, spoločne napredujeme, ja udávam smer, rozmer, tvar i cieľ a publikum ma nasleduje s ochotou vnímať a užiť si naplno môj dar, ktorý mám pre neho... tanec, či pohyb ako taký.

Milujem tú prchavú chvíľku súznenia, keď sme naladení na jednu vlnu. Kitty, my dvaja sme boli pred chvíľkou dokonale prepojení, ja som sa ti vydal v šanc, ty si ma nasledovala s dôverou, obaja naplnení vrchovato šťastím z tanca, ilúzie, pohybu, fantázie. Mačiatko, videl som to na tebe už v klube... ty si užívaš tanec naplno z pozície publika, preto som dobrovoľne vstúpil do tvojich kruhov. A ja, Kitty... ja budem pre teba tancovať vždy s plným nasadením.“

Luke konečne pristúpil bližšie, zviezol sa do podrepu vedľa nemocničnej postele, vzal ponúknutú ruku do svojich, prišpendlil ma tajomným pohľadom o stenu a zavrnel: „Ďakujem vám, mylady, vyznamenali ste ma svojou priazňou, obdarili záujmom, poctili dôverou. Mylady, vy ste presne také publikum, o ktorom sníva každý umelec... každý tanečník... ja. Ďakujem Bohu, že som vás stretol, mylady. Vášho srdca sa dotkol tanec, on je schopný vám zamotať, ukradnúť hlavu a vy ste natoľko citlivá, že to nebude pre neho problém. Vlastne, už sa stalo. Mylady, neplačte zbytočne pre krásu duše, ona jediná má význam na tomto ponurom mieste, zvanom svet.“

Pohnutie v tvári umelca, okom blysla slza, sklonil sa k mojim rukám.

Vtisol bozk do dlane, zašepkal jej: „Ďakujem, že si.“

Bozk do druhej dlane: „Ďakujem, že mi plníš sny, Ivica.“

Balvan ako krava mi spadol zo srdca počas tvojho monológu! Neublížila som ti! Chvála pánu Bohu na výsostiach!

Toto mi už nerob, chlapče! Tieto dramatické pauzy ma raz pripravia o zdravý rozum!

Neublížila, len pekne zaskočila... vravíš! Rada počujem, že som presne odhadla tvoje vnútro a dokázala ti o tom povedať. Ako vidím, nie každý deň sa ti dostane vyznanie od fanynky. Si pekne na mäkko!

Hmm... to sa mi páči.

Luke kľakol na kolená, mám ruky predpažené na posteli, on mi leží v oboch dlaniach tvárou dolu a zasa skamenie.

Vrátil mi vyznanie, odkryl časť umelcovho zmýšľania a postavil ma na pomyselný piedestál, nad ostané publikum.

Užívam si chvíľku víťazstva, hoci stále plačem, slzy mi zmáčali celú hruď... ale teraz sú to už slzy radosti.

Užívaš si?! Hej?! A čo si vyhrala?! Cudzí chlap ti leží v dlaniach, hlceš ho urevanými očami, gezichtom bliká priblblý úsmev! Ježiši, ty si zamilovaná! Zabuchla si sa! Zbožne na neho čumíš, ani somár na kopu sena! To sa mi len zdá, ty si robíš zo mňa riť! Že?! Nie, nezdá sa mi to! Ona sa skutočne rachla do toho skackajúceho šaša! Asusmárja!!! Mňa tu na fleku rozhodí od jedu!

Moja hlava sa vynorila spoza gauča, pobúrené sliny jej lietajú z papule, keby mohla, zavraždí ma pohľadom. Zmôže sa len na tresnutie dverí, až praská omietka a rezonujú okenné tabule.

Z čisto filozofického hľadiska je termín výsledkom logickej analýzy mena.

Terminus technicus – zabuchla som sa do skackajúceho šaša, sedí.

Až po uši! Po moje uši a ja ich nosím dosť vysoko nad zemou!

Už to viem dlhé hodiny – Luke sa mi dostal definitívne pod kožu a ak som doteraz váhala a nemala istotu, tak jeho siahodlhé vyznanie všetko zmenilo.

Uchvátilo ma, opantalo, podrazilo nohy a ukradlo posledný kúsok pevnej zeme spod nôh. Má ma... už som v jeho osídlach nenávratne.

Ostáva mi iba... čo? Ani neviem, čas ukáže...

Ou... nočnou chodbou sa vznáša klopanie drevákov sestričky. Realita sa pripomenula. Ako sa sem vlastne Luke dostal po polnoci? Je tu natajňáša? 

Už to tak bude.

Luke spozornel, vyskočil na rovné nohy, strhol zo seba koženú bundu, hodil na vešiak a už si úchytkom navlieka biely plášť, dolaďuje detaily. Hodil po mne spiklenecký úsmev, žmurkol a čaká.

Sakra, kde vzal plášť?

Sestrička nazrela prekvapene, s nedôverou hľadí na Luka: „Čo tu robíte? Kto ste?“

„Dobrý večer, sestrička. Ehm... som doktor Krehký. Bol som privolaný k akútnemu prípadu na vaše oddelenie.“ Luke znie profesionálne, ani okom nemihne, žiadne zaváhanie.

Mladučká sestrička, túto vidím snáď druhý raz.

Ale sekne jej plášť, spolu so šminkami, vypnutými vlasmi do hora. Je krásna a všimol si to aj Luke, drzo si ju obzerá!

Že ti dám cez čumák, prasiak!

Ja žiarlim?! Som majetnícka?! Pekne!

Sestrička vypleštila neveriacky oči na Luka a ja sa začínam po dlhej dobe baviť! Tak toto si vychutnám a nehodlám Lukovi nijako pomáhať.

„Žiadneho doktora Krehkého nepoznám v našej nemocnici.“

„To je celkom možné, nastúpil som iba tento týždeň.“

„Z akého oddelenia ste? Nemáte menovku.“ Sestričkou už mávajú prvé pochybnosti, pára ho pohľadom.

„Pravda, v rýchlosti som na seba hodil čistý plášť, ponáhľal som sa za vašou pacientkou. Sorry. Robím u vás kolečko po nemocnici, mám už za sebou neurológiu a teraz som na psychiatrii. Cestou sem som prechádzal okolo recepcie na vašom oddelení a bola prázdna. Som presvedčený, že ste boli pomáhať pacientkám. Je to tak?“

Sakra, ten si verí, útočí na sestričku.

Neuveriteľné, Luke vyčaril kdesi neurologické kladivko, pohupuje s ním pred sestričkou. A je to jasné, pripravoval sa na možné odhalenie, herecké dekorácie priniesol so sebou. Sestrička už asi uverí.

Ďalšia odveká pravda sa potvrdila v praxi – pripraveným šťastie praje.

„Ehm, určite. Museli sme sa tesne minúť, pán doktor,“ kokce.

„Samozrejme. Páči sa mi vaša nedôvera a ochrana pacientky. Je u vás v dobrých rukách... ale aby sme sa dostali späť k meritu veci, mám nočnú a pred nami moju pacientku. Vidíte v akom je stave? Takže ak dovolíte, vrátim sa k vyšetreniu. Treba jej poskytnúť pomoc.“

Luke priamo hľadí na sestričku z výšky, je aspoň o hlavu vyšší. Profesionálny face, ruky zarazené vo vreckách bieleho plášťa, kladivko vykúka spoza lemu vrecka. Zubami nechtami sa drží svojej role, ale oči ho zrádzajú. Ja to vidím, ona nie??

„Samozrejme, pán doktor. Môžem vám dajako pomôcť? Prinesiem kartu.“

„Sestry, zatiaľ to nebude nutné. Budete mi asistovať tu.“

Asistovať?! Luke ma ide vyšetriť?? Čo to melie, do mrzgulajzne!

Obe vytreštíme oči, ale poslušne čakáme, čo sa bude diať.

Luke postrehol naše vyjavenie, cuklo mu kútikmi úst.

Baví sa! On sa baví na náš účet! Drzúň, to oľutuješ!

„Tak si to zopakujme v skratke. Prebehol som váš chorobopis cestou sem... ehm, ste Ivica, však? Môžem vás tak oslovovať?“ Luke prešiel v nohám postele, vyšetruje s vážnou tvárou.

„Môžete, pán doktor,“ zabrblem do rukáva pyžama a musím sa skloniť, lebo ho prezradím smiechom.

„Ďakujem, Ivica. Poďme na to... minulú noc atakovaná v mládežníckom klube, utrpeli ste zopár menších zranení, pohmoždené obe zápästia, narazené kolená, tri prsty a chrbát pravej ruky hlbšie poškriabaný, silný úder pod okom. Zatiaľ sedí, sestry?“

„Áno. To sú podružné zranenia, ktoré sme ošetrili a už sa hoja podľa očakávania. Pacientka ale utrpela slabý otras mozgu, má vlásočnicové krvácanie do hlavy, žiadne zlomeniny. Je stabilizovaná, pod kokteilom liekov. Bolesti ustúpili, bez teploty, telesné funkcie v poriadku. Dostala už 6 infúzií. Prinesiem kartu, pán doktor, je tam presný pomer. Neviem ho spamäti. Na pondelok je vypísaná na nové vyšetrenia a podľa výsledkov rozhodne pán primár, kedy pacientku prepustíme do domáceho ošetrenia.“ Sestrička pomáha ako vie, sype informácie a nemá zatiaľ žiadne podozrenie na Luka.

„Ďakujem, sestry, neskôr. Volali ma k prípadu, kde pacientka trpí depresiou. Ivica ako sa cítite?“

„No... už je to trošičku lepšie. Bola som psychicky zlomená prvé chvíle, veľké bolesti a vybočenie zo života... ale smútok, strach i nepohoda ostali. Viete mi pomôcť, pán doktor Krehký?“

Musím stíchnuť, nie som dobrá herečka, pokazím sľubne rozohranú Lukovu partiu.

„Samozrejme, som tu len pre vás, Ivica. Pre vašu informáciu, depresia je duševná afektívna porucha, ochromuje myslenie, psychomotoriku, spánok, vyvoláva pesimistické emócie, občas vedúce až k patologickej zmene osobnosti. Ale! Vo vašom prípade sa jedná len o počiatočné štádium a preto budeme aplikovať počas vašej liečby neinvazívnu Krehkého metódu. Poznáte to, sestrička?“

Luke sype slová z rukáva bez zaváhania! Má to nacvičené, či improvizuje? Sakra, mizivé informácie o depresiách mám a on si nevymýšľa, hovorí ako lekárska encyklopédia!

Kam toto smeruje?

„Nie, pán doktor, nepoznám.“

„To vôbec nevadí. Robím výskum, je to moja metóda, osvedčila sa mi. V krátkosti - neinvazívna Krehkého metóda spočíva v liečení duše, mysle tak, aby sme nenarušili integritu organizmu, jeho jedinečné zosynchronizovanie s okolitým vesmírom. Základným postulátom je vprávať pacientovi vždy len pozitívnu energiu, pozitívne vnemy. Ok, sestry? Stíhate? Môžeme?“

„Ok.“ Neisto habká sestrička.

Luke snáď čaká jej požehnanie. Mierne sa otočí bokom k sestričke, vyhľadá ma pohľadom, žmurkne a hráme sa ďalej.

„Poďme na vec.“

Luke zatočil neurologickým kladivkom, dôležito prešiel ku stojanu na infúzie, kde mám pripravenú ďalšiu dávku na ráno. Vyhákol vrecko s tekutinou, študuje nápisy a sestrička nervózne prešľapuje na mieste. Musí sa cítiť pod tlakom a hajzlík Luke sa baví.

Zdvihol vrecko proti svetlu, röntgenuje očami, prisúva bližšie k tvári a späť.

Sestrička v úžase nadvihla obočie až po vlasy.

„Pri bližšom preskúmaní vidím presné dávkovanie a súhlasím s ním. To máme... ehm... šesťsto mililitrov roztoku, z toho päťdesiat mililitrov farbiva pre rozžiarené dúhovky, stopäťdesiat mililitrov búrlivého smiechu, sto mililitrov veselej nálady, stopäťdesiat pozitívneho myslenia a toľko isto úprimnej nádeje pre dušu. Sestrička, výborný kokteil s excelentným dávkovaním. Ďakujem vám. Ste profesionálka na svojom mieste.“

Luke spokojne vráti vrecko na stojan a tá rana, čo zaznela, bola sánka sestričky, ktorá rachla o podlahu.

Sestrička asi prekonala záchvat padúcnice, siná jej tvár, chytá sa za hlavu a hľadá pomoc u mňa.

„Ste v poriadku, milá moja? Akosi ste zbledli.“ Úzkostlivo zavrní Luke, rýchlo prečíta meno sestričky z jej menovky na prsiach.

„Ja áno, pán doktor... ale...“

„Správne, sestry... ale... ešte sme neskontrolovali tep pacientky a jej zosynchronizovanie s okolitým vesmírom. Budem vás potrebovať na asistenciu. Budete prostredné médium medzi mnou a Ivicou.“

Luke sa rozhliada po izbe, skočí k umývadlu, drapne plastový pohár a je späť pri nás.

Sestrička medzitým už tuho rozmýšľa, že zavolá ochranku.

„Môžeme, Beatrix? Mimochodom, prekrásne meno. Evokuje vo mne... Francúzsko. Rieka Loira, niekde medzi Orléans a Angers. Vidím vás na jednom zo zámkov na Loire... ste paňou na Villandry. Nie, nie, ten sa vám nehodí k očiam, radšej na Chenonceau... to skôr. Ale úplne najlepší bude pre vás Chambord... jasné, ten je pre vás pravý. Na polceste medzi Parížom a Nantes. Mes dames et messieurs, je vous présente Princesse Beatrix, Impératrice des Chateau de Chambord. Parlez vous francais, Beatrix?“

„Non, mon seigneur. Je préfère la langue anglaise.“

„Inattendu, mais intéressant. Je suis à votre disposition, madame.“

„Teší ma, pán doktor. Díky.“ 

No teda! Nakoniec si ju získa francúzštinou? Čo si to tam melú? Po francúzsky toho veľa neviem.

Moje dámy a páni, predstavujem vám princeznú Beatrix, cisárovnú na zámku Chambord. Pýta sa jej, či vie po francúzsky a sestrička prekvapivo rozumie, ale dáva prednosť angličtine.

Nečakané, ale zaujímavé / pre Luka / a je jej k službám.

Nebolo to najhoršie, ešte sa chytám slovíčok.

Sestrička nedôverčivo zazerá na Luka, zvažuje povolať ochranku, veď je cisárovná na zámku Chambord. Ale hlavne tu Luke nemá čo robiť v noci a vydávať sa za falošného lekára. To už zaváňa prúserom, hraničí so zákonom. Aj keď jej môže byť sympatický, no nikdy ho nevidela a je zodpovedná za pacientov. Čo keď je tento falošný lekár nebezpečný úchyl, maniak, terorista?

Myslím, že o pár chvíľ ho odvedú v putách.

„Sústreďte sa obe, prosím, ideme merať tep pacientky. Ivica, presuňte sa bližšie k nám, až na okraj postele, Beatrix zaujme pozíciu medzi mnou a Ivicou. Tak a teraz to hlavné, Beatrix ako prostredné médium priloží jednu ruku na prsia Ivici a druhú na moju hruď. Bude cez vás prúdiť energia a ja ju zmerám pri obloku. Jasné?“

Luke pozerá von z okna, asi hľadá vesmír.

Sestrička sa práve rozhodla povolať ochranku!

Luka treba eliminovať! Je nebezpečný psychopat s labilnou osobnosťou a so sklonom manipulovať okolím! Pomóc!

Využíva moment jeho nepozornosti, siaha po mobile, použije rýchlu voľbu...

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 8. part: