OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 2. part

02.07.2013 (08:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1164×

 2. part

O 50 minút vchádzame do klubu „Nocturno“, taxík odfrčal a dve nahodené študentky sa rozhliadajú vôkol. Keď už ma Barbora donútila zdupkať od matiky, poddám sa hudbe i tancu. Na rovinu, ak by som sa jej dnes vzpierala, vyhovorila by mi dieru do hlavy! Tak som tu.

Chcem trošku sladkých bubliniek, veľa hudby a more spaľujúceho tanca... 

Klub poznám, preberám velenie a istým krokom vodcu razím cestu poloprázdnym tanečným parketom k prázdnemu stolu uhlopriečne od vchodu. Barbora poslušne cupitá za mnou.

Výborne, stôl je zatiaľ voľný. Výhľad na celý parket, malé vyvýšené pódium na ktorom sú štyria hudobníci a zároveň sme dosť ďaleko od baru. Hrajú tichý chillout, Henryho zatiaľ nevidím.

Nie som tu prvý raz... zavial ma sem záujem o moderný tanec už dávno. Kdesi na webe sa mi zjavil malý oznam o Nocturne... príjemný klub, malé nové kapely, občas dance party, nové trendy, nová krv, mladí, draví umelci sa derú všade.

Zažila som tu aj hovorené slovo. Fakt, bolo to osviežujúce. Mladá kočka čítala svoju poviedku o komunite tanečníkov. No... skôr ju plne adaptovala a pohotový Henry sadol za klávesy, podfarboval text muzikou.

Tlieskala som o dušu, očarili ma obaja. Podarilo sa mi získať jej originálnu poviedku vytlačenú na papieri a ku koncu párty mi ju dokonca podpísala. S Kamilou sme v kontakte, pravidelne mi posiela emailom novú tvorbu. Milujem jej spôsob vyjadrovania, sedí presne do mojej hlavy. Keď mám plné trúbky exaktnej vedy, začítam sa do jej poviedok. Sú ľahké, vzdušné a hlavne romantické, o tanci.

Henry si všimol môj obdiv v ten večer hovoreného slova, prisadol si, pozval na pohárik a tak sme sa spoznali. 

Je ako môj bracho, hoci som jedináčik. Mám ho rada, ale nič viac, nič sexuálne a vieme to už obaja. Henry to na mňa spočiatku skúšal, bol dosť neoblomný, ale... zopár mnou presne formulovaných viet a chlapec pochopil.

„Čo si dáte, dámy? Á, ahoj, Ivica. Dávno si tu nebola. Ty, koťuha, prišla si na mladých dance majstrov? Jasné, že hej. Henry ťa zlanáril? Máte sa na čo tešiť. Videl som kúsok skúšky. Takže, čo to bude?“ Ukecaný čašník je základom dobrého klubu... teda pardon, ústretový, plný empatie, milý úsmev, žiarivé očko.

„Ahoj, Peter. Dík za privítanie. Máš pravdu, Henry je vinník a ja som už riadne zvedavá na dance. Máš šampanské? Sladké, prosím.“

Barbora ticho sleduje okolie i našu konverzáciu a po divnej objednávke vytreští na mňa oči, chce protestovať, ale moja ruka jednoznačne naznačí, že dnes večer bude po mojom.

Peter sa zarazí. Sladké šampanské pijú iba burani a neznalci bubliniek, ale premôže sa. Hosť je pán a kšeft je kšeft.

Fakt mám chuť na kúsok sladkých bubliniek a dnešný večer si vychutnám. Únavu som potlačila do úzadia, tak dva poháre božského moku zvládnem.

„Pre vás, dámy, všetko.“ Peter úslužne zrazil podpätky, stratil sa za pultom.

„Ivica, mala som chuť na niečo ostrejšie. Chcela som ochutnať vodku Ciroc.“  

„Dobre, dáš si so mnou pohárik šampáňa a potom si daj čo chceš, trebárs aj nohy pod stôl a Ciroc navrch.“

„Hej, čo prskáš ako škrečok? Trestáš ma za výlet?“ Nahrbí sa Barbora.

„Nikoho netrestám. Dáme si drink, oriešky a olivy, vypočujeme muziku, uzrieš svet súčasného tanca a padáme domov. Viac času nemám, musím sa drviť.“

„Vieš niečo o vodke Ciroc? Novinka, päťkrát destilovaná a vyrábaná z vyzretých bobúľ hrozna z Francúzska. Mohla by ťa zaujímať. V Amerike jej hovoria „The wine lover´s vodka“. Ehm? Ty si dáš šampanské z hrozna a ja vodku z hrozna. Je to úplný prevrat vo výbere základnej suroviny. Uvedom si, je to vodka pre milovníkov vína.“ Nadšene vykladá, rukami máva ako veterný mlyn.

„Akosi veľa vieš o nej. Čím ťa zaujala?“

„Popravde... najprv samotná fľaška, páči sa mi a potom drobný výskum. Som zvedavá a vieš, že chémia je môj koníček. Výroba kvalitného alkoholu je chemický zázrak a tak...“ Barbora nedokončila vetu, ruka ostala visieť vo vzduchu, jej oči zaleteli nad moju hlavu, pusa otvorená a len nemo zíra, neschopná slova.

Poplašene som zapátrala tým smerom.

A do riti! Zabudla som Barbore povedať, že Henry je mladý, krásny umelec, južanský typ. Jeho otec je z Macedónie a mama Slovenka. Henry sa narodil v bývalej Juhoslávií, v meste Skopje, dnešnom hlavnom meste Macedónska. V detstve prišiel s mamou na Slovensko a už tu ostal. 

Ležérna chôdza, lenivý úsmev, silná kolínska, dosť veľké ego... ale oči dravca.   

„Konečne! Vítam ťa, múza moja.“ Henry mi zavrnel do ucha, silné súrodenecké objatie zozadu okolo pliec. Skláňa sa ku mne, na líci cítim šťavnatú pusu, úsmev pier. Periférne evidujem jeho priamy pohľad zabodnutý do ohromenej Barbory sediacej oproti mne. 

Lišiak jeden, vie, že mňa nedostane, tak vyštartuje po nej. Ho, hó, chlapče, na ňu pozor, je ostrieľaný bojovník vo vzťahoch, s mužmi nemá problém. Uzemní sa ťa jednou vetou... alebo, snáď nie? Akási je dnes vyhodená z koľaje. 

Barbora dokázala zavrieť ústa, zložiť ruku na stôl, ale ešte nie je skonsolidovaná a zdá sa byť zaskočená. Tak toto som ešte nevidela, hanbí sa? Je moja priateľka, tak jej vyrážam na pomoc.

„Henry. Ukáž sa mi!“

Rýchlo vstávam a okamžite sa prepadám do jeho náručia, tuho ma oblápa, zakloní sa so mnou, až stratím kontakt s podlahou a divadelne ma roztočí. Z tej rýchlosti sa mi motá hlava a to som ešte nič nepila. Zhltnem potlačený výkrik.

„Henry!!! Tvojej múze sa točí svet, chceš ma zabiť?“

„Nie, prepáč, som tak rád, že si prišla. Dlho som ťa nevidel, bolo mi smutno.“

Kolotoč sa už zastavil, ale ešte stále visím prešovaná v jeho náruči.

No, musím uznať, že je to príjemné privítanie. Asi som mu skutočne chýbala. Pohľad mi zaletí k jeho čiernym očiam a... heh, samozrejme... mňa síce drží, ale skenuje Barboru a schválne zastavil otočku tak, aby na ňu dobre videl. Och, akoby som ho nepoznala, som hlúpa, dala som sa chvíľkovo oklamať. Chlapče, ty sa nezmeníš, akonáhle je v tvojom okolí nová baba, začneš ju testovať. Aj keď z toho nič nebude, ale skúsiť musíš... Ok, Ivica, máš spoločenské povinnosti, tak do toho.

„Vy dvaja sa už poznáte z telefónu... hmm, to je Henry a to Barbora.“

Zašvitorím, ustúpim Barbore z cesty, aby sa mohla dosýta vynadívať na sen dievčat.

Henry vyčaril okúzľujúci úsmev, vyčkáva na jej reakciu...

Barbi sa usmieva ako slniečko na hnoji, zmámene zíra na počerného chlapíka pred sebou a jej telo kričí: „Dotkni sa ma...!“

Henrymu viac netreba, ego zaplesalo. Sebaisto pristúpi bližšie, nájde jej ruku, priloží si ju k perám so slovami: „Vitaj, Barbi, ďakujem, že si mi priviedla moju múzu. Veľa to pre mňa znamená... odmením vás obe, no neskôr. Teraz musím za chalanmi na pódium a budeme hrať len pre vás dve. Ivica, druhý song v poradí je pre teba a k nemu prídu sľúbení tanečníci. Slečny, užite si večer, ešte sa uvidíme...“

Počas celého prejavu nespustil Barbi z očí, dokončil vetu, jemne jej pobozkal ruku a konečne mi venoval krátky pohľad.

Má ju! Už ju chytil! Barbora sa zmieta v jeho osídlach, stačil jeden uhrančivý pohľad a pár vábnych viet! Podmanivý hlboký tón, záhadná reč tela. Čo sa to dnes deje, sakra?!

Čašník Peter prirazil k stolu, podáva oriešky, olivy, teatrálne otvára sladké šampanské, rozlieva do pohárov.

Henry už na odchode, pootočil hlavu, nadvihol obočie: „Šampáňo? Oslavujete, výborne! To je na mňa, Peťo. Tak neskôr, slečny.“ A plavne plynie parketom ku kamarátom z mokrej štvrte. Zasadne za klávesy, hudba zosilnie.

Barbora sa zhlboka nadýchne, prenesie pozornosť na mňa, zúži bojovne oči.

Ou, mám prúser?

„Čo?!“ Vyšteknem v sebaobrane.

„Ááá, ty si mi pekná kamoška! Skrývaš si ho pre seba? Prečo som sa o Henrym do dnes nič nedozvedela? Čo?“ Hodí po mne štipľavú slinu.

„Blázniš? Nič a nikoho neskrývam. Už som ti spomínala tento klub, tanec aj hudobníkov. Menia sa, vždy sú tu iní.“

„To hej, spomínala... ale vždy len hmlisto. Už chápem.“

Barbi si melie svoje a ja netuším kam mieri, ani čo presne chce. Teda, trošku tuším... dobre, tak viem čo bude.

„Prestaň ma obviňovať, vráť sa na zem a vybaľ presne o čo ti ide. Nebudeme sa teraz doťahovať o slovíčka.“

Prudká zmena jej taktiky, Barbi len pípne: „Ola kala.“

Zalovím v pamäti, burcujem synapsie v mojom mozgu, nech mi ihneď vyklopia význam jej odpovede. A áno, rozvidnieva sa mi. Ola kala je z gréčtiny, znamená všetko v poriadku, čiže ok. Uf, to som zvládla. Nie vždy stačím tempu Barboriných myšlienok, poznámok a jej slovnej zásobe.

„Súhlasím. Ola kala. Ok, či oki-doki, možno tiež okilly-dokilly.“

Tvár priateľky na okamih stuhla, mimické svaly zamrzli, mozog okamžite spracoval môj vrátený smeč, vyhodnotil ho ako pozitívny, priateľský, dokonca s nádychom žartu a Barbora napokon vyprskla smiechom.

„Okilly-dokilly je fakt dobré! Dostala si ma, Simpsonovcov môžem, odpúšťam ti.“

Veľkodušné gesto rukou, pohár sektu sa vzniesol pred moju tvár, vyzýva k prípitku. Široký úsmev, štrng, zazvoní sklo. Chuťové poháriky spokojne plávajú v šampanskom, Barbora sa ladne otáča tvárou k pódiu, zabodne oči do Henryho a póza tela mu jasne vraví, že dnes večer hrá len pre ňu.

Kruci! Nespoznávam ju! Chová sa ako puberťáčka, horšie... ako klbko hormónov. Henry ju už namotal. No skvelé.

Ivica, hoď analýzu za hlavu! Prečo si tu? Muzika a tanec. Ou, tanec, zabudla som?

Carpe diem, Ivica!

Riadne si uhnem z pohára, hrsť orieškov mizne v ústach. Hodiny poskočili vpred, klub je už takmer plný, muzika dominuje. Henry hrá i spieva, občas zavadí očkom o Barbi a ja si uvedomím, že začína druhý song, ktorý venoval mne. So zatajeným dychom čakám dance majstrov.

Tichá predohra, len klávesy a gitara v pozadí, pomalé tempo, bicie mlčia. Henry sa nadýchne, ukotví oči na mne a spustí.

... lačne ťa zovriem v náruči

chcem ťa celú, hneď

tvoje telo sa urputne bráni a zaskučí

„si ako môj brat, drž sa späť!“

Prvá sloha ma riadne zaskočí.

Balada? Pre mňa? Pre Boha, prečo?

No, do riti! Čo to spieva? Zbláznil sa? Je to o mne, o nás? Ale veď...

Nestíham to pobrať, pochopiť, ani uzavrieť s uspokojivým výsledkom.

Chce mi niečo naznačiť?

Lenže to už oči vnímajú entrée tanečníka, vlní sa v rohu parketu. Sám... clivé tóny udávajú tempo vypracovanému telu. Mladý, hravý, nadaný, pohyby plne pod kontrolou, plný citu a vášne.

Ach! Contemporary dance. Sánka mi buchla o podlahu, tep vyletel do červeného poľa a z mojej maličkosti sa stala socha.

Vyslovene zíram...

Pár  ďalších taktov, muzika priberá decibely, bicie nastupujú s ľahkým trémolom, občas basový kopák a Henry ponúka druhú slohu.

...ruky mi zamrzli v pohybe

oči máš prísne, nechápem toto nie

v tvojom srdci som snáď zle čítal?

tvrdé odmietnutie, tmavých emócií príval

Čo zas?

Henryho text ma násilne trhá od tanečníka, ruší očarenie pohybom i mladým chalanom. Nestíham si plnohodnotne vychutnať ani song, ani tanec. Nastupuje podvedomé podráždenie.

Kurva drát! O čom točíš, chlape? To vážne? Text o nás dvoch?

Nie, nebudem sa teraz venovať písmenkám a notám, chcem vidieť pohyb...

Vidieť, vnímať, precítiť.

Ťažko sa opisuje tanec, slová nie sú dosť rýchle a plnohodnotné... aspoň nie pre mňa. To čo oči zachytia, jazyk skomolí a srdce inak cíti, hlava si uloží len zlomok správnej spomienky. Ostane zvetrané torzo.

Napriek tomu... podlahou krúži umelec, nasáva tóny Henryho balady a transformuje ich telom v jednotlivé obrazy. Kopíruje význam slov a viet, odzrkadľuje ich nuansy.

Ladný pohyb rúk, prudká otočka a výskok, hlboký záklon, napnuté svaly, špičky, päste a mimika tváre. Balansuje na hrane baletu, vracia sa späť do súčasnosti a je úspešný! Strháva na seba pozornosť celého klubu.

Moju má od prvej chvíle... úplne celú.

Bicista tresol po hajtke, odpálil hlasný break, klubom zahučali decibely a Henry spieva refrén z plného hrdla.

...teraz už viem, chcela si len brata

cez to sa nikdy neprenesiem,

milujem ťa, preto zničený odchádzam

si pre mňa obrovská strata

Vyvalím oči, nahnem sa vpred. Barbora sa prvýkrát otočí ku mne, prekvapené pohľady sa nám stretnú a ten jej vraví: „Ešte o tebe veľa neviem a toto mi, dúfam, vysvetlíš!“

Ja len zdvihnem ramená, gesto vystretých dlaní jasne značí, že nič z toho nechápem.

Henry opakuje refrén, už na mňa nehľadí, spieva a hrá pre chalana na parkete.

A ja? Celá zkoprnelá hltám očami kultivované pohyby, udivená nápaditou choreografiou. Nech hudba nekončí a on tancuje ďalej, prosím...

Zahrnul celú plochu parketu svojou priazňou, pritancoval až predo mňa.

Posledný takt doznel, dance končí. Chalan kľačí na kolene, druhá noha teatrálne vysunutá vzad, ruky vozvysok, nečitateľný výraz v tvári, pripomína toreadora.

Rozrušením som nadskočila na stoličke, zalapala po dychu. Je tak blízko, kvapky potu mu stekajú hruďou. Mám citlivý nos, ako každá ženská. Kombinácia korenenej kolínskej a potu ma uchvátila, vonia mi a zhlboka sa s pôžitkom opäť nadýchnem.

Ou...

Klub tlieska, chalan ešte okamih kľačí, hľadíme na seba priamo, mne začína byť horúco a určite sa červenám.  

Jeho oči jasne vravia: „Zaujímaš ma!“ Ale ústa zanovito mlčia, žiadny pohyb tela, tváre... len spaľujúci záujem zreničiek.

Osmelím sa a moje pery nemo skríknu: „Povedz mi to tancom, prosím...“

Hi, hi, len pre zaujímavosť. Poznáte chalana na tejto fotokoláži?

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 2. part: