OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Prológ + Časť 1.

30.12.2013 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1745×

Prológ

Nevysoká dievčina s dvomi zapletenými vrkočmi veselo poskakovala chodbou do garáže. Podchvíľou sa smiala sama pre seba a pohmkávala si pri tom úvodnú pieseň svojej obľúbenej rozprávky. Celý deň strávila so svojou starou mamou a otcom v neďalekom Disneylande, jej staršia sestra pôvodne mala ísť s nimi, ale nečakane ochorela. Lilly bola smutná, ale aspoň svojej sestre kúpila peknú hračku. Lenže ju zabudla v aute.

Otvorila si dvere a zamierila cez zvukotesnú miestnosť až dozadu do garáže. Keďže sa jej sestra venovala hre na bicích a susedia tvorili poväčšine úzkoprsé paničky bez akéhokoľvek zmyslu pre čokoľvek iné ako poslednú módu, musel dať ich otec postaviť špeciálnu miestnosť, kde mohla jej sestra hrať bez strachu, že by ju niekto otravoval. Lilly rukou pohladila jeden z bubnov. Aj ona chcela vytvárať hudbu, lenže nemala žiadny hudobný sluch. Aspoň, že s uhlíkom a plátnom jej to už išlo lepšie.

Pokrútila hlavou, keď konečne prišla k autu. Otvorila dvere jedného z čiernych sedanov. Nikdy nechápala, prečo vlastnili toľko rovnakých áut, ktoré sa medzi sebou líšili väčšinou len farbou alebo číslom na značke. Áno, boli dostatočne bohatí na to, aby si to mohli dovoliť, ale to nemenilo nič na jej názore, že to bolo zbytočné. Rovnako ako všetky tie lekcie sebaobrany. Bola dievča a raz bude žena, ktorá by sa mala vedieť ochrániť pred nežiaducou pozornosťou mužov. Ale niekedy je proste príliš skoro.

Schmatla zo zadného sedadla plyšovú hračku a zabuchla dvere. Zamierila späť do domu. Potichu si popiskovala, až sa k nej zvuk s miernou ozvenou vracal. Bola takmer na konci hudobnej skúšobne, keď sa jej niečo obtrelo o nohu. Vyskočila akoby ju to niečo uhryzlo a mierne zvýskla. Pripravená čeliť útoku sa postavila do správnej pozície, za ktorú by sa nehanbil ani jej inštruktor bojových umení.

Keď jej však zrak konečne padol k zemi, musela sa sama sebe zasmiať. Okolo nej tackavo poskakovalo malé, chlpaté šteniatko, ktoré dostala od otca na narodeniny. Sklonila sa dole k nemu a pohladila ho pomedzi uši. Bol to jeden z tých psov, o ktorom nikto nevedel, kto bol jeho matka a kto otec, ale jej to ani v najmenšom neprekážalo. Vybrala si ho pre to, že bolo celé čierne, až na malú, bielu škvrnu na nose. Vyzerala ako hviezdička. Určite ho nechcela pre jeho čistokrvnosť alebo pôvod.

„Prepáč, nemám čas sa s tebou hrať,“ povedala mu ľútostivo. Otec jej povedal, aby sa ponáhľala, pretože k nim čoskoro príde veľmi významná návšteva. Ju to nezaujímalo. Veď aj tak tu mali hostí viac ako často. Väčšinu z tých tvárí si ani nepamätala.

Zobrala šteniatko a preniesla ho späť do pelechu v kúte. Najradšej by si ho zobrala do izby, ale otec jej to zakázal. Vraj sa musí naučiť, že psi nepatria do postele. Sama pre seba sa usmiala. Keby tak vedel, že sa v noci vytratila z izby len preto, aby ho potichu priniesla k sebe. Možno bola príliš citlivá, ale nemohla sa pozerať na niečie nešťastie. Dokonca ani vtedy, ak išlo o zvieratká. Rozplakali ju aj obrázky s vychudnutými deťmi z Afriky.

Keď sa uistila, že ju zvieratko nebude nasledovať, rýchlo sa pobrala k dverám. Keďže bola miestnosť zvukotesná, neprekvapovalo ju, že nič nepočula. Ani len záchvev hudby, ktorú púšťala jej sestra. V dome sa to malo zmeniť, ale nestalo sa tak. Miesto tónov rockovej balady k nej doliehalo len hrobové ticho. Dokonca sa jej z dalo, akoby aj hodiny na stene stíchli. Pravdepodobne už prišli ich hostia.

Lilly pomaly mierila smerom do obývačky. Čím viac sa približovala, tým väčší neporiadok sprevádzal jej kroky. Rozbité sochy z podstavcov, zhrnuté koberce, dokonca aj portrét nejakého francúzskeho nemehla ležal na podlahe.

Premkol ju zlý pocit. Ešte nikdy sa nestalo, aby v dome bol neporiadok. Carmen, ich stará gazdiná, bola na to príliš veľký puntičkár. Jej ostrému zraku neuniklo ani jediné zrniečko prachu. Preto bolo prekvapivé, že jej odrazu neprekážali rozbité starožitnosti.

So srdcom až v krku sa zastavila medzi dverami do obývačky, ktorej dominovalo niekoľko kresiel a pohovka. Zvyčajne tam prijímali hostí. No teraz tam nikoho nebolo. Už bola na odchode, keď si všimla divný fľak, ktorý sa šíril odniekiaľ spoza gauča. Na krémovom koberci to vyzeralo takmer čierne.

Niečo v nej jej našepkávalo, aby sa k tomu ani nepribližovala, ale nedokázala sa zastaviť. Každým krokom, ktorým sa priblížila, si viac a viac uvedomovala, že to nie je čierne. Ale červené... ako krv.

Zalapala po dychu a vrhla sa tam. Hračka jej vypadla z ruky a padla do mláky, ale nezaujímalo ju to. Srdce sa jej prudko rozbúšilo, keď pohľad za roh odhalil skrvavené prsty jej otca. Padla na kolená vedľa neho, neschopná udržať vlastnú váhu. Trasúcou sa rukou pohladila tie prsty, ktoré ju tak často hladili po vlasoch, no teraz sa nehýbali. Hlava jej odmietala povedať, čo sa to deje, hoci jej srdce, bolestivo zovreté z pocitu straty, to dávno vedelo.

„Ocko?“ spýtala sa roztrasene, vlastný hlas nespoznávala.

Odpovedalo jej len mŕtvolné ticho, ktoré bolo prerušené zachrčaním. Nerozoznávala ten zvuk. Akoby preletel okolo nej bez toho, aby niekam dorazil. Len bezvládne kľačala na krvou nasiaknutom koberci, neschopná postaviť sa alebo akokoľvek inak reagovať.

„Lilly?“ ozval sa opäť bublavý šepot. Zodvihla trochu hlavu a rozmazaným pohľadom pozerala na stranu. V okamihu sa vrhla tým smerom. Ani netušila, kde sa to v nej vzalo.

Vrhla sa k zúboženému telu svojej sestry. Mala v sebe toľko dier po guľkách, až sa čudovala, že sa vôbec hýbe.

„Claire!“ vrhla sa k nej a uložila si jej hlavu do lona. Chytila ju za ruku a snažila sa ju nejako uchlácholiť.

„Pšt, bude to v poriadku.“ V tej jedinej sekunde si nepripadala ako dieťa.

Sestra pokrútila hlavou, až sa jej čierne kadere rozsypali po krku. „Nie, nebude. Musíš odtiaľto utiecť, Lilly. Nikdy sa sem nevrátiť, zabudnúť na nás. Žiť svoj život.“

Lilly krútila hlavou, slzy jej bičovali tvár. „Nie, nie! Nemôžem!“

„Musíš,“ povedal tircho Claire a zakašlala. Malé kvapôčky krvi jej pristáli na brade. Aj na Lilly, ale nevšímala si to. „Počúvni ma... Tí-tí... o-oni sa vrá-vrátia... mu-musíš odísť.“ Prehltla od námahy. „Po-pomsti na... našu ro-rodi-rodinu.“

Lilly, neschopná odporovať alebo čo i len pochopiť, čo jej hovorí, prikývla. „Prisahám.“

Claire prikývla. „Dávaj na seba pozor...“ pošepla a viečka jej padli dole.

Sestra ju objala ešte silnejšie a zaborila si tvár do jej zamotaných vlasov. Dychčala, akoby ju niekto naháňal a krv, ktorú mala na koži, pomaly zasychala. Mozog jej odmietal prezradiť, čo sa to vlastne stalo. Srdce ju bolelo a slzy si razili cestičku dolu jej lícami a po krku. Nemala tušenia, koľko času ubehlo. Nemala silu zodvihnúť sa a pozrieť sa. Nikto neprišiel, nikoho nepočula, len vlastný šepot, ktorý k nej s ozvenou prichádzal. Bolo to desivé, ale nevnímala to.

Vysilením nakoniec zaspala. Alebo si to aspoň myslela. Svet okolo nej akoby sa sústredil do jediného bodu. Vlastné telo jej viac nepatrilo, nedokázala zodvihnúť ruky, alebo sa postaviť na nohy. Podivne sa vznášala nad realitou, akoby plávala. Dokonca sa nazdala, že lieta. Zodvihla sa, mávala rukami, akoby chcela uletieť od bolesti, ktorá ju spaľovala zvnútra. Pozrela nad seba, či dokáže vidieť hviezdy. Miesto nich zbadala dve rôznofarebné svetielka, ktoré planuli hnevom. Jedno bolo svetlo modré a druhé jantárové.

Niečo sa jej obtrelo o čelo. „Neboj sa. Už si v bezpečí.“

Časť 1.

o 15 rokov neskôr

Žena s tmavohnedými vlasmi spletenými do dlhého vrkoča stála v tieni, čo najďalej od svetla, ako mohla. Bola si istá, že ju nikto vidieť nebude, vždy to tak bolo. Táto istota jej zabezpečila úspech na miestach, kde ostatní zlyhávali. Stála tam opretá už niekoľko hodín, ale jej práca bola vždy o čakaní, hoci ju to častokrát len dobre vytáčalo. Kto už len chcel stráviť viac ako šesť hodín postávaním v podzemnej garáži, skrývajúc sa v tieni.

„Prichádzajú,“ ozval sa jej v uchu známy hlas. Sama pre seba sa usmiala. Chrapľavý mužský tenor jej pripomínal všetky tie dlhé noci, keď sa snažila zabudnúť na minulosť.

Prudko pokrútila hlavou, aby sa zbavila nepríjemných spomienok, hoci v duchu si aj tak bola istá, že v noci skončí v posteli práve s týmto mužom. Nezdieľala s ním žiadne city, teda, ak nerátala niečo podobné neúprimnému priateľstvu, ale milenec bol skvelý.

Rýchlo si skontrolovala zbraň ukrytú v záhybe kabátu a druhú v puzdre na členku. Len občas bola priamym aktérom nejakej akcie, nebola asi dostatočne dobrá herečka, hoci keď sa obliekla do vyzývavých šiat, každý muž bol ochopný jej zobať z ruky. Niekde vo vnútri, kde ešte stále žilo to ustráchané dievča s dvomi vrkočmi, sa jej to priečilo, ale bola to len práca. Spôsob, ako sa dostať k potrebným informáciám. Bohužiaľ nemala toľko šťastia, koľko si predstavovala. Namiesto naháňania vrahov svojej rodiny slúžila ako pekná záloha, ktorá z tieňa dokázala trafiť čokoľvek. Desilo ju priznať to, ale mala pocit, akoby vedela, kedy sa mali jej protivníci pohnúť. A nikdy ju nikto nevidel. Niekedy mohla stáť priamo pred nimi, ale ich zrak po nej skĺzol, akoby tam snáď ani..

„Vychádzajú z výťahu,“ ozval sa opäť hlas, čím ju prebral zo zamyslenia.

Ešte viac sa posunula ku stene, aby viac splynula s tieňmi. Všetko muselo byť dokonalé. Preto tam bola ona ako záloha, preto v autách na parkovisku sedeli poskrývaní agenti a preto hlas v ušiach patril len jedinému chlapovi. Po niekoľkých mesiacoch vyšetrovania a hrania svojich úloh boli dve agentky vo veľkom nebezpečenstve. Ak sa niečo pokazí ešte pred predaním dodávky zbraní z čierneho trhu, nepomôže im nič. Ani jej rýchle ruky.

Dvere výťahu sa skutočne o chvíľu otvorili a odhalili tri vysoké postavy. Dve z nich boli agentky prezlečené za spoločníčky, ktoré by niekto mohol rovno nazvať šlapky. V ich obtiahnutých, ligotavých róbach, ktoré končili tesne pod dobre tvarovanými zadkami toho veľa neukryli. Ani v príliš hlbokých výstrihoch. Ledva na ne nalepili odpočúvacie zariadenie a jednu či dve dýky. No muž, ktorý kráčal v ich strede, vyzeral, že má na sebe aspoň dvadsať kíl olova. S malou briadkou, vlasmi sčesanými dozadu a v dokonale padnúcom obleku vyzeral ako právnik, alebo konateľ firmy. Škoda, že zdanie klamalo. Keby nestál na opačnej strane než ona, možno by si s ním mohla užiť trochu horúcej vášne. V niektorých dňoch mala pocit, akoby vo vnútri bola ľadová ako samotná smrť.

„Kam nás dnes berieš, Joe?“ ozval sa hlas blondínky. Kaya ju nepoznala osobne, vedela len, že patrila k agentkám, o ktoré sa doslova trhali pri jednotlivých misiách a volala sa Cathalina.

Muž ju chlipne pohladil po vystavených prsiach. „Uvidíš, amore mio. Najskôr obchod.“

„Mňa obchod nebaví. Ja radšej ručné práce,“ zamrnčala druhá žena, ryšavka, ktorú Kaya poznala až príliš dobre.

Essie.

Odkedy Kaya vstúpila do jednotky, mala ju neustále za krkom a ohovárala ju kde mohla. Nepáčilo sa jej, že po nej Jack nepokukuje. Ako by aj mohol, ona by ho do postele nepozvala a to bolo očividne to jediné, čo on chcel. Takže boli s Essie na nože.

Skôr, ako stihol muž niečo povedať, zjavil sa pri jeho aute druhý chlapík a za ním jeho dvaja ochrankári. Kaya sa usmiala, keď spoznala svojho prezlečeného šéfa. Niekedy sa mu hodilo, že bol mladý, dokázal vyzerať ako ktokoľvek a mal voľný prístup ku skladom FBI bez toho, aby sa ho ktokoľvek na niečo pýtal. Teraz napríklad potreboval peniaze, ktoré boli zadržané pri obchodoch s drogami. Občas mala pocit, že celá ich jednotka sa pohybuje na hrane zákona.

„Dobrý večer. Dúfam, že neruším,“ povedal jej šéf, Chris, ktorý odniekiaľ vyhrabal ruský prízvuk. Tomu klišé sa takmer zasmiala.

Joe, pravým menom Giuseppe Scippatore, sa s úlisným úsmevom otočil k nemu, ženy a zábava okamžite zabudnuté. „Určite nie. Ale ak by vás to neurazilo, rád by som prešiel rovno k obchodu.“

Chris prikývol. „Rozhodne. Ja mám peniaze, vy tovar, po ktorom túžim. Na konci môžeme byť obaja veľmi šťastní.“

Druhý muž mu len pokynul rukou, aby ho nasledoval. Zastali pri pomerne obyčajne vyzerajúcom Fiate, ktorý by každý druhý považoval za starý šrot. Pravdepodobne si ho pre to zločinec vybral. Veď koľko percent ľudí by predpokladalo, že to vozidlo slúži na obchod so zbraňami?

„Som si istý, že nájdeme niečo, čo vás zaujme,“ povedal Joe a s tým otvoril kufor na svojom obúchanom aute.

Kaya sa v duchu bavila tou iróniou. Keď si uvedomila, aké obchody zvyčajne tento muž uzatváral, aké milióny, či dokonca miliardy z toho vydražil a on aj napriek tomu nepreniesol tento druh výmeny do inej roviny, než je táto jednoduchá. Ty donesieš prachy, ja ti dám olovo. Občas mala pocit, že sa títo obchodníci radi venovali svojim záležitostiam pri prísľube možného nebezpečenstva.

Nemohla im to zazlievať. Svojim spôsobom žila svoj život podobne. Nehazardovala so zákonom, ale so svojim telom áno. Používala rozkoš ako prostriedok, nie ako potešenie. Urobila by všetko, aby sa udržala od roviny vnímania pocitov, ktoré jej častokrát skrúcali žalúdok. Nenávisť v nej bublala každý dňom viac a viac. A za celých pätnásť rokov to bolo jediné, čo ju držalo na nohách.

„Sústreďte sa,“ ozval sa jej v uchu Jackov hlas. „V momente, keď mu dá do rúk zbrane, buďte pripravení strieľať.“

To bol príkaz pre ňu. Bez ohľadu na to, koľko ľudí bolo okolo nej, vždy vystrelila prvá. Netušila, ako to dokázala, ale proste to bolo niečo, s čím sa naučila žiť. Siahla pod plášť a vytiahla jeden zo svojich revolverov. Nikdy by nemohla byť ostreľovačom. Potrebovala byť v akcii, priamo v dianí a mať pocit, že má všetko pod kontrolou. Keby bola sniperom, celé hodiny by vysedávala na streche alebo podobne šialenom mieste len preto, aby sa na okolie pozerala cez ďalekohľad.

Nie, to nebolo pre ňu. Od určitého času potrebovala cítiť adrenalín, aby sa presvedčila, že ešte stále žije. Nemusela hádať dvakrát, aby vedela, kedy ten zlom nastal.

„Som si istý, že váš výber nebude jednoduchý,“ ozval sa opäť Joe, čím ju prinútil pozrieť sa na neho.

V sekunde, ako otvoril truhlu, ktorá sa skrývala v kufri, Chris sa napäl. Kaya vedela, že nech tam už bolo čokoľvek, stačilo to ako dôkaz. To bolo totiž to, čo nikdy nemali. Vedeli o týchto obchodoch, kto je predávajúci a kto kupujúci, dokonca si väčšinou boli istí, akú sumu zákazník zaplatil. Ale nikdy to nikomu nemohli dokázať. Nemali nič. Ani zrnko strelného prachu, či jediný náboj, nehovoriac o celej zbrani s odtlačkami. Teraz to mali možnosť získať. Po trinástich mesiacoch práce v utajení.

Chris sa zasmial. „Stojí pred vami veľmi spokojný muž.“

„Tým som si viac ako istý.“

„To pochybujem,“ odvetil Chris a Kaya si všimla, ako rukou takmer nebadaným gestom pohol smerom k puzdru na chrbte. Podvedome sa napäla. „A týmto vás zatýkam, pán Scippatore.“

Ak aj bol Joe zaskočený, nedal to najavo. Miesto toho, aby sa snažil utiecť, alebo vybrať zbraň a začať vyjednávať, poprípade zobrať si jedno z dievčat ako rukojemníčku, tam len stál. Väčšina ľudí by aspoň znervóznela. Lenže on nie. Bol to príliš sebaistý bastard. Vykonával svoje obchody viac ako jedenásť rokov bez toho, aby ho ktokoľvek chytil. Pýcha je občas poriadna kurva.

„To si myslíš len ty,“ odfrkol si Joe, po predchádzajúcej slušnosti ani stopy. „Myslíš, že o vás neviem? Ale jasné, že áno a celý čas. To, že tieto krásky ešte žijú,“ ukázal na dve agentky, ktoré zrazu vyzerali, akoby spozorneli a boli pripravené na boj, „neznamená, že neviem, prečo sem prišli. Hoci musím povedať, že tentoraz ste vybrali lepšie herečky. Skoro som im uveril.“

„Čo ich prezradilo?“

Joe nenápadne kývol prstami niekam za seba. Kaya sa napäla. Bolo to gesto, ktoré nemal nikto vidieť. Nemusela dvakrát premýšľať, prečo to tak malo byť. Ten chlapík by nikde nešiel bez svojej ochranky.

„Sú až príliš oddané. A to sa nikdy nestane. Žiadna žena, ani keby bola zdrogovaná a bez štipky sebaúcty v tele, by nikdy nepočúvla každý môj príkaz. Nebola by povoľná. Ale tieto tak mali pôsobiť. Sú dobré agentky, ale nie sú to typické ženy.“

Kaya sa musela zasmiať. Niečo podobné povedala aj ona sama, ale nikto ju nepočúval. Nebola v jednotke tak dlho, aby jej názor brali vážne. Možno by to občas mohli prehodnotiť.

„Vzdaj sa!“ skríkol Chris. Možno to nebol až taký idiot, keď si uvedomil, že niečo nie je v poriadku.

Joe len kývol hlavou. Ak mal niekto pochybnosti o jeho zdravom rozume či opatrnosti, teraz sa presvedčil, že to boli plané úvahy. Ten muž by sa nedostal na vrchol ako kráľ takéhoto druhu obchodu len vďaka šťastiu. Iste, mal ho na svojej strane veľa v podobe podplatených úradníkov, ale tam to nekončilo. Pokračovalo to aj niekoľkými desiatkami mužov, ktorí boli ochotní hodiť sa pred neho a schytať guľku s jeho menom. Niektorí z nich sa teraz vynorili z tieňa oproti nej a dvaja z nich sa objavili z vedľajšieho výťahu, ktorý bol údajne mimo prevádzky celý deň. Z technických príčin. Nuž, skrývanie zabijakov nie je príliš technické, skôr praktické.

Ticho zamierila a čakala na prvý náznak útoku. Niektorí ju nazývali zabijakom, pretože nikdy neminula svoj cieľ. No aj keď nemala svedomie v takom ponímaní ako ostatní ľudia, stále mala dostatok čestnosti na to, aby nestrieľala na ľudí, ktorí si o to nekoledovali. Hoci prevaha desať na troch bola trochu príliš veľká. Ženy nebrali do úvahy, aspoň to tak pôsobilo, hlavne vďaka tomu, ako zamierili výlučne na  mužov, pochybovala ale, že to bolo kvôli tomu, že by boli gentlemani. Vedeli, že boli v podstate neškodné.

Dopekla, celá táto akcia bola jedna veľká fraška!

„Vy sa vzdajte a možno tieto dve prežijú aspoň do večera.“

„Kaya!“ skríklo jej niekoľko hlasov v uchu.

Teraz prišla jej chvíľa. Na parkovisku síce boli ukrytí ďalší agenti, ale boli príliš ďaleko. Tých niekoľko sekúnd, ktoré by im zabrali cestu k nim, by Joe využil na útek a celé vyšetrovanie by bolo na dve veci. A ani jedna z nich by nebola veľmi praktická. Osobne nenávidela neúspechy.

Bez premýšľania zodvihla zbraň ešte vyššie a zacielila. Chladne kalkulovala, akoby ani nešlo o mužov, ktorých mala pripraviť o život. Vedela, že strážcovia, ktorých mal Chris, vyradia tých, ktorí sú im najbližšie. Joea musela nechať nažive. Nadriadeným sa nikdy nepáčilo, keď im zabíjala podozrivých. Ospravedlňovala to tým, že mŕtvi už nikdy nespáchajú žiadny zločin. Očividne nezdieľali jej zmysel pre spravodlivosť. Mieston na Joea sa zamerala na tých, ktorí mali na muške jej kolegyne. Necítila k nim solidárnosť, bolo to len z povinnosti a kvôli rozkazom jej šéfa.

Kým stihol ktokoľvek žmurknúť, dvakrát rýchlo vystrelila. Jednému sa guľka zaryla do stredu čela, druhému do spánku. Nezamýšľala sa však nad tým, nechala to prúdiť okolo seba a znovu zamierila. Videla zmätok na tvárach ostatných. Netušili, čo ich zasiahlo, alebo skôr kto, a nevedeli ju nájsť. Nedala im príležitosť, aby sa o to pokúsili. Zatiaľ čo padlo ďalších päť mužov v bolestiach na zem, ona ešte trikrát vypálila. Zakaždým presne trafila, takže v sekunde, keď sa ich telá dotkli podlahy, boli mŕtvi. Zaváhala na sekundu, či sa neukáže ešte niekto, ale okrem vlastných kolegov nikoho nevidela, ani nepočula. S aspoň hraným vnútorným pokojom vykročila do svetla.

Obraz, ako Chris spútala Joeovi ruky za chrbtom, ju tak trochu pobavil. Tentoraz už Talian nebol taký sebaistý, neštekal okolo seba rozkazy a nesmial sa. Len nemo prijal svoj údel. Niečo jej hovorilo, že to nebude na dlho. Bola si istá, že má niekoľkých advokátov, ktorí by ho v mihu oka dokázali z väzenia dostať. Opäť raz v duchu prekliala právny systém. Súdnictvo išlo dole vodou a jediná spravodlivosť, ktorá existovala, sa skrývala v puzdre na jej opasku.

„Odveďte toho bastarda,“ skríkol Chris.

Kaya sa oprela o auto, ktoré sa momentálne stalo hlavným dôkazom. Hlavne obsah jeho kufra. „Stavím sa, že ak nebude o mesiac znovu na slobode, vymlátia z toho tí jeho právnici aspoň minimálnu sadzbu.“

„Vždy si bola takéto slniečko?“ zabŕdol do nej, no jeho oči hovorili, že aj on si uvedomil to isté.

Kaya sa zazubila. „To ja len pre to, aby som ťa potešila.“ Hravo mu poslala vzdušný bozk. Bola to preňho tak trochu pripomienka, že ho už niekoľkokrát odmietla. Bol sexy a dokázal ju rozpáliť jediným pohľadom, ale chcel to, čo mu dať nemohla – vzťah.

„Dopekla, Dendamová!“ skríkol, keď sa zadíval na telá na zemi. „Nemohla by si aspoň raz nepozabíjať všetkých svedkov? Občas by som ich rád vypočul. Takto z nich nám akurát tak zbytočné fľaky v hláseniach.“

Uškrnula sa. „Mŕtvi ťa nezastrelia, tým sa riadim. Okrem toho som si myslela, že okrem podozrivých môžem slobodne zabíjať. Hoci obaja vieme, že by každému bolo lepšie, keby zomreli všetci títo bastardi.“

„Ešte, že ty o tom nerozhoduješ.“

Kaya mykla ramenom. „Jediné, o čom chcem rozhodovať je to, kedy moja práca končí. A obaja vieme, že tu už nemám čo robiť.“

„Hej, potrebujem pomôcť s hlásením!“

Bez pohľadu naňho sa otočila a vykročila smerom von. „Nie som kancelárska krysa. Som len poskok, ktorý si vždy musí zašpiniť ruky. Požiadaj niektorú z krások. Aj tak toho ešte veľa neurobili.“

Keď prechádzala okolo agentiek, zazreli na ňu. Cathalina, ktorá ju nepoznala, mala aspoň toľko slušnosti, aby jej kývla hlavou na znak vďaky. To ale neplatilo o Essie, ktorá ju vraždila pohľadom. Neštval ju fakt, že jej opäť zachránila zadok, na to si už pravdepodobne zvykla, skôr ju vytáčala iná skutočnosť. Vedela, čo bude nasledovať. Kaya ani nemohla konať inak. Cítila, ako ju vnútorne spaľuje chlad, ako ju bolí každý nádych a srdce jej praská. Ľad, ktorý ju požieral; spomienky, ktoré ju naháňali. To všetko v nej teraz vybuchovalo. Jediné, čo to dokázalo zastaviť, bolo zabudnutie. A spoľahlivo to dokázala len jediná činnosť. A Essie veľmi dobre vedela, kam ide. S Jackom do postele – ak sa tam vôbec dostanú. Väčšinou im stačil akýkoľvek kus nábytku, na ktorý narazili.

„Jack, počkaj ma pri zadnom vchode,“ povedala do vysielačky. Bolo jej jedno, kto ju bude počuť, aj tak každý vedel, že spolu občas spia.

Nikto sa jej na nič nepýtal. Niekoľko agentov, ktorých stretla na svojej ceste von, jej kývlo hlavou na pozdrav. Nevnímala ich tváre alebo hlasy, len automaticky na to odpovedala. Keď dorazila von, Jack sedel za volantom svojho Audi a dvere na strane spolujazdca boli otvorené. Nepýtal sa, vedel, že si na slová nepotrpí. Stretávali sa takto už pár rokov a za ten čas sa veľmi dobre naučil, že ona o sebe nikdy hovoriť nebude. Jemu to tak očividne vyhovovalo.

Automaticky zamieril na opačný koniec mesta, k trochu menej výstrednej štvrti. Cesta ubehla tak rýchlo, že to ani nepostrehla. Bože, v skutočnosti to mohlo trvať aj hodiny a jej by to bolo pokojne jedno. Teraz sa potrebovala udržať pokope ešte niekoľko ďalších minút. Chlad v jej tele hrozil, že ju prinúti naplno precítiť všetko, od čoho utekala už veľmi, veľmi dlho. Sex bol kompromis pre jej spomienky. Zamestnal jej myseľ natoľko, aby prestala premýšľať. A jej telo do takej mieri, že sa jej podarilo zahnať mráz vo svojom srdci.

Jack zaparkoval pred vysokým obytným domom a zamieril dnu. Nemal síce kľúč, ale vedel, kam má ísť. Nenechal ju ísť prvú. Nebol galantný, ani veľmi pozorný, ale to neboli vlastnosti, na ktorých by si ona zakladala. Občas sama bola poriadny ignorant, takže to nemohla vyčítať niekomu inému.

Rýchlo odomkla dvere do svojho strešného bytu. Bol to krásny priestor; miesto, ktoré by takmer každý dokázal považovať za domov. No nie ona. Miesto, kde ona bola doma, už dávno nestálo. Dala ho zbúrať pred mnohými rokmi v márnej nádeji, že s ruinami pochová aj zlé spomienky. Bola príliš naivná, samozrejme, že to nefungovalo.

Vstúpila dnu, kde ju privítalo neosobné zariadenie. Nebola tam žiadna fotka, nijaká soška alebo kvety. Len strohý nábytok nevyhnutný na prežitie.

„Dnes si bola vážne rýchla,“ skonštatoval uznanlivo Jack.

Mykla plecom a zamkla za sebou dvere. „Keď príde rozkaz zabiť, nezaváham.“

„Niekedy som rád, že si dostatočne lojálna, aby si nezastrelila svojho milenca.“

Ticho si odfrkla. „Nahováraj si to ďalej. Čokoľvek, čo ti pomôže pokojnejšie spávať.“

S tým sa naňho doslova vrhla. Strhávala z neho oblečenie, jeden kus za druhým a pritom ho bozkávala. Hlad a vášeň ju celú pohltili, zaháňali späť výjavy z minulosti, ktoré boli nebezpečné pre jej duševné zdravie. Horúcimi rukami pohládzal jej pokožku a hoci to nebolo nežné, niečomu v nej sa to páčilo. Tej časti, ktorá prahla po brutalite a krvi; tomu kúsku v nej, ktorý bolo mrazivý viac ako ľadovec a obklopoval jej srdce.

Keď z neho strhla aj posledný kus odevu, nechala ho, aby ju dovyzliekal. Nemala trpezlivosť na dlhé predohry. Bolo to o potrebe, neskôr príde na radu aj potešenie. Zručne mu podkopla nohy, až chrbtom pristál na huňatom koberci. Vonkoncom nemohla čakať ďalšie dve sekundy, kým sa odtackajú k pohovke.

Zadívala sa mu hlboko do očí a dosadla naňho. Ani si nevychutnala ten pocit, keď ju vyplnil až po okraj a začala sa takmer až zúrivo pohybovať. Nerobila si starosti s možným tehotenstvom alebo chorobami. Držala sa zásady, že jeden milenec stačí a odkedy zistila, že Jack je až príliš vášnivý a nerozvážny, postarala sa o antikoncepciu sama. A brala ju vážne. To posledné, po čom túžila, bola priviesť do tejto svojej osobnej katastrofy, ktorú niektorí nazývali život, bezbranné dieťa, ktoré na nej závisí životom. Nie, nikoho nenávidela natoľko, aby ho uvrhla do frašky, kde nevedela, kto je nepriateľ a kto nie.

Nechala svoje myšlienky odolávať spolu s tým, ako zrýchľovala pohyby. Od stien sa ozývalo ich hladné stenanie a pliaskanie kože o kožu. Toto bolo to, čo uspokojovalo jej telo. Srdce a duša nie sú až také podstatné. Rukami pohladila jeho vypracované svalstvo a zaborila mu prsty do hustých vlasov. Nechala sa pretočiť na chrbát a užívala si každý prudký, takmer až bolestivý pohyb. Okraje jej nočných môr bledli spolu s tým, ako sa blížilo jej vyvrcholenie. A keď sa dotkla toho božského pocitu, všetko v nej sa rozhorelo.

Za posledných pätnásť rokov sa zmenila takmer na nepoznanie. Namiesto citov bola plná prázdnoty a chladu. Ľudskému kontaktu sa vyhýbala zo všetkých praktických dôvodov, ktoré si dokázala nájsť ako ospravedlnenie. Sex sa stal súčasťou jej každodenného fungovania. Nebola nenásytná, skôr zúfalá. Možno si príliš málo vážila samú seba, ale nezaujímalo ju to. Uzavrela by zmluvu aj so samotným diablom – keby mohla na chvíľu uniknúť duchom minulosti.

Časť 2.

Dúfam, že sa vám úvod k môjmu novému príbehu páčil. Hej, je to ešte len začiatok, ale pevne dúfam, že som vás aspoň trošku navnadila. Ak nie, som otvorená kritike - ako vždy.

Ten, kto pozná moje príbehy, pravdepodobne tuší, že Kaya sa veľmi líši od mojich predošlých postáv. Skutočne to tak je. No po tom, čím všetkým si prešla, nemohla ostať naivnou školáčkou. To by proste nešlo.

Chcete aj pokračovanie?

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Prológ + Časť 1.: