OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 5.



Pomsta za spravodlivosť - Časť 5.Nový šéf

Časť 5.

Kaya sa oprela o stenu a snažila sa ignorovať svoju migrénu. Po niekoľko hodinovej porade sa ani nečudovala, že jej v spánkoch tepalo, akoby ju niekto udieral baseballovou pálkou. Bolo otravné nič nerobiť, len počúvať, ako sa ostatní okolo nej dohadujú o stratégii. Keďže nebola na konkurze napichnutá, nikto nevedel, čo sa tam stalo. A nemala ani v úmysle im to povedať. V duchu sa sama seba pýtala, či je dobrý nápad zamlčiavať šéfovi detaily o prípade, ale potom si pripomenula, čo všetko by tým mohla riskovať. Skrývanie sa v tieňoch je schopnosť, akou nedisponujú všetci. A takmer nikto cez ne nedokáže prehliadnuť. Ako by asi tak niekomu nezasvätenému vysvetlila, bez toho, aby sa odhalila, že ona toho chlapíka vycítila? Odpoveď teda bola jednoduchá – bude to jej tajomstvo. Rovnako ako malý incident pri barovom pulte.

„Takže sa zdá, že si bola prijatá.“

Zodvihla hlavu a zadívala sa na Chrisa, ktorý sršil svojim obvyklým nadšením. „Hej, dostala som sa dnu. Ale to je tak všetko. Barb tvrdila, že šéfa tam v bare nikto nikdy nevidel. Ani ona sama nevedela, ako vyzerá.“

„Skôr to vyzerá, že niekto si veľmi dôverne toká s nepriateľom.“ Kaya zavrčala, keď počula tú nehanebnú poznámku, ale bola odhodlaná ignorovať jej autorku. Bola unavená, nervózna a hladná. Dotyčná by mohla prísť o niektorú časť tela, ktorú si nadovšetko váži. A hlava to určite nebola.

„Keďže nikto nevie, ako vyzerá, mohlo by sa pokojne stať, že je tam stálym zákazníkom,“ domnievala sa Annie.

„Musíš sa proste vypytovať a získavať informácie. Po celý čas budeme všetko monitorovať. Budeme ťa chrániť. Nesmieš vzbudiť žiadne podozrenie.“

Kaya sa zatvárila, akoby ju bolel žalúdok. „Pochybujem, že sa mi tam podarí niečo zistiť. Dnu nevojde nikto, kto je ozbrojený. Dokonca ani zamestnanci. Som si istá, že ani strážcovia pri dverách aj tí, čo sa pohybovali na parkete, na sebe nemali nič, čo by sa ako zbraň dalo použiť. Drogy tam nedostaneš, ani alkohol. Nič. A von sa toho veľa nedostane. Alebo som nič nevidela.“

„Neviem, prečo ste tam poslali práve ju. Očividne niekto niekoho podplatil, aby sa tam vôbec dostala. A to bol zámer. Hlúpejšiu agentku si vybrať nemohli. Tá by nenašla stopu ani kedy visela na lustri.“ Essie. Prečo ju vôbec prekvapovali jej jedovaté poznámky.

„Asi nemám také skúsenosti so získavaním informácií ako ty. Myslíš, že niekde existuje kurz na to, ako sa stať profesionálnou mrchou? Možno robia špeciálne sedenia, kde ťa učia používať jazyk na určité druhy osobitých činností.“

„Ty kurva!“ vykvíkla Essie a vrhla sa jej smerom. No skôr, ako na ňu mohla položiť čo i len prst, vytiahla Kaya spoza pásu svoju nenabitú tridsať osmičku. Bez zaváhania jej zamierila do tváre. Takmer okamžite sa zastavila.

„Nemôžeš mieriť na vládneho agenta!“

V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Kaya si bola istá, že toto nikto nečakal dokonca ani od nej. Za normálnych okolností by nič také neurobila. Lenže dnes bol pre ňu obzvlášť vážny deň. A nijako to nesúviselo s jej novou prácou alebo skutočnosťou, že sa v bare jej potenciálneho nepriateľa môže vyskytovať niekto, kto má podobné predpoklady ako ona sama. Nie, ešte predtým, ako odíde do baru, bude sa musieť zastaviť na inom mieste. Na mieste, ktoré v nej vyvolávalo spomienky. Ale to nikomu nehodlala vešať na nos.

„Agenta? Nechci ma rozosmiať, už dlhé roky nie si nič iné než nymfomanka, ktorej za to ešte aj platia. A aj tak si myslíš, že máš právo sa nad všetkých vyvyšovať.“

„Som lepšia ako ty kedy budeš!“

„S tým dokážem žiť. Nezbieram chlapov ako trofeje.“

„Ty radšej mŕtvoly!“

Skôr, ako jej stihla niečo odpovedať, odtiahol niekto Essie stranou. Kaya len okrajovo vnímala, že ten niekto je Jack. Možno sa ako jeho milenka mala cítiť dotknutá tým, ako dôverne sa dotýka inej ženy, ale jej to bolo fuk. To by k nemu musela mať inú väzbu ako fyzickú, lenže to už s nikým mať nebude. Emočné „okovy" sa preceňovali a nakoniec to aj tak boli kovové putá, ktoré dokázali niekoho udržať na mieste. Za istej pomoci okolitého nábytku.

„Vyveď ju von!“ prikázal rázne Chris. Počkal, kým ho Jack poslúchne, a potom sa zamračil na ňu.

Zodvihla zbraň do vzduchu a postavila sa do pomerne uvoľnenej pózy. „Nie je nabitá.“

Napriek jej slovám sa na ňu zamračil. „Nemôžeš mieriť na kolegyňu! Sme v tom všetci spolu! Za toto ti hrozí disciplinárne pokarhanie.“

„Ktorého sa nedožijeme, lebo ma potrebuješ na niečo iné,“ skonštatovala sucho Kaya. „Ak mi chceš povedať ešte nejaké detaily ohľadom mojej úlohy, máš príležitosť. Ak nie, musím ešte niekam zájsť.“

„Práca ti začína o druhej. Podľa tvojich vlastných slov.“

Kaya kývla. „To je pravda. Ale mám aj nejaké... osobné záležitosti, ktoré musím zariadiť pred nástupom do svojho nového zamestnania.“

„Osobné záležitosti?“ spýtal sa Chris a pozdvihol obočie. „Myslel som, že nemáš žiadny život.“

„Taktný ako vždy, čo?“ zasyčala hravo Annie.

Chris sklonil hlavu. „Mám toho v poslednom čase trochu veľa. Táto úloha, tvoje nasadenie, vzťahy v jednotke. Ak sa to čoskoro nezmení, budem musieť ostro zakročiť. Alebo s tým skoncovať.“

„Nuž, ak chceš,“ podotkla ticho Kaya, „požičiam ti moju zbraň. Tentoraz do nej dám aj náboje. Som si istá, že nič neucítiš. Len pokoj.“

„Aby som tú šancu nakoniec nevyužil,“ pošepol Chris sám pre seba, ale Kaya ho aj tak počula.

Bola vycvičená tak, aby počula aj to, čo nevidí. Jej schopnosti splynúť s tieňmi jej v tom len napomáhali, ale aj bez nich vždy zistila to, čo práve potrebovala. Boli to kvalitné nadania dobrého agenta a bola si istá, že by ich ocenil aj niekto iný než ona, samozrejme, keby o nich niekto tušil.

Rukami si pretrela tvár. V miestnosti okrem nich bola ešte Annie a dvaja agenti, ktorých mená si takmer nikdy nedokázala zapamätať. Jack sa ešte nevrátil. Bola si istá, že Essie teraz využívala svoju jedinečnú príležitosť, ktorá sa nikdy nebude opakovať. Kaya sa sama pre seba uškrnula. Bez ohľadu na to, ako pekne sa naňho celý deň vyškiera, večer je to vždy ona, ktorá ho preťahuje na svojej pohovke.

„Annie ti do lemu trička, ktoré máš na sebe, všila najnovšie odpočúvacie zariadenie. Vyzerá ako tenký drôtik. Funguje na batérie, ktoré sú vložené v gombíku na nohaviciach. Takže ti budeme musieť každý deň zariadenie vymieňať. Dá sa vypnúť a zapnúť jednoduchým stlačením tohto gombíka. Budeme počuť všetko, čo aj ty. Nemáš na sebe ešte klasickú vysielačku, takže sa s nami nemôžeš spojiť. Potrebujeme dosiahnuť, aby ti začali veriť, takže prvé dni sa budeš musieť cítiť bezpečne len vďaka tomuto.“

„Ak budem mať so sebou svoje zbrane, budem sa cítiť dostatočne bezpečne.“

Chris pokrútil hlavou. „To sa nestane. Vieš, že ich so sebou nemôžeš mať.“

„Ja si už nájdem cestičku.“

„Ale teraz vážne, Kaya. Ak tvoje krytie vybuchne a oni zistia, kto v skutočnosti si, budeme ťa odtiaľ musieť čo najrýchlejšie dostať. Je tu v stávke tvoj život. Mohla by si s ním hazardovať trošku menej?“

Kaya sa naňho veľavýznamne pozerala. „Veď ma poznáš. Opatrnosť sama.“

„Práve preto, že ťa poznám. V tejto akcii ide o viac ako len o tvoju spravodlivosť.“

Dlho sa naňho iba pozerala. Keď ju sem prijímal, povedal jej, že nech by od neho potrebovala čokoľvek, stál by za ňou. Vtedy si priala jediné a s tým jej pomôcť nedokázal. Po pár rokoch dosiahla to, čo by od nej neočakával. Keby ho teraz požiadala o pomoc s vyšetrovaním smrti jej rodiny, pravdepodobne by ju poslal kade ľahšie, možno by ju dal zatvoriť. Čítala v ľuďoch lepšie ako si oni sami mysleli. Nikto v tejto jednotke by jej nepomohol, takže vedela, že keby sa dostala do nebezpečnej situácie, mohla by sa spoľahnúť len na seba. A tak jej to vyhovovalo.

„Ako som povedala, musím niekde byť. Od druhej pracujem, mám stretnutie so svojim nadriadeným, ktorý ma zaškolí. To si nemôžem nechať ujsť.“

Čakala, že ju niekto zastaví, ale nestalo sa tak. Bez pozdravu alebo obzretia cez rameno zamierila von z malej chatky, kde mala zaparkované auto. Takmer bez dychu sadla za volant a v duchu sa samej seba pýtala, či to chce zase absolvovať. Lenže odpoveď na to poznala. Toto bol jej očistec, spôsob pokánia za to, že neplnila sľuby, ktoré raz vyslovila. A bude tak robiť aj naďalej, bez ohľadu na to, ako ju to vnútorne ničilo. Pohlcovalo to posledné kúsky duše, ktoré ešte mala.

S nie práve najlepším pocitom dupla na plyn a zamierila k opačnému koncu mesta, smerom na malý kopec, kde nakoniec skončia všetci ľudia bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzali. Divné bolo, že ona sama tam podľa všetkého už sama ležala.

Cintorín.

Už len pri tom slove sa otriasla, lenže si nemohla pomôcť. Toto bol jediný deň v roku, keď si vedome dovolila zaoberať sa minulosťou, jediný okamih, keď skutočne smútila bez toho, aby ju niekto videl alebo spoznal. Nikto ju skutočne nepodozrieval, že sa na také miesto vydala. Podľa informácií, ktoré boli v jej zložke, bola sirota. No aj napriek tomu bola stále opatrná. Ktokoľvek mal na svedomí smrť jej blízkych, ešte stále bol tam vonku.

Zaparkovala pred bránou a ešte predtým, než vyšla von, zahalila sa do čierneho kabátu s kapucňou. Tú si dala na hlavu a dívala a do zeme. Opatrnosť bola na prvom mieste. Vykročila do pomerne chladného poludnia, veď čo čakala, keď bol december, a snažila sa nikoho si nevšímať. Bolo to verejné miesto a chodilo tam až príliš veľa ľudí. Nepotrebovala, aby ju niekto náhodou spoznal.

Vybrala sa až na samotný vrch. Najvyššie miesto celého cintorínu bolo také pochmúrne ako si ho pamätala. Vyššie už bol len obrovský kríž obkolesený tonami umelých kvetín a vypálených sviečok. Ona sama nič neniesla. Nikdy nezapálila sviečku, nepoložila na ten chladný kameň ani jediný kvietok. Miesto toho platila správcovi, aby si raz za pár týždňov spomenul za ňu. Nie, že by si niekedy v živote dovolila zabudnúť.

Celá otrasená zastala sotva krok od posledných hrobov. Aj bez toho, aby zodvihla hlavu vedela, čo uvidí na náhrobkoch. Rodina Keluargová. Teressa, starostlivá stará mama; William, milujúci otec; Valerie, obetavá matka a dve rozkošné dcérky – Lilly a staršia Claire. Štyri rovnaké dátumy úmrtia a len tri pochované telá. Jej hrob, hrob jej niekdajšej identity, bol prázdny. Odpočívala v ňom drevená rakva, v ktorej bola figurína. To všetko pre to, aby nikto nikdy neodhalil, že to ako jediná prežila. Dokonca nedostala ani príležitosť, aby povedala posledné zbohom.

Vnútri jej vybuchla bolesť, ktorá v nej tlela ako časovaná bomba. Nemohla sa pohrebu zúčastniť a neskôr ju dokonca sledovali, aby nikdy hrob svojej rodiny nenavštívila. Ako krysa sa musela zakrádať temnotou, aby sa rozlúčila. Ruky sa jej roztriasli od túžby zakrútiť niekomu krkom. Celé roky zdokonaľovala svoje telo, aby sa stalo tou najviac smrtiacou zbraňou. A keď s tak stalo, nebol nikto, na kom by svoju pomstu vykonala. To ju doháňalo k šialenstvu. Každým dňom cítila viac chladu, jej srdce dalo výpoveď a nebolo viac schopné žiadnej skutočnej emócie okrem hnevu a nenávisti. Odporom sa jej zachvela spodná pera.

Pobozkala si prsty a tie pritisla na náhrobok svojej sestry. „Nezabudla som, Claire,“ povedala ticho. „Prisahala som a svoje slovo dodržím.“

Zavrela oči pod návalom všetkého, čomu nikdy nedovolila vyliať sa na povrch. A kým bude žiť, ani to nikdy nedovolí. S rozzúreným zavrčaním sa otočila na päte a takmer utekala späť k svojmu autu. Pätnásť prekliatych rokov. Toľko dní a nocí a nepodarilo sa jej nič zistiť, ani nikoho nájsť. Po dôkazoch akoby sa zľahla zem a aj keby nejaké existovali, nikto by jej ich neukázal. Nie, bola v tom sama. Nenašiel sa nikto, kto by jej mohol pomôcť. A to sa nikdy nezmení.

S pocitom, akoby v sebe mala aspoň desať kíl ľadu, zamierila do baru. Bol najvyšší čas, aby sa sústredila na niečo iné, než na seba. Možno jej táto práca prinesie kúsok vnútorného pokoja. Aj keď o tom veľmi pochybovala.

Keď dorazila do podniku, nezdržiavala sa oznamovaním vyhadzovačovi, čo tam chce. Pamätal si ju od včerajšieho večera a chlapík, ktorý ju včera prijal, vraj všetko zariadil. Nemala tušenia, kto sa skrýval v kútoch a nahovoril toho neschopáka, aby ju napadol, ale očividne vedel oceniť jej kvality. Pri tom pomyslení sa uškrnula. Mohli o nej hovoriť, že bola samoľúba a sebecká, ale niekomu sa páčilo zrejme aj toto.

„Vitaj v práci,“ pozdravil ju chlapík zo včera. Nejasná spomienka jej hovorila, že jeho meno bolo Tom.

Kývla naňho, keď sa okolo neho pretisla dnu. „Teraz sa začne zábava.“

„Do riti, prečo len nemôžem robiť strážcu vnútri?“

„To vieš, nie všetci si zaslúžia tú česť, aby so mnou mohli pracovať.“ Potľapkala ho po líci a vykročila smerom k baru. Bolo tu ešte pomerne ticho a pokojne. Pokiaľ si dobre pamätala, pre verejnosť je otvorené až od šiestej, alebo siedmej. Teraz sú tam len ostatní zamestnanci a možno niekto z vyššie postavených. Tak prečo mali potrebu nechať tam toho strážcu?

„Nemyslíš si o sebe nejako veľa?“

Odfrkla si. „Keby si ma lepšie poznal, myslel by si si to tiež.“

Bez ďalších zbytočných slov vošla dovnútra, kde ju privítala len tichá hudba, množstvo pobiehajúcich ľudí a prekvapivé svetlo. Všetci vyzerali prekvapivo civilne, takže jej bolo jasné, že sa ešte nechystajú do práce. Skôr akoby kontrolovali zásoby a upratovali.

„Ach, naša kvetinka sa ukázala. Čakajú ťa v kancelárií na poschodí,“ privítal ju Barbin hlas.

Kaya pozdvihla obočie. „To je tu bežné, alebo som si niečím vyslúžila toto špeciálne zaobchádzanie?“

„Rozhovory o bezpečnosti na začiatku sú bežné, hoci väčšinou prebiehajú inak. Ale teraz už bež. Po schodisku hore, prvé dvere vpravo.“

Radšej sa jej už na nič iné nespýtala a vybrala sa smerom, ktorým ukazovala. Zhodou okolností to boli dvojkrídlové dvere za barom, ktoré viedli do súkromných miestností určených pre zákazníkov. Mierne sa pri tom poznaní zarazila, ale napriek tomu pokračovala v chôdzi. Až keď podišla bližšie a jeden z mužov jej s pokývaním hlavy otvoril pravé krídlo, pochopila to, čo predtým prehliadla. Takmer sa sama sebe vysmiala. Nebol to jeden vchod, ale dva - šikovne zamaskované. Väčšine ľudí by nenapadlo, že by tam niečo také mohli nájsť.

S pokývaním hlavy prebehla okolo a vyšla až na poschodie. Ani sa nemusela rozhliadať a zbadala dvere vpravo. Ticho zaklopala a keď ju z druhej strany vyzval mužský hlas, aby vošla, urobila tak. Vnútri ju privítala pomerne veľká miestnosť, v ktorej bol malý bar, veľa stoličiek a stôl. Vyzeralo to ako nejaká zasadačka. Alebo súkromný bar v bare. Na opačnej strane miestnosti bola presklená stena s výhľadom na celý podnik. A pred ňou sedel na stoličke muž s pomerne statnou postavou. Nevidela ho dobre, ale aj na takú diaľku dokázala určiť, že mal tmavohnedé, možno čierne vlasy a tmavú pokožku. Vyzeral ako nejaký Ind.

Vykročila k nemu a ešte skôr, ako stihla niečo povedať, postavil sa na nohy a vyšiel jej oproti. Napriahol jej ruku a s nečitateľným výrazom si ju prezeral. Pozdvihla naňho obočie. Toto bolo veľmi divné. Prijímacie konanie hotové behom piatich minút a podpisovanie zmluvy v súkromných priestoroch, o ktorých takmer nikto nevedel.

„Moje meno je Sarren,“ povedal chrapľavým hlasom.

Časť 4. ¦¦ Časť 6.


A máme zase sebou prvú päticu kapitol. Ani by som si nepomyslela, že to teraz príde takto skoro. Dúfam, že sa vám príbeh zatiaľ páči. Máte nejaké teórie?

Kapitolu by som rada venovala tímto skvelým ľuďom: Perle, mime33, izzie22, Trisha, MaggieLove, Christine, domi99 a lu. Som nesmierne vďačná za vás záujem o tento príbeh. Dúfam, že vás nesklamem.

Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 5.:

5. mima33 admin
09.01.2014 [13:03]

mima33 Emoticon Emoticon na Sarrena sa už teším, takže s ďalšou kapitolou si, prosím, nedávaj na čas. Som zvedavá, ako bude prebiehať ich stretnutie Emoticon
Essie je poriadne nesympatická mrcha a Kaya jej teda poriadne dala Emoticon
A ďakujem za venovanie Emoticon Táto poviedka je jednoducho božská Emoticon Emoticon Emoticon

4. MaggieLove přispěvatel
08.01.2014 [16:28]

MaggieLoveAni nevím co napsat - možná jen to, že kapitolka byla úžasná Emoticon Essie mi byla velmi nesympatická Emoticon a moc se těším na další dílek. Emoticon
Moc se mi líbilo jak si popisovala tu část s tím hřbitovem. Emoticon

3. lu
08.01.2014 [11:14]

Tak tohle začíná být hodně zajímavé! :D Kaya asi bude dělat problémy, líbí se mi, jak je svá a s ničím a nikým se "nes*re" :D Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 07.01.2014 [20:02]

Tak to teda bolo Essie je teda riadne divná osoba. No a ten jej šéf, buď bude mať niečo spoločné s jej pravou rodinou alebo ten chlap nie je Sarren. Budem sa tešiť na šiestu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 07.01.2014 [19:34]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!