OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 3.

03.01.2014 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1226×

Časť 3.

„Nie, na to zabudni! Nič sa modifikovať nebude!“ skríkla Kaya a nadskočila na stoličke akoby si sadla na ihlu.

Poslednú hodinu strávila zavretá v malej miestnosti, v ktorej vždy kraľovala Annie. Keďže sa zdalo, že po prvýkrát bude ona sama v utajení, a jej protesty nikto nebral do úvahy, musela sa pripraviť. Bez toho, aby vôbec vedela na čo. Nepoznala žiadne detaily, odmietli jej ich prezradiť. Vraj najskôr potrebujú zistiť, či prijme svoje krytie. Pche, samé blbosti! Samozrejme, že sa museli uistiť, či z nej dokážu urobiť dostatočnú šlapku. A tam narazili.

Bola ochotná zmaľovať sa a vymeniť svoju typickú koženú bundu a rifle za kratučké šaty, v ktorej jej fúkalo na všetky dôležité časti tela. Dokonca prikývla aj na to, že sa naučí chodiť v super vysokých opätkoch. Obetovala svoje dlhé vlasy a vymenila ich za strapatý účes po plecia, ktorý vraj podtrhoval jej krásu. Ona by to nazvala inak – s dlhým vrkočom nevyzerala dostatočne lacno. Ale keď jej navrhli, že jej prístrojom modifikujú hlas, aby bol ešte hrubší, než je teraz a aj viac chrapľavejší, vzoprela sa. Bolo by to, akoby to už ani nebola ona. Strata identity bola príšerná, sama si ňou prešla. V týchto dňoch nikto v skutočnosti nevedel, kým je. A práca v utajení jej opäť pripomínala tú bolesť. Bolo to, ako keby ani neexistovala.

„Musíme dosiahnuť, aby ťa nikto nikde nespoznal,“ protestovala Annie proti jej výstupu.

Zamračila sa na ňu. „Nikam nechodím, prakticky nemám osobný život. Dokonca ani moji susedia nevedia, ako vyzerám. Aká je pravdepodobnosť, že ma spozná niekto v takej prdeli, akou je Philadelphia?“

Posadila sa tak, aby nezhodila na zem silikónové vypchávky, ktoré mala nosiť v podprsenke. Dokonca aj tieto jej prednosti neboli také „popredné", ako by si jej nadriadení želali. No mohla sa ako žena cítiť ešte väčšmi ponížená?

Annie sa tiež zamračila. „Musí to byť.“

„Pozri, je mi jedno, či mi ostriháš vlasy, alebo dáš farebné šošovky. Dokonca aj prežijem tú omietku, ktorú nazývaš make-up. Ale zabudni na to, že si budem meniť hlas. To tam rovno môžete poslať robota.“

Annie sa na ňu pozrela, akoby ju videla po prvýkrát v živote. „Pozri, je mi jedno, čo si myslíš. Je to súčasť krytia. Zachráni ti to život.“

„Toto všetko je len zbytočná príťaž. To, čo mi život zachrániť môže, je guľka medzi očami môjho nepriateľa. A zbraňou sa viem oháňať lepšie ako úsmevmi.“

„Ale ty nastúpiš do jedného z jeho podnikov ako barmanka! A v tom bare chodí väčšina žien hore bez. Nejdeš tam robiť osobného strážcu.“

Kaya sa zaškerila. „Osobne by mi to vyhovovalo viac. Vyzerám ako krehká kvetinka? Nie, do riti! A vy si myslíte, že ju budem hrať? Upozorňujem ťa, až ak sa ma niekto dotkne a nebude sa mi to páčiť, zlomím dotyčnému ruku. A je mi jedno, či to bude agent alebo zloduch. Toto tu,“ ukázala na svoje telo, „je súkromné vlastníctvo.“

Chcela dodať ešte niečo, ale radšej zmĺkla. Cítila, ako sa k nej zozadu niekto blíži. Ramená jej stuhli a uši sa napäli v túžbe začuť každučký, hoci aj ten najmenší pohyb. Automatiky rukou zamierila k pásu, aby si s rozčúlením uvedomila, že jej zbrane sú položené na malom stolíku na druhej strane miestnosti. Ak zvedavosť zabila mačku, ju o život pripraví momentálne zatemnenie zmyslov.

„To tvoje súkromné vlastníctvo patrí našim nadriadeným. Keď povedia, že budeš barmanka, tak sa tak budeš správať. Hádam ti nemusím pripomínať, že nesmieš pokaziť svoje krytie.“

Nepatrne si vydýchla, keď spoznala ten hlas. Bol to len Chris. Väčšinu času jej od neho nič nehrozilo. Okrem neustálych vyhrážok, že dostane padáka. Mohla by si robiť čiarky, koľkokrát do dňa jej to povie. Obaja však vedeli, že to nikdy neurobí. Možno bola arogantná, ale lepšieho strelca momentálne nemal. Ju našli agenti na cvičnej strelnici, kde jej nikdy neunikol cieľ, nech už predstavoval čokoľvek. A potom jej ponúkli prácu, ktorá sa neodmieta. Čo na tom, že bola nebezpečná. Aspoň si vďaka nej pripadala nažive.

„Neviň ma, že nie som spokojná. To vy ste ma tam chceli,“ zašomrala a vôbec sa necítila zahanbená, že ju vidí prakticky nahú.

Chris sa oprel o stôl. „Toto nebude ľahká úloha a pre teba je to nové. Si zvyknutá oháňať sa zbraňami, nie robiť spoločníčku mužom z vyšších kruhov.“

„Nevedela som, že budem niečo viac ako kurva.“

„Neustále sa opakuješ, ale prostitúcia nebude náplňou tvojej práce.“

Zamračila sa. „Nie, to nebude, ale sex bude stále prostriedkom, ako sa dostať k informáciám. To nemôžeš poprieť. Nezabudni, že som v tomto svinstve plávala aj predtým.“

Chris sa posadil na stoličku oproti a pokynul Annie, aby odišla. Poslúchla bez protestov. Kaya mala zlý pocit, že teraz došlo na podrobnosti jej úlohy. S nie práve nadšeným výrazom v tvári si odložila svoje silikónové spoločníčky. Keď tým odhalila holú pokožku, pozdvihla na Chrisa obočie. Ten najskôr vypleštil oči nad jej nehanebnosťou, ale potom sa otočil. Schmatla svoju košeľu a rýchlo sa do nej zabalila. Zvyškom sa nezdržovala. Nešlo predsa o jej pohodlie, jej oblečenie nechýbalo. Potom štuchla Chrisa do ramena a ten sa zamračene obrátil. Bolo divné vidieť ho inak než dobre naladeného.

„Predtým si možno bola súčasťou niektorých úloh, ale málokedy si sa aktívne podieľala na vyšetrovaní. Maximálne si na seba hodila šaty a zaklipkala očami na správne osoby, aby si ich zdržala. Lenže teraz budeš od nich mámiť informácie a aby sa tak satalo, musia ti veriť. Takže budeš musieť vyzerať ako jedna z nich.“

Zlomyseľne sa usmiala. „Čo sa mňa týka, s hlavňou v xichte sa ti aj nevinný prizná k vražde.“

„Protizákonné.“

„Cha! To hovoríš ty? Vážne? A požičiavanie si peňazí zadržaných pri vyšetrovaní trestné nie je?“

„Je to prijateľné. V medziach.“

Zachechtala sa. „Čokoľvek povieš, veľký šéf. Tebe prejde aj vražda.“

„Toto nie je o mne!“

„Zvláštne. Tak prečo potom hovoríš o spravodlivosti, ktorá sa teba netýka?“

Chris si povzdychol. Venoval jej namrzený pohľad, takže bolo jasné, že jej zmysel pre humor neoceňoval. Trik spočíval v tom, že ona nežartovala, nikdy. To, čo povedala, vždy myslela až príliš vážne, lenže tón, akým to vyslovovala, ostatných nútil myslieť si niečo iné. Nikto z nich nechápal jej postoj k životu, jej dôvody, prečo sa správa tak, ako sa správa. Takže pre nich bolo ťažké uveriť, aká je vážna.

„Žarty bokom, Kaya,“ povedal s povzdychom. Prekvapilo ju, že ju oslovil menom, ale prinútila sa nevenovať tomu pozornosť. „Táto úloha je a bude nebezpečná. Aj bez toho, aby si to sabotovala. Takéto prípady nemáme často. A vedenia sa nám do nich nikdy nepletie.“

„A teraz sa ti hrajú na piesočku a pošlú si do akcie mňa.“

Prižmúril na ňu oči. „Dalo by sa to tak povedať.“

„To si im nepovedal, že väčšinou ľudí len zabíjam, nemámim od nich informácie?“

„Majú všetky hlásenia, v ktorých je spomenuté tvoje meno. Vedia, akú funkciu tu zastávaš. Ale aj napriek tomu chcú menovite teba. Kamarátka, ktorá má pomerne blízko k týmto ľuďom a hlavne k osobe, ktorá tvoje povolanie podpisovala, tvrdí, že si ťa niekto vyžiadal. Niekto mimo FBI.“

„Kamarátka, ktorá ma blízko k šéfovi? To si rovno mohol povedať, že je to jeho milenka.“

Tvár mu skamenela. „Tá milenka, ako ju ty voláš, je moja sesternica.“

Kaya ho hrane potľapkala po ramene. „Neboj sa, ak má iné priezvisko ako ty, neprinesie tvojej rodine hanbu.“

Chris vyskočil na nohy, tvár červenú hnevom. Kayi nejaký nejasný hlások v zabudnutej časti mysle pripomenul, že pred niekoľkými rokmi by toto nepovedala nikomu. Ani zo žartu. Lenže keby platilo to, čo vtedy, teraz by nepracovala pre FBI, ale bola by lekárkou, alebo maliarkou. Teraz o tých povolaniach ani nepremýšľala. Patrili jej starému ja. Tomu, ktoré vedelo žartovať a smiať sa, nie len cynicky pozerať na všetkých a všetko okolo seba.

„Prestaň už s tými svojim poznámkami, Dendamová! Toto nie je vtipné. Táto misia by ťa mohla stáť krk.“

„Konečne som sa dozvedela tie vzrušujúcejšie detaily.“

„Nie sú vôbec vzrušujúce, skôr desivé. Nestáva sa nám často, že takýmto spôsobom chodíme zbierať dôkazy. Vždy je to nebezpečné a nikomu sa nepáči to, čo sa tam odhalí. Môj otec bol svedkom podobného prípadu pred pätnástimi rokmi. Odišiel kvôli nemu aj z FBI a už nikdy sa k tejto práci nevrátil. Nikdy nikomu neprezradil, čo sa tam stalo, ale záznamy hovoria, že tam zomrelo niekoľko ľudí a nielen tí vinní. Nechcem, aby si sa ocitla v podobnom prípade.“

Kaya sa musela veľmi ovládať, aby sa ho nespýtala, o čo ide. Triasla sa hnevom, ktorý ju zvnútra ničil tak dlho, až nepoznala nič iné. A všetko do podčiarkovala nevedomosť. Niečo, čo nenávidela a zároveň sa toho dlho držala. Dokopy to zväzovala dávna prísaha, na ktorú by niektorí radšej zabudli. Lenže ona nemohla. Vždy, keď zaspávala, mala pre očami pohľad do tváre vlastnej sestry. Mŕtvolne bledej, zafŕkanej krvou. Vzhľad, ktorý by nemal patriť nikomu a už vôbec nie dieťaťu. Dozvedieť sa, že otec jej terajšieho šéfa o tom niečo mohol vedieť, ju takmer prinútilo prosiť ho o odpovede. Zadržalo ju pred tým narazenie do múru, ktoré zažila už predtým. Hneď, keď nastúpila k FBI a mala za sebou prvú úspešnú misiu, vybrala sa do skladu len kvôli tomu, aby ju odtiaľ vyhnali so slovami, že na podobné informácie nemá právo. Lenže kto mal väčší nárok vedieť pravdu, než ona?

Zhlboka sa nadýchla. „Prečo mi to hovoríš? Ja nie som tvoj otec.“

„Nie, ale vletela si do prípadu, ktorý je až príliš podobný. Nechcem sa o pár mesiacov pozerať na tvoje miesto na náhrobku.“

„Ale, ale, snáď by som ti nechýbala?“ podpichla ho, v duchu ďakujúc za niečo, čoho sa mohla chytiť ako posledného záchranného lana pred pádom do rokliny.

„Mohla by si aspoň na chvíľu predstierať, že ti záleží na vlastnom živote?“

Nie, nemohla. Pretože pre ňu život dávno neznamenal to, čo kedysi. „Viem sa o seba postarať. Ak by som mala zomrieť, zoberiem so sebou toľko životov, že by museli celý ten svoj obchod zrušiť kvôli nedostatku zamestnancov.“

„Si arogantná. Nedisciplinovaná. Konáš skôr, ako premýšľaš. Raz sa necháš zabiť.“

Kaya sa zasmiala, hoci ten zvuk dávno neznel veselo. „Takže ty ma tajne miluješ, že o mne všetko vieš?“

„Si členom mojej jednotky, jasné, že mám o teba strach.“

„O Essie alebo Cathalinu si nemal žiadne obavy,“ podpichla ho.

„Pretože si im kryla chrbát! Lenže kto ho bude kryť tebe?“

Kaya najskôr neodpovedala, len mlčala a prechádzala sa po miestnosti a pritom sa snažila nevšímať si všetky tie parochne, šošovky a silikónové implantáty. Tie obkolesovali počítače, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Bill Gates. Netušila, na čo to všetko slúži a nemienila sa pýtať. Bolo len veľmi málo vecí, ktoré by dokázali vzbudiť jej pozornosť. Občas si myslela, že by to musel byť minimálne výbuch atómovej bomby. Pasivita bola v jej živote jej najväčším nepriateľom. Alebo skôr spoločníkom. Ak sa o nič nezaujímala, nezačalo sa jej to páčiť, nepripútala sa k tomu. A neskôr, keď to pominulo, nebolelo ju to.

„Viem samu seba ochrániť aj sama. Nepoznám nikoho, komu by som bola ochotná vložiť do rúk vlastný život. Taký sa ešte nenarodil, aby vo mne vzbudil dôveru.“

Chris si odfrkol. „Cynizmus.“

Kaya pokrčila plecami. „Už si si mohol zvyknúť. Povieš mi teraz niečo o tej úlohe, alebo mám požiadať Annie, by mi hackla nejakú tú vašu databázu?“

„To nebude nutné,“ prerušil ju, v očiach divný výraz. Snáď strach? „Poviem ti to sám, hoci toho nie je veľa. Nepoznáme meno šéfa, aspoň nie celé. Sídlo má v jednom zo svojich podnikov. Iróniou osudu je to trochu nóbl bar, kde sa z času na čas konajú súkromné akcie spojené so striptízom.“

„Bol si sa tam pozrieť, že to vieš?“ podpichla ho.

„Nie, nenavštevujem podobné miesta,“ odsekol ponuro. „Máš ale šťastie v tom, že momentálne hľadajú niekoho na obsadenie miesta barmanky. Preto z teba Annie chce urobiť... vhodný materiál.“

„Hej, vhodný materiál do bordelu.“

Ignoroval ju. „Ak sa tam dostaneš, a my sa postaráme o to, aby sa tak stalo, musíš byť nenápadná. Nepútaj na seba pozornosť, nikoho nezmláť a hlavne nezabi. Potom by som ťa nezachránil ani ja.“

„Na čo ma tam potom posielate, keď nemôžem nič urobiť podľa seba?“

„Toto je práca, nie holubník.“

„Občas si pripadám, akoby to bolo omnoho horšie,“ zamumlala si popod nos.

Keby mohla, utiekla by od tejto úlohy. Ani trochu sa jej nepozdávala, lenže niekto rozhodol o nej bez nej. To nenávidela snáď ešte viac ako plané nádeje a všetky emócie dohromady. Cítila sa ako skamenená, keď nemohla mať svoj život vo vlastných rukách. Cítila sa vždy pri tom ako pred tými mnohými rokmi, keď poslednýkrát objímala sestru. Zavrela oči pred tou myšlienkou.

Nenávidela tú bezmocnosť, keď mala zviazané ruky a musela počúvať príkazy. Viac ako to neznášala pomyslenie, že sa ešte vôbec, ale vôbec nepriblížila k vrahovi svojej rodiny. Premkol ju pocit, že sklamala. Otriasla sa. Musí sa sústrediť na niečo iné, inak príde o rozum. A to posledné, čo chcela, bolo opäť skončiť v nejakej liečebni, kde sa ona bude tváriť ako poslušný pacient, zatiaľ čo ostatní budú predstierať, že ju liečia, pretože na to majú skutočne dôvod a nie kvôli peniazom.

Otočila sa späť ku Chrisovi. Akokoľvek nenávidela to, keď jej niekto niečo diktoval, teraz by sa mohla podvoliť. Hoci na to mala vlastné, sebecké dôvody.

„Priveď Annie. Myslím, že sme ešte neskončili s mojim kostýmom.“

Časť 2. ¦¦ Časť 4.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 3.: