OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 18.



Pomsta za spravodlivosť - Časť 18.Vysvetlenia

Časť 18.

Sarren tam stál ako prikovaný, ruky zatínal do pästí a v duchu sa pripravoval na príval otázok, niečo v ňom dokonca očakávalo aj výčitky. Ale to, čo by si ani v najdivokejšom sne nepredstavoval, bol to, čo sa skutočne stalo.

Lilly na neho len dlho pozerala. Hlavu nakláňala na stranu a upierala naňho svoje prenikavé oči. Nič nehovorila a niekoľkokrát mu napadlo, že možno ani nedýcha. Len pot, ktorý jej stekal po tvári a neustále sa meniaca farba pokožky, väčšinou len na viac bledú, ho utvrdilo v tom, že v nej ešte ostal kúsok života. Keď otvorila ústa, aby nejako reagovala, podvedome sa napäl a v duchu si pripravil odpovede. No namiesto záplavy výčitiek z jej pier unikol chichot. Najskôr si myslel, že sníva, no keď sa začala naplno smiať, až sa ten zvuk odrážal od okolitých stien, uvedomil si, že sa to naozaj deje.

„Dobrý pokus,“ dostala zo seba medzi jednotlivými návalmi radosti. Keby tá situácia nebola taká absurdná, možno by si zvuk jej smiechu aj užil. Takto sa zmohol len na nemé zízanie. „Čakala som všeličo, ale nie takúto sprostosť. Bohovia nikdy neexistovali. A som si istá, že keby tu teraz bol nejaký náboženský fanatik, umlátil by ťa Bibliou len za to, že si si dovolil pomyslieť na niečo také debilné ako fakt, že si nejaký ochranca. Nie si žiadny prekliaty anjel, vieš?“

V duchu zaúpel pri jej tóne. S ňou nikdy nič nešlo tak, ako si predstavoval. „Môžeš sa smiať koľko chceš, ale je to pravda. Nie sme žiadni archanjeli, sme ľudia. Obyčajní smrteľníci s určitými predpokladmi.“

Lilly sa naňho zamračila. „Dovoľ mi niečo ti pripomenúť – bohovia nejestvujú. Keby ešte žili, svet by asi vyzeral inak ako teraz.“

Sarren zaklonil hlavu a snažil sa ignorovať svojho priateľa Marca, ktorý sa až príliš nenápadne snažil zmiznúť z miestnosti. Nezazlieval mu to a v podstate mu za to bol aj vďačný. Bol naivný, ak si myslel, že sa bude môcť s Lilly normálne porozprávať, akoby boli dvaja dospelí. Najskôr bude musieť preraziť cez stenu jej pohotových reakcií a až keď ju dostatočne presvedčí, bude jej môcť všetko vysvetliť. Už len pri tej predstave sa cítil vyčerpaný. Preto schmatol stoličku od pracovného stola a posadil sa vedľa postele, na ktorej sa teraz rozťahovala. Len okrajovo si uvedomil, že jeho dcéra tiež niekam zmizla. Bola múdrejšia než väčšina ľudí, ktorých poznal. Zaplavil ho pocit čírej pýchy a hrdosti. Toto je jeho dcéra. Malé, nadané dievčatko s otvorenou mysľou plnou vedomostí, na ktoré niektorí jeho starší známi radi zabúdajú. Už dávno ju mal zobrať tam, kam patrí – do jeho sveta.

S pokrútením hlavy sa sústredil na svoj predchádzajúci rozhovor. „Je pravda, že bohovia nežijú. Zanikli pred mnohými tisícročiami. Legendy o nich sú známe aj dnes, hoci máloktorá z nich je pravdivá.“

„Nechaj ma hádať – ty jediný vieš pravdu a ak sa ti teraz hodím okolo krku, prezradíš mi to.“

Zamračil sa. „Za prvé, to by som od teba nikdy nežiadal. Mysli si o mne čo chceš, ale nikdy som nikoho do ničoho nenútil vydieraním. Normálnych obchodom áno, ale nikdy nie podvodom alebo násilím.“ Zničene si povzdychol. „A za druhé, nikto skutočnú pravdu už nevie. História nášho druhu siaha do ďalekých čias, dokonca takých, kde neexistovalo niečo také prosté ako zapisovanie historicky dôležitých faktov. Takže vychádzame s teoretických znalostí.“

Kútikom oka si všimol, ako si pretrela čelo a naprázdno prehltla. V duchu ju poľutoval, ale obrnil sa, aby ho to neovplyvnilo natoľko, aby odišiel. Musel toto dokončiť.

„Takže sa niektorí z vás v minulosti zhulil pri vypaľovaní suchej trávy a vymyslel si šialený príbeh o bohoch a o tom, ako ich ochraňoval? A potom že naivné sny majú len deti.“ Na dôvažok toho, ako vážne to myslela, pretočila očami.

„Skutočne sme tými, za ktorých sa vydávame. Bohovia z každého panteónu potrebovali niekoho, kto by chránil ich chrámy, roznášal zvesti o ich dobrote a veľkorysosti a umlčiavali tých, ktorí tvrdili niečo iné. Naši predkovia ich chránili.“

„Ako je možné, že obyčajní smrteľníci, akokoľvek nadaní, mohli chrániť niekoho takého mocného?“

Sarren prepletal prstami. Toto nevyzeralo dobre. „Pretože nech už vládne akákoľvek predstava, pravdou ostáva, že aj bohovia majú svoje limity. Napríklad nemôžu vytvoriť niečo, čo by bolo nesmrteľné. To by odporovalo všetkým zákonom, ktorými sa riadili. Len potomkovia bohov majú právo žiť večne. Lenže náš druh bol len experimentom, ktorý náhodou vyšiel.“

„To znie ako zážitok šialeného vedca.“

Pozdvihol na ňu obočie. Čo v nej bolo, že jej nedokázal odolať? Mal by byť naštvaný, možno dokonca rozzúrený z toho, že mu neverí a zosmiešňuje každé slovo, ktoré vysloví. Lenže bol do nej asi priveľmi zbláznený, keď aj toto videl ako obdivuhodnú vlastnosť. Ak všetko obrátila proti nemu, znamenalo to, že ho aspoň počúva, hoci sa snaží tváriť, že robí pravý opak.

„Možno to tak aj bolo. Vybrali si niekoľkých mocných smrteľníkov, pravdepodobne vojakov. Slúžili ich účelom a za odmenu ich obdarovali schopnosťami splývať so svetlom alebo temnotou. Netušili však, čo vtedy vytvorili. Mal to byť akt vďačnosti, no nedopadlo to dobre.“

Lilly sa opovržlivo zasmiala. „Nechaj ma hádať – zvykli si na svoje schopnosti a stali sa z nich nafúkaní bastardi.“

Neochotne prikývol. „To je takmer pravda. Dostali schopnosti a mali s nimi nakladať s rozvahou, ale prečo by sa mali krotiť, keď dostali schopnosti od bohov, ktorým sa nevyrovná žiadna ľudská zbraň? Nikto ich nedokázal premôcť a oni si brali to, čo chceli. Ženy, kráľovstvá, poklady. A bohovia sa tomu dlho len tak prizerali a dúfali, že keď zomrú, ich temné nadania sa vytratia. Ale obdarovaní boli muži a tí...“ Lilly ho opäť nenechala dohovoriť.

„A tí bastardi tými svojimi malými hračkami radi oplodňujú všetko, čo má sukňu.“

„Aj tak by sa to dalo povedať,“ zodvihol hlas, aby jej dal najavo, že sa mu nepáči jej neustále zasahovanie. To by chcel asi príliš veľa, keby dúfal, že to pochopila a rozhodne sa tým riadiť. „Bohovia mali hrozbu v podobe príliš mocných detí, ktoré sa nedali ovládať. A vtedy prišla tá myšlienka. Ak s nimi nemôžu bojovať a poraziť ich, alebo im odobrať schopnosti, urobia si z nich svojich spojencov. Privolali si k sebe všetkých, ktorí disponovali silou slnka alebo temnoty a ponúkli im dohodu. Nechajú ich žiť, ak budú stáť na ich strane. Za odmenu dostanú všetko, o čo požiadajú. A oni prijali.“

Lilly si odfrkla. Podvedome sa pripravil na ďalšiu salvu jej sarkazmu, ale keď žiadna neprišla, pozrel sa na ňu. V jeho starej posteli vyzerala taká drobná a stratená, hoci nikdy nebola až taká nízka. Niečo v tom, ako sa objímala rukami a na tvári mala nasadenú masku neprístupnosti, ju robilo zraniteľnou. Nepomáhalo ani to, že v tvári bola trošku zelená, čo mu pripomenulo, že teraz by mala spať a nie rozprávať sa s ním.

Odmietal sa cítiť vinný, hoci to bolo veľmi ťažké. No ani jej prekvapivo zraniteľný zjav ho nezarazil tak veľmi, ako výraz v jej očiach. Bolo v nich niečo tajomné, plné poznania, čo nedokázal pomenovať. Niekde v zastrčenej časti svojej mysle si spomenul na časy, keď bol len malým chlapcom a príbehy o histórii ich druhu počúval ako rozprávky na dobrú noc. Bol takmer ochotný uveriť, že ona mala podobne krásnu spomienku.

Odkašlal si, aby sa zbavil hrče, ktorá mu náhle navrela v krku. „Ďalšie dlhé storočia naši predkovia plnili príkazy bohov. Za odmenu dostali ženy s rovnakými schopnosťami, s ktorými plodili ešte silnejších TerrovDiellov; mali kde bývať a pýšili sa bohatstvom, ktorému sa často nevyrovnalo ani zlato samotného kráľa.“

„Na čo im boli ženy s rovnakými schopnosťami, keď sa mohli rozmnožovať ako šváby aj s obyčajnými smrteľníčkami?“

Prikývol. „Hej, to mohli, ale oni nechceli. Malo to niečo dočinenia s túžbou zachovať rod a urobiť ho ešte silnejším. Z rovnakého dôvodu sa šľachta spájala medzi sebou a nemiešali sa s obyčajným ľudom. Navyše takéto ženy po pôrode prišli o svoje schopnosti, takže boli závislé na opatere svojho muža. V tých časoch naša existencia nebola tajomstvom, takže nás niektorí radi lovili ako nejakú divokú zver.“

„Na čo im potom boli tie ženy, keď prišli o schopnosti? To nevedia, že také ženy majú aj iné využitie ako len zábava do postele?“

„Zabúdaš, o akých dobách tu hovoríme,“ prerušil ju pobavene. „V tých časoch boli ženy menej ako handry, a tak sa k nim aj správali. Museli byť mužovi vždy k dispozícii, porodiť im synov a starať sa o domácnosť, variť im. A oni ich za to ochraňovali.“

Lilly sa zhnusene zamračila. „Keby tú svoju mužskú pýchu udržali v nohaviciach, možno by zistili, že ženy nie sú až také bezmocné a namiesto toho, aby ich neustále ochraňovali, sa mohli venovať svojim povinnostiam.“

V duchu s ňou súhlasil, ale nemienil to povedať nahlas. Nakoniec by uviazli v rozhovore o rovnoprávnosti žien a to boli miesta, ktoré by mali naveky ostať tabu. Nechcel byť umlátený topánkou len pre to, ako ho jeho otec vychoval.

„Po mnoho storočí to tak fungovalo. Ochraňovali sme bohov a tí nás živili. Až do dôb, keď sa ľudia začali búriť. Nechceli sa klaňať bohom, ktorí na nich posielali hladomor a vojny, smrteľné choroby, ktoré im bez milosti kosili celé rodiny. Chceli si vládnuť sami a klaňať sa sebe navzájom.“

„A ty sa im čuduješ? Ja by som im za to tiež chcela utrhnúť hlavy,“ skočila mu do reči. Ignoroval ju.

Rukou si pretrel tvár. „Povstali a začali proti bohom bojovať. Zvrhli ich sochy, zničili ich chrámy a prestali sa k nim modliť. A to je to, na čom bohovia všetkých panteónov záviseli – na sile modlitieb. Robili ich silnejšími. No bez nich chradli, až sa napokon vytratili zo sveta.“

Krútila hlavou. Nevedel povedať, či v nesúhlase alebo kvôli absurdite tej situácie. „Ľudia sa proti nim postavili, ale aj tak to stále boli len ľudia. Mávnutím ruky ich mohli všetkých vyhubiť a stvoriť nové ľudstvo, také, ktoré ich bude poslúchať.“

„A to práve nemohli. Rovnako ako keď vytvorili našu rasu. Keď si začali robiť čo chceli, nemohli im odobrať schopnosti rovnako ako by nemohli vyhubiť celé ľudstvo. Nie preto, že nechceli, ale hlavne kvôli tomu, že nemohli. Nedokázali zničiť to, čo sami vytvorili. To proste nešlo. Nebolo to v ich moci.“

„Takže si ďalej chodíme po svete, množíme sa ako králiky a predstierame, že neexistujeme. Aké povznášajúce.“ Možno by sa bol pri jej slovách usmial. Keby nepretekali sarkazmom. Ak ju as na pár minút dokázal zaujať a vytiahnuť z tej jej ulity, v ktorej sa skrýva pred všetkou bolesťou, teraz bola zase v plnej sile a pripravená dohnať ho k šialenstvu. Možno by ho to nemalo až tak veľmi tešiť.

Pomaly prikývol. „Dalo by sa to povedať aj tak. Ľudia si myslia, že po smrti bohov s nimi zahynulo aj všetko, čo vytvorili. Takže sme sa rozhodli pre život v anonymite. Už nemáme žiadne poslanie, okrem toho jediného, ktorým je prežiť a postarať sa o tých, ktorých milujeme.“

Dlho neodpovedala. Nedovažoval sa ani predstaviť si, čo by sa jej teraz mohlo odohrávať v hlave. Vyrástli v tomto všetkom, obklopení starými príbehmi a tradíciami. Prešli obradom zasvätenia, kde zviazali svoje životy dokopy. Pamätal si to, akoby to bolo dnes, hoci to bolo pred viac ako pätnástimi rokmi. V ušiach mu znel Lillin smiech, keď sa spolu ako deti naháňali po záhradách. V duchu spomínal na jej posmešky, keď nechápala sestrine zaujatie Nickom. Vtedy bola ešte dieťa, takže to nechápala. Lenže teraz, keď bola dospelá, by to tak byť nemalo. Lenže z nejakého dôvodu akoby to nechcela pochopiť. To, čo medzi nimi je a vždy bude. Akoby si na nič z toho nespomínala. A to ho desilo. Ak bola ochotná zabudnúť na všetko toto, aby sa vyrovnala s minulosťou, čoho by sa ešte mohla vzdať? Aj toho, čo by mohli mať v budúcnosti?

„Krásne naivný príbeh. Myslím, že tvoju úžasnú obrazotvornosť a zmysel pre detail by ocenili hlavne malé deti, ale tak niekde začať musíš. Len nechápem, na čo mi je dobré vedieť celú tú spráchnivenú históriu. Nie je to tak, akoby som sa chystala napísať nejaké memoáre.“

Kaya je späť. „Nie, nie je to preto. Len sa snažím prinútiť ťa pochopiť kým si a ako všetkých ohrozuješ tým, že sa nevieš sama ubrániť.“

„Máte v tom dobrý chaos,“ zaprskala. „Keď som pred pätnástimi rokmi niekoho potrebovala, kohokoľvek, nikto neprišiel. A moja rodina za to zaplatila. Teraz, keď nikoho nepotrebujem, všetci sa mi vtierate do života s ušľachtilým predsavzatím, že ma chcete zachrániť. Už je neskoro. Nepotrebujem vás.“ Pri tých slovách jej v očiach blikalo niečo divoké a plné emócií.

Privrel oči. Toto bol dôvod, prečo sa jej nedokázal vzdať, hoci by to mohol urobiť a všetci by to chápali. Bola zničená. Len schránka toho života, ktorý viedla kedysi. Vlastne ju ani poriadne nepoznal. No nemohol ju odsúdiť, ako to urobil Nick. Pretože pod tým všetkým sarkazmom a neprístupnosťou stále žila žena, ktorá sa bála prejaviť emócie. Len preto, lebo sa obávala, že o všetkých zase príde. Bolo pre ňu jednoduchšie neviazať sa na nikoho a nič, len prežívať jednotlivé dni a naplniť ich neúspešným pátraním po vrahoch jej rodiny. Nebola bezcitná. Skôr zlomená. Keby mu to dovolila, objal by ju a nepustil, až kým by si neuvedomila, že naňho sa môže vždy spoľahnúť.

„Máš na tvári taký debilný výraz, že by som ti ho najradšej rozbila. Tak si daj pozor.“

Prudko zaťal sánku. „Myslíš si, že je to celé vtipné, ale je to až príliš vážne. Neohrozuješ len nás, ale hlavne seba. Stojíš proti ľuďom, ktorí využívajú hnusné triky, aby dosiahli svoje ciele. Neubrániš sa im.“

„Pche,“ odfrkla si. „Daj mi môj revolver a potom sa môžeme baviť o ochrane.“

Prevrátil očami. „Už si skúsila trafiť neviditeľný terč? Myslím, že áno a obaja vieme, ako to dopadlo. Keby nebolo Asasie, teraz by si bola dva metre pod zemou. Teda, ak by sme našli aspoň toľko, aby sme to mohli pochovať.“

„Pozeráš príliš veľa gangsterských filmov.“

„Hej, prirovnanie k filmom o mafii by sedelo. Pretože to vlastne predstavuje Raphael a jemu podobní – mafiu nášho druhu.“

Pri spomienke jeho mena jej v očiach zaiskrila nenávisť. Zdalo sa, akoby si uvedomovala, že Raphael ani v najmenšom prípade nie je jej priateľ. Bolo dobré vedieť, že si niečo také vie. Už menej upokojujúci bol fakt, že vedel, ako na to všetko prišla. Bol by radšej, keby sa to mohla dozvedieť normálne, vďaka rozhovoru. A nie kvôli niekoľkým guľkám, ktoré ju prevŕtali.

„Dnes tam nebol Raphael.“

Pokrútil hlavou. „Nie, nebol.“

„Ale ty vieš, kto to bol. Poznal si ho.“ Sledovala ho prižmúrenými očami, akoby nechcela zmeškať žiadnu jeho reakciu. Bol veľmi opatrný, aby jej žiadnu nepredviedol.

„Nie, nepoznám ho. Viem, o koho sa jedná, ale to je tak všetko.“

Ohrnula nos, akoby zacítila niečo pokazené. Následne ešte viac zbledla, hoci si nemyslel, že to s jej výzorom čerstvo vybielenej steny bolo ešte možné.

„Prečo to robí? Dokonca aj šialenci musia mať nejaký dôvod.“

Kývol na súhlas. „To je pravda. Ale jeho prečo má niečo spoločné s príbehom tvojej starej mamy. Žije v presvedčení, že zradila jeho otca a kvôli nej zomrel. Nikto z nás nevie, kto je alebo kde ho nájdeme. Donedávna sme ani len netušili, že žije. Ale očividne to tak celé roky bolo. A pravdepodobne to on má na svedomí smrť tvojej rodiny.“

Lilly stuhla a narovnala sa, akoby ju niečo pichlo do zadku. „Moju rodinu vyvraždilo FBI.“

Vypleštil oči pri tej absurdite. „Možno to tak malo vyzerať, ale aj keby v tom mal prsty niektorý z tvojich terajších zamestnávateľov, rozkaz prišiel z iného zdroja. Od človeka, ktorý celú tú organizáciu vedie. Pravdepodobne toho istého, ktorý ťa poslal ku mne do baru.“

„Toto je smiešne. Nebudem počúvať tieto idiotiny. Všetci ste prišli o rozum. Snažíte sa mi nahovoriť, že patríte do mojej rodiny a nikoho z vás si nepamätám. Ako tej môj údajný strýko.“

„Nie je naša vina, že si na všetko zabudla. Vedome si potlačila vlastné spomienky a tým si sa ohrozila. Keby si tak neurobila, teraz by si mala aspoň výhodu v tom, že by si vedela, komu veriť a komu nie.“

„Mala by som výhodu v tom, že by som vedela, komu sa vyhnúť. Poznali ste ma a zradili. Prečo by som vás teraz mala chcieť vo svojom živote?“

Na chvíľu na ňu len nemo pozeral. „Nie si sama, ako sa snažíš predstierať. Máš troch nevlastných strýkov, mňa, svojho ochrancu, niekoľkých priateľov, ktorí by ti chceli pripomenúť, ako veľmi im na tebe záležalo pred tými rokmi. Dokonca sú tu stovky ďalších TerrovDiellov, ktorí by ti pomohli len pre to, čím bol tvoj otec.“

„A zase ten zúfalec. Myslela som si, že si ho pokrájal na drobné kúsky a v balíku poslal späť jeho milenke, alebo žene, alebo jeho zlatej rybke, záleží na tom, s kým býva. Prečo mám pocit, že žije?“ spýtala sa a jedovato a jemu trvalo pár minút, kým si uvedomil, že hovorí o Adrianovi.

„Mal som to v úmysle,“ priznal napokon. „Chcel som ho zabiť za to, že sa k tebe čo i len priblížil. Ale potom sa rozhovoril a ja som si uvedomil, že mi bude prospešnejší živý. Napríklad kvôli tomu, že ako jediný má právo vycvičiť ťa. Tak som ho ubytoval v jednej z hosťovských izieb vo svojom dome.“

Pozdvihla naňho obočie. „Ty nemáš dom. Vlastníš bar.“

Zasmial sa. „Ešte veľa toho o mne nevieš.“

„A ty si zase myslíš, že vieš všetko o mne, Sarren, ale nie je to pravda. Vlastne, keby si ma poznal tak dobre, vedel by si, že teraz by si ma mal odviezť späť do môjho bytu ešte predtým, než ťa vlastnoručne zabijem.“

Toto bude rozhodne ťažké. „Chceš sa pomstiť. Ak tu ostaneš a dovolíš mi vycvičiť ťa, ak to dovolíš aj Adrianovi, budeš môcť zabiť každého, kto mal niečo spoločné so smrťou tvojej rodiny. A uvedom si, čo ponúkam. Nielen zbrane a schopnosti, ale aj informácie. Mohla by si sa dozvedieť, prečo sa to stalo a prečo sme ťa, podľa teba, opustili.“

Zavrčala naňho. „Si ako ten podomový obchodník. Rozprávaš tak krásne o tom, čo chceš predať, že by som ti bola skoro uverila. Ale nakoniec ťa nakopem do miest, kde na tom záleží, a ty odídeš nielen bez zubov, ale aj tovaru, ktorý by si mohol ďalej ponúkať.“

„Nie je to žiadna pasca,“ namietol, unavený tou jej tvrdohlavosťou. Podľa neho všetkému rozumela a chcela to, ale hrala sa na nedostupnú, aby nestratila tvár. Nenávidel to. Rovnako ako neznášal pomyslenie, že ani to ho neodradí.

„Všetko, o čo žiadam, je pár dní,“ povedal napokon, schopný skúsiť všetko, aby ju tam udržal. „Stráv ich tu, uč sa používať svoje schopnosti a ak zistíš, že ti je to na nič, potom odíď. Ale nepredstieraj, že ťa to nezaujíma.“

Odfrkla si. „Ja to nepredstieram. Odkráčam odtiaľto bez najmenšieho zaváhania, alebo ľútosti. Nepatrím sem a nikdy nebudem.“

V jedinom záblesku pochopenia odrazu akoby presne vedel, čo sa jej odohráva v hlave. „Zo všetkých ľudí na svete, by som práve teba nepovažoval za zbabelca, Lilly. Ale utekať takto z boja ešte predtým, než sa vôbec začal? Myslel som si o tebe, že neodmietneš žiadnu výzvu,“ provokoval ju. Sladké rečičky nefungovali, rovnako ako by nezabrali vyhrážky. Možno ho zachráni reverzná psychológia.

„Ty... ty... ako si vôbec dovoľuješ...“ No nestihla dohovoriť.

Vtom sa otvorili dvere a dnu sa vovalil Marc. Ešte skôr, ako mu stihol vynadať za to, že ich ruší, pozrel sa na jeho tvár. V duchu pri tom pohľade zanadával. Rozzúrený a tak trochu zúfalý výraz v tváre jeho priateľa mu napovedal, že ich návšteva v stredisku už viac nie je anonymná a on za to dostal trest. Tentoraz ho to bude stáť viac ako zoznámenie s dievčaťom z jeho snov, aby si ho udobril. Hej, a to si naivne myslel, že dnešok už ani horší byť nemôže.

„Chce s tebou hovoriť Grayson. A tým myslím ako hneď teraz v túto sekundu,“ povedal Marc a zase za sebou zavrel dvere. Zvonku. Netrápilo ho, že sú zase sami. Skôr zmienka mena jeho niekdajšieho učiteľa. Bol rád, že ho znovu uvidí, len si to predstavoval za iných podmienok.

„Vyzerá to tak, že sa budeme musieť na chvíľu rozlúčiť. Zobral by som ťa so sebou, ale nechceš tu byť, takže ti ani nič nemôžem povedať.“

Zamračila sa naňho, akoby práve zabil jej obľúbené zvieratko. „Tak počúvaj, ty magor. Zo mňa si nikto nebude robiť žarty, alebo mi hovoriť, že som zbabelec. Na všetko mám svoje dôvody. Ale aby si nepovedal, že hrám nefér, dostaneš svojich pár dní. Budú presne tri. Tak sa snaž.“

V duchu sa zaradoval, ale navonok si zachovával kamennú tvár. „Chceš mi povedať ešte niečo predtým, než budem musieť ísť?“

Zamračila sa naňho, akoby mu zase chcela začať nadávať. Podvedome sa obrnil voči jej ostrému jazyku, ale nič z nej nevyšlo. Miesto toho prudko zavrela oči a ruky zaťala v päsť. Jej kriedovo biela pokožka dostala trochu zelenkavý odtieň.

„Dúfam, že tie topánky nemáš bohvieako rád,“ zašepkala takmer nečujne.

Ešte skôr, ako sa stihol spýtať, čo, do riti, tým myslela, nahla sa cez okraj postele a začala dáviť. Jej včerajší, a možno aj predvčerajší, obed teraz zdobil najobľúbenejší pár jeho topánok. V duchu zaúpel. Tá ženská rozhodne vedela, ako sa čo najelegantnejšie pomstiť.

Časť 17. ¦¦ Časť 19.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 18.:

7. Perla přispěvatel
02.03.2014 [13:46]

PerlaTak túto časť som čítala v stredu ráno, než som šla na autobus a potom už ani na počítači vôbec nebola, ale musím povedať, že Kaya mi tak navčas rána dvihla adrenalín.
Tá jej zadubenosť v niektorých veciach ma tak irituje, až ju v istých veciach niekedy ani nemám rada. Viem a chápem ju, že je opatrná, ale keď vidí, že sa niečo deje, niečo, čo si len tak nevysvetlí, nechápem, prečo sa konečne nezačne chovať ako normálna osoba a nenechá Sarrena vysvetliť jej všetko?
Normálne h nechápem, ako môže mať oči len pre ňu a že ju ešte nezaškrtil. Ja byť na jeho mieste, tak by som ju prefackala nech sa uvedomí a otvorí oči... No nič to, radšej idem čítať ďalej, lebo už len pri spomínaní tejto časti ma z Kaye bolí hlava.
Časť bola ináč dokonalá. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. izzie22
25.02.2014 [20:42]

Ja dočítam a smejem sa jak sprostá. Emoticon To bola úžasná kapitola! Sarren má svoje metódy ale na Kayu musí ísť hlavne tak, aby to vyzeralo že je to jej rozhodnutie. Emoticon Emoticon Emoticon Skvelé!!

5. Mišička
25.02.2014 [20:06]

Celaa kapitola bola Emoticon .... Ale ten koniec bol uplne najväcsi masaker Emoticon Emoticon Emoticon

4. MaggieLove přispěvatel
25.02.2014 [19:45]

MaggieLoveTen konec Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Pěkně jsem se zasmála.
Skvělý příběh Emoticon Emoticon

3. Trisha přispěvatel
25.02.2014 [19:33]

Trisha Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon ten koniec si zabilaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!!! Och vynikajúca časť. veľmi sa teším na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. mima33 admin
25.02.2014 [18:20]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon ten koniec bol zabitý! A po tom, aká som bola napätá celú kapitolu a ako som ju doslova zhltla, som sa poriadne zasmiala Emoticon
Kaya mi s tou jej tvrdohlavosťou vážne lezie na nervy. Chudák Sarren, ten sa pri nej ešte natrápi, ale hádam už konečne pochopí, že on jej zle nechce. Práve naopak.
Som nadšená, že konečne vieme, čo sú tí Terrovia zač. Naozaj fascinujúci príbeh Emoticon ja by som to určite nevymyslela.
Dokonalosť sama Emoticon šup sem s ďalšou Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 25.02.2014 [18:03]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!