OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Prológ



Ochranca mieru - PrológDva škótske klany boli po mnohé roky nepriateľmi. Keď napokon za trochu nešťastných okolností uzavreli prímerie, nie všetkým to vyhovovalo. O niekoľko rokov neskôr sa ešte vždy našli ľudia, ktorí radi útočili a rabovali územie teraz už svojho spojenca. Nakoniec sa zemania rozhodli, že jedinou možnosťou ako udržať trvalý mier je uzavrieť vrámci týchto dvoch rodín silný zväzok. Manželský. Jeden zeman už však ženu má, druhý zase nenašiel takú, ktorú by si zobral. A tak sa stalo, že Vane, polovičný brat zemana, si má zobrať za ženu lady Leonie, sestru druhého zemana. Ako sa dá však udržiavať mier, keď do seba narazia dve tvrdé hlavy s neschopnosťou citovo sa pripútať ku komukoľvek inému okrem rodiny?
Môj príbeh vás opäť zavedie do minulosti a spoločne budeme sledovať osudy odvážnych bojovníkov a krásnych dám. Hoci ide o voľné pokračovanie príbehu Ochranca srdca, nemusíte ho čítať, aby ste pochopili tento. Dúfam, že sa vám zapáči. Príjemné čítanie. Vaša Lili :)

Prológ

Vane si vedel poradiť takmer vždy. Roky prežité vo Francúzsku ho vycibrili v schopnosti ukrývať sa v tieňoch a nehybne vyčkávať. Obeť, nech ňou bol ktokoľvek, vždy prišla až k nemu bez toho, aby o jeho prítomnosti čo i len tušila. A inak tomu nebolo ani ten deň. Mier medzi rodinami, ktoré boli dlhé roky nepriateľmi, nebolo ľahké udržať. Určite nie tak, ako v časoch, keď bol starý zeman McLeod ešte nažive. Jeho syn bol slaboch, nech už bol akokoľvek mocný, či rozhodný. Nemal roky svojho otca, nevedel si poradiť so vzbúrencami. Takže tá úloha ostala na krku jemu. Keby nebol taký chladný večer, ba takmer už noc, vysmial by sa sám sebe. Na Vysočine dúfal v pokoj, ktorý mu tak veľmi chýbal. Dokonca bol ochotný preň obetovať aj svoju milovanú loď a priateľov. Nikoho z nich už nevidel a to len za cenu obyčajného života polovičného brata škótskeho zemana. A miesto toho stál ukrytý v tieňoch košatého stromu a číhal na muža, ktorý dlhé mesiace pustošil zem McCadena. Brat ho nenútil ísť, ale ani mu nepovedal, aby nechodil. Vedel, že je to to najmenšie, čo môže preňho urobiť. Zvlášť v čase, keď jeho ťarchavá žena očakávala príchod ich prvého dieťaťa. Pri spomienke na Elyon sa musel nežne usmiať. Tá žena mu dokázala rozkazovať aj vtedy, keď ledva držala otvorené viečka.

Odrazu prúd jeho chmúrnych úvah narušil prazvláštny zvuk. Len chvíľku premýšľal, odkiaľ sa vzal. Neďaleko neho sa tieňmi zakrádal ešte ktosi. Prikrčil sa a bez pohnutia čakal, kam sa vyberie. Keď začul zvuk jasne znejúci ako vylamovanie dvier, vyskočil zo svojho úkrytu. Stále nespozorovaný tasil meč a porozhliadol sa. Takmer sa zasmial nad tým, čo videl. Bolo ich asi desať, všetci hrdo oblečení do tartanov McLeoda, no ani jednému nevidel do tváre. Boli natoľko zbabelí, že si ich pozakrývali ako noc temnými kapucňami. A tam, ďalej od ostatných, stál útly muž s mečom v ruke a rozdával príkazy ako rodený vodca. Tmou sa prikradol až k nemu a keď si bol istý, že ho videl, zodvihol meč v náznaku útoku...

Vtom sa z tmy vynorila iná postava. Siahala mu sotva po hruď, mohol to byť len chlapec, možno ešte dieťa. Ale keď švihol mečom a jedinou ranou mu zasiahol rameno, musel s bolestným úpením uznať, že sa o seba vedel postarať viac ako dobre. Do paže mu vystúpili muky také ostré, až sa mu pred očami roztancovali malé bludičky. Zacítil v dlani čosi teplé, no dávno naučený inštinkt mu nahováral, aby vytrval. Za slabosť by zaplatil privysokú cenu, a tak, ako mnohokrát predtým, len zaťal zuby a zaútočil na opovážlivca.

Chlapec odrážal jeho útoky s ľahkosťou tanečnice. Hoci nikdy nepochopil ako niekto mohol obdivovať boj, teraz sa pristihol pri tom, že žasne nad ladnosťou tohto mladíka. Hýbal sa akoby do rytmu vetra a jeho pohyby nebolo možné predvídať. Bol to po dlhom čase vyrovnaný súper. Potriasol hlavou. Musí to ukončiť a vinníka predviesť pred svojho brata čo najskôr. Ľudia sa už pomaly začínali búriť voči nespravodlivému nivočeniu svojho majetku. Mnohokrát to boli takmer žobráci, ktorých pred hladom zachraňovala jediná malá kravka. Lenže keď o ňu prišli, nezachránil ich už ani Boh, ku ktorému sa modlili s toľkou vrúcnosťou.

So zachrčaním odrazil útok a najrýchlejšie ako vedel odstúpil o krok do strany. Keď svoj počin takmer začal považovať za hlúpy, ozvalo sa kdesi za jeho chrbtom zvolanie. Nerozoznal slová, ale chlapec očividne áno, pretože tým smerom natočil hlavu a na chvíľu si ho prestal všímať. To bola jeho šanca. Rýchlo ako zmija sa vrhol na jeho útlu rúčku, v ktorej zvieral meč až s prekvapivou silou, a odzbrojil ho. Kým si stihol povšimnúť čo sa s ním deje, rýchlo mu podbil nohy a zvalil ho na chrbát. Tesne ku krku mu zabodol svoju dýku, aby tým spútal jeho pozornosť.

Zadíval sa na chlapcovu nehybnú postavu. Natiahol ruku, že mu strhne kapucňu, aby videl jeho tvár, ale uprostred pohybu sa zastavil. Odrazu sa naňho díval pár takých tmavých sivých očí, až vyzerali ako nebo za splnu. No nebola to ich nezvyčajná farba, ale zraniteľnosť, zvláštna bezmocnosť, ktorá akoby ho prosila, aby ustúpil a nechal ho ísť. Bol ako urieknutý. A skôr, ako sa stihol zastaviť, zodvihol sa zo zeme a nechal chlapca vstať. Rozhodol sa, že ho nebude trápiť, len ho podsunie svojmu bratovi, ten si už poradí. Natiahol ruku a schytil chlapča za ruku, no vtom sa vedľa neho zjavila druhá postava. Ohnivo zaklial a v poslednej chvíli odklonil dýku, ktorá by sa mu iste zabodla priamo do žalúdka.

V ramene mu zašklbalo a hrozilo, že rukoväť meča bude musieť pustiť. Premáhať sa a zakryť vlastnú slabosť nebolo nikdy ťažšie. No aj napriek nepredstaviteľnej trýzni zodvihol ostrie do výšky krku vodcu útočníkov.

„Kto ste a prečo útočíte na týchto ľudí? Nemajú nič, čo by vám mohli ponúknuť a vy ich oberáte aj o posledné zvyšky jedla, nivočíte ich majetok. Naše klany žijú v mieri,“ prehovoril pokojným hlasom, no hnev sa v ňom len tak prelieval. Očividne si to mladík, s ktorým predtým bojoval, dobre uvedomoval, pretože sa mykol.

„Nemáme radi tento váš mier. Nedali ste nám príčinu veriť vašim slovám. Ste nepriatelia.“

Zazdalo sa mu, že vodca má akýsi piskľavý hlas. Bol v pokušení prehlásiť, že je to len malý fagan, ale zdanie môže klamať.

„Silné slová od človeka, ktorý je taký slaboch, že zakrýva vlastnú tvár.“

Spod temnej kapucne sa vyvalila salva smiechu. Jemu sa to javilo ako detský chichot. „Odhaliť ju a prísť o život? Hovoria o tebe, že si len poskok svojho brata. A ním aj ostaneš.“

Čepeľ sa mu zachvela od túžby zanoriť ju do tela toho opovážlivca. Miesto toho len špičkou meča zašiel pod okraj kapucne a začal ju sťahovať dole. Vodca bol taký prekvapený, že sa ani nezmohol na odpor, no o mladíkovi s rýchlymi nohami sa to povedať nedalo. Vrhol sa na Vanea a rukami mu objal už tak chatrne pohyblivú ruku. Snažil sa ju odtiahnuť, no Vaneova vôľa bola silnejšia. To, že česť týmto ľuďom veľa nehovorí, vedel už dávno. Ale presvedčil sa o tom na vlastnej koži, keď mu mladík miesto predlaktia stlačil poranené rameno. Zavyl od bolesti, čepeľ sa zachvela.

„Uteč!“ zvreskol mladík prekvapivo nahlas.

Vodca len potriasol hlavou. „Nie, to nie je...“

„Choď!“ zopakoval takým rozhodným hlasom, až sa vodca zachvel.

Vane mal pocit, akoby mal vidiny. Ešte nikdy nevidel, že by nejaký generál dal na rozkazy pešiaka, alebo kapitán lode na radu kuchára ako má kormidlovať. A tento muž nielen, že bral slová obyčajného pešiaka na vedomie, on ich poslúchol takou rýchlosťou, že ani nestihol žmurknúť a jeho drobnejšia postava sa stratila v tme. Ruku s mečom rýchlo sklonil a druhou chmatol aspoň po mladíkovi, no bol až prekvapivo rýchly. Zachytil len okraj tartanu. Keď sa spod záhybov uvoľnil dlhý vrkoč, vytreštil oči a odskočil akoby sa bol popálil. So zakliatím sa znovu načiahol, ale chmatol len po vzduchu. Vykročil do tmy vedený len nejasným šepotom vo svojej mysli, keď sa za ním náhle ozval vysoký ženský výkrik. Otočil sa a zostal prikovane stáť. Z malého domčeka sa valili kúdole dymu a hladné jazyky plameňov oblizovali suché drevo polorozpadnutého príbytku. Nezaváhal ani na chvíľu. Vedel, že tú chatrč už sotva zachráni, hlavne ak je sám, ale o obyvateľoch vnútri to nemohol povedať. Musí ich dostať von.

Rukou si zaclonil tvár a nevšímal si pri tom ostré bodnutie bolesti. Dvere sa pred ním otvorili a von sa vypotácala zavalitá žena. Rýchlo ju schmatol za ruku a odtiahol preč od plameňov.

„Ostal tam niekto? Je ešte niekto vnútri?“ kládol jej naliehavo otázky.

Potriasla hlavou. „N-nie, muž je u mojej matky, lebo ochorela.“

Vane si vydýchol. „Máš kde ostať?“

Žena zlomene sklonila hlavu. „Vše-všetko... môj do-domov.... zhorel. Ne-nemám.... nemám kde ostať...“

„A čo tvoja matka? Hovorila si, že je u nej tvoj muž.“

„Žije na-na opačnom ko-konci Vysočiny...“ zamrmlala a jej drobným telom otriasli vzlyky.

Vane sa pozrel cez rameno na horiacu chatrč. Jediné šťastie, že navôkol nebolo nič len mokrá zem navlhnutá od nedávnych dažďov. Inak by mohli prísť o život nielen zvery, ale aj ľudia. Zaklial pri tej neblahej predstave. Ešte nikdy predtým sa to neskončilo požiarom. Vždy len ukradli dobytok, alebo prehľadali príbytky a pobrali odtiaľ nejaké drobnosti. Skôr ako o úžitok im išlo o účel. Ale toto predčilo všetky ich vyhrážky. Veď niekto mohol prísť o život! Dokázali by žiť s vedomím, že niekoho poslali do hrobu takým ohavným spôsobom?

Keby sa mu teraz tí dvaja fagani dostali do rúk, zavrel by ich do tej horiacej chajdy kým by neodprisahali na česť svojich otcov, že s tým prestanú. Ten mladík... Trpko sa pousmial. To chlapča bolo rýchle a nadané v umení zachádzania s mečom, hoci to vôbec nebol chlapec. Žiadny by nenosil také dlhé vlasy spletené do vrkoča. Nepoznal ich farbu, ale boli dievčenské. Takže jeho takmer porazilo malé usoplené dievčisko, čo sa nevie držať matkinej sukne! Cítil, ako mu hnev vrie v tele a zachvacuje ho. Čo mohlo dohnať nežné stvorenie k rabovaniu a kradnutiu? A ku krviprelievaniu, dodal v mysli, keď mu rameno nešetrne pripomenulo, že je stále tam.

S potrasením hlavy sa sklonil k žene. „Poď, vezmem ťa k zemanovi.“

Žena sa až mykla. „To-to... nemôžem....“ Nenechal ju dokončiť.

„Ale môžeš. Poď za mnou, nie je to ďaleko,“ dodal nevrlejšie než chcel, ale nemienil sa ospravedlňovať. Zranenie ho bolelo tak pekelne, že si pripadal, akoby sám horel.

Podišiel k miestu, kde sa mu v tme stratili tí dvaja. No jeho dýka s erbom francúzskeho kráľa, ktorú zabodol do zeme, bola preč. Nemusel sa pozerať okolo, vedel, že ju vzali so sebou. No nemal najmenšej potuchy, prečo by to robili. Možno to bol druh pomsty za to, že ich pristihol priamo pri ich výstrelkoch. Nech to bolo akokoľvek, vedel, že svoju dýku už nikdy neuvidí. Otočil sa a rezkým krokom sa vybral na opačnú stranu, smerom k domu svojho brata. Ďakoval nebesiam, že je tak blízko. Pri každom kroku sa mu tmavé tiene pred očami roztancovali s väčšou vervou, až hrozilo, že upadne do temnoty práve tam, kde stál. Zatínal zuby od takmer márnej snahy nezakliať od bolesti. Počul, ako žena pomaly kráča v jeho stopách. Keď sa o chvíľu neskôr pred ním z tmy objavil drevený príbytok osvetlený fakľami, sám pre seba sa trpko usmial. Akoby počul Corneliu, ako mu čistí žalúdok pre jeho neopatrnosť. Akoby sama nevedela, že tých, čo ničia život ich ľuďom, treba zastaviť.

Vystúpiť po schodoch k dverám nebolo nikdy ťažšie. Zastal pri bojovníkovi na stráži, ktorého meno nepoznal, a prikázal mu postarať sa o tú ženu. Ten len prekvapene kývol, ale ihneď rozkaz splnil. S uspokojením sa usmial a otvoril dvere. No keď naňho zaútočil krik plný nepredstaviteľného utrpenia, takmer sa otočil a vrátil sa do noci aj napriek tomu, že od bolesti sa už celý krčil. Rukou sa oprel o brvno lemujúce vchod do veľkej siene a zadíval sa na svojho nepokojného brata, ktorý prechádzal popred krb. Očividne mu ani neprekážalo, že oheň už len tlel.

„Ako dlho to trvá?“ spýtal sa.

Keithom trhlo, zastavil sa uprostred kroku a zodvihol hlavu. V pohľade sa mu odrážali všetky obavy o Elyon.

„Odkedy si odišiel.“

Vane sa neistým krokom vrútil do siene a zamieril k stolu, aby sa posadil na lavicu. Mal pocit, akoby sa opäť ocitol na palube svojej milovanej Bosorky, lode, ktorú musel zanechať v rukách svojho prvého dôstojníka. Teraz mal pocit, akoby sa opäť kolísal na vlnách rozbúreného mora. Podlaha sa približovala a zase vzďaľovala a každý krok bol neistejší než ten predtým. Dokonca sa začal obávať, že prepadne do prázdna. No nakoniec sa mu predsa len podarilo akosi dotackať až k lavici, na ktorú sa skôr zvalil, než posadil.

Odrazu k nemu pristúpil Keith. „Prečo máš na paži krv?“

„To by si nebol povedal, ale preto, lebo som zranený,“ odvrkol Vane nevľúdne.

„Takže si ich predsa len chytil,“ prehodil jeho brat a posadil sa vedľa neho.

„Veľmi sa neteš, braček,“ miernil jeho nadšenie, „aj tak mi utiekli. Sú to malí zbabelci. Ani jednému z nich som nevidel do tváre. Ich vodca si vydržiava zvláštneho ochrancu.“

Kývol k jeho ramenu zahalenom v hrubom plášti. Vďaka nemu jeho zranenie nevyzeralo nijako nebezpečne. „To on ťa tak doriadil?“

„Ona, bolo to dievča.“

Keith zalapal po dychu. „To nie je možné! Nemohol si sa zmýliť? Veď si sám hovoril, že si im do tváre nevidel.“

„Taký dlhý vrkoč by nenosil žiaden muž,“ odvrkol svojmu neveriacemu bratovi.

„Utiekli.“

„Tebe by sa tiež stratili, keby si musel ratovať horiaci dom a ženu, ktorá v ňom žije.“

Keith sa vzpriamil a so zaťatými päsťami udrel po stole. „Chceš povedať, že podpálili dom?“

Vane prikývol. „Hovoril som ti, že sa to stane. Sú opití vlastnou mocou, stupňujú svoje vyčíňanie. Začali rabovaním a kradnutím dobytka, teraz už podpaľujú domy s ich obyvateľmi vnútri. Pýtam sa – kam až zájdu predtým, než to s McLeodom konečne zastavíte?“

„Nie je to také jednoduché ako si predstavuješ.“

„Oni nepovažujú vaše prímerie za uzavreté. Pre nich sme klamári, ktorí chcú útočiť. Musíme ich prinútiť pochopiť, že teraz sme ako jeden klan.“

Keith prikývol a opäť začal prechádzať popred krb. Keď domom otriasol ďalší bolestný krik a prosby, aby to skončilo, obaja sa mykli. No napriek tomu jeho brat ostal zahĺbený do svojich úvah. Nebol len muž, ktorý so strachom čaká, kým mu žena daruje vytúžené dieťa, ale bol aj zeman. Staral sa o svojich ľudí, prisahal, že ich ochráni rovnako dobre ako svojich najbližších. Bol rozzúrený z toho, že nejaký McLeod hanobí ich majetky a ničí ich bezpečie a pokoj. Vane tušil, že ak by musel, zabil by aj to dievča. On by nezaváhal. Lenže tie oči... bolo v nich toľko bolesti a zmätku. Nikdy také nevidel, tieto by si zapamätal, keby ich čo i len zazrel. Viac ako čokoľvek iné túžil spoznať ich nositeľku a odohnať všetky chmáry, ktoré nivočili jej krehkú dušu. A to ho desilo omnoho viac ako to, že ho zranila.

Odrazu pred ním zastal jeho brat. „Máš pravdu, musíme ich presvedčiť o tom, že sme jeden klan.“

Vane prikývol, no hneď sa strhol, keď mu do ruky vystrelil šíp bolesti. „Ale ako?“

„Nič nespojí dve rodiny mocnejšie ako sobáš,“ dodal s úsmevom.

Kapitola 1.


Dúfam, že vás prológ k môjmu novému príbehu zaujal a za necháte mi tu komentár s vašim názorom. Uvítam akýkoľvek - aj kritiku.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Prológ:

3. Alexa Feratu
26.07.2012 [5:55]

suepééér Emoticon už se těším na další díl Emoticon

2. blotik přispěvatel
25.07.2012 [14:31]

blotikJak jinak. Kdo jiný, než moje dovjčátko, dokáže dopsat jednu povídku a být při tom loučení strašně smutná a skoro hned druhý den psát její volné pokračování, jako by se nic nedělo? Jedině ty! Emoticon Emoticon
Jinak, věta: Tá žena mu dokázal rokazovať aj vtedy, keď ledva držala oči otvorené.
No a teď k povídce. Mám už pár svých teorií, které ti řeknu na skyperovi, teda pokud je nezapomenu do doby, než tam zavítáš. Emoticon Emoticon
Boj se mi líbil a ta ženská musela teda dost cvičit, aby porazila Vanea. Každopádně ten chlap byl zbabělec. Jasně, poručila mu to a ženským se dá jen těžko odporovat. I když zase v jejich době... To je fuk.
Povídka začíná hezky a já jsem docela zvědavá, co se bude dít příště. Takže, i když to nerada přiznávám, protože já jsem strašně pomalá, co nejdříve chci další dílěk. Emoticon Emoticon

1. Ivana
25.07.2012 [11:42]

jednoducho ... WAW Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!