OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 9.



Ochranca mieru - Kapitola 9.Predtým nepoznané túžby

Kapitola 9.

Sedem dní. S tou myšlienkou Vane opäť udrel po doske staručkého stola vo svojej kajute, až sa celý zachvel od túžby poskladať sa mu k nohám ako hromádka dreva na podpálenie. Dlhé dni a ešte dlhšie noci odrazu predstavovali nekonečné muky, neprichádzajúci spánok a úľavu, ktorú mal takmer na dosah, no vždy, keď sa k nej čo i len o piaď priblížil, opäť sa stratila v hmle. A to všetko len pre jednu ženu, ktorá teraz, so stále rovnako bledou tvárou, spala na jeho úzkej prični a tvárila sa, akoby trávila čaro svojich snov v kráľovskom paláci. Len to jediné pomyslenie mu dávalo nádej, že čoskoro bude úplne v poriadku, vyliečená z choroby, ktorú vyvolali len mierne vlnky, ktoré pohojdávali drevenou kráskou. Zakázal si čo i len pomyslieť na búrku, ktorá sa k nim hnala.

V mysli zablúdil k spomienkam, na ktoré by najradšej zabudol. Leonie ho prinútila cítiť zvláštny strach o ňu, nehu, kedykoľvek sa jej dotkol a hnev, že nevie zabrániť jej bolesti. Zúril pre to, no ešte viac ho nútil zatínať päste od napätia jediný fakt – jej choroba akoby nemala ani konca. Sám nikdy nepoznal krutosti morskej nemoci, ale videl ju už toľkokrát, až mu zovšednela. Proste to bola súčasť života na lodi. Niektorí členovia posádky trpeli tou podivnou chorobou každú plavbu, niektorí len raz v živote a potom už nikdy viac. Vedel len jedno – nikdy nemala taký trýznivý priebeh a nikdy netrvala dlhšie ako dva, nanajvýš tri dni. A predsa, hoci vedel toto všetko, na jeho ženu to neplatilo. Akoby sa na ňu nevzťahovalo žiadne zo svetských pravidiel a ona žila a jestvovala na svete podľa nejakých vlastných zásad, ktoré si sama vytvorila.

Potriasol hlavou. Stále ho prekvapovalo všetko, čo sa jej týkalo. Rovnako ako v ten osudný večer, keď takmer zahrdúsil prvého, ktorý mu padol pod ruku, čo bol len zhodou náhod starý Guy, každý ihneď pochopil, že porovnaním jeho ženy k pobehlici si každý jeden z nich vyslúži smrť. Neal im rozpovedal príbeh o tom, ako ju našli pri bráne jeho väzenia, ako sa ho pokúšala zachrániť, oslobodiť aj napriek tomu, že bola len žena a k tomu sama. Akoby to bolo čaro akejsi bylinkárky, odrazu sa začali správať inak.

Vypytovali sa, ako sa má a či nepotrebuje uvariť nejaký vývar. Jocie sa ponúkla, že na ňu dohliadne, zatiaľ čo on bude stáť za kormidlom, alebo na mostíku. Kuchár hľadal jedlá, ktoré by jej mohli uľaviť a ostali by v nej dostatočne dlho na to, aby ju posilnili. Takmer slepý Guy, starec, ktorý bol podozrievavý viac ako stará klebetnica, odrazu ponúkol pomoc a chcel pre Leonie ušiť nejaký teplý plášť, aby na mori neprechladla. Pochopil ich počínanie a to ho privádzalo do zúrivosti.

Začali si ju vážiť, prijali ju medzi seba, hoci nebola z ich krvi, dokonca ani národu. A tá skutočnosť Vanea rozčuľovala len o kúsok menej ako to, že hoci sa cítil zradený nevinnosťou, ktorú nedarovala jemu, ale inému, prepadla ho zúrivosť vždy, keď sa ju niekto snažil nazvať pobehlicou. Hoci ju za ňu občas sám považoval. Akoby bol niekto iný a navzdor tomu, že ju bral len ako ženu z povinnosti, začal sa správať ako muž, ktorý chráni svoju ženu. Dopekla, akoby toho nemal na krku už dostatočne veľa! Ale... klamal by sám seba, keby tvrdil, že ho starosť jeho vlastnej posádky neteší.

Najviac ho však zarmucovalo, durdilo i prekvapovalo zároveň počínanie jediného človeka. Jocelin prežila v živote veľa zlého, a tak v ľuďoch väčšinou videla to zlé, čo by jej mohlo ublížiť. Ale nie pri Leonie. Starala sa o ňu ako o rodnú sestru, uvarila jej odvar z bylín, ktoré ju uspali rovnako spoľahlivo ako laudanum, no bez toho, aby jej to ublížilo. Vane sa v kútiku duše radoval. Svoj život prežil najlepšie ako ho vedel, no aj tak ho niektorí považovali za skôr nedôstojné prežívanie medzi mestskou spodinou s privilégiom stretávať najbohatších. A práve tí mali sklony prepadať návyku na drogy, znudení svojim dokonalým životom v prepychu hľadali zábavu v užívaní laudana alebo prehnaným pitým brandy. Ešte aj teraz ho v nočných morách strašili tie bledé tváre a prepadnuté oči prosiacich o smrť. Trosky, ktoré dýchali a kedysi sa mohli nazývať ľuďmi. Ďakoval Bohu každý deň, že jeho ženu toho ušetril. Nemohol by sa na ňu pozerať – ako sa ničí, ako nevie čo je za deň, či je ráno a či večer, či má hlad alebo túži po spánku. A za to všetko vďačil práve Jocie. Nevedel pochopiť prečo...

Jeho nie práve najveselšie úvahy odrazu prerušilo zabúchanie na dvere. Alebo skôr zaťapkanie detskej rúčky. Mimovoľne sa usmial. Nikdy sa nepovažoval za človeka, ktorý by mal rád deti. Ale keď zbadal malú Cielle, túžil ju držať v náručí a ochraňovať pred všetkým zlým, čo by ju mohlo postretnúť. Odrazu cítil prazvláštnu nehu a cit taký mocný, že mu rozospieval srdce. Nevedel si predstaviť, čo by robil, keby sa tomu malému slniečku niečo stalo.

„Poď dnu, Cielle,“ vyzval ju, no ani nemusel. Dvere už boli otvorené a dnu skackalo malé dievčatko, ktorému okolo rozkošnej tváričky poletovali zvlnené lokničky tmavých vláskov. Už chápal ženy, teda, ich rozplývanie sa pri pohľade na deti. Sám mal pocit, akoby mu srdce vždy pookrialo pri pohľade na ňu.

„Plišla som sa tebou hlať,“ zašvitorila detsky rozkošným hláskom a palčekom v ústach.

Napriek tomu, že jej matka bola Francúzska, vedela veľmi dobre po anglicky. Vane mal podozrenie, že ju to naučila sama Jocie, pretože otec tej maličkej bol Angličan, hoci im nikdy nepovedala jeho meno. Poznala ich priveľmi dobre. Keby vedeli ako sa volá, priviedli by toho bastarda na palubu za vlasy a prinútili by ho pykať za to, že ju opustil. To vypovedalo veľmi veľa o jej citoch voči nemu.

Vane sa na ňu vrúcne usmial. Nepoznával sám seba. „A kde máš mamu, maličká?“

„Poslala ma sem, asi chce zase kličať na stlýka Luca,“ pokrčila plieckami.

Vane sa takmer neudržal a rozosmial sa. Ako predpokladal, tí dvaja sa neustále hádali. Jocie nemohla bratovi odpustiť, že ju chcel nechať na súši a Lucana desilo čo i len pomyslenie, že by sa jej niečo stalo. Občas naozaj zabúdal, že Jocelin nebola žiadna krehká kvetinka a vedela sa o seba postarať rovnako dobre, ako by sa o ňu postaral on sám. Všetci len uzatvárali stávky, kedy sa opäť začnú hádať. Jemu v tom bránilo len vedomie, že má oboch rád ako vlastnú rodinu a nechcel medzi nimi robiť rozbroje tým, že by sa pridal na stranu jedného z nich. A bola by to strana Jocie a ona to veľmi dobre vedela.

„A ako by si sa chcela hrať?“ obrátil svoju pozornosť zase na Cielle. No tá už neistým krokom mierila k Leonie. Neschopný slova sa zodvihol na podivne vetchých nohách a ako v mrákotách zamieril k nej.

Cielle sa sklonila k Leonie a pozorne sa jej zadívala do tváre. „Klásna tetuška.“

„Páči sa ti, Cielle?“ Jej nesmelému záujmu sa musel usmiať.

„Je klásna, stlýko Vane. Ty si ju necháš?“

„Je to moja žena, maličká. Ostane so mnou.“

Cielle sa odrazu celá rozžiarila a potichu sa zachichotala. „Ty ju máš lád, stlýko Vane. A budete mať spolu takú malú Cielle ako som ja. Budem sa mať s kým hlať, však? Nechcem byť sama. Ale vy budete mať veľa detičiek, však? Lebo mama hovolí, že žena sa vydá vtedy, keď ju má lád nejaký ujo. Lenže môj ocko zomlel, takže si mamičku zoblať nemohol, a pleto sa nemám s kým hlať,“ bľabotala Cielle. Vane si s k nej kľakol.

„Kiež by to bolo také jednoduché, maličká.“

„Ale to je!“ Dupla si nožičkou, až sa jej skromná suknička šiat rozvírila po zemi. „Mamička hovolila, že také malé dieťatko ako som sa nalodí len keď sa majú dvaja veľmi ladi. Až tak, že sa zobelú. A ty si povedal, že toto je tvoja žena. Určite budete mať čoskolo malé dievčatko. A ja sa oň budem stalať. Ako moja mamička o mňa.“

Vaneovi pripadalo jej detské presvedčenie veľmi milé. A predsa pri jej slovách cítil zvláštnu bolesť. Odrazu sa pristihol pri tom, ako si Leonie predstavuje s lonom zaťaženým jeho plodom, semenom jeho rodu. A predstava, že v nej klíči nový život, kúsok z nich oboch, mu pripadala krásna i nemožná odrazu. Nikdy predtým o tom neuvažoval a zrazu sa mu úvaha a predstava jeho samotného ako otca... pozdávala. Ale najmä sa mu zamiloval obraz Leonie ako matky. A vedel, proste si bol viac ako istý, že ona by bola dobrá a láskavá matka pre ich dieťa. Potriasol hlavou. Takéto úvahy nie sú preňho vhodné. A nikdy nebudú. Stali sa mužom a ženou len z povinnosti. No o potomkoch sa nikdy nehovorilo. Hoci sa to od neho najskôr očakávalo. Alebo od nich.

S prazvláštne zovretým srdcom sa zodvihol späť na rovné nohy. „Poď, Cielle, ideme sa hrať na palubu. Nechajme Leonie spinkať.“ Aj jemu samotnému jeho hlas znel veľmi podobne tomu, akoby ho niekto škrtil.

„A plečo musí spinkať, stlýko? Mamička hovorí, že cez deň spia len deti a potom ešte opití ujovia, ktolí chodia do hostinca k mamičke. Ale Leonie nie je už maličká. Plečo musí spinkať?“

„Je chorá, Cielle,“ povzdychol si. Jej zvedavosť nepoznala hraníc.

Malá sa naňho zamračila. „Plečo je cholá? Spapala niečo zlé? Tak ako ja, keď som bola takáto malá,“ ukázala rúčkou o kúsok nižšie ako mala temeno hlavy, „spapala pokazenú polievočku. Aj Leonie mala pokazenú polievočku a telaz je cholučká?“

„Nie, maličká, nezjedla nič zlé.“

„Ona nič nejedla?“ vytreštila očká. „Tak to jej musíme niečo doniesť. Poď, poď. Musíme.“ A začala ho ťahať za ruku von z kajuty. Nechal sa. Pri jej počínaní sa musel nežne usmievať.

Zaviedla ho až do lodnej kuchyne. Snažil sa nevšímať si veľavýznamné pohľady kuchára a ostatných v podpalubí, no bolo to ťažké. Pretože odrazu mal pocit, že presne vie, čo ten lesk v ich očiach a pozdvihnuté obočia znamenajú. A vôbec sa mu to nepáčilo. Ani trochu.

***

Leonie sa opatrne obrátila na úzkom lôžku a chvíľu sa snažila vstrebať to, čo práve vypočula. Po mnohých dňoch, alebo mesiacoch, sa po prvýkrát nezobudila na pocit, že sa z nej chce jedlo dostať von. Ba práveže naopak. Žalúdok jej skrúcalo v podivných kŕčoch, ktoré mohli znamenať jediné – bola hladná. V duchu ďakovala Bohu, že jej dovolil ostať na svete a dať tak život svojmu dieťatku. Pri tej úvahe si rukou pod tartanom, ktorým bola prikrytá, nežne pohladila bruško. Nehybne ležala, keď začula podivný rozhovor. Nechcela mu veriť, no predsa. Jej vlastné uši jej napovedali to, čo srdce odmietalo pochopiť. V izbietke bolo s ňou a s jej mužom akési dievčatko. Hovorilo lámavou angličtinou a trochu zle vyslovovalo. Leonie to prišlo rozkošné. Ale len do chvíle, kým sa nezačali rozprávať o nej.

Vane hovoril hlasom, ktorý nikdy nepočula zaznieť z jeho úst. Tak zovreto, s dojatím. Akoby ľutoval, že ona trpí, akoby sa mu páčila predstava, ktorú mu predostrelo do malé dievčatko. Jej myseľ našla útechu v predstave, že on by si prial počať s ňou dieťa. Dúfala, že to tak bude. Panebože, modlila sa za to. Chcela, aby mal rád ten nový život, ktorý len počal klíčiť v jej lone. Ju mať rád nikdy nebude, veď ani nemôže po tom všetkom, čo mu vykonala, ale ich dieťa, plod ich povinnosti, by mal mať rád. Ako len túžila uveriť tomu, že len nesníva a on naozaj s tým dievčatkom hovorí milým a nežným hlasom plným citu.

Poznala chvíľu, keď osamela. Detské džavotanie sa vytratilo a na ňu sa zvalilo len ticho takmer prázdnej izbietky. Rozlepila od seba viečka a poobzerala sa okolo seba. Cez malé okienko dnu prenikalo slabé svetlo, na drevených stenách nebolo nič okrem dvoch malých obrázkov – na každom z nich bolo niečo iné. Na prvom bola loď prudko sa hojdajúca na rozbúrených vlnách. Druhý zdobila maličká chalúpka učupená kdesi v lese. Leonie v srdci cítila, že majú akýsi význam, ale možno sa mýlila. Obzrela sa a zbadala dve stoličky pri malom stole a v rohu veľkú zástenu, spoza ktorej vykúkal roh nejakého iného kusu dreva. Možno ďalšieho stola. Kaďu na vodu zbadala oproti v rohu.

Opatrne sa posadila. To, že sa jej prestala točiť celá myseľ a s ňou aj zem pod nohami, považovala za dar z nebies. Nohy prevesila dolu z lôžka s úmyslom vstať. Vtom však kdesi blízko čosi zarachotilo tak mocne, až jej poskočilo srdce. Všetko okolo nej sa zahojdalo, ale žalúdok ostal na svojom mieste. Čo sa to len dialo? Snáď boží trest?

Už-už sa hotovala zodvihnúť na podivne roztrasené nohy, keď sa dvere na jej malom útočisku otvorili a dnu vošla prekrásne vyzerajúca žena. Leonie mala pocit, akoby na zem zostúpil anjel.

„Och, už si sa prebudila,“ vyhŕkla anglicky, vzápätí sa jej pery zvlnili v drobnom úsmeve. „Už sme si mysleli, že prespíš celú cestu. Ako sa cítiš?“

Leonie sa na ňu na chvíľku zarazene pozerala. „Som hladná.“

„Tomu verím. Poď,“ ukazovala na stoličky kus od nej, „najedz sa.“ A na stôl položila misku, z ktorej sa parilo. Leonie prekvapilo, že si ju nevšimla predtým.

S hlbokým povzdychom sa pomaličky postavila na nohy. A takmer v tom istom okamihu sa začala rútiť späť na lôžko. Bola ešte priveľmi slabá na to, aby to zvládla bez pomoci. Sťažka dopadla späť na zadok. Priečilo sa jej žiadať o pomoc úplne neznámu ženu, hlavne ak nepoznala ani jej meno. No ani nemusela. Odrazu ju za ruku schmatli malé, ale napriek tomu silné, rúčky a vytiahli ju do stoja. Leonie sa snažila prekonať a prinútila posledné zvyšky síl, aby prešli do jej nôh a dovolili jej zachovať si aspoň kúsok dôstojnosti. Nebesá jej tichú prosbu vyslyšali, pretože jej dovolili aspoň šúchať nohami po zničenom dreve. Nebola to chôdza, ale aspoň sa nemusela dávať nosiť. Keď mala stoličku na dosah, s úľavným výdychom sa na ňu zvalila.

„Enzo ti uvaril vývar.“

Leonie sa pri jej slovách zarazila. Nepoznala nikoho toho mena. Ani netušila, s kým má tú česť teraz. Bola hladná, žalúdok jej skrúcalo od bezmocnej túžby po jedle a predsa tam len sedela a prezerala si tú ženu skúmavým pohľadom.

„Kto... kto si?“

Odrazu sa zasmiala. „Prepáč, zabudla som na tie kúsky slušnosti, ktoré do mňa vmlátila matka predtým, než sa uzniesla, že nie som dostatočná dáma na to, aby na mňa plytvala svojim časom. Moje meno je Jocelin, môj brat je členom posádky.“

„Ja som Leonie, ale to už iste vieš.“ Takmer nebadane sa pousmiala.

„To tu už vieme všetci. Vyvolala si trochu rozruchu tým, čo si urobila. Konečne žena, ktorá dokáže Vaneovi postrapatiť vlasy.“

Leonie sa zarazila uprostred nádychu. Nevedela, čo si myslieť o jej slovách. „Čo tým myslíš?“

„O tom, ako si sa sem dostala. Neviem, či by niekto bol taký pochabý, aby sa vrhol do brlohu nepriateľa celkom sám. A ty si navyše bola chorá.“

„Veľmi som nepremýšľala,“ priznala Leonie a hanbou rozhorúčenú tvár sklonila k miske.

Chvejúcou sa rukou zobrala lyžicu a opatrne prehltla prvý hlt horúceho a veľmi chutného vývaru. Na jej prekvapenie jej vnútro protestovalo oveľa menej, než odhadovala. Skôr to bolo naopak. Túžobne sa dožadovalo ďalšieho dúšku toho zázračného jedla, ktoré ho mohlo posilniť. S novou chuťou sa pustila do zostávajúceho jedla, no stále si v duchu pripomínala, aby prehĺtala pomaly. Nechcela to prehnať, hlavne ak sa len teraz vyliečila z choroby, ktorá z nej všetko jedlo nemilosrdne dostala von. Jocelin ju po celý čas mlčky pozorovala. Keď si Leonie všimla jej skúmavý pohľad, zarazila sa. Asi nevyzerá ako dobrý spoločník, ale nemala to ako zmeniť. Možno by ju mohla skúsiť požiadať o trochu vody, aby sa mohla omyť. Už-už otvárala ústa, keď sa ozvala Jocelin:

„Už si mu povedala, že pod srdcom nosíš jeho dieťa?“

A Leonie si až v tú chvíľu uvedomila, že si po celý čas nežne hladila bruško.

Kapitola 8. ¦¦ Kapitola 10.


Kapitolu by som rada venovala svojmu dvojčkátku blotikovi a Perle, ktoré si ako jediné spomenuli na môj príbeh.

Ja viem, že to nie je vždy perfektné a je tam veľa čo doľaďovať, ale prosím vás, naozaj vás až tak zaťaží, keď mi sem pridáte komentár? Veď mne stačí len smajlík, nežiadam žiadne eseje. Len by som rada vedieť, ako vnímate príbeh vy, či sa vám páči, alebo vo vás vyvoláva niečo negatívne, vďaka čomu sa vám to už čítať nechce. Prosím vás, naozaj je pre mňa dôležitá čitateľská odozva. Vďaka nej sa môžem zlepšovať, vyvarovať sa chybám, písať kvalitnejšie a hlavne tak, aby to niekoho naozaj zaujalo.

S pozdravom Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 9.:

6. Poppy
30.09.2012 [10:26]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon úžasná kapitola těším se na další

5. mea
30.09.2012 [9:26]

taká milučká časť Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. blotik přispěvatel
30.09.2012 [1:11]

blotikMusím říct, že maličká byla perfektní. Prý: Krásná tetuška... Emoticon Musela jsem se u jejích vět usmívat jak měsíček na hnoji. Krásně jsi její řeč napsala. Emoticon
Tu jednu větu, kterou jsi ode mě odkoukala, už jsem ti říkala. Emoticon Emoticon Takže se k tomu už vyjadřovat nebudu.
Každopádně ti asi neřeknu nic moc v této pozdní hodině. Jenom to, že jsem kapitolku zdárně dočetla a že je úžasná. Těším se na další dílek. Ve tvých kapitolkách se toho děje strašně moc a přitom tak málo. Já nevím, jak ty to děláš, ale mohla bys být tak hodné dvojčátko a naučit mě to. Emoticon Ráda se přiučím něčemu novému, že jo. To nikdy není na škodu (pokud do tebe netluče někdo něco odporného, co se naučit nechceš, to je potom něco jiného). Emoticon Emoticon
Tak já končím se svými bláboly a nechám krásnou tetušku papat a vypořádat se s chytrou Jocelin. Emoticon Emoticon

3. Alexa Feratu
29.09.2012 [21:16]

wow, dost šok na koncis tim dítětem, ale jinak skvělý dílek Emoticon Emoticon

2. Perla přispěvatel
29.09.2012 [20:14]

Perlatakže znova ďakujem za venovanie.
A ku kapitole. Znova sa mi veľmi páčila. Je proste úžasná. Strašne sa mi páči tvoj štýl písania. Hudba na začiatku bola tiež úžasná a myslím si, že píšeš úžasne a veľmi sa teším na ďalšiu kapitolu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Hejly
29.09.2012 [20:01]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!