OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 8.



Ochranca mieru - Kapitola 8.Len sny, alebo posledné kúsky nádeje?

Kapitola 8.

Leonie mala pocit, akoby sa ocitla v nejakej zlej nočnej more. Nielen, že k nej úľava v podobe smrti stále neprichádzala, navidomoči zistila, že sa ocitla na územní nikoho s Angličanom vo svojej blízkosti. Bála sa čo i len otvoriť oči, no nakoniec ju k tomu čosi prinútilo. Alebo skôr niekto. Veľké, silné ruky jej jemne pohladili tvár, odhrnuli spletené kadere a uvoľnili jej okovy na zápästiach a nohách. Ale voľná sa necítila. Slabosť sa o ňu pokúšala s novou silou. Nechcela sa jej oddať, nesmie byť taký slaboch. Preto nazbierala dostatok síl a rozlepila tuho zovreté viečka. Na všetkom spočívala podivná tma, hmla, ktorá jej znemožňovala vidieť jasne. No neoslabila ju natoľko, aby pred sebou nerozoznala črty tváre, ktorá ju strašila a zároveň upokojovala v snoch. Oči jej muža na ňu pozerali so zvláštnou neistotou a nehou a Leonie si s úľavou nahovárala, že sa o ňu skutočne strachuje. Napokon sa jej viečka samovoľne opäť spustili.

„Prečo si sa ani slovkom nezmienila, ako veľmi ti je zle?“ spytoval sa jej gaelsky tichým hlasom. Chcela uveriť, že cit, ktorý v ňom začula, sa jej len neprisnil.

Zdalo sa jej, že hrdlo má podivne vyprahnuté. „Pre-pretože... na... na to... aj tak... zo-zomriem...“

Akoby odniekiaľ prichádzal tichý smiech. „Nenechám ťa zomrieť, Leonie. Ale ešte pár dní ti bude tak príšerne, že si budeš priať, aby sa tak napokon stalo.“

Keď vyslovil jej meno, poskočilo jej srdce od návalu radosti. No tá rýchlo padla, keď sa lôžko pod ňou prazvláštne pohlo, akoby vymizlo spod nej a zmenilo sa na vzduch. Skôr, ako sa jej stihol žalúdok obrátiť naruby, pocítila na tvári závan studeného vzduchu. Soľ ju pálila v nose, pohojdávanie jej nivočilo myseľ. Uvažovať jej odrazu prišlo ešte ťažšie ako dýchať a nevyvrátiť žlč, ktorá sa jej hromadila v krku a hrozila ju zahrdúsiť.

„Za-zastav... nech... nech sa... ne-netočí...“

„Odpusť, nemôžem,“ pošepol jej do ucha. Vzápätí ju obostrel pocit, akoby sa vznášala. Bola podivne ľahká. A to všetko len pre to, že jej myseľ našla útechu v predstavách, ktoré nemohli byť pravdivé. A predsa... i keď ten jemný a mäkký dotyk pier na jej čele a líci nemohol byť pravdivý obraz skutočnosti, predsa sa k nemu upla, aby sa udržala v trýznivom objatí vedomia.

„Nie je práve najšťastnejšia úvaha, aby si ju vyniesol na palubu, keď sa ledva držíš na nohách a jej je zle len z pomyslenia, ako sa loď pohojdáva na vlnách,“ ozval sa ten druhý hlas anglicky s podivných prízvukom. Leonie sa nechcelo nad tým uvažovať. Sen predsa nevyžaduje, aby mu venovala svoju myseľ celú. Sú to len milosrdné predstavy.

„Potrebuje čerstvý vzduch,“ ozval sa Vane.

„Ona potrebuje pevninu. Prečo ju nevysadíme a proste neodplávame?“

Zazdalo sa jej, akoby ju Vane zovrel silnejšie. Ale nebola si istá, bola plne zaujatá tým, aby zastavila svoju nezastaviteľnú myseľ. Búšenie v spánkoch sa zhoršovalo každou myšlienkou, ktorú sa snažila k niečomu upnúť. Čo by dala aspoň za krátky spánok. Mala pocit, akoby to sladké nevedomie sveta snov nepoznala už dlhé mesiace.

„Až keď Neal nájde môjho brata, alebo kohokoľvek z klanu.“

Leonie sa cítila vinná, že mu neprezradila svoje počínanie skôr. „Ne-neprídu... nemô... nemôžu...“

„Pšt,“ pošepol jej priamo do ucha, „bude to v poriadku. Uzdravíš sa.“ Hovoril to tak pevne, že tomu takmer sama uverila.

„Nie... nechápeš... oni... ne-neprídu... ho-hostinec... uspala som-som... ich...“

„Snažíš sa mi povedať, že nikto nepríde, pretože ty si ich uspala? Čím, preboha?“ zvolal pobúrene Vane, až sa Leonie zaiskrilo pred očami z ohlušujúcej bolesti v spánkoch.

„Ne-nechceli... do-dovoliť, aby... aby som.... v mojom... sta-stave... pomá-ponáhala.... napísala... som-som.... li-list...“ koktala Leonie, ledva prepletajúc jazykom.

„A mali pravdu!“ zvolal Vane pobúrene a mierne ňou zatriasol. „Nemala si nikam chodiť! Ledva dýchaš a ty sa vydáš sama v ústrety vojakom!“

„Vane,“ zahriakol ho ten druhý hlas, „teraz jej ubližuješ.“

Leonie nevedela, čo tým chcel povedať, ale tras ustal, hoci žalúdok sa jej opäť obrátil naruby a len silou vôle držala odpornú žlč v sebe a nevydávila ju. Panebože, mala pocit, že z nej odišlo aj jedlo spred mesiaca. Cítila sa taká prázdna, slabá. Nielen, že jej dieťatko nedovolilo nič poriadne zjesť, ale ranné nevoľnosti a teraz jej podivná, nikdy nekončiaca choroba, ju pripravili aj o to málo jedla, ktoré jej mohlo dodať silu. Takmer sa až čudovala, že vládze dýchať a bojovať s príšerným pocitom zo všetkého, čo sa okolo nej hojdalo a točilo.

„Odpusť,“ pošepol jej do ucha a silnejšie ju objal. O chvíľu neskôr pocítila na pleciach čosi teplé. Primkla sa k tomu ako k záchrannému lanu. Zuby jej scvakli a odrazu si uvedomila tras každého údu svojho znivočeného tela.

„Vane, čochvíľa sa zodvihne príliv. Ak chceš vyplávať, musíš tak urobiť hneď, inak nás môžu pobiť.“

„Dobre,“ prehovoril Vane mumlavo, akoby mal tvár zaborenú v jej vlasoch. Bola to príjemná predstava. „Priveď na palubu Neala a pripravte všetko na vyplávanie. Musíme konať. Moja žena ostane s nami, v mojej kajute. Ak sa jej niekto čo i len dotkne, bude sa zodpovedať mne.“ Leonie mala tušenie, že si zase niečo predstavuje. No i tak ju to zahrialo pri srdci. „Je laudanum* tam, kde vždy?“

„Vyvráti ho, nebude ti to nič platné.“

„Ak ho v nej udržím dostatočne dlho, mohla by zaspať. Potrebuje odpočinok.“

Leonie už nič ďalšie nepočula. Odrazu sa cez ňu prevalila nová vlna múk a bolesti. Všetko sa rozhojdalo novou intenzitou, farby za jej viečkami tancovali podivný tanec, divoký a plný života, ktorý jej akosi pretekal pomedzi prsty. Keď zacítila, ako ju niekto opäť pokladá na to večne sa hýbajúce lôžko, zmohla sa len na nečinné ležanie bez jediného bolestného pohybu, ktorý by len zakončoval jej mizériu.

„Leonie, otvor ústa, prosím,“ ozval sa hlas jej muža až príliš nežne. Neposlúchnuť by bolo ako spôsobiť mu bolesť. Cítila sa slabá, akoby tieň, len duch alebo duša poletujúca vo svete. A predsa... predsa v sebe dokázala zobudiť dostatok sily na to, aby ho poslúchla. A vzápätí to oľutovala.

Na jazyku pocítila horkú pachuť, ktorá ju pálila na jazyku. Chcela ju vypľuť, zbaviť sa jej, ale skôr, ako to stihla urobiť, jej veľká ruka vlastného muža prikryla ústa. V duchu zastonala od toľkej neprávosti. Pálenie sa len zhoršovalo a zbaviť sa ho mohla jediným spôsobom. S pocitom, akoby robila ten najhorší prehrešok voči svojmu telu, prehltla. Krk mala v ohni a pekelná stopa sa tiahla až do žalúdka, kde sa jej začala búriť so žlčou a prisahala pomstu v podobe múk dávenia. Nemohla sa znovu zahanbiť tým, že by sa poddala takej ponižujúcej činnosti. Miesto toho len tuho stískala k sebe viečka a ruky skladala do pästí. Sila ju už pomaličky opúšťala, no nemienila sa vzdať tak rýchlo. Dokonca ani vtedy nie, keď sa farby za jej viečkami zmenili na temnotu čiernej. To, že zaspáva, si uvedomila až vo chvíli, keď pocítila jemný dotyk niečích pier na čele a tiché slová v ušiach:

„Spánok ti pomôže.“

Už nedokázala vzdorovať. V okamihu, keď sa poddala, zahalilo ju sladké nevedomie spánku, kde nebola žiadna bolesť, len tvár jej muža, ktorý ju ustarostene pozoroval a staral sa o ňu, akoby bola posledný poklad na zemi.

***

Keith mal pocit, že to predošlú noc poriadne prehnal s vínom pri nejakej divokej oslave. Sotva dva údery srdca mu trvalo, kým si uvedomil, že sa nekonala žiadna škótska slávnosť a on nie je na Vysočine. Akoby ho niekto bodol, vyskočil na rovné nohy, čo vzápätí oľutoval, keď sa s ním celá skromná komôrka zatočila. Colin stále ležal na zemi a rukami si šúchal tvár, akoby sa snažil zaplašiť nočnú moru.

Obzrel sa, no Leonie nikde nevidel. So zle potlačovanou zúrivosťou sa otočil. Nezahliadol ani len náznak, že by tu niekde bola a skrývala sa pod lôžkom. Miesto toho si na malom, chatrne vyzerajúcom stolíku všimol akýsi zdrap pergamenu. Nie práve nadšene ho začal čítať.

 

Nemohla som inak. Nedovolil by si mi pomôcť Vaneovi. Ale je to môj muž, musím to aspoň skúsiť. Nečakajte na mňa. Ak sa nevrátim do dnešného večera, buď ma zabili, alebo sa mi to zdarilo. Prosím, neobviňuj sa, rozhodla som sa sama. Nezabúdaj, že na teba čaká tvoja žena aj s dvomi deťmi.

Odpusť mi, prosím. Obaja mi to odpusťte, ale nie je to vaša vina.

Leonie

 

„Rozhodla sa pre vlastnú cestu,“ ozval sa odrazu smutne Colin a Keith si až teraz uvedomil, že mu celý čas čítal bez plece.

Keith udrel po stole, až sa zachvel. „Mal som vedieť, že niečo takéto urobí, keď nám doniesla večeru.“

„Musím sa pokúsiť ju nájsť!“ vyhŕkol Colin a vrhol sa k dverám.

„Slnko už zapadá, Colin. Ak odišla ráno, teraz už bude s Vaneom alebo niekde vo väzení.“

„Aspoň sa pokúsme niečo urobiť."

Keith prikývol. „Pokúsime.“

S poriadnou netrpezlivosťou schmatol svoj meč aj dýku. List od Leonie si zastokol do záhybov tartanu a čakal, kým si Colin pozbiera vlastnú zbraň, ktorú nemohol nájsť. Napokon našiel svoj meč položený na lôžku, no chýbala jedna z malých dýk, ktoré mu dala jeho žena, Elyon. Bol si viac ako istý, že ich zobrala Leonie. Tá žena akoby nemala strach. Do všetkého sa vrhala priamo a bez zaváhania.

„Dúfam, že Vane si raz uvedomí, aký poklad získal v takej výnimočnej žene, akou je Leonie,“ zašomral Colin a Keith s ním mohol len súhlasiť. A dúfať.

***

Vane ešte dlho potom sedel na úzkej prični vedľa svojej ženy a pozorne sledoval každý jej nádych a výdych. V tvári bola stále nápadne bledá, takmer až zelená, ale div nad tým, ako sa jej uvoľnila tvár dovtedy zvraštená neuveriteľnými mukami, mu dávala pocítiť sladkú, ničím nezriedenú radosť. Neha, ktorá nútila jeho ruky, aby jej uhladili strapaté a potom navlhnuté vlasy, ho zarazila, ale bol priveľmi dlho sám na to, aby tomu vzdoroval. Neskôr...

Keď sa otvorili dvere na jeho kajute a dnu niekto vošiel, nenamáhal sa ani len vzhliadnuť. Len naďalej pozeral na tvár svojej ženy a nemohol sa nabažiť toho pohľadu. Nech vykonala predtým čokoľvek, to, že sa vybrala za ním, aby ho oslobodila, naňho zapôsobilo. Netušil, čo ju k tomu viedlo, či príkaz jeho brata, alebo výčitky svedomia kvôli svojej nevinnosti. Nech to bolo akokoľvek, bol rád za to, že môže pohliadnuť na jej tvár, objať jej krivky. A utešiť jej bolesť. Nechcel uvažovať o tom, čo ho k tomu vedie.

Lucan sa postavil tak, aby ho Vane videl. „Neal sa práve vrátil. Nikde nikoho nenašli, ani Jocie nikoho nevidela. Tvoja žena ich naozaj musela uspať. Chceš tu čakať, kým sa preberú a začnú ju hľadať?“

Mal by to urobiť. Mal by počkať a vydať im ju do rúk, aby ju zobrali na pevninu, kde by bola v bezpečí. A predsa... iba tá predstava, že ju opäť stratí z dohľadu, ho týrala a nútila ho lapať po dychu cez náhle zovreté hrdlo.

„Nie, chcem ju mať pri sebe.“

Lucan sa potichu zasmial. „Asi by bolo zbytočné prehovárať ťa, aby si ju nechal na pevnine, kde by sa veľmi rýchlo vyliečila z morskej nemoci.“

„Ostane tu,“ zdôraznil a voľky-nevoľky od nej vstal. Jeho prázdny žalúdok sa až priveľmi dožadoval pozornosti. Keďže jeho žena spôsobila na chvíľku rozruch, nemohol zjesť svoj obed – Alebo to mal považovať skôr za večeru? - a musel vyčkať, kým jeden člen posádky nevytrie podlahu.

Bez väčšieho zaujatia krájal dobre prepečené mäso. „Vyplávame ihneď.“

„Ešte je tu čosi... čo... ehm...“ začal Lucan a Vane ihneď vedel, že to, čo sa dozvie, sa mu nebude ani zamak páčiť.

„Čo?“

Lucan si odkašlal. „Ide o Jocie. Odmieta tu ostať. Spolu s Cielle stojí na palube a metá okolo seba hromy-blesky.“

„Človek sa nemôže ani v pokoji najesť,“ povzdychol si, no nie až tak neochotne, ako predstieral, vstal a vykročil na palubu. Pri dverách sa ešte pozastavil a hodil pohľad na svoju ženu. Nepáčila sa mu predstava, že odíde, ale musel. Ten nedostatok jedla z neho robí slabocha.

Na palube vládol zvyčajný humbug, ktorý mal vždy rád. Veľa rúk, nech patrili komukoľvek, sa pripojilo k dielu a spoločnými silami udržali drevenú krásku na hladine. Vďaka tomu, že dokázali zosúladiť ťažkú drinu so svojim životom, mohli všetci plnými dúškami užívať vietor v plachtách a pocit, že im patrí celý svet. Previnilo si uvedomil, že takmer zabudol, aký je to pocit stáť na kapitánskom mostíku, pozorovať mravčiu prácu každého jedného člena posádky a byť pyšný na to, čo všetko dokáže len trochu zdravého odhodlania a práce. Bol by to pekný pohľad, keby v samotnom strede toho všetkého nestála rozzúrená žena s čiernymi vlasmi s rukami založeným vbok, ktorej spoza chrbta vykúkala malá hlávka, z ktorej sa naňho pozerali dve smaragdové oči. Tie dve nemohli zaprieť, že sú matka s dcérou.

„Vítam ťa na palube, Jocie.“

Tá si však miesto radostného pousmiatia dovolila len odfrknúť. „Ale, ale, nepredstieraj, že si sa práve s mojím drahým bratom nesnažil vymyslieť, ako sa ma zbaviť. A hovorím ti rovno, nemienim ostávať na súši. Povedz mi, čo ma tu čaká okrem prázdneho žalúdka a hrozby, že sa stanem večerou pre potkany?“

„A čo tvoja dcéra? Nie je príliš malá na plavbu loďou?“

Jocelin sa naňho zamračila. „Som možno matka, Vane, ale nesnaž sa mi hrať na city. Robím to hlavne kvôli nej. Ty si utiekol z väzenia, vojaci sú mŕtvi. Všetci vedia kto ste a kto som ja. Keď sa budú chcieť dozvedieť čo plánujete, za kým pôjdu?“

„Máš pravdu,“ uznal Vane neochotne. Prečo mu to len nedošlo skôr?

„Ja viem, že ju mám. To len Lucan si myslí, že som len hlúpe dievčatko! Ja sa viem postarať o svoj zadok aj sama a veľmi dobre!“ skríkla, až mal Vane pocit, že sa loď rozhojdala silnejšie.

„Myslím, že mu to budeš môcť dokazovať celý čas, čo sa s ním budeš deliť o kajutu.“ Keď si všimol Lucanov výraz naťahovaného na škripec, takmer priateľa začal ľutovať. „Svoju ti ale nemôžem prenechať, tú už obýva... niekto iný.“

Prekvapilo ho, keď sa Jocie začala smiať. A niektorí členovia posádky sa k nej nadšene pridali. „Ale no tak, mňa neurazíš, keď priznáš, že tu máš pobehlicu z ulice.“

Vane ustrnul uprostred nádychu. Mal pocit, akoby sa mu zotmelo pred očami. Ruky sa mu roztriasli od zle zadržiavanej zúrivosti. Mal chuť niekoho chytiť pod krk a poriadne ním zatriasť, uštedriť pár rán, aby sa upokojil a každému dal najavo, čo si myslí o nepriamych urážkach jeho ženy. No miesto toho len zovrel ruky do pästí, zaklonil hlavou a na plné hrdlo zakričal:

„Moja žena nie je žiadna pobehlica!“

Kapitola 7. ¦¦ Kapitola 9.


*Laudanum: Ide vlastne o ópium rozpustené v liehu. V milunosti sa táto "tinktúra" používala na tíšenie bolestí a vyvolanie spánku. Keďže stále mala vlastnosti drogy, bola veľmi návyková a mnohí ľudia boli od jeho užívania závislí, čo mnohokrát viedlo k nie práve peknej smrti.


Dúfam, že kapitola nevyzerala byť taká hrozná, ako sa zdala byť mne. Ak hej, ospravedlňujem sa za to. Pri jej písaní som sa necítila práve najlepšie, takže sa to možno odzrkadlilo v tom, čo som napísala.

Chcela by som poďakovať Perle za milý komentár. Veľmi ma potešil a vyčaroval mi úsmev na perách. Dúfam, že so mnou vydržíš až do konca. :)

S pozdravom Lili ;)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 8.:

1. Perla přispěvatel
22.09.2012 [21:59]

PerlaJeeeej. Takže na začiatok. Ďakujem za venovanie, nesmierne ma to potešilo a spríjemnilo mi to večer.
No a teraz ku kapitole. Pesnička úžasná ako vždy. Strašne sa mi páčilo ako si popisovala Leonine pocity a to všetko. A ten Vane... Emoticon strašne sa mi páčil ten koniec ako pri nej sedel a hľadel na ňu. A potom... ako prišli návštevnici a on sa ovládol... no proste super kapča a teším sa na ďalšiu! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!