OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 5.



Ochranca mieru - Kapitola 5.Pasca je len začiatok

Kapitola 5.

Vane zosadol z koňa a tichučko ho uviazal o žrď pred malou krčmou, do ktorej mieril. Bože, už takmer zabudol, aké je Francúzsko bujaré, akými pravidlami sa riadi a kto má moc. Sám bol na miestne pomery chudobný, takže jeho slovo nezavážilo. To sa však už nedalo tvrdiť o cvengote zlata. To je prostriedok, ktorým rozviaže jazyk aj nemému. Zrazu začul prudké búchanie, keď niekto hnal okolo neho voz až nekresťansky rýchlo. Odstúpil ďalej do tieňov a splynul s nimi. Staré návyky sa odrazu stali životne dôležitými. Nielen, že zabudol na život prostých francúzskych obchodníkov, temer vypustil z mysle aj zásady, ktoré ho dlhé roky udržali ďalej od chlipnej ruky zákona a neprávosti šľachty. Jediné jeho šťastie bolo, že vedel aspoň to, kde držia zajatcov.

Na okamih poťažkal v ruke mešec so zlatom, kapucňu si zrazil viac do čela a s hlavou sklonenou k zemi zamieril po blatistej cestičke okolo mestskej stoky. Saint Malo bolo obyčajnou skládkou zúfalcov a ožranov, ktorí v prístave dúfali nájsť prácu za pár zlatiek. Na ďalší chľast. A práve tu mal kráľ tajné kobky kedysi plné anglických zajatcov, ktorých s obľubou mučil. Vedomie, že sa na tom nevedomky podieľal, mu búrilo žalúdok.

S unaveným povzdychom na smrť zbitého otvoril dvere do vychýrenej krčmy Prekliaty námorník. Domov všetkých ľahkých diev a na mol ožratých vojakov a námorníkov. Ak mal nájsť svoju starú posádku, musí začať hľadať tam. Dúfal len, že tam nájde aj ženu, ktorá by mu mohla pomôcť najviac zo všetkých. Nechcelo sa mu rútiť v ústrety nebezpečenstvu.

Ešte ani nevošiel a už naňho doslova zaútočil hnilobný puch zvratkov a zvetraného vína. Prikrčil sa práve v správnu chvíľu, aby videl, ako mu nad hlavou preletela rozlámaná stolička. Očividne sa tu nič nezmenilo. Dokonca tam vyspevoval ten istý vetcho vyzerajúci starec, ktorý sa musel pridržiavať čaše, aby nespadol pod stôl. Vane sklonil hlavu ešte viac k zemi a vykročil k stolu úplne v kúte. Cítil na sebe viacero pohľadov. Pripomienka, ako miestni nenávideli prišelcov. Najmä takých, o ktorých nič nevedeli. Nestihol sa ešte ani poriadne usadiť, keď si povšimol strapaté dievča s nedbalo zapletenými vlasmi farby ohňa, ktoré k nemu s odvážne zodvihnutou bradou mierilo.

„Čo si pán bude priať?“ vyslovilo lámanou francúzštinou. Tiež bola cudzinka.

Pokrútil hlavou. „Hľadám dievča menom Jocelin. Je tu?“ spýtal sa a jeho vlastný škótsky prízvuk mu rezal uši.

„Ach, našu krásku. Pánko budú musieť vydržať, niekoho má hore. Pošlem ju sem.“

S tými slovami sa otočila a opäť odkráčala späť k výčapu. Keď prechádzala okolo vedľajšieho stolu, špinavý mladík ju plesol po zadku, až nadskočila. Hodila po ňom výhražný pohľad a pokračovala ďalej.

Vane sa pohodlnejšie usadil. Po prvý raz po mnohých dňoch pocítil aspoň náznak víťazstva. Keď musel v Írsku nakoniec ostať takmer dva týždne len preto, že obchodná loď, na ktorú mal nastúpiť, musela čakať v doku na dodávku nového plátna na plachty, mal nutkanie skočiť do vody a začať plávať. Pripadal si ako najväčší pochábeľ v širokom okolí, ale v kostiach cítil, že ak nejako neurýchli svoje putovanie, môže na to jeho posádka škaredo doplatiť. Za jediné šťastie považoval len to, že vedel, kde začať hľadať. Ak bolo miesto, kam by ich kráľ zavrel, bolo to práve Saint Malo. Mestečko, ktoré bolo pre ich loď domovským prístavom. A on to veľmi dobre vedel. Neraz sa s nimi v preoblečení za tučného mnícha stretol aj v tejto krčme, alebo za prázdnymi sudmi v prístave. Do kráľovského paláca vo Versailles zavítal Vane len párkrát a aj to pod cudzím menom. Mal chuť prekliať nenásytného panovníka až do desiateho pokolenia.

Z trpkého premýšľania ho odrazu vyrušilo ostré zakašľanie. Zodvihol hlavu práve včas, aby zbadal vysoké dievča s dlhými čiernymi vlasmi a prenikavými hnedými očami, takými istými, ktorými naňho hľadel jeho prvý dôstojník. Jej brat.

„Vraj ste si ma žiadali, pane,“ prehovorila nevrlo. Jasne dávala najavo, čo si o jeho manieroch myslí. Musel sa jej spôsobom pousmiať. Nezmenila sa.

„Hádam si nájdeš voľnú chvíľu pre starého priateľa, Jocie.“

Dievča stuhlo na sochu, aby vzápätí prudko hmatlo po jeho kapucni a stiahlo mu ju z hlavy. Pri tom nešetrnom pohybe sa Vane až mykol. Určite mu vytrhla pár vlasov.

Jocelin si dlaňou prikryla srdce. „Panebože, panebože! Vane! Ty žiješ!“ šepkala so zovretým hrdlom. Doslova sa zvalila na stoličku oproti.

„Som to ja, Jocie, nie som duch.“

„Myslela som, že si už na onom svete. Keď ťa kráľ odsúdil, všetci sme stratili nádej, že sa ešte vrátiš. Čo sa stalo? Kde si bol celé tie roky?“ zahrnula ho hneď otázkami.

Zodvihol ruky v zmierlivom geste. „Nakoniec sa mi podarilo ujsť a odišiel som do Škótska za bratom. Nemal som v úmysle ešte niekedy sa sem vrátiť. Pravdu o mne vedel len tvoj brat. Zaprisahal som ho, aby to nikomu neprezradil. Hoci... tebe pokojne mohol.“

„Lucan ti bol vždy verný, na to nezabúdaj. Nahradil si mu Pierra, nášho bračeka.“

Vane si smutne povzdychol. Ako rád by tu len tak posedel a povyzvedal, ako žije Jocelin a ostatní. Ale nemohol. Na to bude času dosť, keď splní svoju úlohu. Nemal na ponáhlo. Doma ho nečakalo nič. Pri spomienke na svoju krásnu, no chladnú ženu sa trpko pousmial. Nie veru, tá ho očakávať nebude ani v najmenšom.

„Vieš niečo o bratovi?“

Pokrútila hlavou. „Nie. Naposledy som ho videla pred dlhými týždňami, keď priniesol plátno a pár zlatiek pre mňa a Cielle. Odvtedy som ho nevidela. Možno o pár dní sa zase vráti.“

Vane sa zamračil. „Cielle?“

„Moja dcérka.“

„Takže máš dievčatko,“ pousmial sa Vane. Keď videl Jocelin naposledy, bola ťarchavá.

„Vane, čo sa deje? Prečo si sem vôbec zavítal? Iste nie pre to, aby si videl mňa alebo kohokoľvek iného, na to je to až príliš nebezpečné,“ dožadovala sa naliehavo odpovede. Vane si s úsmevom spomenul na jej brilantnú myseľ. Pripomenulo mu to časy, keď jej brat nebol jediným členom jeho posádky.

„Máš pravdu, neprišiel som na zdvorilostnú návštevu, hoci Cielle by som rád spoznal.“

„Ale?“ pobádala ho k pokračovaniu.

Vane si smutne povzdychol. „Pred nejakým časom prišiel na Vysočinu posol so správou od Surmulota. Celú posádku vraj kráľ pochytal a hrozí im šibenica. V tej druhej ma pobádal k rýchlemu konaniu. Lucan sa vrhol do nebezpečenstva po hlave. Ostatne, tak to robil vždy.“

Jocelin zalapala po dychu. Vzápätí vyskočila na rovné nohy. „Musíme ich nájsť!“

Vane ju chytil za ruku, aby ju umiernil. Nakoniec sa opäť posadila. „Pokoj, Jocie, ja viem, kde sú.“

„Tak prečo tu ešte sedíš? Prečo ich nenájdeš?“ V hlase jej zaznel ostrý podtón. Nemohol jej to mať za zlé.

„Nevieš, či staré chodby pod mestom stále jestvujú?“

Zaváhala sotva na okamih. „Nie sú už takmer vôbec používané, ale vojaci ich ešte neobjavili, ak sa pýtaš na toto. Stále sú len v mysliach chudobných. Naša jediná záchrana. Šíria sa však chýry, že tam prebývajú zlodeji so svojim kráľom, ale neviem, čo je na tom pravdy. Chceš ich cez tie zatuchnuté chodby, však?“

Vane prikývol. „Len toto som potreboval vedieť. A tiež som ťa chcel ešte o niečo požiadať.“

„Urobím čokoľvek,“ pritakala dychtivo.

„Môžeš mi toto niekde uschovať?“ spýtal sa a podával jej meč aj s vakom, ktorý mu ešte ostal.

„Meč budeš potrebovať.“

Vane sa zasmial. „Na tých somárov s hrncami na hlave mi bohato postačí dýka.“

„Za tie roky prežité v Škótsku si prišiel o rozum,“ zafrflala Jocelin.

„Keď sa vrátim, rozpoviem ti o živote na Vysočine. Potom pochopíš.“

Jocelin sa postavila zarovno neho, v rukách zvierajúc vak a meč. Ostatní si ich nevšímali, neupreli na nich ani jediný pohľad. Museli by byť čašami s vínom, aby si dali toľkú námahu a zodvihli hlavu zo stolov svojich vlastných utrpení. Hoci Vane poznal tento život, ktorý bol skôr živorením, ktorý sa neveľmi líšil od ťažkého nažívania na Vysočine. V každom kúte sveta sa našlo niečo iné, čo znemožňovalo pospolitému ľudu byť šťastným.

„Poznáš ešte cestu?“ uisťovala sa naposledy Jocelin.

Prikývol na súhlas. „Túto cestu len tak nezabudneš.“ Zadíval sa jej do očí a musel obdivovať jej silu a odhodlanie. Poznal ju už dlhé roky a predsa ho neprestalo zarážať, ako bojovala s vlastným strachom. Videl jej na očiach, aké veľké obavy má o brata aj o neho, ale nedala na sebe nič znať. Chcela byť silná aj za ostatných.

„Dávaj na seba pozor, čoskoro sa stretneme opäť,“ pošepol jej do ucha a dal jej bozk na čelo.

Bez ďalších zbytočných slov si nasadil na hlavu kapucňu a vybral sa von. V chrbte cítil jej pohľad, no neobzrel sa. Ak sa všetko podarí tak, ako zamýšľa, už čoskoro sa stretnú znova. Ak nie... aspoň sa mohol rozlúčiť. Pri tom jedinom slove jeho mysľou doslova zablysol obraz jeho ženy, jej nevinnej tváre v to ráno, keď ju bez jediného slova opúšťal. Ako po mnohokrát predtým, aj teraz ho prepadli výčitky svedomia a ostro ho bodali do spánkov. Odchádzal v hneve, cítil sa potupený a podvedený. Krivda stará ako samotné základy zeme ho nivočila a nebol ochotný zastaviť a počúvať vo svojom zúrivom odchode.

Jedna jeho časť sa domáhala svojej spravodlivosti, nabádala ho, že si to jeho žena zaslúžila. Vedel, že to nebolo správne. Hneval sa na ňu, ale stále bol jej muž. Mal jej prezradiť, kam ide, dať pokyny ľuďom. No napriek tomu, ako ho vlastné svedomie gniavilo, vedel, že nech by sa dialo čokoľvek, Keith jeho žene pomôže. Alebo si to aspoň nahováral. Pretože nie na všetky neduhy bude stačiť pomoc jeho brata. Sám na sebe sa zasmial. Jeho žena nemala ani toľko slušnosti, aby si nevinnosť uchovala pre muža a jeho trýznilo svedomie, lebo jej nepovedal zbohom, keď sa v to ráno hneď po svadbe vydal na cestu.

Prudko potriasol hlavou, aby si prečistil myseľ a s prekvapením si uvedomil, že je na mieste. Bola tam chatrná búda, ktorá vyzerala ako stará, vyschnutá studňa. Po meste ich stálo niekoľko a len málokto vedel, že nie sú tým, čím sa javia na prvý pohľad. Nenadarmo sa hovorilo, že ak chce človek niečo ukryť, má to dať priamo na oči. Vojaci hľadali vchody do chodieb pod mestom, ktoré predstavovali starý labyrint postavený ešte mníchmi pred mnohými desaťročiami. Pozerali na ne a predsa im nenapadlo, aby otvorili drevené vrátka a zadívali sa do nie veľmi hlbokej jamy obloženej kameňom, ktorá neniesla ani len náznak, že by tam kedysi bola voda. Obozretne sa pozrel do tieňov okolo seba a potichu otvoril bráničku. Sklonil sa nad temný otvor v zemi a spustil sa dnu. S výdychom dopadol na zem a keby sa nebol pridržal vlhkej steny, bol by nosom zoral tvrdú zem pod nohami.

Napriamil sa a s rukou na stene kráčal pomaly vpred. Nebol dôvod obávať sa, že by mohol poblúdiť. Ako špeh s požehnaním samotného kráľa sa musel veľmi rýchlo naučiť, ako utiecť zvedavým vojakom alebo smrti. Teraz sa len nechal viesť nohami a vedomosťami, ktoré aj po tých rokoch proste oprášil a znovu ich využíval vo svoj prospech. Zatuchnutý vzduch páchol po špine a zahnívajúcich telách. Nečudo, že mu po nohách behali krysy a háveď, o ktorej radšej nechcel ani nič vedieť. Ďakoval Bohu za to, že Saint Malo bolo pomerne malé mestečko, takže dostať sa na druhú stranu chodieb presne pod mučiareň nebolo ťažké. Mohlo by ho tu hľadať aj dvadsať mužov a predsa by sa nemuseli vôbec stretnúť, tak veľa cestičiek tam bolo.

Keď rukou zavadil o spráchnivené drevo, vedel, že je na mieste. Potichu otvoril staré dvere. Opatrne našľapoval po klzkých schodoch a ruky natiahol, aby vedel, keď bude strop dostatočne blízko jeho hlavy. Rukou zatlačil o kamennú kocku. Vyzerala ako súčasť malého nádvoria za hradbou mučiarne a len málokto vedel, že je aspoň o polovicu ľahšia ako tie okolo nej. Keď sa mu podarilo ju nadvihnúť, prižmúril oči pod náporom svetla, ktoré pochádzalo z faklí. Nastražil uši, aby začul aj ten najtichší zvuk. Zdalo sa, že vonku je až mŕtvo. Buď tu nikto nebol, alebo všetci chrápali. Rukami sa zaprel a odtlačil kameň stranou, aby mohol vyjsť cez stiesnený priestor. Pre istotu sa znovu poobzeral, ale všade vládlo len podozrivé ticho. Niečo mu hovorilo, že je čosi v neporiadku, ale umlčal ten hlas. Vyštveral sa von a zamaskoval tajný vchod, aby opäť vyzeral ako súčasť dlažby.

Pritisol sa chrbtom k stene a pomaly sa sunul vpred, stále zotrvávajúc v tieňoch. Odrazu sa pred ním zjavila vysoká a mohutná postava zahalená v plášti. Tasil dýku pripravený na boj. No miesto toho, aby ho tá osoba napadla, vsunula ruky pod okraje kapucne a nechala ju padnúť dole. Vane sa takmer radostne rozosmial, keď spoznal tvár člena svojej posádky, starého Bowena, muža, ktorého si vážil a často sa riadil jeho radami. Už-už sa hotoval objať starého priateľa, no zastavil ho smiech vychádzajúci z mužovho hrdla. Opäť ho prepadol pocit, že je čosi v neporiadku.

„Si taký predvídateľný, Vane. Vždy si bol až prehnane slepý k čomukoľvek, čo predstavovalo hrozbu. Záležalo len na tom, aby si zachránil posádku. Samaritánstvo je na nič, ak ho nevieš mierniť!“ vysmieval sa mu.

Vane sa zamračil, neveštiac v jeho slovách nič dobé. „Ja tomu nerozumiem, Bowen. Čo sa to tu deje?“

„Nuž tak ti to poviem, chlapče. Padol si do pasce. To sa dalo čakať. Kráľ nás nikdy nepochytal. Ale niečo som si musel vymyslieť, aby som ťa sem dostal. Plán vyšiel.“

Vaneovi odrazu všetko zapadlo na svoje miesto. Správy napísané roztraseným písmom rukou, ktorá nemohla dostatočne silno zovrieť brko. Bowen ako mladý skočil do plameňov, aby zachránil rodinu. Plamene ho celého zožehli a pripravili ho o silu v rukách, preto mohol byť len kuchárom. Vane mal chuť vysmiať sa sebe samému. Ako mohol byť taký pochabý a uveriť tomu, že by niekto z jeho posádky bol taký nedostatočne obratný, aby sa nechal zajať? Tí chlapi unikali svetskému zákonu celé roky, niektorí dávno predtým, než sa narodil. Bezhlavo sadol na koňa a cválal s vetrom o preteky v hlúpej obave o ich život. A jediné, čo tu zo svojej posádky našiel, bol muž, ktorému bol kedysi ochotný vložiť do rúk aj vlastný život. Lenže ten muž ho zradil.

Vaneom prešla vlna horúceho hnevu. Zatriasol sa odporom nad tým, čo Bowen vykonal. Dýku mocnejšie zovrel v ruke pripravený bojovať aj so samotným satanom, ak to bude nutné. V polovici kroku si všimol, ako Bowen kývol rukou kamsi zaňho. Kým stihol čokoľvek urobiť, pocítil v ramene ostrú bolesť. V rane mu párkrát zapulzovalo. Necitlivosť sa mu začala šíriť celým telom, viečka oťaželi. Tí bastardi nie sú ani toľko muži, aby sa mu postavili so zbraňou v ruke. Oči upieral na zradcu v márnej snahe zahrdúsiť po jediným pohľadom. Vedel, že to nestačí. S poslednými odrobinkami síl napriahol ruku a vrhol dýku jeho smerom. Počul, ako bolestne zaúpel, no nedokázal prinútiť zrak zaostriť sa na svoje dielo. S posledným zábleskom vedomia sa zosunul k zemi. Nečakal, že by ho čakala rýchla smrť.

 

O nejaký čas neskôr...

Leonie odložila bokom tapisériu, ktorou zamýšľala vyzdobiť svoju opustenú komnatu. Bez jej muža bola taká prázdna, pochmúrna. Presne ako jej život. Neočakávala, že by sa niečo zmenilo, no aj tak ju to bolelo. Ľudia okolo nej ju odmietali aj naďalej. Nosila ich farby hrdo a bez zaváhania, neprotivila sa vôli zemana, nepovedala jediné krivé slovíčko. Ponúkala svoju pomoc komu sa dalo. Miesto toho, aby si vyslúžila ich úctu, si ich ešte väčšmi poštvala proti sebe. Nedovolili jej nič robiť. Kedykoľvek sa ráno dostala do kuchyne, gazdiná ju odohnala so slovami, že pomoc od takej ako je ona nepotrebujú.

Bola ako tieň ženy, ktorou bola kedysi. Keby jej sestry videli, čo sa z nej stalo, horko by zaplakali a vyhlásili by McCadenovcom vojnu. To nemohla pripustiť. Mala byť nástrojom mieru, hoci tým len trpela. Pohľady všetkých okolo nej po nej skĺzli a keď na nej aj na chvíľu zotrvali, dávali jej len pocítiť, ako veľmi ju nenávidia. Napadnutie v lese sa už neopakovalo. Možno aj preto, že nemala chuť kamkoľvek chodiť. A tak len prežívala deň čo deň zavretá v pochmúrnej komnate, vyšívala tapisériu a zabávala sa pozorovaním ľudí cez malé okienko. Bolelo ju to, cítila sa sama a opustená, no bolo to jediné potešenie, ktorého sa jej dostalo.

Rukou si mimovoľne pohladila stále ploché bruško. Už o pár mesiacov bude veľké, lebo skryje rodiaci sa život. Nikto netušil, že je ťarchavá, spočiatku si to nechcela priznať ani ona sama. Vyrástla v rodine, kde príchod nového potomka predchádzala radosť, ale tu... Tu ju nemala s kým zdieľať. Jej muž bol niekde vo Francúzsku a len Boh vie, či a kedy sa vôbec vráti. Veď ho pri nej aj tak nič nedržalo.

Odrazu jej pochmúrne myšlienky narušil akýsi zvláštny lomoz dole vo veľkej sieni. Vychádzala len málokedy a predstava, že sa čosi deje, jej dodala odvahy, aby potichu otvorila dvere a vyšla až na úpätie schodiska, odkiaľ počúvala aj predtým. Pripadala si tak ako človek, mala pocit, že patrí medzi ľudí tam dole. Cítila, akoby boli jedna rodina. Sen jej pripadal radostnejší a bolel menej ako jej prítomnosť. Posadila sa a započúvala sa do zvukov dole. Jeden hlas prekrikoval ten druhý, všetky zneli znepokojnene, niektoré až nahnevane. Prekvapilo ju to. Túžbou dozvedieť sa, čo sa deje, sa až zdvíhala, aby zbehla do veľkej siene k ostatným. Len pud sebazáchovy jej v tom zabránil.

„Ticho!“ vzniesol sa odrazu jeden hlas nad ostatné. Leonie v ňom poznala Keitha.

Hurhaj v sieni sa utíšil, až napokon nastalo mŕtvolné ticho. Leonie mimovoľne prešiel po chrbte mráz.

„A teraz mi konečne povedz, čo sa stalo, Colin,“ vyzval kohosi Keith.

„Vane padol do francúzskeho zajatia. Snažil som sa ho oslobodiť, ale bez úspechu. Len Boh vie, či je ešte vôbec nažive.“

Leonie zamrelo srdce uprostred úderu. Svet sa s ňou podivne zakrútil a pokúšali sa o ňu mdloby. Predstava, že jej muž už možno nie je, jej trhala dušu na kúsky. Jeho tvár jej pomáhala zachovať si čistú myseľ. Prevalila sa ňou vlna bolesti, keď jej napadlo, že by ju už nemusela nikdy vidieť. Opäť sa zachvela slabosťou. V okamihu, keď sa poddala temnote, sa rozhodla. Vedela, čo urobí.

Kapitola 4. ¦¦ Kapitola 6.


Ďalšia kapitola je úspešne za nami a ja dúfam, že sa aspoň pár ľuďom páčila. Prosím vás, ja nežiadam siahodlhé elaboráty, stačí aj smajlík. Len chcem vedieť, koľko ľudí tento príbeh vôbec číta. Vopred vďaka. :)

Nedávno sa ma kamarátka pýtala, ako asi vyzerá tartan, konkrétne človek oblečený do tartanu. Našla som tieto dva obrázky:

Tartan 1

Tartan 2

Nie sú v bohvieakej kvalite, ale je to to najlepšie, čo som zohnala. Dúfam, že teraz máte už lepšiu predstavu. Rozdiel oproti môjmu príbehu je len v tom, že tu si Skóti tartan neprepášu len remeňom, ale taktiež si ho viažu takým divným uzlom. Podľa mňa to vyzerá ako taká malá obluda z plátna, takže v tom tí, čo to nosili, vyzerali dosť groteskne. A tiež nenosili tie podkolienky, nohy mávali väčšinou holé. A samozrejme, nemali ani pušky.

S pozdravom Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 5.:

3. DamonsGirl přispěvatel
04.09.2012 [18:31]

DamonsGirlPrepáč, že som nekomentovala, no ani som nečítala. Môj monitor je totižto cez polovicu podliaty atramentom - nie je to moja vina Emoticon, takže sa mi to ani neoplatí čítať, keďže polovicu poviedky nevidím. Štve ma to, neskutočne. Čo som vylúštila je, že máme kapitolu s Vaneom a Francúzskom, na ktorú som sa tešila. Hneď, ako sa mi podarí vybaviť reklamáciu, sľubujem, že sa vrhnem na všetky kapitoly ktoré pridáš. Takto si ani komentár nemôžem skontrolovať... Emoticon

2. Poppy
02.09.2012 [20:17]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. tasha
02.09.2012 [18:57]

Už sa nedivím, prečo mala Elyon problém s obliekaním Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!