OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 3.



Ochranca mieru - Kapitola 3.Ísť v ústrety osudu...

Kapitola 3.

Vane ešte dlho potom nemohol ani oka zažmúriť. Nech sa snažil ako chcel, spánok ho obchádzam a jeho myseľ naňho útočila bolestnými obrazmi toho, čo ho čaká. Napriek tomu, aké nemilé prekvapenie preňho chystala jeho žena, nemohol ju pustiť z náručia. Nie, keď sa k nemu dôverčivo tisla, akoby celý život nerobila nič iné. V hrudi ho zabolelo, keď konečne spoznal pravý význam jej strachu. Nie, nebol to strach nevinného dievčaťa z bolesti. Ale túžba ženy s voľnými mravmi ukryť svoj pochabý čin. Napriek tomu, že sa cítil ako zbitý na smrť, nahováral si, že na tom už nič nezmení. Sobáš uzavreli pred tvárou Boha. Budú do smrti bok po boku, ale to ešte neznamená, že budú žiť tak, ako to náleží mužovi a žene. Mier je teraz pevný, no ešte krehký. Ich rody sa spojili len teraz, no vedel, že to tak bude najlepšie. A rovnako dobré bude, keď ráno odcvála na pomoc svojim druhom, svojej posádke. Čakala naňho strastiplná púť najskôr k východnému brehu Škótska, odkiaľ sa musí preplatiť do Írska. Nechcel si ani predstaviť, ako dlho bude trvať, kým nájde jednu z veľkých obchodných lodí, z ktorých aspoň jedna by ho priblížila až k jeho cieľu vo Francúzsku.

Ťaživé úvahy ho nakoniec premohli, až upadol do nepokojného spánku, z ktorého sa aj rýchlo prebudil. Za oknom sa práve prebúdzalo slnko a jeho prvé lúče dopadali na jeho ešte stále spiacu ženu. Pohľadom sa popásol na jej nezvyčajne krásnej tvári. Keď si uvedomil čo robí, zatriasol hlavou a odtiahol sa. Nahnevane sa zamračil. Je to jeho žena len pre zachovanie mieru. Je očividné, že nijako netúži po jeho blízkosti, inak by si svoju nevinnosť ukryla preňho.

Bez toho, aby ju prebudil, vstal zo spoločného lôžka a začal zháňať všetko potrebné na dlhú cestu. Vo Francúzsku jeho tartan nijako nezaváži, preto otvoril veľkú truhlicu a z jej dna vytiahol svoju starú košeľu, vestu a otrhané nohavice. Naposledy ich mal na sebe v deň, keď našiel svojho brata. Rýchlo ich uložil do kapsy, navliekol sa do svojho tartanu a zamieril von z komnaty. Na prahu dverí sa ešte poslednýkrát otočil a uprel pohľad na svoju ženu. Potriasol hlavou. Nie je jeho a nikdy nebude. Silou vôle zaplašil trýznivý pocit zrady kamsi do úzadia a zabuchol za sebou dvere. Aj keby ju bol prebudil, pochyboval, že by ho hľadala. Jeho odchodu sa bude tešiť.

Zastal až na chodbe pred veľkou sieňou. S pokrútením hlavy vošiel dovnútra, kde už naňho čakal jeho brat Keith s nohami predstavenými pred sebou. A vedľa neho sa povaľoval vak, ktorý bol zaiste preplnený jedlom a vodou.

„Ako dlho tu sedíš?“ spýtal sa Keith, keď sa k nemu usádzal na dlhú lavicu.

Pohodil ramenom. „Nie dlho. Dúfal som, že ťa ešte zastihnem. Očakával som, že ešte pred úsvitom nového dňa ešte nebudeš na koni. Svadobná noc ťa asi zmohla.“

Vane sa zamračil pod náporom nevôle. „Nie tak, ako by si očakával.“

„Stalo sa niečo, o čom by som mal vedieť?“ spýtal sa opatrne Keith, keď videl bratov hnev.

„Nie, nič.“ Unavene si vzdychol. „Mal by som vyraziť.“

Spoločne vyšli do chladného rána. V stajni už na Vanea čakal najstatnejší žrebec a to, že bol osedlaný, muselo znamenať len jediné – jeho brat si privstal, aby toto všetko nachystal. Miesto dlhých rečí mu len vďačne kývol hlavou a vak pripevnil za sedlo. Kôň naňho zafŕkal, ale ostal pokojne stáť.

„Elyon a ostatným si to nepovedal.“

Keith potriasol hlavo na znak nesúhlasu. „Myslím, že bude bezpečnejšie, keď to svojej žene poviem až v čase, keď budeš tak ďaleko, že by ťa nedohnala, aby ti mohla vyčistiť žalúdok osobne.“

„Vieš, že nemám inú možnosť.“

„Naozaj nechceš, aby išiel niekto s tebou? Colin by tu bol hneď.“

Vane pokrútil hlavou. „Nikto z nich nebol ďalej ako na hranici Vysočiny. Nevedeli by, ako splynúť s Francúzmi. Nemôžem sa neustále pozerať cez rameno a kontrolovať, či ich niekto nezapichol.“

„Tvoja žena ako zobrala správu, že odchádzaš?“

Vane sa trpko zasmial. „Nepovedal som jej to.“

„Došľaka, Vane,“ rozohnil sa Keith, „to nemôžeš myslieť vážne! Čo ak na nás jej ľudia zaútočia, keď zistí, že si ju opustil hneď po sobáši?“

Vanea prudko zabolelo na hrudi, keď si spomenul na jej zradu. Nie, tej ani v najmenšom nebude chýbať. Ani natoľko, aby sa zaujímala, kam vôbec odcválal.

„Ak to bude chcieť vedieť, spýta sa. Aj tak o tom pochybujem. Tá si rýchlo nájde za mňa náhradu.“

Tentoraz sa zamračil Keith. „Čo tým chceš naznačiť?“

Vane pokrútil hlavou. Nechcel o tom hovoriť. „Ak by sa priveľmi vypytovala, alebo hrozil otvorený boj, vždy môžeš tvrdiť, že urovnávam spory v Nížine.“

„Ty chceš, aby som klamal!“ zvolal pobúrene Keith.

„Ber to skôr ako prostriedok na zachovanie mieru.“

„Do horúcich pekiel s tebou, Vane! Tým mal byť tvoj sobáš!“

Vane zodvihol ruky na znak mieru. „Ona to berie rovnako a jej ľudia tiež. Ani na okamih jej nebudem chýbať, tým som si istý. Skôr bude rada, že ma nevidí.“

Keith naňho dlho len mlčky hľadel. Vane nemal ani potuchy, čo sa v jeho výraze snaží nájsť, ale očividne to tam našiel, keď sa napokon odvrátil a kývol na súhlas.

„Tvoj život, tvoja žena. Len sa čoskoro vráť a buď aspoň v jednom kuse.“

„Neboj sa, braček,“ odvetil Vane, bratsky ho pobúchal po pleci a vyšvihol sa na žrebca. Ten trochu zaspätkoval, ale keď ho udrel do slabín, vyrazil tryskom vpred akoby ho poháňal sám satanáš.

Neobzrel sa, nechcel si to robiť ešte ťažším. Vedel, že musí pomôcť svojej posádke a ak Boh dá, v zdraví sa vráti späť na Vysočinu, kde má domov. Domov... ako prazvláštne to znelo aj po tých dlhých rokoch. Celý život bol skôr bitý ako sýty, no nevzdal to. Rovnako ani teraz, hoci bolo viac ako možné, že ho francúzsky kráľ zabije výmenou za život ostatných. Neprekážalo mu to, dokonca by to uvítal. Mal síce rodinu, ktorá by za ním smútila, ale nezavážilo to natoľko, aby prestal načúvať tomu, čo mu prikazovala česť a stará prísaha. Keď však pod náporom ostrého vetra privrel viečka, nebola to vidina jeho domova, ktorá ho trýznila. Miesto toho tam zbadal jediný pár sivých očí, ktoré naňho plné odhodlania pozerali. Vedel, komu patria a to sa mu ani zamak nepozdávalo. Pohľad jeho ženy sa však doňho aj naďalej zabodával. Opäť mal pocit, že to nebolo po prvýkrát, keď tie hlboké studničky videl.

***

Leonie ešte dlho pozerala za vzďaľujúcou sa siluetou na obzore, ktorá predstavovala jej muža. S povzdychom sa posadila späť na lôžko a zabalila sa do svojho tartanu. Zobudila sa dávno predtým, než vôbec vstal, no naďalej ostávala ležať nehybne v jeho náručí a vychutnávala pocity, ktoré v nej vyvolával. Ešte nikdy predtým ju nezaplavovali také príjemné vlny bezpečia a akéhosi podivného tepla, ktoré jej prinášalo vedomie, že už nie je sama. Ako horko sa mýlila!

Ešte sa ani poriadne nerozbrieždilo a už vstal, aby od nej odišiel. Bez jediného slovka vstal, pobral si nejaké kusy hábov a odišiel v presvedčení, že spí. Prudko zavrela oči pod náporom výčitiek svedomia. Musel prísť na to, že nebol jej prvým mužom ako to malo byť. Nemohla mu prezradiť, prečo tomu tak je, priveľmi sa hanbila. Len pri pomyslení na to, prečo to tak je, sa jej srdce rýchlejšie rozbúchalo, až bolestne udieralo na steny svojho bezpečného úkrytu vo vnútri nej samotnej. Úvahy jej opäť zablúdili k uplynulej noci. Mala také veľké obavy, z ktorých ju doslova mrazilo už dlhé týždne. Obávala sa, že to bude bolestivé, no opak bol pravdou. Nikdy nezažila nič krajšie. Zapôsobilo to na ňu tak mocne, až si začala nahovárať, že by ten nanútený sobáš predsa len mohol akosi fungovať. Osud jej opäť ukázal svoju krutosť, keď jej pripomenul, že to tak ani v najmenšom nebude.

S rozochvením vstala a vybrala sa k svojej starej truhlici, ktorú sem dal poslať jej brat pár dní pred obradom. Bola mu za to nesmierne vďačná. Vybrala odtiaľ jednu spodnicu z hrubšej látky, pretože vonku to vyzeralo na poriadny chlad, a tiež svoj plášť. Až na samom dne nahmatala to, čo tam skutočne hľadala. Luk a šípy, ktoré jej dal jej otec keď bola vo veku svojej sestry Kathryn. Chvíle, keď ju vyučoval, ako z neho strieľať a trafiť terč presne to stredu, boli plné lásky a smiechu. Lenže to už nezažije. Otec je mŕtvy a jej život bol teraz tu. Na mieste, kde ju nikto nechce. S potrasením hlavy sa rýchlo obliekla. Na nohy si dala hrubé, vlnené pančuchy, luk a tulec so šípmi si prehodila na rameno a na vrch si ešte prehodila tmavý plášť. Pomaly sa odhodlala zísť dole.

Tiché hlasy plné veselosti ju doviedli až do kuchyne. Hneď ako zastala na prahu, vrava utíchla a všetky pohľady sa na ňu vyčítavo upreli. Možno aj preto, lebo mala na sebe tartan s farbami McLeoda. Jasne jej dali najavo, že je ich nepriateľom, votrelcom. Len jediná tvár sa tvárila aspoň ako-tak prívetivo. Nepoznala tú ženu, ale vedela, že je teta lady Elyon.

„Och, Leonie, drahá, nevedela som, že si už vstala,“ prihovorila sa jej milým hlasom.

Leonie sa pod jej pozorným pohľadom mykla. „Nemohla som spať. A chcela som sa spýtať...“ Na chvíľku zaváhala. „Mohla by som si zajazdiť?“

„Ale iste, len povedz Vaneovi, že odchádzaš.“

„Rada by som, ale niekam... odišiel.“ Dúfala, že jej hlas neznel tak smutne ako sa nazdala.

Žena sa na ňu zamračila. „Nič nespomínal. Si si istá, dievčatko?“

„Na úsvite odcválal,“ prikývla Leonie.

„Nepovedal ani slovo...“ zašomrala si popod nos. „A asi ti zabudol dať aj náš tartan.“ Jej výčitku zmiernil len úsmev.

„Ja... v komnate som ho nenašla, tak som si zobrala svoj,“ povedala potichu so sklonenou hlavou, aby si nevšimla, ako sa červená. Popravde jej vôbec nenapadlo ho hľadať. Siahla po svojom už v naučenom geste. Veď pod ním aj spala! Hoci... jej muž si asi ani neuvedomil, čím ich večer prikryl.

Žena sa nečakane zasmiala. „To som si mohla myslieť. To je celý on. Neboj sa, nejaký ti nájdem, Leonie. A ak si chceš ísť zajazdiť, choď do stajne a vyber si koňa, toto je teraz tvoj domov.“

Leonie sa jej mierne uklonila. „Ďakujem za pomoc... ehm... lady...“

„Cornelia, moje meno je Cornelia,“ napovedala jej.

„Ďakujem, lady Cornelia.“

Otočila sa na päte a zamierila von. Hoci jej v bruchu vyhrávali od hladu cigáni, nehodlala prosiť o jedlo. Nechcela, aby jej z toho ich zazerania bolo zle. Chápala ich postoj. Jej ľudia dlhé roky pustošili ich zem, brali im dobytok a podpaľovali domy. Chcela to zastaviť, ale čo zmohla proti všetkým? Ani jediný raz sa jej nepodarilo ich zastaviť. Mohla sa len mlčky prizerať ich vyčíňaniu a modliť sa k všemohúcemu, aby im zoslal aspoň štipku rozumu, nech si uvedomia svoj hriech a počnú sa kajať. Nezdarilo sa jej to. A teraz bola ženou muža, ktorý o ňu nestál.

S potrasením hlavy zamierila smerom, kde tušila stajne. Keď včera prišli, bolo už šero, takže toho veľa nevidela. Jej jediné šťastie bolo, že bolo ešte príliš skoro na to, aby niekoho stretla. Keď našla akúsi starú stodolu, vedela, že je tam, kde potrebovala. Oproti jej vyšiel postarší muž s vrúcnym úsmevom na perách. Nemohla sa naňho neusmiať. Navidomoči zistila, že možno tento deň predsa len nebude taký zlý, ako si myslela v okamihu, keď Vane cválal kamsi v diaľ.

„Dobré ráno, pane. Mohla by som si zobrať svojho koňa?“

S úsmevom jej kývol na súhlas. „Ale iste, dievčička. Tvoj je ten nádherný biely, však? Prekrásne stvorenie, také som tu ešte nevidel. Jeho potomkovia budú veľkolepí.“

„Daroval mi ho otec, nech mu Boh dá večný pokoj. Volá sa Víchor,“ prezradila mu Leonie. Cítila sa pri ňom tak prazvláštne sama sebou. Bola mu za to vďačná.

„Chvíľku vydržte, hneď ho privediem.“

Leonie mu vďačne kývla hlavou a zastala na mieste. Porozhliadla sa okolo, ale nikoho nezbadala. Prišlo jej to také... iné. U nich všetci vstávali s brieždením, aby pokračovali v započatej práci. A tu ľudia čakali ani bohvie na čo. Nechcela ich súdiť, bolo to ich živobytie. Niečo, čomu sa sama ešte musela priučiť.

Odrazu jej chmúrne úvahy prerušilo hlasné zaerdžanie blízko nej. Obzrela sa cez plece práve včas, aby videla, ako starec vedie jej žrebca k nej. Keď bol na dosah, poťapkala ho po krku.

„Ak idete na lov,“ kývol hlavou k jej luku, „radil by som vám vydať sa na sever. Tam je veľa zajacov a takmer žiadni vlci. A rastie tam veľa malín.“

Leonie sa usmiala na znak vďaky. Vzápätí sa vyšvihla do sedla a popchla koňa do cvalu a neskôr aj to trysku. Milovala pocit, keď jej vietor strapatil vlasy. Na krátky okamih sa jej zazdalo, akoby niekto cválal za ňou, ale ten pocit odznel ešte skôr ako ju stihol vystrašiť. Možno sa nejaký zvedavý dedinčan chcel pozrieť, či už odchádza.

Podľa rady toho muža sa vydala na sever. Prudké poryvy studeného vetra sa do nej opierali. Bola rada, že si zobrala aj svoj plášť. Tesnejšie sa doňho zakrútila a vychutnávala pocit samoty a chvíľkovej slobody, ktorú aj tak nikdy mať nebude. S roztrpčením zastala na okraji lúky. Za sebou začula zurčanie lesného potôčika. Zoskočila zo sedla a za uzdu viedla žrebca práve tam. Uviazala ho o nízky stromček a rozhliadla sa okolo seba. Nevedela ani, či naozaj prišla loviť, alebo sa len ukryť pred bolestnou skutočnosťou, že v novom domove nemá žiadneho spojenca. Keď však sotva tri kroky od seba zbadala hlbokú zajačiu noru, rozhodla sa, že si aspoň zaobstará niečo pod zub. Rýchlo sa napila a naznačila smerom k Víchorovi, aby bol potichu. Boli spolu na love toľkokrát, že už vedel, čo od neho očakáva. Sama sa vyšplhala na vysoký strom neďaleko nory a začala striehnuť.

Oprela sa o mocný kmeň, vytiahla luk a natiahla doň šíp. Takto pripravená ostražito pozorovala okolie a vnímala aj to najtichšie šuchnutie suchého lístia. V mysli jej vyvstala takmer zabudnutá spomienka na to, keď bola takto s otcom po prvýkrát. Chcel chytiť škodnú, starého jeleňa, ktorý ničil porast a vyháňal z tej časti lesa všetky živé stvory. Ešte teraz si pamätala, ako sa jej triasli kolená. Keď naťahovala tetivu, dokonca sa o ňu porezala na dlani. Doteraz nevedela pochopiť, ako sa jej to podarilo. Ani to, že toho jeleňa vôbec zasiahla. Našli ho, ako sa ticho napája v malom jazierku. Leonie pripadal taký krásny, majestátny a hrdý. Až jej prišlo ľúto, že ho musí zabiť. Ruky sa jej triasli tak veľmi, že nevedela zacieliť. Keď konečne vystrelila šíp, trafila to úbohé zviera do nohy. Nemohol utiecť, no aj tak príšerne trpel. Otec nad ňou so smiechom pokrútil hlavou. Aj dnes počula v mysli jeho slová.

„Skákať z cválajúceho koňa do sena sa nebojíš, ale zabiť jedného starého jeleňa sa ti ľúti?“

Brat jej ešte dlhé roky závidel taký veľký úlovok. Ten večer pohostili takmer polovicu klanu na veľkej oslave. Pili a hodovali do rána a všetci muži si ju začali vážiť – ako seberovnú. No stále bola žena, takže ju ich úcta dojímala až k slzám. Položili by za ňu život a aj ona za nich. Aj preto sa obetovala tomuto zväzku...

Odrazu jej pochmúrne spomínanie prerušilo zvláštne zašuchotanie pod ňou. Zajac, ktorý o jej prítomnosti ani len netušil, práve vyskočil z nory, aby si našiel voľačo pod zub. Pokojne si skackal smerom k čistine. Leonie jediným istým pohybom natiahla tetivu a vystrelila. Zviera bezmocne zakvílilo a vzápätí sa až zlovestne ticho zvalilo na bok. Párkrát ešte zahrabalo zadnými nohami. Leonie chvíľku počkala, až potom začala zliezať k nemu. Sklonila sa a uistila, či ho naozaj zabila. Bola to čistá rana, za ktorú bola rada. Aspoň netrpel. Chytila ho za uši a narovnala sa do stoja.

Vykročila smerom k potôčiku, aby zviera očistila. Neurobila ani krok, keď ju čosi silnou udrelo zozadu do temena. Bolestne skríkla, pustila zajaca na zem a rukou si chytila poranené miesto. Zvrtla sa, aby zistila, čo ju zasiahlo, keď vtom jej čosi prudko dopadlo na líce. Potichu zaúpela, no ani sa nestihla spamätať, keď na ňu dopadla celá spŕška niečoho tvrdého. Keď ju to niečo uderilo zboku do hlavy, celý svet sa s ňou zaknísal. Klesla na kolená a z celej sily sa snažila vzdorovať temnote, ktorá sa o ňu pokúšala. Aj to len dovtedy, kým ju temer do toho istého miesta znovu niečo nezasiahlo. Nemala silu bojovať s čiernotou, ktorá jej tancovala divoký tanec popred zrak. Ako posledné cítila, ako ju na poranenom líci pichá ihličie. Potom bola už len temnota.

Kapitola 2. ¦¦ Kapitola 4.


Som vám nesmierne vďačná za komenty pri minulej kapitole, milo ste ma prekvapili. Túto kapitolu by som rada venovala tímto skvelým ľuďom: dvojčátku blotikovi, Eibie, misela a Ivane. Ešte raz ďakujem za vaše povzbudivé slová.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 3.:

3. Lena
19.08.2012 [15:40]

Už první povídku jsem četla a moc se mi líbila a ono je pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. DamonsGirl přispěvatel
18.08.2012 [21:57]

DamonsGirlTááákže. Moje prsty majú pred sebou dlhú cestu, tak by som mala začať.
V prvom rade použijem otrepanú frázu: Som nesmierne rada, že som túto poviedku objavila. Vlastne, aby to bolo kompletné, túto sériu. Posledné dva dni som strávila čítaním OS a aj OM a nedokázala som od toho odtrhnúť oči. Najskôr som nesmierne túžila mať po boku chlapa ako Keith. Ako sa spolu s Elyon doťahovali, ako ju pri každej príležitosti nazval svojou ženou, och, to mi vedelo roztancovať srdce. Emoticon
Všetky moje domienky sa, samozrejme, ukázali byť absolútne nesprávne, takže mňa si oblafla a ja som bola každou kapitolou viac a viac prekvapená. Ani si nevieš predstaviť, ako som sa smiala, keď sa Keith zobúdzal s nožom pri krku a slovami: "Čo pri nej zasa, dočerta, robíš?!" Emoticon Emoticon To bolo niečo dokonalé!
Tiež obdivujem, ako dokážeš opisovať. Bravúrne sa hráš so slovami a vždy v čitateľovi niečo zanecháš. Teda aspoň u mňa to tak bolo. Keď som zaspávala, vždy som premýšľala, čo si im zas prichystala. Rozvíjala som svoje teórie ďalej a ďalej, a to by si neverila, aké absurdity ma napádali.
Collinovi dlho netrvalo a tiež som si ho hneď obľúbila. S Vaneom to bolo už trochu ťažšie. Jeho antré bolo síce veľkolepé, ale dobrý dojem nezanechalo. No tu sa hodí staré známe nedávaj na prvý dojem. Pod kožu sa mi dostal aj on a preto som sa nesmierne potešila, keď som na tvojom zhrnutí po prečítaní OS našla pokračovanie o jeho živote.
A teraz teda k tomu OM.
Páči sa mi, že si sa rozhodla nechať priestor aj jemu. Je jasné, že tento muž nás ešte má čím prekvapiť. Príde mi úplne iný ako náš Škót, no zároveň je mu hrozne podobný. Nápad s dohodnutou svadbou bol naozaj úžasný. Je krásne, keď sa musia najskôr spoznávať a prekonávať všetky útrapy už "naostro". Aj keď z Leonie mám zmiešané pocity.
Niečo mi vraví, že to ona bola TÁ žena, ktorá Vaneovi spôsobila nie moc pohodlné zranenie. No možno som len zle čítala. To sa občas stáva keď sú dve hodiny ráno. Emoticon
Tiež sa mi páči, že si Keitha a Elyon neodsunula na druhú koľaj. Niekedy to autori robia, no je mi jasné, že aj ako vedľajšie postavy sú stále súčasťou príbehu. Bez nich to jednoducho nejde, narcisy. Emoticon
Neviem, aký dlhý je ten komentár, asi nie moc a rozhodne nie dosť na zhrnutie celého tvojho diela, no ja si nemôžem pomôcť. Táto časť musela prísť. Idem buzerovať.
Nečakaj kritiku, tej sa nedočkáš. Mňa by len zaujímala kolonka s dátumom. 12. publikované, no dnes je 18. a ešte nikde nič. Je to šok po tom, čo som pri tých poviedkach strávila toľko času. Akoby som mala naozaj silný absťák. Preto sa spýtam, kedy bude ďalšia kapitolka? Naozaj by som rada vedela, ako to dopadne s tou vzburou, prečo Leonie nie je "nevinná", ako to dopadne s McCadenovcami a McLeodovcami, ako sa bude rozvíjať vzťah L+V, ale hlavne, čo je Leonie zač. Mne to príde ako dosť otázok, takže prosím, prosím, smutně koukám, já chci další dávku! Emoticon
Týmto by som ukončila svoj únavný monológ a pobrala sa niečo načarbať do zošitka. Dúfam, že som neotravovala ani nič podobné. Ja len keď sa začítam do niečoho dobrého, viem byť otravná. Véééééľmi otravná. Emoticon
Fajn, koniec, dávam pokoj. Emoticon

1. blotik přispěvatel
17.08.2012 [20:53]

blotikOmlouvám se, že jsem nějak nepouštěla hudbu, kterou jsi sem dala, ale jaksi mi do ucha hraje tvoje rádio, takže se to jaksi trochu vylučuje... No, ale jak už jsem ti jednou řekla, povídka úžasná a já se těším na další dílek. Takže honem s ním sem. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!