OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 24.



Ochranca mieru - Kapitola 24.Domov, sladký domov?

Kapitola 24.

Vane sa zarazil, keď počul jej túžobné slová. Tak veľmi si priala jeho príchod, až sa bála, že to všetko je len príliš krásny sen?

„Otvor oči, Leonie. Pozri sa z okna. Rozbehni sa do záhrady. Nesnívaš. Naozaj som tu.“

Zadíval sa jej do tváre, ktorú osvetľovala len žiara sviece a nemohol sa vynadívať. Tak dlho túžil po tomto okamihu, po svojom návrate. Bál sa, že sa snáď toho ani nedožije. A keď sa tak konečne stalo, nechcel sa toho prenádherného pocitu vzdať. Konečne má rodinu. Ženu a čoskoro aj dieťa. Čert zober toho starca, ktorý jej tak veľmi ublížil. Keby nehnil v hrobe už dlhé roky, zahrdúsil by ho vlastnými rukami za to, čo vykonal takej nežnej bytosti. A s ešte väčšou radosťou by ho pripravil o ten biedny život, keď mu Leonie priznala, že si to dáva za vinu.

Odrazu pocítil, ako ho jemné rúčky jeho ženy mocne objímajú okolo krku. „Naozaj je to pravda? Vrátil si sa ku mne?“

Jemne ju pobozkal, akoby sa mohla pod mocnejším dotykom celá rozplynúť. „Vždy sa k tebe vrátim. Vždy.“

Leonie sa vzoprela na lakťoch sa zadívala sa mu do očí. „Je Elinor v bezpečí? Zachránili ste ju?“

„Ty... vieš celú pravdu?“ Jej slová ho dokonale prekvapili.

Leonie prikývla na súhlas. „Carme sa nado mnou zmilovala, keď som len lamentovala a bála sa o teba. Nechala ma prečítať list od toho Francúza. Vtedy som pochopila, čo sa deje. Rozprávala mi o svojej sestre.“

„Elinor je silná, keby mohla, dostala by sa odtiaľ sama. Prišli sme práve včas, aby sme ju odtiaľ mohli vziať. Inak by sme ju ešte veľmi dlho nevideli.“ Vane si takmer úľavne vydýchol, keď pred vlastnou ženou nemusel mať tajomstvá.

„Hrozilo jej snáď nebezpečenstvo?“ preľakla sa Leonie.

Vane ju pohladil po vlasoch, aby ju upokojil. „Ten večer by odtiaľ utiekla. Našla by cestu na ostrov, ale trvalo by to dlhšie než plavba po mori.“

„A to všetko len pre nejakú truhlicu? Čo v nej bolo také dôležité, že si to vyslúžilo cenu niekoľkých životov?“

Vane sa trpko rozosmial. „To nikdy nezistíme.“

„Tak ju otvorme a uvidíme,“ navrhla mu Leonie, celá nedočkavá dozvedieť sa príčinu, kvôli ktorej bola dlhé dni a noci odlúčená od svojho milovaného.

„Nie tak som to myslel, Leonie,“ tíšil ju. Keď sa naňho zamračila, usmial sa a pokračoval: „My sme tú truhlicu otvorili. Všetci sme chceli poznať, čo nás vystavilo takému nebezpečenstvu. Lenže ten prekliaty kus dreva bol prázdny. Nech tam bolo ukryté čokoľvek, Adrienne, dcéra nášho francúzskeho priateľa, to vybrala a odniesla so sebou.“

„Takže ste sa všetci naháňali cez polovicu sveta len tak pre nič?“ zvýšila hlas.

Vane pokrútil hlavou. „Nepoznáme dôvod, ale každý z nás by sa na tú cestu vydal - Elinor mohla byť zranená, nikto z nás nevedel, čoho je ten muž schopný. Bol zúfalý. Neostalo mu už nič, dokonca ani majetok, na ktorom si toľké roky zakladal svoju povesť.“

Leonie sa na chvíľku zamyslela. „A takto ľahko to všetko skončilo?“

Vane sa jej neochote uveriť musel zasmiať. „Áno, už nás čaká len pokojný život.“

„Tu?“ ozvala sa Leonie pochybovačne. Opäť si pripadala ako v príliš krásnom sne.

„Nie,“ potriasol hlavou, „doma, na Vysočine.“

„Nič si neželám viac,“ dodala Leonie rozcítene. Zajtra začne uvažovať nad tým, čo jej povedal. Ale teraz, keď ho mala na dosah ruky, rada verila tomu, že ju nečaká už nič iné len šťastie.

„Tak zajtra začneme prípravy. Vrátime sa domov. Spoločne.“

Leonie sa ešte nič nepočúvalo tak dobre ako tie sladko znejúce slová vyslovené tým najkrajším hlasom na celučičkom šírom svete. Ukolísaná jeho nežnými pohladeniami a bozkami sa rýchlo poddala stále nástojčivejšej únave. Takmer na polceste do ríše snov sa jej zazdalo, akoby k nej hravý vetrík priniesol do uší to najkrajšie, čo túžila počul len od jediného muža. Svojho muža.

„Ľúbim ťa, Leonie...“

 

O niekoľko dní...

Leonie nastavila tvár slanému, morskému vzduchu. Od noci, keď sa k nej Vane vrátil, ubehlo sotva pár dní. Babica jej prezradila, že má pred sebou ešte tri mesiace radostného očakávania z príchodu ich potomka. Cítila sa sviežo a oddýchnuto ako už dávno nie, hoci čosi vo vnútri nej samotnej tichučko šepkalo, že ešte nie je všetkému koniec. Vane rozhodol, že už dostatočne dlho užívala priazne a pohostinnosti kráľovskej rodiny. V duchu s ním viac ako súhlasila. Carme jej bude chýbať každučký deň, ale Vysočina je jej domovom a to sa nikdy nezmení. Dala to viac ako jasne najavo tým, ako rýchlo sa zaodela do svojho tartanu, ktorý ju teraz tak vďačne objímal vo svojej mäkkosti.

„Ešte nikdy som ťa nevidela šťastnejšiu,“ ozval sa odrazu za ňou hlas. Nemusela sa ani otáčať, aby vedela, že k nej prišla Jocie.

Usmiala sa sama pre seba. „Bodaj by aj nie – vraciam sa domov s Vaneom po boku.“

„Nikdy doteraz som si nemyslela, že niekto taký, ako Vane, by bol ochotný prijať život na súši. Láska robí s ľuďmi nevídané.“

Leonie sa zamračila a kútikom oka pozrela na Vanea, ktorý okolo seba rozdával príkazy. Odkedy sa vrátil z ciest z Francúzska, zdal sa jej ako vymenený. Bol veselší, častejšie sa smial a čo bolo pre ňu najväčším prekvapením, trávil svoj čas s ňou. V tých chvíľach na ňu pozeral ako na najväčší zázrak na svete. Polovicu času strávil rozhodovaním, či ju nosiť na rukách ako poklad a nikam ju nepúšťať – dokonca ani z lôžka – a druhú tým, že sa jej obával takmer i dotknúť a pozeral na ňu ako na to krehkú kvetinku. Nevedela, či má tomu byť rada, alebo si zúfať.

„Chce len chrániť vlastného potomka.“

Skôr, ako tie slová vyslovila, vedela, že je to lož. Tej noci jej Vane povedal mnohé, no neprestal jej opakovať, že ju ľúbi. Nedokázala mu povedať to isté, hoci jej srdce to vedelo a v mysli to toľkokrát vyslovila. Ale otvoriť ústa a nechať ich splynúť na jazyku bolo nesmierne ťažké. Cítila sa nehodná jeho lásky. Poškvrnená. Takú ženu nemožno ľúbiť.

„Stále odmietaš pochovať minulosť?“

Leonie sa strhla pri jej ostrej výčitke. „Nemôžeš nechať spať niečo, čo si zavinila len vlastnou prítomnosťou.“

Jocelin sa zamračila ešte väčšmi. „Niekedy zabúdam na tvoju hlúpu matku, ktorá ti hlavu mútila takými pochabosťami celý život.“

„Mala pravdu.“

„Tá tvoja svojhlavosť ma raz privedie na onen svet, Leonie!“ skríkla, až sa niekoľko námorníkov prekvapene otočilo jej smerom. Leonie sklonila hlavu a snažila sa tváriť, že je na inom mieste. Najlepšie s Vaneom.

„Jocie, máme pred sebou ešte dlhú plavbu, po ktorej sa už možno nikdy neuvidíme. Prečo chceš tento čas poškvrniť rozhovorom o niečom, čo nemôžeš zmeniť?“

Záhadne sa usmiala. „Máš pravdu, presviedčať ťa môžem po zvyšok svojho života.“

Leonie jemne kývla hlavou na znak vďaky, keď vtom jej konečne prišiel na myseľ význam jej slov. Prudko k nej otočila hlavu, až sa jej v nej mierne zatočilo.

„Čo tým myslíš?“

Jocelin sa len uškrnula. „Presne to, čo som povedala. Celý život mám na to, aby som ťa presvedčila, že to, čo ti neustále opakovala matka, nebola pravda.“

„Vysvetli mi to od začiatku.“ Keď stále nemala k odpovedi, tichšie dodala: „Prosím ťa.“

„Celé tie roky som mohla žiť vo Francúzsku len preto, že na mňa môj brat dával pozor. Nie som ničím iným ako obyčajnou neviestkou a dávno som sa vzdala sna, že raz stretnem otca Cielle. To by som skôr skončila v náručí vrahov, ktorým zaplatila jeho rodina. Mali ma zniesť zo sveta. Bola som len špinou na vyleštenom striebre ich rodinnej povesti. Lucan ma chránil. Lenže odteraz už nebude.“ Pri tých slovách vyzerala viac ako neochotne. Akoby ju nechcela obťažovať vlastným životom.

Leonie sa zadrhol dych, keď počula jej pokojný hlas, ako opisuje vlastnú mizériu.

„Ako to jeho rodina môže robiť! Veď tvoja dcéra je členom aj ich rodiny!“

„Je to svet bohatých a urodzených, Leonie. Nikdy by sa nepriznali, že v ich rodine sa narodilo dieťa mimo manželského zväzku a to ešte obyčajnej žene bez titulu, či majetku. Urobia všetko, aby predišli škandálu – dokonca si zašpinia ruky mojou krvou a krvou mojej dcérky.“

Ruky zovrela do pästí nad bezmocnosťou, ktorá ju obklopovala. Nech odišla akokoľvek ďaleko, nech sa skryla kamkoľvek, vždy ju našli a pokúsili sa ju poslať na božiu pravdu. Nezastavili sa ani pred nevinnosťou malého dieťaťa.

„A otec malej Cielle o tom vie?“

Jocelin sa zatvárila skrúšene. „Nechcem tomu veriť.“

Leonie sa pozerala na jej bolesťou zvraštenú tvár. Pochopila, prečo jej nikdy nechcela rozprávať o svojom živote. Síce jej prezradila čo-to o rokoch prežitých na palube lode, ale nebolo to dostatočne veľa na to, aby aspoň začala tušiť, čo za hrôzy ju prenasledujú. Nechcela byť neviestka a predávať vlastné telo chlipným mužom. Musela sa ňou stať, aby uživila seba a malé dieťa. Dala mu život a bola viac ako odhodlaná udržať ju v bezpečí. A jej brat ju chránil najlepšie ako vedel – hoci on bol na mori a ona na súši. Objala priateľku okolo pliec. Nemala pre ňu lepšej útechy. Dobre vedela, že plané slová ničomu nepomôžu.

„Takže s nami odídeš na Vysočinu?“

Jocie sa jemne usmiala, v očiach stále bolesť. „Lucan už viac nechce brázdiť moria osamote. Učarovala mu samotná princezná, ktorú Vane pomohol za chrániť. A ja... už viac nechcem len utekať. Cielle potrebuje domov a miesto, kde by ju ľudia mali radi.“

„Ale ty to potrebuješ tiež, Jocie. Ty tiež. Nie si zo skaly.“

„To mi hovoríš práve ty? Ty, ktorá zahodíš vlastnú lásku a dupeš si po šťastí len preto, lebo veríš rečiam životom zatvrdnutej ženy? Nie si tvojou matkou a ona ťa nikdy nemala právo viniť za niečo, čo bolo len veľkým nešťastím!“

Leonie sa takmer rozosmiala. Boli si také podobné. Obe sa nechali unášať nepokojnými vetrami osudu, ktorý pre nich napísal ktosi iný. Prečo nemali dosť sily, aby napísali svoj vlastný život podľa seba? Leonie mala na dosah všetko, čo potrebovala – a predsa nevedela natiahnuť ruky a zobrať si to.

„Vrana k vrane sadá, Jocelin. Obe sme rovnaké a predsa iné. Na Vysočine je život iný než aký si poznala doposiaľ. Budeš tam šťastná. A ja ešte viac, pretože ťa môžem nazývať priateľkou.“ Leonie sa usmiala, keď jej čosi napadlo. „Môžeš žiť s mojou rodinou. S mojimi sestrami by ti mohlo byť veselšie.“

Jocelin pokrútila hlavou. „Rada by som prijala, ale už som sľúbila Vaneovi, že ostanem v dome jeho brata. Doslova mi to prikázal. Vraj ma chce mať blízko, aby ma mohol chrániť. Prisahám, že je rovnaký ako Lucan. Tiež si myslí, že som ešte malé dieťa!“

„Nie si dieťa, ale nechceme, aby sa tebe, alebo nebodaj Cielle, niečo stalo,“ ozval sa za nimi hlas, ktorý nemohol patriť nikomu inému než Vaneovi. Vzápätí Leonie cítila, ako ju dlaňou jemne pohladil po chrbte.

„Zabudli ste na to, kde som prežila posledné roky? Oproti tým pod obraz spitým starcom vyzerá každý až príliš neškodne,“ odfrkla si. „Radšej idem za Cielle, určite sa už prebudila.“ A skôr, ako stihol niekto čokoľvek namietnuť, vykročila smerom k malej kajute, ktorú obývala spoločne s dcérkou a bratom.

Leonie sa nechala objať a ihneď v tej chvíli ju obklopilo teplo jej muža. Už sa nechcela nikdy pohnúť. Len tam na večné veky stáť a nikdy sa nevzdať toho viac ako príjemného pocitu.

„Čo bude, keď sa vrátime na Vysočinu?“

Cítila, ako sa Vane otriasa od zadržiavaného smiechu. „Príliš sa obávaš, Leonie. Prisahal som, že sa nikdy na more nevrátim.“

„Myslela som, že na lodi je tvoj život, tvoje miesto. Ak máš túto nádheru, ako sa jej môžeš vzdať len pre to, aby si každý deň zakúšal tvrdý a chladný život na Vysočine?“

Vane si ju otočil čelom k sebe, aby sa jej mohol zadívať do očí. „Kedysi som nevedel žiť bez pohojdávania vĺn pod nohami. Znamenalo to pre mňa slobodu, ktorá mi dlhé roky unikala pomedzi prsty. Ale musím pochopiť jedno, Leonie. Nič pre mňa nie je dôležitejšie než tvoje šťastie. Dopekla, som schopný už nikdy sa nepohnúť z územia McCadenovcov. Prečo tomu odmietaš uveriť? Dni prežité bez teba boli ako to najhorúcejšie peklo. Nikdy to nechcem zažívať znovu.“

„Bojím sa uveriť, Vane. Odišiel si ešte v našu svadobnú noc, pretože ťa potrebovala tvoja posádka. Alebo si si to aspoň myslel. Čo ak ťa bude znovu niekto potrebovať?“

Zodvihol jej tvár, aby sa mu pozerala priamo do očí. „Lucan s posádkou sa odplavia späť na ostrov, Jocie ostane žiť na Vysočine. Všetci sa vedia ochrániť aj sami, Leonie. Museli sa to naučiť. Nebudem ich strážiť do konca svojho života. Je načase, aby som si aj pre seba uchmatol kúštik šťastia.“

„Dovolíš to sám sebe...“ pošepla Leonie prekvapene. Vane bol odhodlaný zachovať sa sebecky len aby mohol mať svoj pokoj s ňou a dieťatkom, ktoré nosila pod srdcom.

„Príliš dlho som nechal minulosť, aby viedla moje kroky. Vyčítal som si každé zranenie svojej posádky, každú búrku i všetko zlé, čo sa nám kedy stalo. Až s tebou som pochopil, že osud plynie bez toho, aby sa niekoho pýtal, či to chce, alebo nie. Tým, že sa budeme obviňovať z niečoho, čo sme nezavinili, nezmierni bolesť, ktorú v sebe nosíme. Dovoľ jej odísť a odrazu zistíš, že slnko žiari mocnejšie ako kedykoľvek predtým.“

Leonie prižmúrila oči, aby zastavila vlastné slzy. „Ale čo ako som urobila niečo zlé?“

„Robíme chyby,“ odpovedal Vane mäkkým hlasom a pery jej pritisol k čelu. „Minulosť ponechajme milosti a zajtrajšok náhode.“

„Kedysi si prisahal, že mi nikdy nezabudneš, čo som ti vykonala,“ pošepla a rukou pohladila rameno v mieste, kde sa ukrývala škaredá, rozškľabená jazva, ktorá mu hyzdila pokožku len vďaka nej.

Takmer nežne položil na jej ruku tú svoju. „Niečo ťa k viedlo k tomu, aby si tam tú noc bola, Leonie. Nesúhlasím s tým a nikdy nebudem. Postačí mi, ak mi sľúbiš, že sa to už nikdy nezopakuje.“ Smutne sa pousmial. „Za mier sme zaplatili dosť vysokú cenu. My obaja.“

„Nikdy viac,“ predniesla slávnostne a v duchu prosila vlastnú sestru, aby svoju nenávisť a zlobu nechala odviať vetrom.

Kapitola 23. ¦¦ Kapitola 25.


Aby som všetko uviedla na pravú mieru - toto bola pravdepodobne predposledná kapitola. Kto z vás sa pokúsi uhádnuť, čo si na vás chystám? Bude to veľké finále, ale s akým koncom?

S pozdravom Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 24.:

5. Perla přispěvatel
21.01.2013 [20:23]

Perlarobíš si srandu? Predposledná kapitola?
Táto poviedka bola od začiatku úžasná a síce som nekomentovala všetky časti... úplne ma pohltila. Takže sa veľmi teším na finále. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. jajuusqa
16.01.2013 [20:23]

úžasná kapitola :),škoda, že je předposlední ..

3. blotik přispěvatel
15.01.2013 [20:24]

blotikAno, i tady se musím přivtěrknout. Je to úžasné a já se, ač nerada, těším na poslední kapitolku. Emoticon Emoticon

2. izzie22
14.01.2013 [21:13]

krasna cast... Leonie by si mala uvedomit ze nie vsetko zle sposobila ona... Skoda ze to uz bude koncit Emoticon Emoticon oblubila som si tuto poviedku... Ale dufam ze potom coskoro sa pustis do tej novej poviedky o Jocelin bo mam typ kto je otcom jej dcery tak chcem vedet ci typujem dobre. A ako to skonci? No dufam ze nejako stastne, Emoticon

1. Simones
14.01.2013 [18:21]

takže kapitola opět skvělá ! :)) jsem ráda, že je mám pohromadě :) a jak vidím konec ? no to je jasný, že se jim narodí dítě a budou šťastni a spolu ! :)) jinak to vidět ani nechci.. špatný konce se mi nelíbí..

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!