OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 16.

24.11.2012 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1248×

Kapitola 16.

Vane privrel oči a zo všetkého najviac si prial, aby to bol len zlý sen. Pretože ak by tomu dostatočne uveril, iste by dokázal sám seba presvedčiť, že slová, ktoré práve jeho žena vypudila z úst, sú len v jeho znavenej mysli. Ale nestalo sa tak, jeho viera iste nebola dostatočne silná. Pretože keď oči opäť otvoril, v komnate vyzdobenej tými najväčšími pokladmi stále postávala postava, ktorá sa až priveľmi ponášala na jeho ženu. Ibaže bola pochabá a práve svoj život vydala do náruče muža, ktorý ruku v ruke so samotnou zubatou brázdil moria rovnako šikovne ako odtínal hlavy nepriateľom.

„Neprinútiš ma opustiť vlastnú ženu,“ pretisol pomedzi zuby. Ani nevedel, koho jeho slová prekvapili viac. Či jeho samotného, alebo ostatných.

Alvar sa mu však len vysmial do tváre. „Zdá sa, že tvoja žena urobila rozhodnutie aj bez tvojho zvolenia. Povedz jej zbohom, Vane. Ostáva tu.“

Vymrštil sa do stoja a rukou spočinul na rukoväti meča. „Nie!“

Zamračeným pohľadom zachytil úpenlivú prosbu v očiach vlastnej ženy, ale bol priveľmi rozzúrený na to, aby sa vzdal jej vôli a proste ju opustil. Desila ho už len samotná predstava, že o ňu príde. Toľko nebezpečenstiev by tu na ňu mohlo číhať a on bude priveľmi ďaleko na to, aby ju ochránil.

„Tak sa mi zdá, že snáď nesúhlasíš so svojou ženou, priateľu,“ zasmial sa Alvar. „O to radšej budem jej zaťatosť považovať za príkaz.“

A skôr, ako stihol ktokoľvek žmurknúť, kývol Alvar hlavou k svojim strážam odetým do tmavej splývavej látky. Schmatli Leonie za ruky a nie práve najslušnejšie jej pokynuli, aby ich nasledovala. Vane, poháňaný neskutočnými obavami o jej život a vystrašený z predstavy, že by mohol o ňu prísť, sa vrhol vpred. Vytasil meč, odhodlaný bojovať do posledných síl. No cestu mu opäť zastúpil Alvar, v rukách zvierajúc vlastnú zbraň. Keď zodvihol pažu a zaútočil na Vanea, v očiach mu ihralo pobavenie premiešané s hnevom. Jediným hmatom si prisvojil jeho meč a s úsmevom na perách ho nechal ležať na podlahe zdobenej honosne tkaným kobercom.

„Poznáš moju vôľu, tak sa jej prestaň vzpierať. Tvojej žene tu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Čo sa nedá povedať o tebe, ak neprestaneš vzdorovať a nezačneš plniť moje príkazy. Snáď si len nezabudol, že je to jediná cesta, ako sa dostať späť k svojej žene?“

Vane si ho premeral a v mysli sa rýchlo snažil zosnovať plán. No nech sa snažil akokoľvek chcel, nevyšiel by z tejto bitky ako víťaz. A Alvar to veľmi dobre vedel. Bol si taký istý svojou silou a tak veľmi chcel dosiahnuť svoje ciele, že by ho nič nezastavilo. Dokonca ani Vane so svojim mečom. Bol viac ako bojovníkom, ktorého vycvičil život sám. Bol to mocný muž, ktorému načúvali mnohí. A nebol ich malý zástup. Vane zatvoril oči, akoby tým mohol zmierniť silu svojej zbabelosti. Prestal sa zmietať a ostal stáť ako prikovaný.

„Vane!“ zaznel zúfalý výkrik. Vane stihol pozrieť tým smerom práve včas, aby videl voju ženu s rukou natiahnutou k nemu. Akoby ho prosila o pomoc. Ťarcha vedomia, že ju musí sklamať, ho takmer zrazila na kolená.

Slabo kývol hlavou, ani nevedel prečo. „Kedy chcete vyplávať, kapitán,“ zasyčal pomedzi zuby s prehnanou slušnosťou.

„Výborne, priateľu. Ak si sa konečne rozhodol prijať moje velenie, toto budeš potrebovať,“ zašvitoril takmer veselo a podal mu jeho vlastný meč, ktorý sotva pred chvíľou sám vyrazil z jeho rúk. „Vyplávame s odlivom a dovtedy musíme splniť niekoľko úloh.“

Vane len bezducho pozeral, ako sa jeho nový kapitán a muž, ktorý má vo svojich rukách osud celej jeho posádky a aj život Leonie, vybral medzi vlastných bojovníkov a vydáva príkazy na všetky strany vo svojej materčine. Keď mu pokynul rukou, aby ho nasledoval, nezmohol sa na nič iné len mĺkve prikývnutie. Vykročil k nemu a bez protestu či najmenšieho prejavu nevôle pomaly nasledoval jeho chrbát. V tú chvíľu, ako videl svoju ženu miznúť za ťažkými dverami, akoby čosi v jeho vnútri zomrelo, alebo odplávalo kamsi v diaľ. Možno jeho duša, ktorá teraz poletovala kdesi pri nebesiach a dávala pozor na Leonie. Alebo to bolo jeho srdce, ktoré sa povaľovalo na zemi v hŕbe kamenia.

„Máš ty to teda priateľov, len čo je pravda,“ zasyčala mu odrazu do ucha Jocie, až sa mykol. Ani netušil, že ide vedľa neho.

Stočil k nej pohľad. „Alvara som asi nikdy nepoznal.“

„Nechci ma rozosmiať, veď toto je jeho ostrov. Myslela som, že ste priatelia, alebo sa máte dostatočne v úcte na to, aby ste sa navzájom nepozabíjali.“

„Očividne si sa mýlila. Inak by sa ma nesnažil dopraviť k mužovi, ktorý túži jedine po mojej hlave na striebornom podnose,“ zašomral Vane a sám počul tú odovzdanosť vo svojom hlase.

Bol bezmocný ako práve narodené dieťa a nezmenila to ani skutočnosť, že sa mu za pásom opäť hojdá meč. Lenže svojich milovaných ochráni tým, že bude zbabelec a pochábeľ neschopný boja. So svojim svedomím a nutkavosťou boja sa poráta neskôr.

„Dosť rečí, Vane. Máme prácu,“ zahriakol ich Alvar.

Vane prikývol, akoby to snáď bola otázka, a len mlčky pozoroval niekoľko vysokých bojovníkov z kráľovskej armády, ako hĺbia v sypkom piesku jamu. Bolo viac ako očividné, že princ dávno všetko vedel a len čakal, kedy konečne príde aj posledný kúsok jeho plánu. A on mu vpochodoval rovno do náručia! Uzavrel dohodu so samotným Couillonom a výmenou za Vaneov život a jeho drahocennú truhlicu, ktorú mu uchmatla spred nosa jeho vlastná dcéra, získa Alvar čokoľvek si bude priať. Hoci nemal potuchy, čo by to mohlo byť. Tento princ mal očividne všetko, čo si mohol želať. Jediné, o čo sa musel osobne postarať, bolo len bezpečie jeho rodičov a sestier. A pre ich ochranu by bol schopný pretrhnúť aj staré záväzky.

***

Leonie sa opäť zadívala von oknom na slnkom rozhorúčenú krajinu plnú piesku a nikde nekončiacej belasej oblohy. Ani nevedela, koľko dní a nocí prežila v paláci plnom sluhov, ochotných splniť každé jej želanie, a v komnate väčšej než bol celý malý domček, v ktorom žila na Vysočine. Každá iná žena by bola šťastná zo šiat z látky jemnej ako pohladenie rannej rosy a drahokamami všade, kam sa len pozrela. No Leonie nemohlo nič rozveseliť. Ani džavotanie najmladšej dcéry kráľovskej rodiny, ktorému sa vždy musela aspoň pousmiať. Videla to bohatstvo, kde nikto netrpel nedostatkom. Kráľovské dcéry vychované v duchu tradícií pripravené stať sa ženami vážených a o nič menej chudobnejších ženíchov z významných rodov. A predsa by to všetko bola ochotná zameniť za chudobu obyčajných ľudí a chladnosť Vysočiny. Pretože by to znamenalo, že opäť uvidí svojho muža živého a zdravého. Hoci by sa na ňu možno nepozrel, bola by mu aspoň nablízku.

Keď dvere za jej chrbtom buchli, ani sa neotočila. Vedela, kto za ňou prišiel a v tichu čakala, kedy k nej podíde. Sotva o okamih neskôr vedľa nej stála vysoká dievčina nevýslovnej krásy, ktorá bola vo veku jej sestry Bridgid. Kráľovská dcéra Carme, ktorá ako jediná nepovažovala za vhodné nechať ju osamote. Na rozdiel od jej štyroch sestier, z ktorých tú najstaršiu ani nepoznala.

„Prečo zo seba robíš väzňa? Veď si náš hosť.“

Leonie len pokývala hlavou. „Ako sa môžem cítiť šťastne, keď môj muž a celá posádka kdesi v diaľke možno bojujú o život?“

Carme jej položila drobnú rúčku na plece. „Viem, že mi neveríš, ale nemusíš sa obávať. Môj brat nedovolí, aby sa niekto poranil, alebo nebodaj zomrel.“

Leonie zavrela oči, no nedokázala zastaviť príval triašky. Rukami si pohladila bruško, no ani to jej nedokázalo prinavrátiť pevnú pôdu pod nohami. Od prvého okamihu, keď ju zaviedli do jej novej komnaty, sa neprestala vypytovať, čo sa to deje. Nikto jej nechcel dať odpoveď, po ktorej tak túžila. Netušila, prečo tu mala ostať, alebo kam odplával Vane. Vedela len, že svojimi ústami vyslovila jeho rozhodnutie. Odbremenila ho od ťarchy rozsudku a dala mu tak možnosť plniť kdesi nejaké tajomné poslanie. Srdce jej sužovala neskutočná trýzeň a vedela, že keby mohla, ihneď by sa za ním rozbehla. A miesto toho len stála a v krásnych šatách, ktorými zaprela celú svoju rodinu, stála pred vysokým oknom a pozerala na pobehujúcich ľudí.

„Prečo by som tomu mala veriť? Veď ma tu dal zavrieť.“

Carme si povzdychla. „Nie je to tak. Nechcel to urobiť, no musel. Inak by prišiel o všetko...“ zaševelila tichučko, akoby sa bála tie slová vysloviť.

„Nevidela som dýku pritisnutému k jeho krku. Nikto mu nehrozil smrťou. A ty predsa tvrdíš, že nemal iného východiska?“

„Človeka môžeš prinútiť poslúchať tvoje rozkazy mnohými spôsobmi, Leonie.“

„Prečo mi nechceš povedať, čo sa tu deje? Nerozumieš, že potrebujem aspoň malú nádej? Ja musím veriť, že sa Vane ku mne vráti živý a zdravý!“

Carme ju zobrala za ruky a otočila čelom k sebe. Uprela na Leonie úpenlivý pohľad svojich hnedých hlbočín, akoby ju prosila o dôveru. „Môj brat nie je žiadny svätec, ale musíš vedieť jedno – tvojho muža považuje takmer za brata. Radšej by sám zomrel, než by mal dovoliť, aby ho ktokoľvek zranil.“

„Ak je to skutočne jeho priateľ, prečo mi o ňom Vane nikdy nerozprával? Prečo o ňom nevie ani jeho rodina?“

„Vane veľmi dobre vie, že si nadovšetko ceníme jeho mlčanie. Sme radi, že o nás svet nevie.“

Leonie potriasla hlavou. Odmietala uveriť tomu, čo sa jej Carme snažila povedať. „Ale vy všetci o ňom všetko viete. Poznáte jeho život, jeho minulosť. Tak prečo o nej vie tvoj brat, ale jeho vlastná posádka, jeho rodina, o ňom nevie takmer nič?“

„Pretože to bol môj brat, kto s ním veľký kus tej minulosti zdieľal.“

„O čom to hovoríš? Predsa... Vane vyrastal vo Francúzsku a tvoj brat tu.“ Leonie už ničomu nerozumela. Mala pocit, akoby sa ocitla na mieste, kde všetci vedia viac ako ona sama. Zarmucovalo ju to i zlostilo zároveň.

Carme sa vybrala na opačný koniec komnaty. Leonie sa nazdala, že chce snáď opäť odísť bez toho, aby jej odpovedala na otázky, keď tu zrazu sa vybrala k honosnému lôžku, na ktoré sa usadila. Keď na Leonie uprela zamyslený pohľad a pokynula jej, aby sa k nej posadila, vyzerala, akoby snáď ani nebola na tom istom mieste. Jej myseľ blúdila v dávnych obrazoch minulosti. Hodnú chvíľu len potichu sedela. Keď prehovorila, Leonie sa mykla od ľaku.

„Asi ti nikto nerozprával o živote na ostrovoch predtým, ako na trón zasadol môj otec.“

Nebola to otázka, no Leonie napriek tomu potriasla hlavou. „Nie.“

„Musíš pochopiť, že naša rodina, hoci vždy bola kráľovská a mala výhradné právo na trón, nemohla naň vždy zasadnúť. Krajinu riadia veľmi prísne tradície a zákony, ktoré sa nikdy neodvažuje meniť.“ Carme sa trpko pousmiala, akoby s tým nesúhlasila. „Môj otec mal kedysi brata a keďže bol starší, vládol on. Keď sa však narodil môj brat, musel by sa trónu vzdať v jeho prospech. Teda, až keď by môj brat dosiahol veku dospelosti.“

„Tomu nerozumiem,“ prerušila jej rozprávanie Leonie.

„Podľa starého zákona musí starší brat prenechať vládu tomu mladšiemu, ak má mužského potomka. Preto sa muž, ktorý usadol na trón, takmer vždy oženil. Aby sa sám mohol pokúšať splodiť potomka. Urobili to všetci, len nie môj strýko,“ prezradila jej rýchlo. „Mal priveľmi rád moc na to, aby sa je vzdal. Môj brat bol len malým dieťatkom, ktoré práve uzrelo svetlo sveta a predsa sa ho toľko obával. Skôr, ako stihol vyrásť do sily, dal ho uniesť.“

„Och, panebože... snáď len...“ habkala Leonie, neschopná priznať si to, čo jej práve dievčina rozprávala.

Carme vyrovnane prikývla. „Urobil to. Zaplatil jednému pirátovi, aby sa s ním odplavil ďaleko odtiaľto a udržal ho pri živote.“

„Ale... prečo ho nezabil?“

„Myslím, že na to nemal odvahu. Alebo chcel svojho brata prinútiť zmeniť zákony. Ktovie, to sa už nikdy nedozvieme.“

„Kde tvoj brat vyrástol?“

Dievčina sklonila hlavu a v zovretých pästiach mocne zvierala lesklú prikrývku. Leonie tušila, že to, čo jej chce prezradiť, sa jej nebude ani zamak pozdávať.

„Pirát ho odložil až vo francúzskom kláštore, kde Alvar, môj brat, prežil detstvo. Keď mal päť rokov, predali ho mnísi do otroctva. Podarilo sa mu odtiaľ utiecť až o desať rokov neskôr.“

Leonie si prikryla rukou ústa. Bála sa uveriť. Nikto predsa nemohol byť taký krutý, aby tak nehanebne zaobchádzal s malým chlapcom. A už vôbec nie svätí muži. No pravdu mala rovno pred sebou. Videla, ako sa Carme chúli a po lícach jej stekajú slzy ľútosti. Leonie zavrela oči a v duchu vzniesla k nebesiam modlitbu. Och, panebože, ako veľmi musel ten muž trpieť a aký silný musel byť, aby to všetko prečkal a vydržal až do samého konca!

„Čo sa stalo, keď sa vrátil?“

Carme posmrkla, vôbec nedbajúc na to, že pre dámu je to nedôstojné. „Otec, a dokonca ani matka, ani nedúfali, že ich syn ešte žije. Alvar bol tvrdý a neľútostný, no tak veľmi sa ponášal na otca, že nikto nemohol zaprieť, čí je to syn. Strýkovi takmer hodil do tváre rodinnú pečať, ktorú nosil celé tie roky na krku a chránil ju aj vlastným životom. Zavrhol ho a uvrhol do temnice, kde ho neskôr zahrdúsil jeden z jeho vlastných zabijakov. Vládu dal do rúk otcovi a sám sa postavil do čela armády, aby vybojoval slobodu pre náš ľud.“

„Ale ako to všetko súvisí s mojim mužom?“ spýtala sa Leonie po chvíľke ticha, v ktorej sa snažila vstrebať všetky hrôzy, ktorým si musela celá kráľovská rodina prejsť. A s nimi aj ich ľud.

„Kto myslíš, že bol ten chlapec, ktorý pomohol môjmu bratovi ujsť z otroctva?“

Leonie ostala sedieť ako prikovaná. Mala pocit, akoby jej srdce prestalo biť a celý svet sa začal krútiť. Panebože... tak preto Vane nenávidí násilie a práskanie biča za chrbtom. Preto ho moria dávne spomienky, ktoré nikdy nebudú zabudnuté. To z neho urobilo tvrdého muža skrývajúceho svoje city i neľútostného sudcu, ktorý ju tak veľmi zatracoval za nej domnelé hriechy. Oči sa jej zaliali slzami, keď si v mysli predstavila obraz vlastného muža ako malého chlapca. Žil v područí strachu, kde nie česť, ale nenásytnosť riadili osudy všetkých a predsa to dokázal prežiť. Cítila, akoby jej duša pookriala a do samotného stredu nej samotnej vystrelila láska taká mocná, až jej vyrážala dych. Nedokázala by ho zatratiť za to, čím musel prejsť. Naopak. Túžila ho objať a vyjaviť mu svoje city. Bol taký nesmierne silný, že sa dokázal vzoprieť neblahosti osudu.

Odrazu jej úvahy opäť prerušila Carme: „Preto môj brat nikdy nedovolí, aby sa Vaneovi čokoľvek stalo. Priveľmi si ho váži pre to, čo preňho kedysi vykonal. Nech už je Alvar akokoľvek tvrdý muž, srdce má na pravom mieste.“

Kapitola 15. ¦¦ Kapitola 17.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 16.: