OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 14.

07.11.2012 (19:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1371×

Kapitola 14.

Keith prudko zodvihol hlavu od pergamenu, ktorý čítal už aspoň po tretí raz a význam tých jednoduchých slov stále akosi nenachádzal. Prosba o pomoc prišla len v to ráno a on už mal plné ruky práce s prípravami na dlhú výpravu. Cítil sa vinný, že tak skoro po príchode zo zámoria znovu musí opustiť svoju ženu i deti, ale nemohol len tak žiadať od vlastných bojovníkov, aby vyrazili do boja bez jeho velenia.

Jeho pochmúrne úvahy odrazu prerušilo niekoľko hlasov, ktoré sa hádali pred dverami veľkej siene. Tesne predtým, než dnu vtrhla prekvapivo vysoká žena, začul tlmené plesnutie, akoby niekto dostal päsťou do tváre. Keď videl rozzúrenú tvár mladšej sestry lady Leonie, bol si istý, že to bola jej ruka, ktorá sa stretla s tvárou niektorého z jeho bojovníkov. Mimovoľne zapremýšľal, či všetky ženy z tej rodiny majú podobné zvyky – teda púšťať sa bezhlavo do úloh, ktoré prináležia len mužom.

Rukami sa oprela o stôl a naklonila sa k nemu. Tmavé kadere jej padali do očí. „Kde je moja sestra?!“ zrúkla naňho.

Pomaly sa postavil a rozmrzene si ju premeral pohľadom. „Aj tebe dobré ráno, lady Bridgid.“

„Neskúšaj na mňa to tvoje slušivé vychovanie, McCaden. Chcem vedieť, kde je moja sestra a chcem to vedieť hneď!“

Keith prižmúril oči. „Niekto by mal tebe pripomenúť zásady slušného správania.“

Čiernovláska si založila ruky na hrudi a premeriavala si ho pohľadom, pričom musela hlavu zakloniť len jemne. Na to, že bola žena, bola pomerne vysoká. „Pýtala som sa na moju sestru, nie na lekcie dvornej etikety.“

„Tvoja sestra tu nie je,“ povedal pokojným hlasom. Rozhodol sa nevšímať si jej pokus o urážanie a zjavnú neúctu. Bola prakticky dieťaťom, hoci mala telo ženy súcej na vydaj.

„To som si povšimla, McCaden! Ale chcem vedieť, kde je! Beda, ak ste jej skrivili čo i len vlások na hlave. Potom bude boj!“

Keith sa zhlboka nadýchol, aby sa aspoň sčasti upokojil. „Ty máš ešte odvahu vyhrážať sa mi otvoreným bojom v mojom vlastnom dome? Práve ty, člen klanu, ktorý bez hanby pustošil moje územie a vŕšil sa na nevinných ľuďoch, ktorí sa nemali ako brániť? Váž svoje slová. Tvoja sestra zaplatila privysokú cenu vlastnej slobody, rovnako ako môj brat, aby ochránili svoje rodiny.“

Zdalo sa mu, že sa jej svojimi slovami akosi dotkol, no nemienil ich brať späť. Už ho unavovalo to večné vyhrážanie sa opätovným sporom medzi jeho klanom a tým McLeodovým. Nemienil sa ospravedlňovať alebo ľutovať, chcel ten mier urdžať za každú cenu - či urazí jemnocit nejakej ženy, alebo nie.

„Len chcem vedieť, kde nájdem svoju sestru,“ pošepla takmer nečujne dievčina. V tvári mala výraz krotkého baránka a v očiach prazvláštny lesk. Keitha tá zmena zarazila, ale nie natoľko, aby nemohol odpovedať.

„Keby si ma neprerušila, bol by som ti už dávno povedal, že tvoja sestra tu nie je. Je na cestách so svojim mužom.“

„Ani slovkom sa nezmienila o nejakej ceste!“ skríkla Bridgid neveriaco.

Keith prikývol. „Bola to nečakaná cesta, nikto ju neplánoval. Vane musel pomôcť svojim priateľom a tým sa dostal do nebezpečenstva. Leonie sa rozhodla ísť mu na pomoc. Jediné, čo o nich vieme je, že sú obaja živí a zdraví a plavia sa kdesi neďaleko Francúzska.“

„Chceš mi nahovoriť, že moja sestra je teraz kdesi na lodi so svojim mužom?“

Keith znovu prikývol. „To sa ti nesnažím nahovoriť, Bridgid, to je pravda pravdúca. Sám som videl odplávať loď, na ktorej bola.“

„Moja sestra je na lodi?“ zdesila sa Bridgid a jej hnev razom vystriedal strach.

„Je snáď niečo v neporiadku?“

„Či je niečo v neporiadku?“ skríkla, až sa steny otriasali. „Hľadala som svoju sestru, ktorú som dlhé týždne nevidela a ty mi povieš, že sa plaví na lodi so svojim mužom. Ale ako môže žiť na mori niekto, kto nielen, že nevie plávať, ale desí sa vody takmer viac ako vlastnej smrti?“

***

Leonie si povzdychla a pohľad opäť uprela k malému okienku, cez ktoré k nej prenikalo mdlé svetlo mesiaca a hviezd. Bola hlboká noc a aj napriek tomu nemohla ani oka zažmúriť. Nezáležalo na to, aká unavená sa cítila, proste to nešlo. Už ani nevedela, koľko dní to trvá. Dávno prestala počítať. Pocit času ju opúšťal a jej dni prebiehali stále rovnako – jedlo a spánok, jedlo a spánok, jedlo, kaďa s vodou a napokon spánok. Ani raz sa s nikým nerozprávala, ani raz nezahliadla svojho muža inak ako spiaceho na podlahe čo najďalej od nej. Toto bol jej trest. Boh vedel, že si ho zaslúži a predsa jej srdce krvácalo. Túžila vyjaviť Vaneovi pravdu, ale vedela, že ju nebude počúvať. Priveľmi sa voči nemu previnila. Len mu ubližovala, zrádzala ho a zrážala na kolená. Nemohla sa čudovať, že si tým vyslúžila takéto zaobchádzanie.

Mimovoľne si pohladila mierne vystúpené bruško, ktoré skrývala pod záhybmi tartanu, ktorým bola teraz prikrytá. Aj keby našla odvahu priznať Vaneovi, že pod srdcom nosí jeho dieťa, nemala na to príležitosť. Netúžil sa s ňou rozprávať a dokonca nechcel, aby našla pokoj v rozhovore s niekým iným. Dvere kajuty neboli zamknuté, ale jasne cítila, že na palubu ísť nesmie. Nie, že by túžila po pohľade na mužov, ktorí ňou opovrhujú, alebo na nekonečné vlny tej zákernej vody. Tie isté, ktoré by ju pohltili skôr, ako by vôbec stihla žmurknúť. Nie, na to nemala dostatok odvahy. A tak len sedela na svojom lôžku a dni si krátila pozeraním do drevenej steny, alebo prechádzaním po malej kajute.

Trikrát do dňa prichádzal muž, ktorému zachránila život, aby jej priniesol jedno. Bol slabý, ale vždy položil misku na drevený stolček a zobral ten prázdny. Hoci nemala chuť na jedlo, musela jesť. Už len kvôli tomu, že teraz neživila len seba. Nemôže zahubiť vlastné dieťa. Vždy mlčky zniesla pohľad mladého muža a nedala na sebe znať svoj strach. Vedela, prečo Vane trápi práve jeho. Každý z nich rozprával iným jazykom, nerozumeli by si. Dostál svojmu slovu, urobil z nej slobodného väzňa. Ženu, ktorá milovala vlastného muža a ten sa na ňu ani len nepozrel. Cítila, ako jej po lícach stekajú slzy. Preliala ich už toľko, že by to stačilo aj na desať životov. A predsa sa v nej našli vždy nové a nové, ktoré jej mohli zmáčať suchú blúzu i kožu.

Odrazu začula, ako sa dvere potichu otvorili. Nemusela otáčať hlavu, aby sa uistila, kto to k nej prišiel. Poznala presný zvuk ťažkých a unavených krokov vlastného muža. Posadila sa na úzkom lôžku, no nepozrela jeho smerom. Len si nemo uhladila záhyby tartanu, aby opäť dokonale ukryla zázrak, ktorý v nej rastie. Čoskoro jej už neposlúži ani to vlnené plátno, ktoré ju chráni pred zimou. Prosila Boha, aby bol Vane schopný prijať aspoň to maličké, kúsok seba samého.

„O niekoľko hodín zakotvíme na malom ostrove. Potom môžeš vyjsť von.“

Leonie jeho hlas tak prekvapil, že otočila hlavu. Bolo jej ukradnuté, či uvidí jej slzy alebo nie. Aj keď to nebolo možné, keďže tvár upieral všade možne len nie smerom, kde by mohol zazrieť ju. Ostré dýky bolesti sa jej opäť zabodli do srdca. Pocit, ktorý už veľmi dobre poznala. Nie nadarmo sa hovorilo, že človek si privykne aj na šibenicu. Jej dni sa neveľmi líšili tej biede čakajúcich na smrť.

„Ja...“ chcela poďakovať, no prerušil ju:

„Neďakuj mi. Keby to bolo na mne, bola by si stále tu, pod zámkom, kde nemôžeš nikomu ubližovať. To Jocie ma presvedčila. Hoci netuším, čím si jej tak u čarovala.“

Ostrými slovami akoby len prilieval olej do ohňa jej utrpenia. Zhnuseným tónom dával jasne najavo, čo si myslí o slabosti jedného z členov vlastnej posádky. Ale mal právo byť k nej krutý, hoci jej srdce o tom nechcelo ani počuť. Sklonila hlavu a rýchlo si ľahla, keď sa jej v nej zatočilo. Ešte vždy jej bývalo zle, no nikto o tom nevedel. Kto by aj mohol, keď bola sama. Dúfala, že to prečká bez toho, aby sa musela skloniť nad nočník. Netúžila, aby to Vane videl.

Ani nevedela ako zaspala. Netrápila ju žiadna z jej nočných môr, no predsa ju čosi prebudilo. Len chvíľku premýšľala, keď si spomenula – nebola jediná, ktorá v živote zažila veľa nepekného. Jej muža opäť trápili obrazy minulosti. Krútil sa na zemi akoby ním zmietala horúčka, rozhadzoval rukami v márnej snahe nájsť útechu a vykrikoval čosi v tom neznámom jazyku. Leonie mu nemusela porozumieť každé slovo, aby vedela, že sú to výkriky na smrť vydeseného, ktorý čaká už len na smrť. Tak veľmi túžila podať mu ruku, pohladiť ho po tvári a ukázať mu, že nie je sám. No posledné, čo by chcel, by bol práve jej dotyk. Preto si len tartanom prikryla uši a snažila sa nepočúvať. Nepomáhalo to.

Mocný výkrik otriasol jej telom a vzápätí počula len bolestné lapanie po dychu. Nebol to pre ňu nový výjav. Už len čakala, kedy sa postaví a rýchlo vybehne z kajuty, aby sa upokojil. Preto ju prekvapilo, keď nezačula nástojčivý zvuk vzďaľujúcich sa krokov. Len všadeprítomné ticho.

Pomaly si zložila tartan z tváre, aby videla, čo sa robí. V strede kajuty stál jej muž, v ruke zvieral meč a uprene sa pozeral jej smerom, v očiach výraz čírej bezmocnosti a strachu. Leonie bez zaváhania vstala. Hoci bola medzi nimi vysoká hora, ktorú strovila lžami a úskokmi v minulosti, neprekážalo jej to. Nemusela ju preliezť, len ju obišla. Proste sa rozbehla k nemu a bolo jej jedno, že pod jej dotykom sa z neho stane opäť ten neľútostný Škót, ktorý pre ňu nemá žiadneho slova. Aj to by bolo lepšie ako hrôza a jemný tras.

Natiahla k nemu ruku. „Vane?“ spýtala sa šeptom a jemne ho pohladila po ruke, v ktorej ešte stále zvieral meč, akoby ju ním chcel prebodnúť.

„Všetci sú mŕtvi...“ vyslovil bolestne. Leonie prešiel po chrbte mráz.

Natiahla sa a priložila mu dlaň na líce. Zúfalo sa k nej pritisol. „Bol to len sen, Vane. Všetci sú živí. Živí a zdraví. Nedovoľ minulosti, aby ťa ovládala. Už to dávno prebolelo.“

Pomaly otočil hlavu a dlho sa jej díval do očí. Mlčky sklonil meč a hodil ho na zem. Akoby ho už nikdy nechcel vidieť. Leonie čakala, že ju zahriakne a zaženie späť do kúta, kam patrí. Cítila, ako jej telom lomcuje triaška. V kajute bola zima a ona mala len tenkú košieľku, ktorá síce siahala až k členkom, ale nezahriala ju. Nezáležalo jej na to. Odrazu sa jej potreby a priania zúžili na jediné – aby jej muž zotrval v tom dotyku čo najdlhšie o ona tak mohla pozerať do jeho očí o okamih dlhšie.

„Minulosť nikdy nezmizne, pretože vždy ostanú následky hlúpych činov a ľudskej krutosti.“

Slová vyslovené tichý hlasom jej zneli ako úder zvonu. Nevedela, či patrili jej, alebo jemu samotnému. Nechcela a nemohla sa pýtať. Len tam stála a pozorovala, ako jej ruku takmer až nežne zložil zo svojho líca a nechal jej ju padnúť pozdĺž tela. Bez ďalšieho zbytočného pohľadu na ňu vykročil k dverám. Odišiel skôr, ako stihla Leonie čo i len žmurknúť.

Ako v mrákotách uľahla na lôžko. Zavrela oči, no aj pod viečkami stále videla ten pohľad, ktorý na ňu Vane upieral. Nemohla by zabudnúť ani keby chcela...

To, že opäť zaspala, si uvedomila v tú chvíľu, keď jej ktosi nešetrne potriasol ramenom. Ohnala sa rukou, akoby zaháňala nejaké otravné zvieratko a otočila sa na chrbát. Cítila, ako jej telo pohladil studený poryv vetríka. Celá sa striasla a uvedomila si, že jej tartan nie je na svojom mieste. Pootvorila oči a opatrne sa oprela o ruky. Vedľa lôžka stál Vane a pohľad upieral na ňu. S hrôzou si uvedomila, že pod tenkou látkou spodničky sa jej mierne črtá bruško. S vytreštenými očami a chvejúcimi sa rukami chmatla po prvom, čo jej prišlo po ruku, a prehodila si to cez seba. Vďakabohu to bolo vlna jej prikrývky. No stále na sebe cítila zmätený pohľad vlastného muža.

Vane potriasol hlavou, akoby sa snažil zaplašiť zlý sen. „Práve sme zakotvili. Jocie ťa čaká.“

Skôr, ako mu Leonie stihla čo i len odpovedať, bol preč. Smutne si povzdychla a pozviechala sa z lôžka. Nezmení city, ktoré voči nej prechováva Vane. Mala by si privyknúť na jeho chladný postoj zraneného medveďa, ktorý chce mať do konca života pod dohľadom toho, kto ho zradil a poranil ho. Vedela to a predsa ju opäť sklamal jeho chladný odstup. Bože, prečo len prisahala, že nikdy neprezradí pravdu? Bola priveľmi pochabá na to, aby sľub porušila, hoci by pre to našla aj ospravedlnenie. Pre lásku k vlastnej rodine ju zapudí muž, ktorému dala celé svoje srdce.

S pevne zovretými perami sa zabalila do tartanu. Radosť z toho, že opäť uvidí oblohu, ju dávno opustila. V kajute bola ako väzeň, ale cítila sa tam bezpečne. Nemusela sa vystavovať pohľadu všetkých ostatných.

Keď vykročila na palubu, prvé lúče ranného slnka ju prinútili prižmúriť oči. Zhlboka sa nadýchla slaného vzduchu a vychutnávala si prchavý pocit slobody. Odrazu mala pocit, že rozumie Vaneovi a chápe, prečo bolo preňho také ťažké žiť na Vysočine. Tohto by sa nedokázala vzdať. Vetra, ktorý jej strapatil vlasy a pocitu, že je paňou svojho osudu a okrem rozmarov Matky prírody nemusí čeliť nikomu a ničomu inému.

Zodvihla tvár k nebu a privítala pohladenie slnka. Vzápätí sa rozhliadla okolo seba a prekvapene si uvedomila, že je tam sama. A z druhej strany na ňu mávala Jocelin. Leonie si vydýchla. Mohla byť sama sebou a nemusela ovládať každý svoj pohyb, či povzdych. Rezkým krokom sa vybrala k nej. Už-už sa hotovala započať s ňou družný rozhovor, keď vtom sa zadívala ponad palubu. Razom zastala a naprázdno prehltla.

Zdola sa na ňu vyškierala hlbočina taká modrá, až to bolo nemožné. Nikde nekončiaca voda jemne pohojdávala loďou a volala ju k sebe, aby ju mohla pohltiť. Hoci vedela, že je v bezpečí, nedokázala zabrániť, aby neustúpila o dva kroky vzad. Opäť pred očami videla divoké pereje rozbesnenej rieky, ktorá ju zhltla a takmer nepustila. Voda bola nenásytný živel a nikdy nevrátila to, čo raz uchvátila. Hrôza jej zaplavovala telo studeným potom, ktorý jej v cícerkoch crčal dole chrbtom. Nie, nikdy sa dobrovoľne nevydá do jej moci. Znovu nie.

„Leonie? Ideme na breh?“ prehovorila ticho Jocelin a premeriavala si ju pohľadom plným zmätku.

Leonie opäť prehltla strach, ktorý jej zovrel hrdlo. „Ne-nemôžeme ostať tu?“

„Neboj sa, Vane mi milostivo dovolil odviezť ťa na breh.“ V hlase jej zaznieval jasný nesúhlas nad správaním jej muža.

„Ja viem, ale... ale... mne sa nikam nechce. Tak prečo sa neposadíme tu na palube?“ zaklamala chabo.

Jocelin si ju premerala a potom miesto, kde sa predtým pozrela sama Leonie. Tekala pohľadom medzi takmer pokojnou hladinou mora a odhodlaným výrazom na jej tvári. A náhle pozdvihla obočie, akoby pochopila.

„Ty sa bojíš vody?“ Keď Leonie neisto prikývla, dodala: „Ale prečo?“

Leonie sa zhlboka nadýchla. „Keď som bola ešte malá, spadla som do rozbúrenej rieky a takmer sa utopila. Otec ma v posledný okamih zachránil. Odvtedy som sa nikdy nedokázala ani len priblížiť k akejkoľvek vode, ktorá nebola buď v džbáne alebo kadi.“ Opäť netušila, čo je v tej žene také mocné, že ju to núti rozprávať bolestné momenty vlastného života.

Jocelin chápavo prikývla a pristúpil k nej, aby ju mohla objať okolo pliec. „Tak zostaneme tu.“

Leonie sa na ňu vďačne usmiala a nechala sa zaviesť až na provu lode, kde sa posadili a spoločne pozerali na pokrivený odraz tieňa lode aj ich samotných na vlnkách vody.

„A teraz mi povedz, čo tentokrát uštiplo Vanea. Odmieta sa so mnou o tebe rozprávať. A nechce ma k tebe pustiť. Urobil si väzňa z vlastnej ženy! Keby môj brat ešte žil, prehodil by ho ponad palubu rovno do mora,“ zabrblala Jocelin namrzene a jasne dávala najavo, čo si o jeho počínaní myslí.

Leonie zahanbene sklonila hlavu. „Urobil to právom. Zradila som ho a ubližovala som ľuďom.“

„Nemôže to byť až taký horúci zemiak, aby sa nedal zjesť po troche fúkania.“

„Obávam sa, že je ešte stále v plameňoch...“ zašomrala Leonie.

Odrazu zacítila, ako ju Jocelin pohladila po ruke. „Nebude to až také zlé. Povedz mi, čo sa stalo.“

Leonie sa zarmútene zasmiala. Kiež by mohla! „Nemôžem ti povedať všetko, prisľúbila som mlčať. Pravdou však ostáva, že som Vanea kedysi dávno ťažko zranila, keď som prezlečená za jedného zo vzbúrencov vyčíňala na území jeho klanu.“

„Nie, tomu neverím,“ začala krútiť hlavou Jocelin. „Máš priveľmi láskavé srdce na to, aby si niekomu len tak ničila domov.“ Bolo očividné, že presne vie, o čom Leonie rozpráva. Zjavne vedela o dávnom spore medzi dvomi rodinami.

„Ale urobila som to!“ skríkla Leonie a do očí sa jej opäť nahrnuli slzy. „Ten jediný raz som tam musela ísť, rovnako ako som musela bojovať s Vaneom. Nechcela som ho zraniť, ale stalo sa. A ja mu nikdy nebudem môcť povedať prečo!“

Telom jej otriasali nezadržateľné vzlyky. Cítila sa, akoby jej čosi trhalo dušu na malé kúsočky. Povinnosť dodržať sľub na ochranu vlastnej rodiny sa v nej bila s túžbou po láske vlastného muža. Nemohla obetovať životy svojich blízkych len preto, aby mohla byť šťastná. Na to bola až priveľmi lojálna a primálo sebecká.

„Prečo si tam išla ten večer, Leonie? Koho si chránila?“ naliehala Jocelin.

Leonie stále krútila hlavou, až jej slané potôčiky začali stekať aj po krku. „Nemôžem ti to prezradiť. Nemôžem.“

„Budeš mlčať aj za cenu obetovania vlastného šťastia?“

Kapitola 13. ¦¦ Kapitola 15.

Kapitolu by som rada venovala všetkým verným čitateľom, menovite dvojčátku blotikovi, Perle, Simones, Annie a slečne so smajlíkom. Ďakujem, že ste to s mojim príbehom ešte nevzdali. Nesmierne ma to teší.

Tiež by som vás rada poprosila o naozaj úprimný názor na túto kapitolu. Dosť ma potrápila a akosi sa mi vôbec nepozdáva.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 14.: