OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - prvá kapitola

22.02.2011 (15:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 973×

1. kapitola

Ticho v triede, povedala som si a usmiala sa. To sa cení. Asi by sme mali častejšie písať písomky. V prime na strednej škole Thomasa Henricha bolo naozajstné príjemné ticho, ktoré som si celkom užívala. Písomku som mala napísanú, a tak som iba mlčky sedela a dívala sa na pani učiteľku Bloomsovú, ktorá niečo písala na tabuľu. Až potom, čo odstúpila od malej tabule, som videla, čo písala:

15. 11.

Dňa 17. novembra sa uskutoční riaditeľské voľno až do 25. novembra.

Usmiala som sa. Riaditeľské voľno sme nemali naozaj dávno a trochu sa mi to aj pozdávalo, lebo som potrebovala kratší oddych, aby som si aj trochu užila. Sedemnásteho november bude až v stredu, ale to je o dva dni, takže sa nemusím strachovať, že niečo premeškám. Všetci si ešte užijeme zajtrajšie kázanie pani učiteľky Leersovej, ktorá nás učí matematiku, a pána profesora Hansa, ktorý nás učí angličtinu. Ale toho som sa ja nemusela obávať, lebo som bola práve pre týchto dvoch učiteľov vzorný žiak.

Moje oči blúdili po malej svetlej triede, do ktorej sa dostalo tak málo mojich bývalých spolužiakov. Ale aj tak som ostala sama. Taká, aká som bola už dávno.

Moje opálené telo sa vtedy ani nedalo porovnať s priemernosťou ale skôr s totálnou chudosťou. Blond vlasy s hnedými pramienkami (čo bol môj prírodný melír), boli vtedy ostrihané iba po plecia a musím priznať, že vtedy mi to celkom pristalo. Ofinu som nemala, lebo som si ju nechala  dorastať, ale keď už som si ju nechala dorásť, padala mi do ľavého oka, a tak to bolo aj vtedy. Tmavomodré oči, sa za tých pár rokov zmenili na tmavozelené – čo som nikdy nepochopila. Bledoružové pery boli vtedy mierne krojené, teraz sú výrazne červené a nádherne krojené. Ohryzené nechty som si maskovala lakom, teraz ich mám dlhé a krásne a rada nimi klopkám po nohe alebo po stole. Bola som menšej postavy, teraz mám dlhé nohy a trochu kratší trup ale ľudia vravia, že mi to pristane. Vykrojené boky sú teraz, mierne krojené a trochu pripomínajú chlapčenské črty, čomu ale zabraňuje môj zadok, ktorý ich celkom krojí. Niekedy si myslím, že vtedy som vyzerala stokrát horšie ako teraz, ale pravda je opakom.

Moja lavica stála pri okne, a tak som mohla vykukovať von, či už neprišiel môj brat. Naša trieda bola na hornom poschodí a budova stále hneď vedľa zástavky, a tak som mohla vidieť, či už môj mladší brat nastúpil na autobus, alebo radšej zdrhol s kamošmi. Väčšinou nikam neodišiel, lebo vedel, že budem vidieť či odchádza alebo nie. Tentokrát tam ale nestál a ani som ho nevidela odchádzať zo zástavky, aj keď tam jeho autobus už stál. Chvíľu som rozmýšľala, čo sa mu mohlo stať. Ale nakoniec mi došlo, že v pondelky má futbalový tréning, o ktorom neustále na spoločných obedoch doslova básnil.

„Máte poslednú minútu,“ upozornila spolužiakov pani učiteľka Bloomsová. Bloomsová, alebo inak prezývaná „Bloom“, bola typ učiteľky, ktorej nevadí, keď si šuškáte, lebo o chvíľu vám nasadí úlohu, pri ktorej hovoriť nemôžete. Väčšinou sa prechádzala po triede a zbierala písomky sama. Nemala rada, keď ste ju otravovali pri dôležitej práci a už vôbec nemala rada, keď ste po sebe kričali cez celú triedu alebo prechádzali sa po nej. Pri nej ste mohli nahlas hovoriť iba keď vám dala slovo. Samozrejme, tentokrát to už nebolo ako na základnej škole. Mohli ste ju síce volať „učiteľka“ ale bolo tu omnoho menej privilégií a demokracia vám tu vlastne nebola na nič. Pri učiteľke Bloomsovej, ste museli zabrať ako sa len dalo, lebo bola dosť prísna a na dobrých známkach si potrpela. Dokonca niektorých žiakov niekedy odchytila na slovíčko a pomohla im s učením. Pri nej sa jednoducho nikdy človek nevyzná.

Ešte raz som si prebehla očami svoju písomku a trochu zmätene som si opravilo chybu pri tretej otázke – koľko rokov má naše mesto?. S dejepisom, ktorý nás učila pani učiteľka Bloomsová, som si každý deň potrpela, ale mala som dosť času, lebo som nemala veľa priateľov, a tak som trávila čas učením.

Učiteľka sa ešte raz pozrela na náramkové hodinky a potom postupne začala zbierať písomky. Každú si aspoň trochu prebehla a povedala žiakovi, koľko našla chýb. Pri mojej sa tiež zastavila. Stisla pery do úzkej čiary a pokrútila hlavou, no pokračovala.

Väčšina lavíc už kecala o písomke, ale ja som si nenechala ujsť maličký detail na nástenných hodinách. O pár sekúnd zazvoní, prebleskla mnou myšlienka a o necelých päť sekúnd naozaj zazvonilo.

Keď som sa pobalila, vybehla som na chodbu a rýchlo na seba hodila hnedý kožuch a vysoké čierne čižmy. Strečkovala som okolo mnohých študentov z vyšších ročníkov a veľkých latinských výrokov po stenách. Pár z nich som si pamätala ešte od začiatku školy, čo nám ich učiteľka Bloomsová vysvetľovala.

Memento mortis, čo znamená pamätaj na smrť. Nosce te ipsum, ktoré nám vysvetľovala ako poznaj sám seba. Omnia vincit amor, čo som si preložila podľa internetu ako: Láska premôže všetko. A ešte mnoho ďalších. Zapamätala som si z nich a však iba desať: Memento mortis (pamätaj na smrť), Nosce te ipsum (poznaj sám seba), omnia vincit amor (láska premôže všetko), Accidit in puncto quod non speratur in anno, Alea iacta est, Veritas vincit, Verba volant, scripta manet, Umanum est terrare, sed diabolicum perseverare a Semper Fidelis. Každé značilo niečo iné ale preklady boli nádherné. Vždy som sa rada kochala pohľadom a lúštením latinských výrokov, ale teraz som na to nenašla čas a ponáhľala sa na ihrisko za bratom.

Vybehla som z budovy a náhlila sa na ihrisko. V polovici cesty som však do niekoho narazila. Nešťastne sa mi roztrhla taška a veci z nej povypadávali a ja som tiež skončila na zemi. Otočila som sa, aby som sa pozrela, do koho som narazila. Stál tam mladý chalan so svetlými zelenými očami a hnedými vlasmi. Prezeral si ma a so stiahnutými perami, čo spôsobovalo, že vyzeral ako bez pier.

„Prepáč!“ ospravedlnil sa náhle a začal mi zbierať veci. Prekvapilo ma, ako rýchlo napravil škody. Nestihla som sa ani postaviť a on už držal moju tašku. Potom mi pomohol vstať.

„Nevadí.“ Nervózne som prešľapovala na mieste a čakala, či sa mi predstaví alebo nie.  Bola som zvedavá na meno toho chlapca viac, než som si to chcela priznať.

Podal mi tašku, ja som ju priala a až potom sa predstavil: „Naozaj prepáč, ja… Neviem ako sa mi to podarilo, naozaj! Nevšimol som si ťa, lebo som sa ponáhľal. Hľadal som tu jednu osobu. Nechodím sem na školu, iba tu niekoho hľadám. Teda… ehm… Volám sa Houll Durmstrang. Ale volaj ma Hoûri. Tak ma volali… teda volajú všetci moji priatelia. Bývalí priatelia. Teda… Volaj ma iba Hoûri.“

Mlčky som prikývla. Také meno som ešte nepočula. Ani Houll Durmstrang a ani Hoûri. Neveriacky som zamrkala a uvedomila som si, ako musím vyzerať, a tak som rýchlo vykoktala: „J-j-ja som Katie. K-Katie Oldovská. A teraz musím ísť, prepáč!“

„Katie?“ spýtal sa a nadvihol obočie. Žiarivo sa usmial, čo ma ešte viac znervóznilo.

„Poznáme sa?“ spýtala som sa nechápavo a vyhodila si tašku na chrbát.

„Su lie feren, lie su fèsta,“ odpovedal divným jazykom a ja som iba zamrkala očami. Mlčky som prikývla a pozrela za neho.

Videla som jasne, ako Tom behá po ihrisku. Ale viac ma desilo, že na dvore už nikto okrem nás dvoch nebol.

„To znamená: ty mňa nie, ja teba áno,“ povedal a ešte viac sa usmial.

Zdal sa mi ešte viac desivý. Ale magický, sexy, kúzelný, ohromujúci a záhadný zároveň.

__________________________________________

Su lie feren, lie su fèsta – Ty mňa nie, ja teba áno.

Su – ty, teba, tebe, ťa…

Lie – ja, mne…

feren – nie

fèsta - áno

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - prvá kapitola: