24.04.2011 (15:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 794×

8. kapitola

„Čo sa stalo?“spýtala som sa náhle a prezrela som si jeho bolestný výraz na tvári. Nevyzeral na to, že by sa radoval.

„Vieš,“ začal opatrne. „Je toho veľa, čo by si mala vedieť. Semily hovorí, že sa to máš dozvedieť časom, že je na to príliš skoro. Ja s ňou nesúhlasím. Hovorím, že potom už môže byť neskoro.“

„Nepredlžuj to a hovor.“ Obrátila som sa celým telom na neho a sledovala som ho. Díval sa na strop a ja som sa nechala ovládnuť a na chvíľu som sa nad ním zamyslela.

Bol celkom pekný. Nie! Bol nádherný. Jeho zelené oči vyzerali ako hviezdy a ja som sa od nich zťažka odtrhávala zrak. Hnedé vlasy mu padali do očí, keďže si ich nechal trochu podrásť. Jeho dokonalá postava bola neuveriteľne príťažlivá a jeho tvár dokonalá.

„Chcem ti niečo porozprávať,“ povedal. „Jeden príbeh. A viem, že sa ti bude zdať divný a možno si o mne budeš myslieť, že som blázon, ale je to jednoducho tak. Skôr či neskôr by si sa to aj tak dozvedela, čiže ti to môžem povedať aj teraz.

Kedysi dávno žil jeden muž. Volal sa Aurelius a bol veľmi múdry. Rodičia mu umreli pri autonehode, keď mal šesť. Dostal sa do detského domova kde stretol jedno dievča. Volala sa Elisabeth a bola veľmi milá a pekná. Hovorilo sa o nej, že bola dieťa anjela. Aurelius sa do nej hneď zamiloval, ale Elisabeth nebola normálne dievča. Bola wertienka.“

Zvraštila som obočie. Tento príbeh mi pripadal už hneď na začiatku divný. Chvíľu som rozmýšľala prečo mi ho vôbec hovorí, ale potom som si povedala, že to nakoniec aj tak zistím.

Wertienka, wertienský jazyk. Čítala som o ňom, nie? Alebo si to iba zle pamätám?

„Ten mesiac mala odísť,“ pokračoval. „Mesiac letného slnovratu. Keď sa to Aurelius dozvedel, posmutnel. Elisabeth za ním jeden deň prišla a povedala, že má ísť s ňou. Mníškam a opatrovateľkám to nevadilo a pustili ich. Hneď čo sa dostali na slobodu, začal Aureliusovi iný život. Všetko sa zmenilo.

Elisabeth ho doviedla ku domčeku za horami. Tam ostali a živili sa tým, čo si urobili a čo si ulovili. Aurelius si s Elisabeth rozumel a obidvaja sa mali veľmi radi až to prerástlo v lásku.

Jeden deň prišli ku ich domčeku divné tvory. Nazývali ich Oldovci. Boli to niečo ako vlky, ale boli omnoho väčšie a silnejšie. Nosili brnenie a nemali chvost – chodili po dvoch. Elisabeth a Aurelius sa s nimi snažili dohodnúť, ale nerozumeli im. Potom Oldovci zobrali Elisabeth a odišli. Aurelius ostal sám.

Bol smutný a nevychádzal z domu. Jeden deň rozmýšľal nad tým, čo mohli tí vlci hovoriť. Elisabeth tiež hovorila inou rečou a tak si zapísal všetko, čo si zapamätal a vymyslel k tomu význami. Tak vznikla wertienská reč.

No neskôr bol smutný, že sa nikto o jeho objavoch z čarodejníckeho sveta nedozvie a tak si našiel učňov. Učňov bolo dvadsať dva – Doubres, Deis, Luvre, Laias, Duketa, Lussy, Sophie, Dorothy, Semily, Frankenstein, Hoûri, Shone, Kate, Fisan, Geta, Histen, Aure, Timothy, Sielena, Vanessa, Dueta a Natanus. Väčšina z nich mala meno, ktoré malo vo wertienskej reči aj svoj význam. Napríklad Aure značí aura...“

Zrazu som započula Semilyn hlas: „Raňajky!“ Hneď sa mi zbehli slinky na chutnú pizzu, ktorá nás dole čakala.

Ešte som chcela byť s Hoûrim, ale myšlienka na pizzu ma odohnala a navyše hovoril niečo, čo v podstate bola nejaká rozprávka pre malé deti. Vzdychla som si a postavila sa. Hoûri sa zatváril nešťastne, ale usmial sa.

„Takže, mi neveríš?“ spýtal sa a postavil sa tiež.

Chytil ma za ruku a postavil sa ku mne bližšie. Pozrela som sa mu do očí, v ktorých horel plameň. Nevedela som určiť ako sa cíti, pretože v jeho očiach horel oheň, ale tvár ostala bezvýrazná. Urobila som krok do predu až medzeru medzi nami delilo iba pár centimetrov. Cítila som jeho dych a kolínsku. Mala som chuť pritisnúť sa ku nemu a držať sa ho. Zrazu sa usmial a mne poskočilo srdce. Stisol mi ruku a pootvoril pery. Nadýchol sa a potom sa sklonil. Naše nosy sa takmer dotýkali. Jeho telo sa pritislo ku mne a jeho ruky ma objali okolo pása. Ani som nestihla zareagovať a moje ruky ho objali okolo krku. Naše pery delilo pár milimetrov. Jeho dych ma ovieval a ja som si ho pritiahla ešte bližšie. Takmer sme spojili svoje pery a potom sa otvorili dvere.

Nadskočila som a ihneď som sa odtisla. Otočila som sa ku oknu a oprela som sa o parapetu. Bola to Houwè a na jej tvári sa objavil úškrn hneď čo nás uvidela.

„Čo chceš?“ spýtal sa Hoûri a ja som cítila jeho pohľad na chrbte. Chcela som Houwè povedať nech vypadne. Chcela som byť znovu s Hoûrim sama, ale to sa už neuskutočnilo.

„Poďte na raňajky,“ povedala a ja som sa otočila. Pozrela som do jej tmavých modrých očí a ihneď som sa cítila ako keby ma prepaľovala pohľadom. Chcela som otvoriť ústa a čosi povedať, no nešlo to. Nedokázala som otvoriť ústa.

„Nechaj ju!“ ozval sa Hoûri a tiež pozrel na Houwè. Tá trochu nadskočila, zamračila sa a zmizla v dverách. Myklo mi kútikmi úst, keď som videla ako ju Hoûri vystrašil.

„Prepáč!“ povedal a ihneď nasledoval Houwè.

Všetko vo mne pohaslo. Nádej, túžba, pokoj a dôvera. Ani som nechápala prečo som sa v jeho blízkosti cítila tak úžasne, ale chcela som to vrátiť späť. Chcela som byť s ním osamote a držať sa ho, dotýkať sa ho a cítiť jeho dych. Byť v tesnej blízkosti.

Vzdychla som si a začala hľadať oblečenie. Keď som ho konečne našla pod Hoûrovým vankúšom, tak som sa rýchlo obliekla a zbehla do kuchyne. Ihneď som uvidela ako všetci sedia v obývačke a neunúvajú sa čakaním na mňa a jedia.

Videla som, že Houwè sedí vedľa Toma a o niečom rozprávajú. Pri pohľade na jej veselú náladu a zvuk jej smiechu tak som sa naozaj nahnevala. Najprv mi prekazila chvíľu, ktorá sa mi neskutočne páčila a teraz otravuje môjho jediného brata.

Sadla som si vedľa Semily a Houwè a pustila sa do šunkovej pizze. Čakala som, či sa niekto okrem Houwè a Toma ozve, ale inak všetci mlčali ako mŕtvi. Keď som dojedla, ihneď som sa postavila a nečakala na ostatných. Vyšla som von a sama som sa vydala po prvej ceste, ktorú som našla smerom dole.

Bola to kamenistá cesta a okolo bolo veľa vtákov, mravcov a dokonca tu počas takéhoto chladu poletovali aj osy a včely. Kvety, ktoré obohacovali krásu mi pripadali iné. Boli pestrofarebné a pri pohľade na nich si človek pripadal ako keby to boli diamanty. Zelená tráva sa na mňa ako keby usmievala a všetko okolo bolo zaujímavejšie než inokedy.

Zišla som nižšie a dostala som sa na neželané miesto. Pred tým som si nevšimla kam kráčam, ale teraz som bola na kamennom výbežku a podo mnou sa rozprestierala krajina. Ani mi nenapadlo, že môžu bývať tak vysoko nad dedinou. Z domu to tak nevyzeralo.

Podo mnou sa rozprestierala nádherná krajina. Lesy, lúky, polia, domy a dediny. Dokonca som tam zahliadla aj more, aj keď som nevedela, skadiaľ by sa tu nabralo. Nevedela som, že neďaleko leží more, ale bolo tam. Síce stadiaľto to vyzeralo dosť ďaleko, raz by sme si tam s tetou Janine mohli zájsť.

„Prečo si odišla?“ ozval sa za mnou hlas a ja som od strachu takmer spadla. Otočila som sa a pozrela na dievča, od ktorého by som toto naozaj nečakala. Bola to Houwè. Stála tam a dívala sa na mňa s jej úškrnom.

Prevrátila som oči a nasadila falošný úsmev. Potom som povedala: „Lebo nemám chuť sedieť tam a počúvať ťa.“

Houwè nadvihla obočie a zoskočila ku mne. Musela som uznať, že to bol parádny skok. Dopadla na zem ako mačka. Iba sa jej trochu ohli kolená a potom sa vystrela. Pozrela na mňa a tiež sa falošne usmiala. Modré oči ma priam prepichovali, ale nechcela som sa jej poddať. Keď chce vojnu, má ju mať.

„Nechcem vojnu,“ povedala, ako keby mi čítala myšlienky. Pristúpila ešte bližšie a neuhla pohľadom.

„Chcem byť tým, čo si mi vzala,“ povedala a strčila do mňa. Urobila som maličký krok do zadu a pozrela za seba. Ešte dva také malé krôčiky a skončím dole.

„Houwè!“ ozval sa Reddyho a Hoûriho hlas. Houwè však na ich výhražný tón nereagovala a znovu ma strčila.

„A chcem to, čo ty dostávaš,“ povedala a na jej tvári ostal hnev. Pri pohľade na ňu som sa naozaj bála. Nevedela som, čoho je schopná, ale vedela som, že keď do mňa ešte raz strčí, tak skončím dole. Padnem a nebude mi už záchrany.

„Houwè, prestaň!“ zakričala na ňu Semily. Kto vie skadiaľ sa tam nabrali?

„Houwè, toto nie je vtipné!“ Hoûri sa ocitol za ňou a tiež vyzeral vystrašene.

Nechcela som sa vzdať. Dokázala som sa aj zabiť, ale nikdy by som sa neponížila pred Houwè. Pokojne by som aj spadla, ale nepovedala by som, že sa vzdávam. Jednoducho som si stála za svojím a nie a nie povedať, že sa vzdávam. Bola som tvrdohlavá. Príliš tvrdohlavá.

Houwè sa priblížila a zašepkala mi do ucha: „Chcem tvoj život a Hoûriho lásku.“

Potom ma znovu strčila a ja som pod nohami stratila pevnú zem. Zrazu som si uvedomila, že mi to za to nestálo. Prečo som len bola tak tvrdohlavá? Prečo? Prečo som to tak nechala? Najprv ma ovinul strach a potom vzduch. Pred očami mi začali behať okamihy, ktoré som prežila a ktoré sa mi páčili. Od prvého pohľadu na rodičov, až po bozk s Hoûrim.

Som naozaj blázon.

Doubres – Múr

Luvre – vrch

Duketa – empatia

Fisan – telepatia

Geta – duch

Histen – elixír

Aure – aura

Sielen(a) –  cieľ

Dueta – nekonečnosť

Natanus – bolesť, sila, dokonalosť

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - ôsma kapitola: