OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - deviata kapitola

28.04.2011 (12:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 817×

9. kapitola

„Katie,“ počula som mamin hlas. „Katie...“

Sedela som na drevenom stole v našej záhrade a okolo mňa behal malý Tom. Ku nám sa blížila mama a niesla košík s ovocím a otec griloval párky neďaleko nás. Všetci sme sa usmievali a boli sme šťastní. Zrazu mama zastala a pozrela sa do slnka. Potom mykla plecami a položila košík vedľa mňa.

„Poď dole, na stole sa nesedí,“ upozornila ma. Odfrkla som si a zoskočila, pri čom som sa rozhodla naháňať Toma. Ihneď som sa za ním rozbehla.

„Nebite sa!“ upozorňovala nás mama. Aj tak som sa ale neprestala s Tomom biť. Chcela som silou mocou dostať môj mobil, cez ktorý som si písala s kamoškou – Lilly.

Sedeli sme v aute a boli na ceste domov z dovolenky. Všetci sme si na dovolenke užili a domov sa nám nechcelo, keďže na krátkych prázdninách bolo super.

„Decká, nebite sa!“ Otec šoféroval.

Tou cestou moji rodičia zomreli. Kvôli mne, keď som vyhodila nechtiac mobil von oknom. Až vtedy som si to uvedomila. Zomreli preto, lebo sme zastali a ja som vysadla s Tomom pre mobil. Do auta narazil nákladiak a od vtedy sme rodičov nevideli.

Do očí mi vrážal vietor a začali mi slziť. Ale aj keď som padala a oči mi slzili z vetru, nedokázala som sa ubrániť a mala som chuť plakať. Nedokázala som vydýchnuť. Síce som vedela, že je toto moja vina, tak som túžila ešte na chvíľu žiť. Nikdy by mi nenapadlo, že pár sekúnd pred smrťou sú také dlhé. Nikdy by mi to ani nenapadlo.

Zavrela som oči a čakala som, kedy konečne dopadnem. Dúfala som, že to nebude trvať dlho. Chcela som už ukončiť to trápenie. Už som nemala chuť čakať, kedy zomriem. Mohla som si za to. Bola to iba a iba moja vina.

Zrazu ma čosi oboplo okolo brucha. Cítila som sa, ako keby som na niečo dopadla a mala som chvíľu pocit, že zo seba dostanem všetko, čo ešte vonku nebolo. Otvorila som oči. Takmer som sa vyšmykla z tých pazúrov, ktoré ma držali. Podo mnou sa rozprestierala celá krajina a lietala som. Letela som nad morom. Zrazu som sa ocitla nad morom. Bolo to všetko tak rýchle.

Zdvihla som hlavu aby som sa pozrela na môjho záchrancu. Keď som uvidela hlavu akéhosi koňa, tak som sa vyľakala. Znovu som sa takmer z jeho pazúrov vyšmykla. Bol čisto biely ako sneh. Na hlave mal akýsi strieborný roh, od ktorého sa odrážali lúče slnka. Všimla som si aj šedivejšie krídla.

Do čerta! Zanadávala som v duchu. Prečo mi nikto nepovedal, že keď umriem, tak do neba ma odvezie pakôň, alebo čo to je?!

Zamrkala som a znovu pozrela dole. Nemala som chuť rozmýšľať nad tým, čo nasleduje po smrti. Aj tak sa tam každú chvíľu dostanem a zistím to.

Vydýchla som si. Naozaj som musela byť blázon. Chovala som sa ešte bláznivejšie ako blázon. V podstate by niečo takéto ani ***** neurobil. Nechať sa iba kvôli svojmu egu zhodiť zo skaly? Tak toto bolo naozaj nad všetky bláznovstvá na svete. Je to predsa ego a do teraz som vôbec nevedela, že ho mám také veľké. Určite je väčšie ako Mount Everest.

Zrazu som si všimla ako sa približujeme ku akémusi ostrovu a ako klesáme nižšie. Okamžite mi napadla jediná myšlienka: Nebo na zemi. Ihneď som pokrútila hlavou. Už znova rozmýšľam o živote po smrti.

Keď sme pristáli a ja som pod nohami ucítila pevnú zem, tak som si ihneď ľahla na trávu a roztiahla sa tam. Teraz si chvíľu počkajú, kým sa uvoľním a budem pripravená na súd. Prevrátila som sa na brucho a hlavu zaborila do tráve. V duchu som dúfala, že tu nie je žiadny mravec, inak by som začala vrieskať. Našťastie v mojom okolí žiadny nebol. Potom som sa spamätala a konečne som sa pozrela na svojho záchrancu. No keď som sa tam pozrela, takmer som odpadla.

Stál tam. Vyzeral ako anjel. No bol to kôň. Akýsi kôň s krídlami a rohom na hlave. Pri pohľade na neho som si uvedomila, že ma zachránil. Zachránil ma lietajúci jednorožec a nie som mŕtva. Dávalo to zmysel, keďže som si nepamätala, že by som dopadla na zem. Zaerdžal a ja som sebou mykla. Nemal kopytá, ale pazúry. Veľké pazúry a dlhé krídla. Už som sa nedivila ako to, že sme išli tak rýchlo. Keď ten kôň rozprestrel krídla do celej dĺžky, tak kľudne mohli mať aj päť metrov. Teda, možno toľko meralo jedno krídlo. Ale to mi bolo v tú chvíľu jedno, pretože ten kôň vzlietol a zmizol mi z dohľadu. Na ostrove v pustatine mora som ostala sama. Úplne sama.

To máš za to tvoje ego, pomyslela som si a prevrátila som sa na chrbát. Až teraz som si všimla, že som smädná. Veľmi smädná. Ihneď som sa vydala ku vode z oceánu, ale ihneď mi došlo, že tá voda je strašne slaná. Zanadávala som a rozhodla som sa ísť preskúmať tento ostrov, či by sa mi tu podarilo prežiť aspoň týždeň.

Nahnevane som si sadla ku tomu jazierku, ktoré som asi pred hodinou objavila a namočila si do neho nohy. Už sa stmievalo a ja som nenašla žiadnu známku života na tomto ostrove. Vzdychla som si a vyzliekla si džíny a tričko. Potom som si ľahla do mäkkej trávy a nohy spustila do studenej vody. Potom som si uvedomila, ako moje telo túži po chlade. Neváhala som a vliezla do studenej vody.

Nechala som, aby ma mrazila studená voda. Nebola až tak studená, ale pre moje telo to stačilo. Nadýchla som sa a vliezla celá pod vodu. Porozhliadla som sa po dne, ale zdalo sa, že toto je bezpečné a nie veľmi hlboké jazierko. Ihneď som hlavu vystrčila a nadýchla sa znovu. Prehrabla som si rukou vlasy a preplávala ku brehu. Vytiahla som sa hore a obliekla som sa. Ešte som si vyžmýkala vlasy, a potom som sa s malou nádejou vracala na miesto, kde som ešte bola s mojím záchrancom.

Nebol tam nikto. Smutne som zvesila hlavu. Ľahla som si a ani som nevedela, kedy som stihla zaspať. Poslednú vec, ktorú som si pamätala, bola, že na mňa padla prikrývka. Potom som zaspala.

„Vstávaj!“ triasol zo mnou ktosi. Takmer som mu jednu vrazila, tak som sa zľakla. Posadila som sa a pozrela na istú osobu.

Ďalšia vec, pri ktorej som takmer dostala infarkt. Nemohla som tomu uveriť. On tam stál a na tvári mal úsmev, ktorému som iba zťažka odolávala. Na sebe mal to čo obvykle – čiernu košeľu a džíny. Kľakol si ku mne a pozrel sa mi do očí. Mala som pocit, že sa v tých očiach utopím. Toto bolo najmlišie prekvapenie, aké som si mohla priať. A nebol to sen, tým som si mohla byť istá, lebo by som pochybovala, že by ma v sne bolelo, keby som si nechtiac šklbla vlasy. Naozaj tam bol! A bol ozajstný.

Houll Durmstrang:

Mal som pocit, ako keby vo mne videla nejakého anjela alebo čo. Dívala sa na mňa ako keby ešte nikdy nikoho podobného nevidela a ešte k tomu, ako keby som sa jej páčil. V jej očiach to vrelo a videl som ako sa chveje. Pootvorila pery a ja som ju zrazu začal chápať. Ihneď som sa naspäť postavil a natiahol ku nej ruku, aby som jej pomohol postaviť sa. Priala ju a vytiahla sa na nohy.

„Páni, ani si nevieš predstaviť, ako rada ťa vidím.“ Jej telo sa neustále chvelo a ja som mal pocit, že sa tomu každú chvíľu poddá. Okay! Priznávam, že som s tým mal problém aj ja, ale to bolo ešte skoro ráno. Každé ráno som žiadnemu dievčaťu nedokázal odolať.

Nadvihol som obočie a potom urobila niečo, čo som od nej nečakal. Zrazu sa mi hodila do náručia a ja som jej takmer od zľaknutia uhol. Našťastie som včas zareagoval, neuhol som sa a chytil som ju do náručia. Objala ma a ja som si ju ihneď odstrčil od tela.

„Tiež ťa rád vidím,“ povedal som akoby nič, otočil som sa a zapískal som. O chvíľu priletel ten, ktorý Katie zachránil.

„To je Golies,“ predstavil som jej ho. „Tvoj záchranca a lietajúci jednorožec. Môžete sa zoznámiť.“

Uškrnul som sa a ihneď som od nich odkráčal. Keď som zastal pri vode, neodolal som a pozrel som sa ich smerom. Katie tam stála a hladila Goliesa po hlave. Musel som uznať, že tým dvom to spolu sedelo. Ani by som sa nedivil, keby som zrazu zistil, že Katie je jazdec záchrancov. Mykol som plecami a kľakol si ku vode. Tento ostrov som už poznal.

Rozopol som si čiernu košeľu a pozrel na svoje rany. Dúfal som, že po mesiaci zmiznú, ale stále tam boli a ešte k tomu sa znovu otvárali. Z jednej mi začala vytekať krv. Zanadával som a odtrhol si kus rukáva. Priložil som ten kus na ranu, a potom som pozrel na nebo. V žiadnom prípade sa o tých ranách nikto a nikdy nemohol dozvedieť. Keby tam boli jazvy, bolo by to lepšie, ale rany? Tie naozaj nikto nesmie vidieť.

Chcel som si ešte opláchnuť tvár, ale včas som sa zastavil, kvôli rozrezanej pere. Aj to mi urobili démoni. Divil som sa, že ešte stále žijem. Všetko toto bolo smrteľné a ja som ešte stále žil. Postavil som sa a prešiel som ku Katie. Ona sa na mňa s úsmevom pozrela, ale potom vyvalila oči na moju hruď.

No a som v keli, povedal som si v duchu a ihneď som si začal zapínať košeľu. Keď som ju dozapínal, vytiahol som z pošvy meč a vytasil ho proti Katie. Golies ihneď zaerdžal, ale potom sa upokojil a sledoval nás. Myslel si, že ja by som Katie neublížil. Mýlil sa.

Katie Oldovská:

Keď som videla jeho rany, takmer som zinfarktovala. Z jednej mu dokonca tiekla krv. Zapol si košeľu a potom vytiahol meč. Ani som si nevšimla, že má aj opasok, na ktorom má pripnutú pošvu a v nej meč. Ako som niečo také mohla prehliadnuť? Vytasil ho proti mne a ja som ihneď urobila pár krokov dozadu, no ako naschvál za mnou stála skala a ja som ju pocítila na mojom chrbte. Hoûri sa zrazu objavil u mňa a meč pritisol na moje hrdlo.

Prečo som nezomrela vtedy? Spýtala som sa vystrašene v duchu sama seba. Pri jeho pohľade som mala pocit, že ten meč ani potrebovať nebude. Jeho pohľad ma prepaľoval. Do teraz to bol iba nevinný chalan a teraz sa z neho stal akýsi šialený vrah, alebo čo? A ten kôň sa tu iba tak prizeral.

„Nič si nevidela, jasné?“ spýtal sa tak vražedným tónom, že som sa takmer zosunula nižšie. O chvíľu som pocítila, ako ma čosi škrablo na krku. Potom sa zatváril ešte vražednejšie a ja som iba mlčky prikývla a preglga.

Keď meč od môjho krku odtiahol a strčil ho do pošvy, otočil sa a prešiel ku Goliesovi. Rýchlo som si siahla na krk a pri dotyku ma to zaštípalo. Ihneď som pochopila, že to nebolo iba obyčajné priloženie meča. Škrabol ma a takmer ma podrezal. Teraz som už naozaj nevedela, čo je to za chalana.

„Odchádzame,“ zavelil a vyskočil na Goliesa. Chvíľu som tam iba tak nevinne stála a potom ešte stále vražedne povedal: „Ideš, alebo tu ostaneš?“

Ihneď som prišla bližšie k nim, no Golies bol vyšší a žiadnym spôsobom som na neho nemohla vyliezť. Zrazu Hoûri zoskočil a chytil ma do náručia. Potom som cítila ako strácam pod nohami pevnú zem a potom som zrazu sedela na Goliesovi a Hoûri za mnou. Chytil ma okolo pása a ja som sa chytila Goliesovej hrivy. Potom lietajúci jednorožec roztiahol krídla a vzlietli sme.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - deviata kapitola: