OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - desiata kapitola

01.05.2011 (14:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 834×

10. kapitola

Nádych, výdych... opakovala som si v duchu. Stále som nestrávila informáciu, že pred chvíľou som letela na lietajúcom jednorožcovi a nesnívalo sa mi to. Keď som si to uvedomila, tak som takmer spadla z postele. Ešte stále som nič nezistila. Po pravde, ešte stále som bola u Hoûriho. Doteraz som sa nedozvedela, prečo ma sem doniesli a čo to má všetko znamenať. Vôbec, ale vôbec nič som nechápala. Ešte pred tromi dňami som si žila úplne normálny život a teraz? Teraz sa okolo mňa vlastne točí mágia.

Ležala som na posteli vedľa Hoûriho, ktorý tiež nevedel zaspať. Díval sa na mňa a ja som jeho pohľad cítila. Stále som nechcela veriť posledným trom dňom. Všetko bolo tak zvláštne a magické.

„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtal sa z ničoho nič.

Pozrela som sa do jeho zelených očí, v ktorých teraz horela slabosť. Videla som, že by urobil čokoľvek, len aby mi pomohol. Aj on bol zvláštny. Na tom ostrove ma chcel zabiť a teraz sa tváril, ako keby urobil čokoľvek, len aby som si neublížila.

„Je toho veľa, čo by som chcela pochopiť.“ Otočila som sa na neho a prezrela si jeho tvár. Bola stále tak desivo nádherná.

„Pozri,“ začal, „ja viem, že sa správam divne. Viem, že posledné tri dni boli pre teba ťažké a nedokážeš to pochopiť. Tak veľmi rád by som ti všetko vysvetlil, no neviem kde začať. Polož mi akúkoľvek otázku a ja ti odpoviem.“

Presne toto som chcela. Chcela som, aby mi všetko vysvetlil. Aby som mu mohla položiť otázku a aby mi na ňu odpovedal, pretože on odpovede pozná. Bol vlastne takmer pri všetkom zvláštom, čo sa za tie tri dni udialo. A až vtedy som si uvedomila, že tie tri dni boli tak náročné a dlhé.

„Čo sa vlastne deje?“ spýtala som sa náhle bez rozmýšľania. „Čo je to s tebou a Houwè?“

Zrazu sa posadil a urobil to, čo by som nečakala. Rozopol si košeľu a odhalil svoje rany. Tentoraz mu z dvoch tiekla krv. Ihneď mi ho bolo ľúto. Chcela som mu pomôcť a ušetriť ho všetkej jeho bolesti. Videla som, že sa tým trápi a že ho to bolí.

„Čo je toto?“ spýtal sa posmešným tónom, ale potom dodal, už vážne: „Len mi sľúb, že to nikomu nepovieš.“

Chvíľu som nad tým rozmýšľala. Ale nakoniec som sa rozhodla a prikývla som.

„Vidíš, že sú to rany,“ povedal a ľahol si vedľa mňa a prisunul sa bližšie. „Otázka je, kto mi ich urobil, čo? Pozri! Keby sa to dozvedela Semily, Reddy alebo Houwè, tak by nečakali a zabili by ma. Sú to rany od démonov. Je to na vysvetľovanie zložité, ale som si istý, že to pochopíš.“

Ihneď mi napadlo, že znova chce rozprávať rozprávku ako deň pred tým – ráno – o Elisabeth a Aureliusovi. Ani by som sa nedivila, keby to tu začal rozprávať znovu. O tej rozprávke mi v hlave ale výrila jedna otázka. Čo ak je to naozaj pravda?

„Všetko sa ti teraz bude určite zdať šialené a hlúpe. A bude sa ti asi zdať, že som pomätený, ale skús mi veriť.“

Prikývla som a ďalej mlčky počúvala.

„Hľadal som ťa viac než tristo rokov. Pamätám si jasne prečo. Bolo to dvadsiateho júna 1712. Týždeň pred tým zomrel Aurelius. Áno! Som jeden z jeho učňov, ale na tom nezáleží. Ten deň nás znovu napadli Oldovci a my sme sa nemali ako brániť. Z dvadsiatichdvoch sme ostali štyria – ja, Frankenstein, Deis a Eli. Vlastne, Eli nepatrila k nám. Iba prišla, aby nám pomohla. Zomrela. Všetci, okrem mňa, boli mŕtvi. Neskôr som zistil, že Semily – pred tým Deis – to prežila tiež. Ja som mal ale povolanie. Musel som ťa nájsť. Bola to moja úloha, ktorú som musel splniť. Odvtedy sa ale udialo veľa vecí. Jednu z nich ľutujem, ale urobil som to. Prestúpil som k démonom.“

Síce som tomu nechcela veriť, ale chápala som to. Pochopila som, prečo to urobil. Bál sa toho, že ma nenájde, a tak radšej odišiel. Išiel k démonom, aby sa vzdal svojho povolania a mal slobodu. Netušil však, že pri démonoch bude ešte viac utláčaný, ako keď ma hľadal.

Vzdychla som si a zrazu mi ho bolo ešte viac ľúto. Zavrela som oči a snažila som sa uvoľniť. Nezatvárala som oči preto, aby som si niečo predstavila a aby som tomu nemusela veriť. Zavrela som ich preto, lebo mi ho bolo ľúto a pohľad na neho bol ešte strašnejší. Tváril sa ako stelesnené nešťastie.

Zrazu som pocítila jeho dych. O chvíľu na to som pocítila aj prst na mojej dolnej pere. Chvíľu mi ju Hoûri iba prstom hladil a potom ruku stiahol. So zatvorenými očami som čakala, čo sa bude diať. Zrazu som jeho pery pocítila na mojich. Iba na krátko a potom sa znovu odtiahol.

„Dobrú noc,“ zašepkal a potom som cítila, ako vstáva z postele. „Lie mantak su.“ Potom som už iba počula, ako zavŕzgali dvere a potom som zaspala.

„Katie,“ ozval sa čísi hlas. Otvorila som oči a vtedy som sa ocitla úplne niekde inde. Bola som v akejsi izbe a bola noc. Vonku pršalo ako z krhly a blýskalo sa. V izbe bolo ale teplo a oproti mne bol kozub, v ktorom horel oheň a osvetľoval izbu. Bolo tam útulne. Stála som v rohu pri okne. V strede izby bol stôl a neďaleko aj klavír. A inak tam boli samé poličky s knihami.

Zrazu sa ma akási ruka dotkla. Cítila som ju, ako sa dotkla mojej ruky. Pozrela som sa tým smerom, ale nikto tam nebol a ani sa ma nikto nedotýkal. No ja som cítila, ako sa ma ktosi dotýkal. Chcela som zavolať, ale zrazu som na svojich perách pocítila iné a teplé pery. Predo mnou sa zrazu objavil. Stál tam Hoûri a bozkával ma. Chytil ma okolo pása a ja som sa k nemu pritisla. Objala som ho okolo krku a už som sa nechcela ani pohnúť. Jeho bozky boli úžasné a príjemné. Pri jeho dotyku som sa chvela radosťou. Najprv boli jeho bozky normálne a prirodzené. Neskôr prestúpil do vášne a neskôr ma bozkával hodvábne. Vášnivosť, prirodzenosť, dokonalosť... To všetko bolo minimum pri myšlienke na tieto bozky. A zrazu sa odo mňa odtrhol.

„Nemôžem!“ povedal a otočil sa. Ešte som mu na tvári zazrela bolestný pohľad, ale potom som mu uvidela iba chrbát. Vedela som, že túži po tom, po čom aj ja – aby sme tak mohli byť navždy, ale nemohlo to tak byť. Ani som nevedela prečo, ale on mal na to určite dôvod.

„Chcela si vedieť, čo sa deje?“ spýtal sa zrazu a ja som nevedela ako zareagovať. Ale nakoniec som prikývla.

„Poď so mnou.“ Otočil sa a ja som sa mu chcela pozrieť do očí, ale on sa mi vyhýbal pohľadom. Nechápala som to, ale radšej som to neriešila. Skôr či neskôr sa to možno vyrieši aj samo. Ale iba možno.

Prikývla som a prešla k nemu. Zrazu sa mu v rukách objavil akýsi kabát a on mi ho hodil okolo pliec, potom prešiel k dverám a otvoril ich. Vyšiel von a ja za ním. Keď som videla, ako to vonku vyzerá, myslela som, že sme uprostred druhej svetovej vojny. Všade boli vojaci, chudobní, bezdomovci... Všade to vyzeralo smutne a utláčane.

„Kde sme?“ spýtala som sa, obliekla si kabát lepšie, lebo tam naozaj bola zima.

„Londýn, rok dvetisíc osemstošesťdesiat.“ Zrazu ma Hoûri chytil a viedol kamsi. Až neskôr som si všimla, že ideme za vojakom, tam, kam ide aj on.

„Kam to ideme?“ spýtala som sa a stisla mu ruku. Bola tam zima, bála som sa a ešte to tu všade vrelo bezmocnosťou. Počula som tu všade výkriky a plač. Neskôr paľbu a potom som stisla Hoûrimu ruku, ako to len šlo.

„Myslela som, že v roku dvetisícosemstošesťesiat už budeme mať pokročilejšiu techniku,“ konštatovala som okolie a pozrela na kočiar ťahaný koňom. Vyzeralo to tu skôr ako roku tisícšestoosemdesiat. Naozaj ako keby sme odvtedy v technike vôbec nepokročili.

„Roku dvetisícosemstošesťdesiat bude Londýn najchudobnejším mestom na celom svete,“ vysvetľoval mi takmer šepkajúc Hoûri. „V celom svete sa roku dvetisícsedemsto stane čosi hrozné. My, ľudia, o tom nechceme počuť. Veštci o tom nehovoria, pretože vedia, že roku dvetisícsedemsto bude svet na pokraji zrútenia. Technika sa bude vracať späť, lebo novodobá technika, ktorú máme v našom svete, bude ničiť nielen prírodu, ale aj omnoho viac. Vzdáme sa  všetkého a roku tritisíc sa vrátia králi a rytieri. Chudobných bude viac, ako ich bolo doteraz. Ako ich bolo v minulosti a všetko bude na zrútenie. Každý bude rád za jeden jediný cent. Budeme sa tešiť, keď si nájdeme miesto, kde bude trochu teplejšie.

Svet sa mýli. Globálne otepľovanie sa neskôr zmení na vesmírne zamŕzanie. Všetko, čo bude od slnka ďalej ako sedemstoosemdesiat kilometrov, skončí ako ľad. Jediné slnko vo vesmíre bude to naše a roku tritisícosemsto aj to zamrzne. Sme určení zomrieť chybami vlády a vedy a nikto a nič nás nezachráni.“

Iba som vyvaľovala oči do prázdna a nechala sa ovládať Hoûrim. Ťahal ma tam, kam chcel, aby sme došli a ja som neustále rozmýšľala iba nad tým, čo povedal. Keď bola pravda, čo hovoril, tak sa vedci mýlia. A dá sa to zachrániť. Stačí, keď sa čo najskôr zbavíme novodobých techník a môžeme zachrániť celý svet. Alebo nie? Aj tak som sa tým nemusela trápiť. Roku dvetisícsto nebudem žiť. A to je omnoho skôr, než sa to všetko začne.

„Mýliš sa, Katie.“

Zrazu sme zastali v bare. Hoûri si sadol za pult a vypýtal si alkohol. A k tomu zdôraznil slovo: najsilnejšie. Nikdy by mi ani nenapadlo, že by Hoûri pil, ale asi som sa mýlila, ako som sa posledné tri dni mýlila takmer stále.

„Chceš vedieť, čo sa tu deje,“ povedal a vzal si pivo. Napil sa a potom mi ukázal, aby som si sadla vedľa neho. Ihneď som ho poslúchla a začala ho vnímať, ako to len šlo.

______________________________

Lie mantak su – Milujem ťa.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - desiata kapitola: