Nový život - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

7. kapitola je hotová. Nie je tu sľúbených 1500 slov ale 1200. Ale aj tak dúfam, že sa Vám to bude páčiť. Chcem všetkým čitateľom tejto poviedky poďakovať. Nesii.

26.12.2010 (19:00) • nesii • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 815×

Ak ste nečítali ani jednu kapitolu, tu je → zhrnutie ←

Lily:

Mesiac na tomto hroznom tábory prešiel. Ani som sa nenazdala a už len chýbalo pár týždňov do odchodu z tohto miesta domov. Našťastie nikto iný okrem Lucasa nezistil, že som bola nadrogovaná. Strašne sa hneval, vrieskal po mne, či chcem umrieť. Pohádali sme sa a ja som ho poslala do ry ti. Bez Naomi by som to nevydržala. Mám ju strašne rada. Títo ľudia, čo som ich považovala za bláznou sú dobrí ľudia. Možno si niekedy niekto potiahne, vypije ale potom sa uvedomia a prestanú. S Lucasom som sa už viac nestretla. Býva stále zavretý v tom jeho doma. Mrzí ma to, pretože ho mám celkom rada. Bojím sa, že ho už nikdy nestretnem, neuvidím, že mu nikdy neuvidím ten jeho krásny úsmev. Bojím sa, že ten okamih pred týždňom bolo naše posledné stretnutie.

Všetci sme si sadli do jedáľne a čakali čo povie náš správca. Lucasa tu nebolo. Vzdychla som a sklonila hlavu. Správca začal.

„Tak decká. Mesiac ste bez rodiny a tak dnes sme vám vybavili prvú a poslednú návštevu. O 15:00 tu budú, takže buďte pripravení." správca sa poobzeral po miestnosti a ukotvil pohľadom na mne. Zase ja???

„Lucas by vám chcel niečo povedať," hneď ako som započula jeho meno vystrela som sa a pozrela na tribúnu. Lucas sa postavil pred mikrofón. Pozeral sa na všetkých okrem mňa. Znova som sklonila hlavu a skrúcala si na prste vlasy.

„Lily?" ozvala sa Naomi.

„Áno?" odpovedala som.

„Zase sa trápiš kvoli nemu?" spýtala sa Naomi. Vedela o našej roztržke s riaditeľom.

„Ale mňa to trápi," odpovedala som jej smutno.

„To je dobre. Konečne vyvolal niekto v tebe pocity," povedala a ja som ju prebodla naštvaným pohľadom.

„A to myslíš, že vyvolá pocity každej tým, že jej pomotá hlavu?" spýtala som sa jej nahnevane.

„Nie! To som ani nepovedala ale, konečne si zistila, že žiješ. Že si súčaťou tohto sveta. Už sa nesmieč trápiť. Užívaj si život, prosím. Apoň pre mňa. Bolí ma to keď ťa vidím ako sa trápiš." odpovedala so slzami v očiach. Mala som nutkanie jej povedať prepáč ale miesto toho som ju poriadne objala.

„Ďakujem. Neviem čo by som robila bez teba," začala som plakať a Naomi tiež. Zrazu do nás niekto drgol. Pustili sme sa a pozreli na Dereca. Chlapec, ktorý je náš dobrý kamarát. Dostal sa sem kvôli drogám.

„Čo sa deje Derec?" spýtala sa Naomi podráždene. Prstom ukázal na tribúnu.

S obavami sme sa pozreli tým smeroma čakalo nás nemilé prekvapenie...

Alyson Wiliamová:

Slniečko krásne hreje. Opaľujeme sa na krásnej, veľkej pláži. Sme tu celá rodina. Teda! Skoro celá. Lucas stráži ten tábor či ako to mám nazvať. Nerada tam bývam. Sme v lese uprostred ničoho. Žiadne obchody, domy na blízku. Civilizácia je až 30 km ďaleko od nás. Ale teraz je to jedno.

Môj brat nám volal, že tam má nejaké problémy s dievčaťom. Najprv sme sa všetci smiali ale keď nám to vysvetlil my sme pochopili. Ešte je príliž skoro aby sme vám povedali čo sme pochopili (:D). Sľúbili sme mu, že budeme čusať a nevysmievať sa mu keď o 2 týdne prídeme.

Derec Malabri:

Tento tábor je katastrofa. Už radšej si nič nebezpečné nedám do úst. Na toto miesto sa nikdy nechcem vrátiť. Pri pomyšlení, že sme uprostred ničoho ma až striasa. Lily a Naomi, mojim kamarátkam som navrhol aby sme utiekli ale zavrhli to skôr ako som to stíhol dokončiť. Vraj by nás požrala zver čo tu behá naokolo. Asi majú pravddu. Niekedy táram nezmysli.

Dnes nám ohlasovali, že nás prídu navštíviť rodičia. Vtedy sa pokúsim o útek. Skúsim presvedčiť aj dievčatá. Od začiatku tohto „koncentráku" som si vždy nehal niečo z jedenia pre prípad, že by sa mi tu už nechcelo trčať.

Áá. Teraz to využijem. Pokojným krokom som išiel k dievčenským stanom. Pristúpil som k Naominmu a Lilynmu a zabúchal.

„Čo je Derec?" spýtala sa Naomi naštvane. Asi májú zase zlú náladu.

„Môžem ísť dnu?" spýtala som sa.

„No poď," odpovedala Lily. Odzipsoval som stan a vstúpil dnu. Lily ako vždy bola krásna. Niežeby Naomi tiež nebola ale Naomi nie je môj typ. No radšej k veci.

„Počúvajte, rozmýšľal som," zastavili ma skôr ako som stíhol niečo povedať.

„No to nedopadne dobre," dievčatá sa zasmiali.

„Ha- ha," ironicky som sa zasmial a prevrátil očami.

„No rozmýšľal som, či by sme dnes neušli. Rodičia budú prichádzať a mi zatiaľ nastúpime do nejakého auta. A keď nie do auta, mám jedenie. Nebojte prežijeme," hneď ako som začal rozprávať o úteku prestali sa smiať a ich výraz stvrdol.

„Derec, zase vymýšľaš?... Nie! My nikde nejdeme. O pár týždňov budeme doma. Ak nás nájdu budeme musieť ísť na predĺženie a to nechcem," povedala Lily.

„Ale nešli by sme domov. To pravdaže nie. Len si predstavte, budeme sa prechádzať v New Yorku, Las Vegas, Paríž, Londýn a nie tu trčať. Nepotrebujem ani rodičov. Pre nich sme len obtiažou. Prečoby nás sem dali... hm???" vyblafil som na nich to čo som mal na jazyku. Dievčatá pozerali na mňa s vykulenými očami.

„To si sa kedy stíhol naučiť?" spýtala sa Naomi a zasmiala sa.

„Keď nepôjdete so mnou idem bez vás tak sa rozhodnite," povedal som a čakal na odpoveď. Už ma to nebaví čakať na nich. Lily a Naomi sa na seba pozreli. Pozreli sa na mňa.

„A keď to nevínde?" spýtala sa Naomi.

„Poviem, že ja som vás do toho dotlačil. Aj to je pravda." povedal som.

„Dobre, platí. Sme dohodnutí!" povedali naraz. Všetci sme si potriasli ruky a ja som potom odišiel.

Naomi:

„Lily, ja sa bojím, čo keď to nevínde."

„Tak buď nás rodičia zoberú už naspäť domov alebo tu ostaneme o 2 týždne neskôr, no to nás nezabije," odpovedala mi Lily. Chystala sa na náš útek.

„Lily ja neviem," povedala som. Lily sa na mňa pozrela a usmiala.

„Ak nechceš ísť nemusíš, idem sama," zrazu skamenela a jej tvár zamrzla.

Lucas:

„Kelly, čo mám robiť?" spýtal som sa mojej kamarátky v bare.

„Vyber si niekoho pre teba lepšieho. Veď aj tak odíte do Chicaga, to je okolo 200 km odtiaľto. Už sa nikdy neuvídite. Je to zbytočné. Vieš, že ja mám pravdu vždy," Kelly sa krásne usmiala a pobozkala ma. Skmenel som ale oplácal jej bozky.

„Musíš sa teraz rozhodnúť. Buď ja alebo ona," povedala a vstala. Pozrel som sa na ňu.

„Keď budeš mať odpoveď, zavolaj mi. Len ti chcem ešte niečo povedať. Som lepšia ako ona. Ona je len feťáčka. Možno by bola lepšia odo mňa ale ja svoj smútok nezapíjam alkoholom a neubližujem si. Ahoj." potom sa otočila a odišla. Ja som úplne vyvedený z miery asi hodinu sedel nepohnuto na stoličke. Až ma prerušil hukot podpädkov. Hneď som zdvihol hlavu. Keď som uvidel kto si sadá ku mne na stoličku, rozbúchalo sa mi srdce.

Miešajú sa vo mne pocity. Ktorú si mám vybrať?

Krásnu ale feťáčku zároveň.

Krásnu, milú ale namyslenú a veľmi žiadanú, ktorú tiež milujem.

Alebo dobrú, láskavú, milú a krásnu. Ktorej nezáleží kto ako vyzerá. Milujem celý svet ale milujem ju aj ja.

Ťažký výber. Tá prvá je...

Ahoj! Viem, že som sľúbila 1500 slov ale napísala som na 1200. Prepáčte. Nechcela som odpovedať na ich otázky a tak som to musela takto napísannvo ukončiť. Dúfam, cže sa vám to busde páčiť a dáte mi nejaké komentáre. Nesii.

8. kapitola

Autor: nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování