OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nereálna realita - Prológ a 1. kapitola

16.04.2011 (19:00) • allinthewaiting • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 866×

Prológ

Taká malá šamanská potvora, ktorá si vravela veštica, mi pred mesiacom vyveštila, že stretnem toho pravého a budem mať pekný život. Tak som jej odpovedala štýlom, že som jej položila symbolických päť eur na stôl (tá oná si pýtala desať eur!) a postavila sa na odchod s pozdravom, nech si vymyslí už niečo originálne. Ona mi odpovedala, že sa uvidí, či sa to stane. No pred tým, než za mnou stihli zapadnúť dvere, na mňa zakričala, že ma preklína. Potom zakričala na mňa nejakú hatlaninu a začala sa šialene smiať. To som radšej fakt zdrhala, lebo som sa jej začala báť.

Prišla som domov a na stole si našla krásny hrubý zošit s tvrdou väzbou, ktorý bol čiernej farby s červenou ružou uprostred a bol na viazanie. Otvorila som ho v snahe zistiť, čo to je, no boli tam len prázdne strany. Prišla som za mamou, že načo mi kupovala ten zošit, no ona mi odpovedala s udiveným výrazom v tvári, že o žiadnom zošite nevie. Vrátila som sa naspäť do izby, znova ho otvorila a videla som, ako je tam napísaný môj rozhovor s mamou, moje pocity a všetko, čo robím. Úplne do slova. Hneď mi prišla na myseľ tá ježibaba a jej pošahaná kliatba.

Obula som sa, zakričala mame, že o chvíľu som spať, schmatla zošit a utekala k tej „veštkyni“. Vrazila som do jej brlôžku ako slon, no ona nebola vôbec prekvapená, že ma vidí. Hodila som na ňu ten zošit, ktorý chytila a začala si ho listovať. Šťastne sa usmiala a pozrela na mňa.

„Podarilo sa mi to,“ prehodila pokojne a naďalej sa veselo usmievala.

„Čo sa malo podariť?“ Moja tvár zrejme nabrala červený odtieň, lebo som v nej cítila horúčavu.

„Kliatba, zlatko. Teda kliatba nie úplne v tom význame. V podstate som spravila to, aby sa do tohto zošitu zapisoval celý tvoj život. Tak zistím, či sa moja predpoveď potvrdila alebo nie. Vlastne som si istá, že sa to potvrdí, ale nie som si istá tebou, či by si mi neklamala, keby som sa ťa o dvadsať rokov spýtala, či sa to splnilo,“ vysvetľovala mi. „Bude to zapisovať všetko, až dovtedy, kým tú „kliatbu“ nezruším.“ Milé. Vyjavene som na ňu zízala.

„No to vám teda pekne ďakujem,“ doslova som na ňu vypľula a vydupala som naspať vonku, preč od tej šialenej ženskej. Keď si myslí, že je taká skvelá veštica, tak si nemôže vyveštiť, či by som jej klamala? Ha, som ju dostala! Lenže háčik... Odvtedy sa ten zošit zapĺňa a zapĺňa.

Aby ste vedeli, kto som, volám sa Anna Lucia (vďaka mojej mame, ktorá by mi dala najradšej všetky mená z kalendára), mám zlatých sedemnásť – ako každá hrdinka z knižky, len škoda, že neprežívam žiadne romantické, náhodne stretnutia s dokonalým chalanom... Veď to poznáte. Dokonca nie som ani taká dokonalá. Nemám štíhlu postavu. Som surovo bucľatá, ale už sa pracuje na zredukovaní tuku v mojom tele, ktorý sa tak rád ukladá všade inde, len nie v prsiach. Fakt, brucho mám väčšie ako sú ony. No jednoducho hanba. Mám hnedé vlasy po plecia. Také vlnité. Moc ich neriešim. No a hudba – to najdôležitejšie... Počúvam vlastne skoro všetko. Hip – hop, pop, rap, techno a všetky odvetia, zmiešaniny a neviem, čo všetko ešte existuje spoločné s týmto, ja nemusím. A to vám už stačí.

1. kapitola

Júl

„Hej, veď už idem!“ zakričala som na mamu a vstala z postele, kde som mala rozčítanú knihu. Zobrala som ju do ruky aj s mobilom a sluchádkami a vyšla na chodbu, kde na mňa čakala mama s lístočkom, peniazmi a taškou v ruke.

„Tu máš zoznam vecí, čo máš kúpiť, peniaze a tašku. Výdavok mi prines,“ prikázala a odišla do kuchyne. Samozrejme, ja si nesmiem nechať ani cent.

Obula som si svoje obľúbené číňany, všetko napchala do vreciek a knihu som si otvorila, tam kde som prestala čítať. Vyšla som na chodník, pustila si Still Waiting od Sum 41 a začítala sa.

Pche, akurát vtedy šiel on aj ona a, samozrejme, že do seba narazili. Jasné, jasné, ja tu tak narazím do stromu a ten moc sexy nie je. Mne sa to nikdy nestane a navyše chalani v tomto meste sú takí normálni, ako babka na kolobežke.

Zdvihla som hlavu, pozrela sa pred seba a zbadala ako práve nejaký exemplár z mužského pokolenia ide oproti mne. Bol tak päť metrov predomnou, tak som ho mohla celého fajne vidieť. No ak mám pravdu povedať, tak radšej napáram do toho stromu ako do neho. Začítala som sa znova do knihy a prepla si na ďalšiu pieseň.

Áá, aj ona šla do obchodu, no to aby sa aj mne teraz niečo také prihodilo. Hej, len problém je v tom, že ja taká žiadúca a pekná ako ona nie som, ale zasa máme niečo podobné. Počúva také skupiny, ktoré mám aj ja v zozname, má rada korčule a oblečenie ako má ona, mám tiež v skrini. No dobre, moc toho nie je, ale tak všetko sa ráta.

Samozrejme, že sa s ním musela zoznámiť, rozkošne očervenieť a všetko, čo k tomu patrí. Naštvane som zavrela knihu a pieseň dala hlasnejšie. Práve mi išlo Sum 41 – There´s No Solution. No pravda, žiadne riešenie. Iba ak plastická operácia, presťahovanie sa do iného mesta a možno sa aj mne niečo také prihodí. Jój, prečo sú tie knihy také nereálne?

Prišla som do obchodu, do košíka nahádzala všetko potrebné, zaplatila a odišla. Nuda ako hrom.

Prišla som domov, hodila mame nákup popod nos aj s peniazmi, až sa mince rozhodli zdrhnúť zo stola, tak ich mama musela naháňať po kuchyni, pričom spustila krik, či to neviem normálne položiť. No... Neviem.

Otvorila som dvere do izby a pozrela na svoj chaotický „poriadok“. Zišlo by sa upratať, lenže ako vždy to skončilo tým, že som sa hodila na posteľ a začala si čítať.

Hej, na druhý deň ju rovno trikrát stretne. Však ja tak často ani svojho otca nevidím. A čo tak tam napísať, že uvidela ho s jeho priateľkou? Aby to bolo aspoň trocha reálne, lebo takí dokonalí chalani po prvé - nejazdia len tak po meste ako na promenáde a po druhé - nie sú voľní. Zrazu sa mi otvorili dvere na izbe a zjavila sa v nich mamčina hlava.

„Majka, o chvíľu k nám príde návšteva, tak sa snaž dať do poriadku a trochu aj svoju izbu. Nieže sa budem za teba hanbiť!“ oznámila mi len tak z fleku a zavrela dvere.

Počkať! Ďať sa do poriadku?! Čo je na mne zlé?! Pozrela som sa do zrkadla, no vyzerala som ako vždy. Čo má toto znamenať? A izba je v pohode. Však ja si sem nikoho nebudem vodiť, nech je to, kto chce. No napriek tomu som ju trocha upratala.

Za pár minút nám zazvonil zvonček pri dverách a ja som sa vybrala ísť návšteve otvoriť. Keď som vyšla na chodbu, mama už srdečne niekoho vítala, tak som sa z poza nej vyklonila aby som zistila, kto to je a uvidela som toho najdokonalejšieho chalana pod slnkom.

Autor: allinthewaiting (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nereálna realita - Prológ a 1. kapitola: