OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Návrat minulosti - 2. kapitola

11.03.2011 (14:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 780×

Stretnutie

Chce ho zabiť! On ho chce zabiť!

„Slečna?“ Počula som z diaľky. „Slečna!“

Začala som cítiť svoje telo, ktoré ležalo na niečom príjemne studenom. Do uší mi doliehal akýsi mužský hlas, ktorý mi kázal prebudiť sa. Chcela som zdvihnúť viečka, ale keď som si spomenula na tú osobu za pokladňou, radšej som ich nechala zatvorené.

Nemohol to byť on. Nie je to možné.

„Slečna, no tak!“ Počula som z diaľky a niečie jemné ruky sa dotkli môjho čela. Telom mi prešiel krátky elektrický výboj a z úst sa mi vydral tichý vzdych. Pomaly som nadvihla viečka, aby som aspoň čo-to videla. Chcela som sa presvedčiť, že to nie je on. No keď som ich otvorila úplne, civela som do jeho uhrančivých modrých očí.

„Slečna, ste v poriadku?“ spýtal sa starostlivo.

Neustále som na neho zazerala, neverila som, že predo mnou stojí muž z mojich snov. Ten muž, ktorý ako som bola presvedčená, žil v pätnástom storočí.

Asi som vyzerala mierne divne, keď som neodpovedala, len som tam ležala na podlahe a civela na neho. Čierne vlasy mu trochu padali do tváre, modré oči upieral na mňa a pery mal starostlivo stiahnuté do úzkej čiarky. Výraznú sánku mal pokrytú možno dvojdňovým ale trojdňovým strniskom.

„Myslím, že áno,“ povedala som po chvíli roztraseným hlasom a snažila sa postaviť, ale ruku, o ktorú som a chcela oprieť som mala vysilenú.

„Počkajte, pomôžem vám,“ povedal, keď videl ako sa bezmocne snažím. Chytil ma silnými rukami a oprel ma o najbližšiu poličku tak, aby som si mohla sadnúť. „Dáte si čaj?“ spýtal sa a znova na mňa uprel ten svoj starostlivý pohľad.

„Rada, ďakujem,“ povedala som zachrípnutým hlasom. Až teraz som si uvedomila, že mám sucho v krku. Sledovala som, ako sa jeho postava v čiernych nohaviciach a sivom tričku stratila v akejsi miestnosti za pokladňou. Oprela som si hlavu o poličku. Nerozumela som, ako je to možné. Bola som si istá, že to boli len sny. Sny o dáme, ktorá mala práve s týmto chlapom krásny vzťah, ale prečo je teraz a tu?

Nemala som však dosť času na to, aby som o tom premýšľala, pretože neznámy sa vynoril aj s dvoma pariacimi sa hrnčekmi čaju.

„Nech sa páči, ale opatrne je horúci,“ povedal a podal mi jeden hrnček. Opatrne som ho uchopila za uško a priložila som si ho k ústam, aby som ho trochu ochladila.

„Mimochodom, ja som Reymond,“ prehovoril, usmial sa na mňa a podal mi ruku.

Opäť som na neho vyjavene civela, ale prijala som ju. „Minessa.“

„Zaujímavé meno,“ poznamenal.

„Áno, moje tety sa pri jeho výtvore museli poriadne baviť,“ povedala som skoro šeptom, no aj napriek tomu mi bolo odpoveďou jeho tlmený smiech.

„Smiem sa spýtať, prečo si vlastne odpadla?“

„Videla som ducha. A ešte stále ten pocit mám,“ prehovorila som smrteľne vážne, ale jeho to očividne znova pobavilo. Opatrne som sa napila čaju. Bol výborný. Nemala som však najmenšie poňatie, čo za bylinky do neho dal.

„Odvar z mandragory lekárskej a cezmíny,“ odpovedal na môj zachmúrený pohľad.

„Čože?“ spýtala som sa prekvapene.

„Mandragora a cezmína. Sú dobré na bolesť hlavy.“

Pochybovačne som sa pozerala na čaj zlatistej farby. Keď som sa nad tým tak zamyslela, práve som porušila dve pravidlá z troch. Keby sa to dozvedeli tety, bola by som asi v peknej šlamastike.

„Myslím, že už by som mala ísť,“ povedala som, položila hrnček na poličku a postavila sa. Ako na potvoru sa mi zatočila hlava a ja som skoro opäť ležala na chladnej dlážke obchodu, keby ma nebol Reymond chytil. Keď som sa spamätala z prvotného šoku, uvedomila som si, že ma pevne drží okolo pása a hľadí mi do očí. Nezmohla som sa na jediné slovo, na jediný pohyb.

Ako vystrihnuté z nejakého románu, pomyslela som si, ale potom som si uvedomila, že sa mi to celkom páči. A bola som zvedavá, čo by sa stalo potom, keby dvere nezazvonili a do obchodu nevošli moje tety.