OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 10. kapitola

25.11.2012 (17:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 751×

Vilo sa zjavne rozhodol spamätávať zo svojej stužkovej, u mňa doma. Rozhodol sa taktiež, prejsť na životný štýl netopiera, to znamená túto noc nikdy nedospať, samozrejme čochvíľa mala doraziť jeho Anne a ja som mu dovtedy nemohla dovoliť zaspať, aby nevyzeral rozospato. Varila som mu už druhú kávu a rozmýšľala prečo nejde normálne domov a nevyspí sa, ako by urobil každý normálny človek, ako keby Anne nepočkala pol dňa na to aby si pokecali o stužkovej trebárs poobede. No a vôbec, prečo tam sama nešla, keď už spolu chodia? Je pravda, že ich vzťah je pomerne nový ale absolútne sa mi nechcelo starať sa tu oňho kým príde. No vilo bol ako môj brat, u nás bol jeho druhý domov a ja som tu musela byť, vždy keď to potreboval a presne tak isto aj naopak. Mám ho rada, neprichádzalo teda do úvahy, že ho vyhodím. Bola som však rada, že aspoň nepil a nemusím ho dostávať ešte aj z rannej opice.

Prisadla som si s horúcou kávou k nemu na gauč a zapli sme ďalší level videohry.

„Vilo, záleží ti aspoň trochu na mojom duševnom šťastí?" Štuchla som ho lyžicou do ramena.

Neveriacky sa otočil, „nejdem radšej ani rozmýšľať nad tým, čo to preboha zase vymýšľaš."

„Fajn, len si zo mňa uťahuj," v hre som mu odstrelila hlavu, zatváril sa pohoršene.

„No dobre, spusti." Prevrátil očami na znak toho, že ma počúva, alebo sa o to aspoň krvopotne pokúša.

„Spomínaš si na tú moju kamošku, čo si sa s ňou vtedy v Manhattane, no." Na jeho tvári som ihneď zbadala že je mierne znechutenie spomienkami.

„Myslíš ten hlúpy omyl, však?"

„Ten "hlúpy omyl" má aj meno a keďže je to moja kamoška Blair, bola by som rada ak by si to meno občas aj použil."

„Tak fajn, Blair teda. Čo o nej?"

„Vieš, mohol by si jej skúsiť, aspoň cez net dáko vysvetliť že si už zadaný? Poslať jej aspoň správu, alebo tak, vieš dosť som o tebe od nej za poslednú dobu počula."

„Nie je jej to jasné?"

„Tak zjavne asi nie, jednoducho nechcem aby sa hrabala medzi teba a Anne, vieš ako to dopadlo minule, koľko ste sa potom dávali dokopy."

„Dúfam, že si nerobí dáke hlúpe plány, mám babu a nechcem o ňu prísť, kvôli tomu, že sa do mňa zamilovalo dáke dievča, ktoré som raz opitý pobozkal na diskotéke."

„Mne je to jastné, aj som sa pokúšala jej to dáko ozrejmiť, no keď to odo mňa nepochopila tak o to teraz žiadam teba, Vilo naozaj, napísať krátku správu na facebooku, to ťa predsa nezabije." Uvažoval o tom a preto som dodala, „ vieš, toto sú veci, ktoré chceš zvyčajne počuť z prvej ruky."

„No dobre, napíšem jej." Vydýchla som si, síce som to pred Vilom nevytiahla, lebo ma drží kamarátska mlčanlivosť, vedela som, že Blair už má aké také plány na získanie Vila. Samozrejme bolo ťažké vysvetliť jej, že nebudem s ním niekam chodiť a potom hrať, že akože "ahá Blair, čožé, aj ty si tu?" Keby som nevedela, čo všetko preňho Anne znamená, možno by som túto jej alternatívu aj brala v úvahu. Potom Vilovi zavolala, na glg vypil zbytok kávy, ktorý mu ostal v pohári, obliekol si bundu a odišiel. Anne pravdepodobre stála už pred domom, je možné že mi čítala myšliekny s tým že sa ho chcem zbaviť? Ja som sa chystala zapnúť Skype a pokecať si si po čase s Danielom, ako sme boli dohodnutý, bola som maximálne zvedavá na to, ako ide život v Nemecku. A celé poobedie som mala naplánované s Robbiem. Na to som sa tešila samozrejme ešte viac, napriek tomu že s Danielom som sa nerozprávala dva týždne a s Robbiem som bola naposledy dnes, na nočnej prechádzke.

23:00

Kráčali sme domov z kina čo najdlhšou cestou, bolo to na úplnom okraji mesta, poblíž okolitých dediniek od ktorých nás oddeľovalo iba jedno, miestami dve polia alebo lúky. Aby som nezabudla na rieku, tiahlol od nej poriadny chlad, no bola to naša cestička, na ktorej sme boli sami a šťastný, teda sami sme boli iba väčšinou, sem tam sme stretli dáku dvojicu alebo muža na prechádzke. Rozprávali sme sa o filme a spomínala som mu aj to, ako som volala s Danielom. Bol by to krásny večer, keby nám bolo prialo aj počasie, kde-tu padla na krajinu malá kvapka, až kým sa nerozpršalo, boli sme blízko mostu. Bol dosť obrovský, mierne oblúkovitý, vyzeral staro. Na jeho krajoch boli rôzne vzory a oblúčiky, doslova neladil s okolím, vyzeral ako vystrihnutý z rozprávkovej knižky a vsadený do reálneho sveta, aby nikto nikdy nezabudol na to, aké to tu dávno bývavalo. Tieto mosty už na väčšine miest dávno zbúrali a vystavali nové, no o tento zjavne ešte nikto nikdy nezakopol. Prakticky sa nepoužíval, auto po ňom prešlo len zriedka, na miesto, na ktoré viedol, už dávno existovali lepšie cesty. A nateraz sme si ten most osvojili my, radi sme okolo neho prechádzali, občas sme tam zastali a len sa obzerali po okolí, sledovali rieku pod ním. Okolie nebolo moc pekné, boli tam polia s kukuricou, ktorú ešte stále nezozberali, aj keď už bol koniec novembra, vyzerala naozaj biedne a všetko tam bolo väčšinou pusté, tráva a stromy.

Začalo poriadne liať a ako samozrejme ani jeden z nás nemal dáždnik, pozerali sme na most, pred ktorým sme stáli a rozmýšľali či by nám pomohlo nachvíľku sa ukryť dole pri rieke pod ním, kým to aspoň trochu prestane. No ani Robbie nevyzeral na to, že by mu ukrutne vadilo to, že zmokne. Neukryli sme sa pod ním, vyšli sme naň a ukrývali sme ho mi. Myslím tým teda, keby sa niekto z oblakov díval práve na to miesto, nevšimol by si most, všimol by si nás. Konečne sme okúsili čaro bozkov v daždi, nevadilo ani to, že sme boli premoknutý, ani že nám bola mierna zima, išlo o to, že sme tam boli spolu. Nechali sme kvapky dažďa, aby nám padali do tvárí, neodohnali nás tým niekam dovnútra, nič nás nedostalo z nášho miesta, na môj vkus to bolo až príliš romantické a presne tak sa mi to páčilo, presne preto.

Počúvali sme zvuky dažďa, ako sa kvapky rozbíjali pri dopade na chodník a to, ako nám bili srdcia, no niečo nás už predsa od seba dostať muselo. Bolo to kňučanie, počuli sme ho, no nevedeli sme odkiaľ prichádza, niekde pri nás bol malý psík, odniekiaľ na nás kňučal. S Robbiem sme sa rozhliadali po okolí, zbehli sme pod most, tam to bolo počuť viac a šli sme za hlasom, až kým sme ich nenašli. Boli odhodený pomerne neďaleko od cesty a boli dokonca dvaja. Jeden bol biely s čiernymi škvrnami a druhý bol čierny, iba kde tu mal slabý biely fliačik, boli priveľmi malinký, ešte poriadne nevedeli ani chodiť.

„Poď vezmeme ich k veterinárke, tu neďaleko je jedna, bol som u nej párkrát so psom." Povedal a vytiahli sme ich z malej jamky v ktorej boli, boli úplne premočený, dúfala som aby z toho vyviazli aspoň ako tak živý a zdraví. Držala som ich veľmi krehko, vyzerali zraniteľný.

„Ty máš psa? Toľko toho o tebe ešte neviem."

„Nie, mal som," zosmutnel a podal mi jedno šteniatko, cestou k veterinárke mi porozprával celý príbeh.

K domu o pár ulíc ďalej sme prišli zozadu, Robbie vedel že spredu by bolo zatvorené a nikoho by nezaujímalo naše klopanie. Stisol zvonček a slabo sme počuli cinknutie v dome, čoskoro nám prišla otvoriť žena.

„Robbie, dávno som ťa nevidela, ako sa máš."

„Ahoj, aj ja ťa rád zase vidím, odkedy som tu nebol, nestretli sme sa," dúfam, že si všimla aj mňa, lebo zatiaľ venovala pozornosť iba jemu. „No a mám sa super, čo ty?" Bezstarostne sa rozprávali zatiaľ čo sa som držala vyplašené šteniatka, ktoré sa mi na rukách klepali od zimy, zafúľali mi celý rukáv na kabáte.

„No ide to, čo si došiel takto večer, deje sa niečo?"

„Tu naďaleko sme našli malé šteniatka a vyzerajú dosť úboho, mohla by si sa na ne prosím aspoň pozrieť, naozaj nerád takto otravujem, ale vieš." Žena sa pozrela na mňa, až teraz vôbec zaregistrovala moju osobu, potom na tie dve maličké. „Toto, je Eli."

„Ahoj, rada ťa spoznávam, nebojte sa, nerušíte, hneď sa na nich pozriem, len poďte dnu, už ste aj tak celý premočený." Až teraz som si uvedomila, že z oboch z nás steká voda ako keby potokom, milé zoznámenie, pomyslela som si.

Vyzuli sme sa, cez dom nás zaviedla do veterinárnej ambulancie, sedeli sme na gauči v čakárni a vyjedali sušienky položené na stolíku vedľa nás, boli sme tam moc dlho, asi preto, lebo keď sa vrátila, niesla k nám už dve dečky s úplne suchými a čistými roztomilými šteniatkami.

„Mali by byť v poriadku, zjavne tam neboli až tak dlho, no pre istotu som im dala injekciu a už niečo aj zjedli ale ešte ich nakŕmte." V čakárni ostalo ticho, „dúfam, že si ich beriete domov, alebo?" Opýtala sa nás s nádejou v hlase. S Robbiem sme na seba bez slova pozreli, asi sme sa už naučili aj dorozumievať sa pohľadom.

„Áno, vezmeme si ich," zahlásili sme jednohlasne a už nám podávala dečky so slovami, že by bola rada, keby sa jej ešte niekedy vrátili. Poďakovali sme jej a rozlúčili sa, na počudovanie od nás za to ani nič nechcela, asi sú s Robbiem známi, alebo tak.

„Budeš si môcť zobrať aspoň jedného?"

„Ja neviem, v živote som žiadne zviera nemala, ale predpokladám že to nebude vadiť, naši sú doma len veľmi zriedka, veď vieš."

„Ja budem mať jedného a ty druhého, fajn, ktorého chceš?" pozrela som sa na nich cez mierne odkrytú dečku, boli úžasný obaja, no keď som si už ale musela vybrať.

„Vezmem si toho viac bieleho."

„Vedel som, že si vyberieš toho."

Došla som domov s obavami o to, ako zareagujú rodičia, dnes boli obaja doma. Položila som dečku so psíkom na zem a maličký sa z nej nemotorne vyslobodil, svojimi neistými krokmi začal poskakovať po chodbe, bude to chcieť dáke noviny pomyslela som si. Vzala som ho na ruky a vbehla s ním do kuchyne.

„Mamí, ocí, budeme mať psíka, nevadí to?"

„Je prekrásny, odkiaľ ho máš?"

Tak a už 1O. kapitola za nami, chcela som v nej iba pekné veci, tak dúfam, že sa vám dobre čítalo, v ďalšej časti sa nám to zase trošku po čase zamotá.

Venujem všetkým, čo za mňa zhasovli v poviedke mesiaca, či už za minulý mesiac alebo za tento, naozaj si to cením.

Komenty vždy potešia. ;)

*Jennyfer

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 10. kapitola: