OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 9. kapitola

30.06.2011 (16:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1014×

9. kapitola - Kto to je?

Nechcela som odísť od tela mojej mamy, ale musela som. Cítila som sa ako podrazáčka. Len tak tu nechať ležať jej telo, ale musela som odísť. Nemám potravu a vodu a ak nechcem ležať mŕtva vedľa nej, musím sa dostať z tejto diery. Rozhodla som sa ujsť hneď. V noci sú vonku tie beštie, ale stále lepšie, ako by ma tu mal nájsť ten černoch. Určite sa na Hope pôjde pozrieť, ak sa nevráti pred svitaním – moja smrť. Preto som sa v tejto chvíli prechádzala dookola po kaplnke a tuho premýšľala. Skalami som nepohla, ale predsa tu iný východ musí byť!

Na dejepise sme sa učili o dejinách mesta, ktoré stálo na úpätí hôr. Volalo sa Uinol. Keď prišli Európania, prirodzených obyvateľov sa snažili vyhnať, ale tí nepovoľovali. Vznikla tu menšia vojna a ženy a deti sa skryli v kaplnke. Nikto ich nikdy nevidel vychádzať von dverami, to znamená, že museli ujsť nejakým iným spôsobom. Takže stále mám nádej. Najreálnejším miestom kde hľadať, bude podlaha.

Začala som to tu pozorne preskúmavať, prehŕňať trávu a rozrývať mach. Lenže žiadny náznak nejakých sklápacích dverí som nenašla.  Začala som sa vzdávať, už som mala vodu vypitú celkom do dna. Jedlo mi pomaly schlo v roztrhnutej igelitovej taške. Štípalo ma temeno hlavy a pálila ruka.  Síce som na zápästí videla dve malé červené ranky, vedela som, že od nich by mi celá ruka tak nejako netŕpla. Povzdychla som si a pokračovala v hľadaní. Ďalšie prehrabnutie trávou a vyšklbnutie machu, ďalšie a ďalšie. Tak to nasledovalo dookola, až kým som nenarazila na stenu. Vzdychla som si a vystrela sa. Bolel ma každučký sval na tele a v ruke mi pulzovala krv. Zvláštne, bolesť som necítila.

Naštvane som dupla nohou a podo mnou sa ozval dutý zvuk. Dupla som znovu.

„Ááá,“ skríkla som do tmy a odpoveďou mi bola ozvena.

Pod nohami som cítila pevnú zem a nado mnou lúč svetla z miestnosti, z ktorej som sa sem zrútila. Bolo to dosť vysoko, takže som nemala nádej dostať sa tam. Rukami som šmátrala po stranách a našla steny. Pomaly som postupovala ďalej a za sebou nechávala kaplnku. Opatrne som kládla nohy pred seba a dávala pozor na diery a kamenie. Keby som sa potkla, nemusela by som sa dostať na nohy. Rukami som sa naďalej istila po stranách a šla hlbšie a hlbšie do chodby s nádejou, že sa dostanem von. Prudko som vykríkla a zatriasla rukou. Prebehlo mi po nej niečo s nožičkami. Pavúky! Nie. Opäť som začala vrešťať a potkýnajúc som bežala kadeľahšie. Vtom som nohou stúpila do prázdneho priestoru a zletela dole. Na tvár sa mi nalepilo mokré lístie a hlina s malými kamienkami sa mi vryla pod oblečenie. Zdvihla som hlavu a obzrela sa. Ležala som na strmom svahu, plnom vysokých stromov. Opatrne som sa pozbierala zo zeme a oprášila sa. Všade sa vznášala biela lepkavá hmla a jej mini mokré čiastočky sa mi ako naschvál usadili vo vlasoch. Tie navlhli a zvlnili sa mi na maximálnu veľkosť. Takže teraz som určite pripomínala leva s nejakou nehoráznou hrivou.

Vyhnala som z hlavy myšlienky o mojich vlasoch a rozhliadla som sa. Otvor, ktorým som vypadla, nebolo vôbec vidieť, lenže tým sa nebezpečenstvo nezmiernilo. Upíri majú dobrý čuch a ak sa ten černoch dostane do kaplnky a všimne si dieru v zemi...

Otočila som sa a rozbehla sa dolu kopcom. Zachytávala som sa o stromy a tak tlmila svoju rýchlosť. Konečne som uvidela koniec a z chuti vybehla na cestu. Teda skoro. Nohy sa mi zaplietli do vysokej trávy a ja som padala k zemi. Dnes už po druhýkrát. Ruky som vystrela pred seba, nechcela som si predsa rozbiť nos. Lenže v tom som zastala. Ako keby niekto stopol čas. Cítila som dve silné ruky na svojom páse. Hlasno som prehltla. Toto určite nedopadne dobre.

Keď uvoľnili zovretie, postavila som sa a opatrne sa otočila. Bol to vysoký muž, podľa veľkých očných zubov som tipovala, že je to upír. Super, čo sa ešte dnes stihne stať? Vlastne, teraz ma zabije, takže asi už nič.

Hrob chcem mať vedľa toho dedkovho, bol to môj najobľúbenejší člen rodiny. Určite musí pršať. Ľudia budú mať nad hlavou dáždniky a voda bude nádherne klopkať a odrážať sa do všetkých strán. Nebo bude plakať za mňa. Budem mať jednoduchú truhlu, nič honosné, ale musí byť dubová s mahagónovým odtieňom. Je síce jedno, v čom ma pochovajú, veď aj tak za pár rokov to zožerú červíky a ostatok zhnije, ale aj tak to chcem. Aspoň budem pekná na fotkách. Myslím v tej truhle.

Upír sa mi pozrel do očí a tým moje premýšľanie úplne zastavil. Bol to dokonalý pohľad, dal mi niečo, čo som nikdy nemala. Pocit, že som pre niekoho dôležitá. Hovorila som si, je to upír, tým sa nedá veriť! Ale bolo to silnejšie ako ja. Prekričalo to dokonca hlas môjho pudu sebazáchovy a to je už čo povedať. Som totiž rodený bojko, keď sa niečo deje, prchám.

Pohľad som sústreďovala do jeho očí a snažila sa tam niečo čítať. Videla som odraz svojich očí obopnutý čiernou tmou. Žmurkla som, ale kontakt som porušila len na malú stotinu sekundy. Potom som pohľad opäť sústredila do jeho očí. Niečo som pocítila, malý tlak vzadu na hlave. A v tom skončila moja rozvaha. Chcela som urobiť všetko, čo ho napadne. Všetko, čo odo mňa bude žiadať. Poslušne som sklopila pohľad. Mala som pocit, že by ho to mohlo uraziť. Sklonil sa nado mňa a nadvihol mi prstom bradu. Opäť sa zameral na moje oči a popri tom mi odhrnul vlasy z krku. Nevnímala som ho. Až keď môj krk ovial jeho chladný dych, moje srdce začalo biť, tak ako keby mi chcelo ujsť z hrudníka. Na chvíľu som zaváhala. No keď sa jeho zuby dotkli mojej kože, mestom sa ozval môj výkrik. Trhal mi ušné bubienky, no aj tak som kričala. Nechcela som prestať, ale niečo ma donútilo. Prudko som zaklapla čeľusť, až ma zaboleli zuby. Prešli mnou divné pocity. Už som sa nebála, bola som šťastná. Ten upír ma jednoducho dostal na lopatky. Vzdychla som a zrútila som sa mu do náruče. Ale v tom sa niečo zmenilo. Surovo sa odo mňa odtrhol. Bolesť ma okázalo vytrhla z môjho stavu oblúznenia. Už som nelietala po ružových obláčikoch medzi jednorožcami. Zviezla som sa mu ku kolenám a pocítila na tvári slzy. Zavrčal, schmatol mi ruku. Odtrhol mi rukáv z môjho svetra a pozrel mi na zápästie. Zvláštne, že hneď vedel z ktorej ruky mi pila. Pustil mi ruku a skrčil sa ku mne.

„Ešte sa uvidíme, bola by škoda prísť o takú sladkú krv... Keď sa vyčistí.“ Mľaskol a zotrel mi slzy, všetky do jednej. Chytil ma za pás a postavil na nohy.

Pozrel sa mi do očí, teraz v nich však mal niečo iné. Zvláštne sa mu zaleskli...

„Hapčí,“ kýchla som a rýchlo sa posadila. „Na zdravie.“ Odmrmlala som si.

Nad stromami sa leskla zlatá guľa, vlastne hviezda, pre nás známa ako slnko. Po rukách ma šteklila vysoká zelená tráva a po nohe mi liezol obrovský chrobák. Naozaj netuším, čo to je za obludu. Rýchlo som ho striasla a postavila sa na cestu. Prečo som bola v tom jarku? Žiadny rozumný dôvod som nenašla. Poobzerala som sa okolo. Všade bolo ticho. Nikoho netrápilo, čo robí človek tesne po východe slnka vonku? Skoro som sa poškrabala na bruchu, ale rukou mi prešla prudká bolesť. Chýbal len kúsoček a neustála by som ju. Musím sa dostať do nemocnice. Po ceste sa mi príjemne kráčalo, až pokým som nezašla za roh. Všade bolo plno ľudí a áut. Divne sa na mňa dívali a radšej prechádzali na druhú stranu ulice, akoby mali prejsť okolo mňa. Nechápala som to, veď vyzerám celkom dobre alebo nie? Zrýchlila som tempo a prebehla pár ulicami. Lenže o nemocnicu som ani náhodou nezakopla. Zastala som pred výkladom a pozrela sa na svoj odraz. Zúfalo som odvrátila zrak a cez závoj sĺz sa rozbehla preč. Nevnímala som, kade bežím, komu sa vyhýbam. Hlavne som svoj odraz nechcela zazrieť. Zo sklonenou hlavou som sa cítila bezpečnejšie.

Zodvihla som sa zo zeme a s ospravedlňujúcim pohľadom pozrela na pána, ktorý sa mi zrútil vedľa mňa. Oprášil si kabát a zadíval sa na mňa zo svojimi starými múdrymi očami. Boli ako dedkove...

„Poď so mnou,“ povedal a chytil mi ruku. Mal ju tvrdú, plnú mozoľov. Ako dedko... Viedol ma niekam, cez ulice plné ľudí, ale už sa na mňa nedívali ako na niečo skazené. Zastal pre veľkou budovou, s nápisom nemocnica. Akoby vedel, kam mám namierené. Otočila som sa na neho s vďakou v očiach a rozbehla sa dnu.

„Dobrý deň,“ vyhŕkla som na recepčnú. Premerala si ma pohľadom a povedala, že mám počkať. Sadla som si na stoličku a zadívala sa na ruch v nemocnici. O chvíľu zastala v strede uličky a ukázala na mňa. Doktorka v bielom plášti vedľa nej sa ku mne rozbehla a čupla si predo mňa.

„Och, bože, čo sa vám stalo?“ Bola to taká jednoduchá otázka. Lenže ja som nevedela, čo mám povedať. Nepamätala som si nič, len moje prebudenie vedľa cesty.

„Ja neviem,“ vzlykla som a oddala sa plaču.

„Sestra!“ Zakričala niekam a o chvíľu ma niekam viezla na vozíčku. Všetci sa na mňa divne dívali až na dvoch ľudí. Bola to žena, podobnej výšky ako ja, mala plné pery a hnedé vlasy s blond melírom. Sedela na stoličke s niekým v bielom plášti a sledovali ma. Drgla do toho chlapa a ten sa neochotne postavil a pomaly kráčal za mnou. Neisto sa obzrel a na výstražný pohľad tej ženy sa ku mne dohnal.

„Shine, si v poriadku? Bál... báli sme sa o teba.“ Vyzerá to tak, že ma pozná. Ale prečo nepoznávam ja jeho? Prepukla som v ešte väčší plač. Čo si tá žena zle vysvetlila a privalila sa ako veľká vlna. Pozrela som sa jej do tváre a zamrzla. Veď to je Denis! S tým bruškom by som ju ani nepoznala. Drgla do toho chlapa a postavila sa vedľa mňa.

„Čo ti spravil, zlatko?“ My sme uzmierené? Po tých dlhých rokoch? Opäť som vypukla v plač. Toto je môj najkrajší sen.

„Mali by ste ísť, rozrušujete ju.“ Povedala doktorka a opäť sa pohla s vozíkom ďalej.

„Idem s vami, doktorka Brownová, službu máme predsa obaja, či nie?“

„Neviem, prečo odrazu máte potrebu vyjadrovať to, doktor Marley, pred chvíľou vás dianie v nemocnici ani prinajmenšom nezaujímalo. Ako si mám vysvetliť váš záujem práve o túto pacientku?“ Diplomaticky ho odmietla, lenže on nevyzeral, že sa chce vzdať.

„Máte predsa pager, ak by bol nejaký závažný prípad, ktorý by ste nezvládali sama, mali ste mi poslať správu. Pre ženu, s ktorou čakám dieťa, je táto pacientka veľmi dôležitá.“ Doktorka na neho vypúlila oči a zavrtela hlavou.

„Vy ste si dobrovoľne priznal, že s niekým čakáte dieťa? To vystihuje len jedno slovo – wow.“ Jeho odpoveďou bolo jediné, škaredo zazrel na doktorku. Môžem odprisahať, že nemyslel na nič dobré.

Usadila som sa na lôžko a sústredila pohľad na malé svetielko, s ktorým mi doktorka behala pred očami.

„Mozog nie je poškodený. Teraz mi ostáva len jediná otázka, čo vás bolí?“

„Ruka,“ povedala som a zdvihla pravú ruku. Jemne mi ju chytila.

„Toto bolí?!“ Vykríkla som od prudkej bolesti a stisla päsť.

„Pošleme vás na röntgen a uvidíme.“ Odrazu vykríkla a pustila moju ruku. Tá mi tvrdo dopadla na hranu stolíka a do očí mi vyhŕkli slzy. Priskočil ku mne ten druhý doktor a pozrel sa mi na ruku. Očami zablúdil ku dvom malým rankám na zápästí a prešiel po nich prstom. Pozrel sa mi do očí. Potom mi odhrnul vlasy z krku a tam sa mi tiež dotkol prstom. Zaskučala som.

„Kto ti to urobil?“ Zakrútila som hlavou.

„Nič si nepamätám,“ rýchlo som odpovedala a donútila slzy neprekročiť hrádzu.

„Do čerta. Ošetríme ti ruku a potom sa uvidí.“ Kývol na doktorku. Sklonil sa jej k uchu a pošepkal jej pár slov. Ak si myslel, že som to nepočula, tak sa mýlil. Uškrnula som sa.

Doktorka sa ku mne otočila a usmiala sa. Falošná ako líška. Zoskočila som z postele a vydala sa za ňou. Popri tom som sa mimovoľne dotkla dvoch malých raniek na krku. Vyžarovala z nich divná energia. Donútila ma sklopiť oči. A popri tom sa mi vybavili čierne oči, tmavšie ako noc. Pokrútila som hlavou a poslušne cupkala za doktorkou. Dnes nie je posledný deň mojej existencie. Aj keby som mala prehľadať celé mesto, okres, štát, či zemeguľu. Zistím, koho sú tie oči a prečo ma to ku nim tak tiahne.

8. kapitola - Zhrnutie - 10. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 9. kapitola: