OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 4. kapitola

17.03.2011 (17:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1000×

4. kapitola - Ehm

Zdvihla som zrkadielko a po hlbokom nádychu som si prezrela tvár. Mala som vpadnuté líca a hrozne čierne kruhy pod očami. Hnusná choroba.

„Shine?!“

„Áno, tati?“ Môjho otca som začala volať, tak ako kedysi. Vrátil sa do starých koľají, neviem prečo, ale bola som za to hrozne šťastná. Vydržal nepiť asi týždeň, čo bol pre neho nový rekord. Vždy do toho spadol, znova a znova. To, prečo prestal piť, nazýval "malý incident". Zaujímalo ma, čo to znamená, ale nikdy ma nezasvätil do svojho malého tajomstva.

„Idem do mesta, veď vieš, zháňať prácu, si si istá, že to tu zvládneš sama?“ On ide zháňať prácu? Týchto pár slov vo mne vyvolalo zmiešanú vlnu emócií. Najprv som vyprskla smiechom ako pubertiak a potom som prešla so zádušného plaču.

„Ty plačeš?“ spýtal sa teraz už vo dverách do mojej izby.

„Vieš... ja som tak... strašne šťastná.“ Snažila som sa vykoktať medzi vzlykmi.

„Dievčatko moje.“ Objal ma okolo ramien a potom si ma skúmavo premeral.

„Naozaj to tu prežiješ?"“

Štuchla som ho do rebier a zadívala sa na vreckovky pohodené na stole asi dva metre od mojej postele.

„Nemohol by si?“ Pozrel smerom na stôl a hodil po mne vreckovky s vôňou mentolu.

„Ďakujem. Ja si už nejako poradím.“

„No,“ uškrnul sa, „to vidím.“ Vyplazila som mu jazyk a zvalila sa do postele.

„Ahoj.“

„Ahoj,“ bleskovo som mu odzdravila a prevalila sa na pravý bok. Hneď ako som začula buchnúť dvere som vyskočila na nohy a bežala si spraviť niečo poriadne na jedenie. Už mi liezlo na nervy jesť jogurtíky, kašičky a iné gebuziny stále dokola. Vraj, je to pre tvoje dobro. Tomu mám veriť? Je mi s toho už zle. Otvorila som chladničku a dostala šok. Nič iné ako jogurty a zelenina v nej totiž nebolo. Čo to má znamenať? Zabuchla som chladničku a napustila si do pohára čistej vody. Takýto šok rozhodne musím zapiť. Keď som si odpila asi tretí glg zazvonil zvonček. Strhla som sa a vyliala vodu na zem. Dnes nie je môj deň. Nezdržovala som sa utieraním kaluže a šla otvoriť. Ďakovala som bohu, že som si obliekla župan. Otvorila som dvere a dostala ďalší šok. To sa ten deň vyvíja.

„Môžem ísť ďalej?“

„Mhm... eh... mhm.“ Nedokázala som sa vykoktať, tak som len ukázala rukou dnu.

„Myslel som, eeh, že by si chcela niečo poriadne na jedenie.“ Zdvihol igelitovú tašku a usmial sa svojím dokonalým úsmevom.

„No,“ o môj bože, musím dýchať, dýchať, „jasné, to sa neodmieta.“ Dýchať, dýchať.

„Doniesol som pizzu, syrovú.“ Žmurkol na mňa.

„Ďakujem, to je od teba veľmi milé, ale myslím, že...“

„Pšššt, kde máte mikrovlnku? Treba ju ohriať.“

„Tam, ale pozor na...“

„Au, do riti!“

„...tú kaluž.“

„Vedel som, že nie je dobrý nápad sem chodiť,“ zašepkal si popod nos.

„Prepáč, vydrž chvíľu, donesiem ti nejakú čistú košeľu.“

„To budem rád.“

„Naozaj mi to je ľúto,“ povedala som už asi po milióntykrát. Sedeli sme v kuchyni a v tichosti jedli pizzu. Párkrát som sa síce nadýchla, že už konečne poviem niečo poriadne, ale vždy to skončilo slovami "je mi to ľúto".

„Nič si z toho nerob.“ Usmial sa na mňa, opäť.

„Idem otvoriť,“ oznámila som mu, keď zazvonil zvonček.

„Ahoj, Dí.“

„Shine, doniesla som ti niečo na jedenie.“ No zbohom, toto dopadne.

„Och, to je od teba milé, ale už som jedla.“

„To nevadí, môžeš si to odložiť na neskôr.“ S úsmevom som si zobrala škatuľu plnú nejakých mňamiek. Chcela som zavrieť dvere, ale vložila mi do nich ruku.

„To ma ani nepozveš dnu?“

„Vieš, to nie je dobrý nápad.“ Všemožnými spôsobmi som jej chcela zabrániť vojsť dnu, ale dajako sa prešmykla.

„V nemocnici mi povedali, že si už doma, tak som si pomyslela, že by bolo fajn ti niečo...“ A do riti, už si ho zrejme všimla. Myšacími krôčikmi som sa plížila za ňou.

„Čo má toto znamenať?“ Pozrela sa na mňa s vražedným pohľadom, môžem odprisahať, že som tam videla revolvery.

„Čau, Denis,“ ozvalo sa spoza stola a  ja som hneď toho dotyčného uzemnila jediným pohľadom.

„Ty drž hubu!“ vyvreskla na neho.

„A ty poď so mnou!“ Schmatla ma za ruku a vliekla do mojej izby.

„Si ty zdravý človek? Prepáč, myslím mentálne a nie fyzicky,“ opravila sa, keď jej zrak padol na moje kruhy pod očami.

„Ja nemôžem zato, že sem prišiel.“ Viem, že to je slabá výhovorka, ktorá u nej nemá šancu, ale pokus je pokus.

„Mohla si ho predsa vyhodiť! A nie s ním papkať pizzu ako na romantickej večery. Vieš ako ma ten pohľad bolel? Na neho sediaceho v kuchyni. Mám pocit, že som skoro potratila.“

„Ale si v poriadku?“

„Jasné, že som. Prečo mi to robíš? Prečo mi to dopekla robíš?!“ Sadla si na stoličku a pretrela si čelo.

„Dí, ja viem, že som spravila chybu, keď som ho pustila dnu, ale mala si pravdu. On je taký sexi, že sa mu proste nedá odolať. Ja nemôžem si pomôcť, keď ho vidím chytá má závrat a padám do kolien, vtedy ani neviem hovoriť. Snažila som sa ho vyhodiť, ale nedokázala som to, nemohla som to urobiť.“

„História sa opakuje. Ale pamätaj on nie je taký ako sa zdá. I keď som rada, že moje dieťa bude mať jeho gény.“

„Máš pravdu. Pamätáš ako sme súperili o toho chlapca? Keď si nato tak pomyslím, vidí sa mi ako chúďa a možno si to užíval."

„Určite si to užíval, veď kto by bol ľahostajný, keby sa okolo neho točili také dve pôvabné ženské."

„No, ty si pôvabná. A to tehotenstvo ti dodalo také čaro. Ale ja, Sodoma a Gomora. Pohľad na mňa by mohol zabíjať.“

„Prestaň, keď sa vyliečiš, niečo s tým urobíme. A potom si dáme poriadnu dámsku jazdu.“

„Júú, už sa teším!“ Začali sme hádkou plnou nenávisti a končili v obrovskom objatí plnom lásky. Ako správne kamarátky.

„Ja už pôjdem!“

„Zbohom, James, a už sa nevracaj!“ zakričali sme zborovo a vybuchli smiechom, z ktorého nám do očí prenikli slzy.

Rozprávač

Hope sa krčila v hrozných bolestiach na dne hrobu.

„Prečo práve ona?“ Honilo sa jej hlavou. Strašne potrebovala krv, ale nemohla sa dostať von. Zaskučala a schúlila sa ešte viac. Tak strašne ju bolelo celé telo. Možno umiera, ale môže upír umrieť? Už jej ani denný spánok nepomáha, vlastne má pocit, že ani cez deň nemôže spať. Akoby bola v mrákotách. Už tú bolesť nemohla zniesť. Ruky stlačila do pästí a z očí jej začali pomaličky kvapkať krvavé slzy. Mohla by opäť skúsiť nadvihnúť veko, možno by sa jej to už podarilo.

Pomaly zdvihla roztrasené ruky a zaprela sa. Ešte kúsok, ešte viac sily. Zatla zuby a potlačila viac. Veko sa pohlo. Od radosti chcela vykríknuť, ale zmenilo sa to v kašeľ. Usmiala sa a pomaličky sa prešmykla von. Vydýchla si, keď zistila, že sa nachádza v úplnej tme a nie na slnečnom svetle. Postavila sa na nohy a obzrela si hrob rodičov. Chcela zistiť, čo jej znemožnilo ísť na lov. Nevidela nič, ale potom si všimla pár malých uschnutých kvietkov spadnutých vedľa náhrobku. Zavrčala a skočila po kvety. Boli to malinké divé ruže. Ovoňala ich a potiahla do seba zvyšok vône, toho kto ich sem položil. Zákerne sa usmiala a nakrčila nos. V lese sa páslo pár kusov vysokej zvere.

„Na začiatok to postačí,“ prebehla jej mysľou myšlienka. Rozbehla sa a preskočila plot, ktorý bol okolo cintorína.  Išlo jej to ľavou - zadnou i keď už týždeň nemala krv. Cítila ako sa jej vystrčili očné zuby. Prikrčila sa za kríkom a vdýchla omamnú vôňu. Jeden jeleň krvácal. Oblizla si pery a zamerala sa na toho najstatnejšieho. Netrpezlivo sa zamrvila a zahľadela sa do jeho pulzujúcej tepny na krku. Vtrhla na nich z kríkov a keď sa rozutekali, zasmiala sa. Myslia si, že utečú pred najrýchlejším predátorom na svete? Vyliezla na strom a skákala za nimi po hustých jedliach a smrekoch. Páčilo sa jej to, takto ešte v živote nelovila. Skočila zo stromov dole a pristála na jeleňovi, ktorého si vyhliadla. Slastne sa mu zahryzla do krku a potiahla krv do seba. V ústach jej vybuchli chute. Nebolo to ako piť ľudskú krv, ale postačilo to. Cítila všetku tú trávu, ktorú pojedol. Krv bola jemne nasladlá ako cukríky, ktoré kedysi jedávala zo svojou dcérou. Vtedy sa jej vybavil jej obraz a rýchlo dopila jeleňa. Už tak dlho ju nevidela, tak dlho jej nedala pocítiť, že ju niekto sleduje. Odskočila od mŕtvoly a zastala na mieste. Nič také úžasné nevidela. Stála na čistinke a pod ňou sa rozprestieralo celé mesto. Akoby jej patrilo. Oči sa jej zaleskli a rozbehla sa smerom, ktorým sa pozerala. Určite sa nájde nejaký nezodpovedný človek, ktorý zabudol nato, že v noci je nebezpečné vychádzať von.

3. kapitola - Zhrnutie - 5. kapitola 1. časť

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 4. kapitola: