OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 2. kapitola

07.02.2011 (15:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1051×

2. kapitola - Stvora Diabla

Chrbtom ruky som si pretrela tvár a tak zakryla stopy po slzách. Chudák John, ako sa asi mohol cítiť pri strate svojej jedinej lásky. Srdce sa mu muselo rozpadnúť na milión kúskov, takých maličkých, že by ich nikto nezlepil dokopy. Zavrela som knihu a hodila ju na sedačku pred seba.

Prečo v každej knihe, ktorú si vyberiem, niekto musí umrieť? Bleskovo som vstala a prešla cez záves k pokladni. Predo mnou stála mladá žena s mahagónovo hnedými vlasmi a s jemným medovým melírom. So skleným pohľadom sa dívala rovno pred seba. Dúhovky mala tmavohnedé, kde tu pretkané zlatými žilkami. Odrazu zdvihla pohľad a zadívala sa mi rovno do očí. Mala som pocit akoby sa mi dívala rovno do duše, a tak som zamrkala. Zoširoka som sa usmiala a jemne si odkašľala, nechcem predsa vyvolať zlý dojem hneď pri prvej vete.

„Čo si želáte?“ spýtala som sa zdvorilo a v tom si všimla, že sa mi neprerušene dívala na ústa. Potom zdvihla ruky a znakovou rečou mi niečo naznačila. Nechápavo som sa na ňu pozrela a pokrútila hlavou.

„Nerozumiem vám.“ Opäť sa mi snažila niečo naznačiť. Ach, prečo som sa nenaučila znakovú reč? Mala som predsa príležitosť a odmietla som ju, teraz by sa mi dokonale hodila. Nakoniec to však vzdala a snažila sa prehovoriť.

„Som Jenna,“ prehovorila chrčiacim hlasom. „Ty, musíš odísť... nebezpečenstvo... za priateľa.“ Polovicu vety som jej nerozumela, a tak som len nadvihla plecami. Trpko zavrela oči, a potom ukázala pantomímou pero. Že ma to skôr nenapadlo! Trepla som si po hlave a vytiahla papier s ceruzkou.

Chvíľu sa po obchode vinul len zvuk pištiacej ceruzky. Potom žena preložila papier a podala mi ho do rúk. Ceruzku položila vedľa pokladne a vyskočila z obchodu. Pokrútila som hlavou a rozvinula papier. Stálo tam:

Shine, musíš odísť, čoskoro príde nebezpečenstvo, zaskočí ťa, pretože bude prezlečené za priateľa. Nesmieš ostať v meste!

Slová sa mi vryli do hlavy. Odkiaľ mohla vedieť tá hluchá žena moje meno? Vtedy mi zrak padol na tabuľku pripnutú na mojej hrudi. Jednu záhadu by sme mali. Ale prečo mi napísala, že mi hrozí nebezpečenstvo? Zadívala som sa do výkladu a všimla si, že každý sa niekam náhli. Nezbadala  som si západ slnka? Vybehla som z obchodu a do tváre mi udrel silný vietor. Keby som sa nedržala dverí, asi by ma odfúklo, veď sa niet čomu čudovať, keď pomaly vážim ako pierko. Po ulici lietali rôzne igelitové vrecká, igelitové tašky a obaly z rôznych druhov jedál. Zamyslene som sa obzrela na západ a zistila, že cez tie ozrutné búrkové mraky asi sotva uvidím, ako vysoko je slnko. Zvraštila som tvár a obzrela sa, keď v tom mi na hlave pristálo vrecúško zo zemiakových lupienkov, a že bolo poriadne mastné. Znechutene som ho dala dolu a vbehla od obchodu. Z vešiaka stiahla kabát a schytila tašku. Zamkla som krám a behom prešla nakoniec ulice. Pri prechode som zastala a poobzerala sa, v tom sa spustil taký lejak, aký som ešte nezažila. V polke prechodu som bola už mokrá do nitky. Takto sa domov nedostanem. Poobzerala som sa a všimla si malý balkónik na protiľahlej ulici. Schovala som sa podeň a snažila sa prečkať dážď.

Po polhodine som bola vyzimená a mala som pocit, že o chvíľu dostanem horúčku. Vietor bol naozaj studený a kvapky veľké. Rozhodla som, že toto nemá cenu a rozbehla sa do obchodíka.

Rýchlo som odomkla, a keď som vtrhla dnu zamkla som za sebou. Stiahla som rolety na dverách a na výklade zatiahla záves. Vytrasená som sa presunula do vedľajšej izby, ale o moc teplejšie tam nebolo. Tak som zišla do pivnice a vytiahla z nej starý elektrický radiátor. Kým sa mi podarilo nájsť zástrčku, poriadne som nachladla a kýchala na každom kroku. Ľutovala som, že tu nie je žiadna kanvica alebo aspoň sporák, tak som sa len zabalila do diek, čo tu ležali a podľahla spánku.

Rozprávač

Už dávno sa zotmelo, pretože nad mestečkom sa zdržujú veľmi tmavé mraky. Ľudia sú ukrytí vo svojich príbytkoch až na jednu mladú ženu. Schúlená sa od horúčky triasla na sedačke v malom obchode uprostred mestečka. Vlasy mala nalepené na pote po celej tvári a krku. V rukách kŕčovite zvierala deku, ktorá sa z nej pomaly zošmykávala. Pery mala otvorené a šepkala stále dokola meno zo svojho sna.

Shine. Prebehlo jej meno v mysli inej ženy. Práve sa zobudila s denného spánku a zadívala sa na pavúka nad sebou. Rukami jemne posunula mramorový kameň na hrobe svojich rodičov. Cez malú škáru vyskočila von a poobzerala sa. Pochmúrne sa zadívala na vzdialenú bránu cintorína. Vzdychla a pomalým krokom sa vybrala na druhú stranu. Nezabudla sa vyhnúť krucifixu, ktorý sa mohutne výšil medzi hrobmi. Mokré lístie a blato sa jej lepilo na topánky, a tak jej sťažovalo chôdzu. Ladne preskočila plot a prezrela si úzku cestičku pomedzi les. Necítila nebezpečenstvo, skôr radosť, že čoskoro už bude Shine, jediná dcéra, iba jej. Vykročila sebavedome, pevným krokom. V mysli si predstavovala, ako konečne uvidí svoju dcéru. Ako pozrie do jej hnedých hlbokých očí, pohladí jej hebké tmavohnedé vlasy. Ako bude počuť jej mäkký hlas, ako ju bude počuť láskavo povedať: „Mami, chýbala si mi.“ Hope sa spokojne usmiala, ale v tom sa zarazila. Zastavila na mieste a prestrašene sa pozrela k nebu. Čo ak ju Shine nebude rada vidieť, čo ak ju bude nenávidieť?

„Bože, ale smiem sa modliť k Bohu? Ešte nikdy som to neskúšala v tejto novej podobe, ale ak áno, úpenlivo ťa prosím, vyslyš moju modlitbu. Potrebujem pomoc, ja chcem opäť vidieť svoju dcéru...“ zasekla sa, môže mu klamať? Môže Boha len tak oklamať? Bude to bez trestu? Ale môže to predsa skúsiť.

„Prosím, Bože, ja chcem len vidieť svoju dcéru, aspoň raz mi to umožni, nikdy som nechcela, aby to takto skončilo. Mali sme byť jedna veľká šťastná rodina. Prečo som s toho kostola vybehla? Mala som s nimi ostať, lenže moja túžba spoznať upírov bola väčšia, ale stala sa chyba, nemala som skončiť uväznená v tomto tele. Mala som sa vrátiť k rodine, a mali sme byť šťastní, navždy. Mala som Shine kúpiť jej vysneného psa a porodiť manželovi ešte jedno dieťa, chlapčeka, volal by sa Theodor. Mal by zlaté vlásky a modré oči, behal by po záhrade a rozdával úsmevy na každú stranu. Vieš, čo všetko som stratila? Ale ty... nikdy si mi ani len trochu nepomohol, nikdy si ma neposunul správnym smerom, vždy si nechal tie najťažšie voľby na mne. Ja som si myslela, že život nie je taký ťažký, teraz som ostala uväznená v tomto tele na večnosť! Samozrejme, ak ma niekto nezabije kolom alebo ak neskončím do slnka! Lenže mama ma učila bojovať, ona chcela, aby som bola silná a nikdy sa nevzdávala, prosím, ak sa mám vzdať, ak sa chceš zbaviť o jedného upíra viac, tak mi dovoľ poslednýkrát uvidieť dcéru, prosím.“ Malo by to fungovať, víťazne sa usmiala. Určite jej prednes bol hodný poľutovania. A tie vzlyky, och, sama seba pomaly rozplakala. A vtedy jej to došlo, upíri predsa nie sú stvorenia Boha, ale samotného Diabla. Striaslo ju, už nemala pochyby s tým, či jej boh pomôže, teraz jej to znelo prihlúplo. Nikto sa nikdy nesmie dozvedieť, že sa modlila k bohu. Posmešne sa sama sebe zasmiala. Ako mohla byť taká hlúpa? Mala by sa modliť ešte raz. Ale ako začať?

„Najdiabolskejší Satan, mám k tebe prosbu. Chcem dostať svoju dcéru, chcem, aby si mi pomohol sa k nej dostať. Musím ju vidieť, musím ju počuť, musím ju mať. Pomôž mi sa k nej dostať a ja sa ti odmením, napríklad jej krvou. Je najsladšia spomedzi dievčat v meste, je to totiž krv mladej panny.“ Lesom sa opäť ozval jej smiech, ale teraz neznel radostne. Bol to diabolský smiech, z ktorého sa chlpy stavali dupkom. Rozbehla sa dole do mesta, pred dvere malého domčeka, v ktorom už nesvietilo svetlo. Jemne zabúchala na dvere, ale nedúfala, že jej niekto otvorí. Už chcela odísť, ale za dverami sa ozvali zvuky. Žiarivo vycerila zuby na hlavu jej manžela.

„Hope? Si to ty?“ Mala pocit, že mu vylezú oči z jamiek.

„Samozrejme, že som to ja, ty hlupáčik. Môžem ísť dnu?“ Jej manžel si odpil poriadny glg vodky a zabuchol dvere. Určite to má z toho alkoholu. Mal by prestať. Tackavo sa vyšplhal po schodoch a hodil sa na posteľ. Akonáhle sa ozvalo jeho hlasné chrápanie, za oknom sa ozval zúfalý výkrik. Hope nešťastne vbehla do lesa.

„Ja sa vrátim, ale potom budeš ľutovať!“ Zúrivo skríkla k domu a zmizla v spleti hustých borovíc.

1. kapitola - Zhrnutie - 3. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 2. kapitola: