Krištáľové srdce - 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ahoj. Po dlhej dobe pokračovanie mojej poviedky. Oproti nej sa rozhostilo ticho a dievča pozrelo na hrozbu čo pred sebou uvidelo. Vedelo, že asi nemá šancu. Vedelo, že sa asi princ na bielom koni nedostaví. Poprosím aspoň päť komentárov, pretože inak nemá cenu pokračovať. Nesii.

28.03.2011 (17:00) • nesii • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 793×

Luke:

„Máme problém. Lilien ušla," šepol som a Kathia sklamane vyvalila oči.

„Ako to, že ušla? Čo sa jej stalo?“ Jej hlas bol dosť sklamaný a miestami nahnevaný. Sklonil som hlavu. Nerád spomínam na naše posledné chvíle. Ako sa ma pokúsila zabiť, a keď som sa prebral, nikde som ju nezazrel. Neviem ako dlho vydržím bez jej vône, pôvabu či jej úsmevu.

„Skoro ma zabila. Keď som sa prebral, nikde nebola... ja.“ Zdvihol som hlavu a moje uslzené oči sa pozreli do jej.

„Milujem Lilien a neviem ako vydržím bez nej,“ šepol som. Moje nohy mi zlyhali a ja som sa zrútil na zem. Nejako som precitlivený. Možno mi dala z jej krvi. Vysvetlila mi, že keď človek ochutná upíriu krv, prebieha zmena. Nijaká zvláštna vec iba troška väčšia sila. Nazýva ju:

„Druhá puberta“ či „Som v tom“ Vždy som sa na tom smial. Aj keď to nebolo smiešne, vždy ma vedela rozosmiať, jej tvár ma vždy ohromila. Kathia ma objala a jej hlavu položila na moje plecia.

„Musím sa prezliecť, sme predsa v dvadsiatom storočí,“

Snažila sa túto situáciu upokojiť. Jednoducho sa s tým musím vyrovnať. Možno niekedy ju znova zazriem. Možno.

Kathia:

Malá útecha je, že Lilien žije. Možno sa nám podarí, teda s Lukom nájsť Lilien. Podľa maminých denníkoch považovala sestru za vznešenú a tvrdohlavú bytosť, ale za to milujúcu. Hádam ma neodmietne. Potrebujem oporu.

Lukovi som chytila tašky a pomohla mu postaviť sa. Vidieť, že ju miluje a že si s ňou toho veľa vytrpel. Luke išiel za mnou so sklonenou hlavou.

O také dve hodiny sme podľa Lukových slov stáli pred Liliným domom. Bol krásny.

Obaja sme vstúpili dnu a ja som zacítila krv. Och, tu muselo byť riadne rodeo. Aspoň tu cítiť aj Lilin pach a keď ju stretnem, budem aspoň vedieť, že je to ona. Upíri majú skvelú pamäť.

„Mal by som ísť. Mama sa určite o mňa bojí. Keby niečo, bývam oproti strednej škole,“ šepol. Zobral si tašky a odišiel. Nechal ma samú, som mu za to vďačná. Aspoň si svoje pomotané myšlienky pekne zatriedim.

Pohľad nikoho

Zafúkal mrazivý vietor a rozfúkal dievčine vlasy. Striaslo ju. Nie od zimy, ale od strachu či smútku. Jej smutné oči sklonila k zemi a vzdychla.

Možno by sa mala vrátiť, ale jej hrdosť a strach, že mu znova ublíži jej to nedovolalo. Tak sa sebe samej hnusila, že to už jednoducho nevládala zvládať. Potrebuje rozhrešenie. Odpustenie od neho. Od jej lásky, ktorú ovládli pudy predátora a ublížili mu.

Jedna myšlienka v hlave jej vravela, nech sa vráti a tá druha.... jej nevravela nič. Vôbec nič. Iba prázdny priestor, ktorý nevedela rozlúštiť čo znamená.

Postavila a jej oči znova nabrali mrazivo nebezpečný nádych. Nerozhodla sa pre ani jednu variantu. Rozhodla sa znova stáť neprístupnou, pretože už dva krát na svoju tvrdohlavosť doplatila.

Pevne stisla v ruke modrý krištáľ, ktorý jej v rukách zablyšťal a dievča sa rozbehlo.

Keď poď ňou ležal len popol upíra, jej úsmev pokryl tvár. Pre toto bola stvorená. Pre zabíjanie. Pre všetko čo by nikdy nespravila pred tým ako sa stala temným tvorom.

Ľutovala, že vyšla z pivnice a, že vôbec stretla niekoho, koho milovala.

Oproti nej sa rozhostilo ticho a dievča pozrelo na hrozbu, čo pred sebou uvidelo. Vedelo, že asi nemá šancu. Vedelo, že sa asi princ na bielom koni nedostaví.

Zhrnutie

Autor: nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování