OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Klamlivý svet - 2. kapitola

Dúfam, že si pripravená, prihovárala som sa k Taty časné ráno o tri dni neskôr, s hlavou zahrúženou do jej krku. Ja neviem, či som, priznala som sa. Ale dnes je náš veľký deň, čakali sme na neho roky. Neskutočne sa teším a zároveň... Páni, také zmiešané pocity som v sebe ešte nemala.

Pritúlila som sa tesnejšie k jej boku. Taty natiahla dlhočizný chvost a chlácholivo ho okolo mňa ovinula, dávala si až dojemne obrovský pozor, aby ku mne nepriblížila jeho tŕň na konci.

Čerstvá slama v depe vábne a sladkasto rozvoniavala, ale bolo vidieť, že Taty sa jej ani nedotkla. Predpokladala som to. Veď už ju nejaký ten piatok poznám. Preto som jej sem prepašovala kus hovädzieho mäsa ako malé povzbudenie.

Skolila ho na jeden hlt.

Tie dva dni ubehli rýchlo ako voda, povzdychla som si a ďalej Taty láskala na čele. Dnes sa zúčastníme Veľkých závodov a ja chytám trému. Všetci tí ľudia...

Z domu som počula hluk a prvé hysterické výkriky mojej mamy. Buchot, treskot. Ocka ako mamku utešuje. Och! Budem preč celý týždeň, v krajinách, ktoré som doteraz nikdy nenavštívila, ale ja sa bojím, že na začiatočnom ceremoniáli bude veľa ľudí! Asi začínam panikáriť i ja. Pretože síce budeme v tíme za náš okruh až piati, len čo prekročíme hranice, ide každý sám za seba.

Tomu sa tu hovorí tímová súdržnosť. Každý chce vyhrať cenu pre seba. Po hranice si ešte všetci pomáhame, kvôli kamerám, ale potom... zo spojencov sa stávajú nepriatelia a keď je ich dvadsaťdeväť, už to nie je také jednoduché, ako to v televízory vyzerá. Každý sám za seba. To mi vravel ocko.

„Raiana! Poď mi pomôcť!“ ozvala sa z domu mamka. Zastenala som. Ešte posledný raz som Taty pohladila a potom som jemne odsunula jej chvost, aby som sa mohla postaviť.

Drž sa, dievča!, povzbudila som ju. Nateraz som sa s ňou rozlúčila, zavrela dvere Tatyinho depa a namierila smer chaos a hystéria, to jest: do nášho domu.

Každý sám za seba, znelo mi v hlave celú cestu.

Sedela som na zadnom sedadle nášho auta a vykúkala z otvoreného okna. Za autom sa vliekol veľký príves spolu s Taty vnútri a predo mnou mamka hysterčila, či som doma nič nezabudla. Keď som jej už piaty krát povedala: nie, nezabudla, schytila som iPod, strčila si slúchadlá do uší a nečakala, kým sa ma to opýta šiesty krát. Za melódie mojej obľúbenej hudby a výhľade na mesto som sa upokojila, až ma prekvapilo, aká som bola napätá a plná očakávania. Z okna som sledovala obyčajných ľudí, smerujúcich do práce, z práce, za rodinou. Z budovy do budovy sa hrnuli šialené zástupy, ulice boli preplnené a plné života. Všade samé reklamy, billboardy, televízory, ktoré oznamovali zlacnené piatkové menu v McDonalde. Obrovské sídla, činžiaky, mrakodrapy... výškové budovy boli proste všade. Toto bol môj domov. Nevedela som si predstaviť, že by som bývala inde, nevedela som si vlastne predstaviť nič iné, okrem panelákov a asfaltu. Nič iné som nikdy nevidela.

Taký bol proste celý náš okruh. Jedno veľké mesto.

Lenže od dneška sa nebudem trápiť, ako to vyzerá za plotom.

Dnes to totiž uvidím...

Keď sme po hodine cesty a maminho nariekania konečne dorazili, ostala som v úžase zízať okolo. Depo kam nás nasmerovali bolo gigantické. Nie ako Tatyine depo doma - to bolo veľké.

Toto bolo gigantické.

A keď si predstavím, že takých dep je tu šesť - každé pre jeden tím. Neskutočné.

Na jednej strane stáli vaky, ktoré si na závody zoberieme so sebou, ale úprimne, nemyslím, že zaberajú toľko priestoru, koľko by mohli. Upozorňovali ma dopredu, že zásoby budú skromné.

Ale okrem toho... vaky boli asi jediné, čo stálo na mieste. Celé depo sa hemžilo ľuďmi – jazdcami, ktorí sa lúčili so svojimi rodinami. Objímali sa, i plakali, dávali si zbohom na nasledujúci týždeň. A lúčili sa i s teryxmi. Z davu vytŕčalo obrovskú hlavu celkom päť teryxov, ak som počítala i moju Taty. To znamenalo, že všetci jazdci i teryxovia z tímu tu už boli.

„Máš všetko? Určite máš všetko? Pretože mne sa zdá, že sme na niečo zabudli,“ mrmlala mamka a pobehovala okolo depa ako nadopovaná kofeínom. Vlastne, možno aj bola. Ktovie, či si z toho z toho stresu ráno vôbec uvedomovala, koľko káv vlastne vypila?

„Truthe, toto opakuješ celú cestu na štadión. A vak si skontrolovala niekoľkokrát. Aj ja. Všetko čo potrebuje tam má. Je to predpísané, viac tam toho mať nemôže. Takže sa pokús trochu upokojiť,“ snažil sa jej dohovoriť ocko, ale na mamku by momentálne nezabrala ani uspávacia šípka pre slona. Pochybujem, že by zabral ockov pokojný hlas. Zamračila som sa. Ocov hlas znel pokojne až priveľmi. Mohla som z toho súdiť, že je vystrašený asi tak veľmi ako mamka. Ak nie aj viac.

I Taty so sebou metala a ošívala sa. Metala chvostom sem a tam. Najradšej by som ju zobrala na čerstvý vzduch, ale teraz sme už nemohli vychádzať, lebo každú chvíľu začne ceremoniál, kde sa predstavia jazdci a spolu s teryxami a už rovno začne i závod. Pozrela som na svoje náramkové hodinky.

Digitálne číslice mi napovedali, že to začne presne za dvadsaťtri minút.

O môj bože!

Prisunula som sa s Taty trochu viac do kúta ozrutného depa, pretože som nervózne trojmetrové stvorenie považovala za mierne nebezpečného pre ľudí v jeho blízkosti. A mohlo byť akokoľvek vycvičené, stačí malé nedopatrenie a Taty nejakého chudáka pripučí o zem, až z neho ostane malá, krpatá palacinka.

Stres s vami dokáže rôzne veci...

„Raia? Ako ti je?“ počula som za sebou známy hlas.

„Akoby mi bolo? Za chvíľu idem do – ja-neviem-kde-neznámej-tramtárie na celých sedem dní a ty sa ma pýtaš, ako mi je?!“ odvrkla som. Predo mnou sa zjavila Thayova tvár a až keď som si všimla jeho širokého úsmevu, uvedomila som si, ako som zareagovala.

„Prepáč, Thay. Nejako mi to dnes v hlave netankuje. Nemala som na teba kričať,“ ospravedlňovala som sa, i keď ešte nie tak úplne kajúcnym hlasom. Usmial sa ešte viac.

„Dnes to netankuje, veľa ľuďom. Tvoja mama patrí medzi ukážkové prípady.“ Kývol rukou smerom ku skladisku, kde boli nakopené vaky, ktoré si so sebou zoberieme na cestu. Mamka bezmocne rozhadzovala rukami a ocko, ktorý toho mal už očividne plné zuby jej proste prekryl ústa rukou a pritisol si ju k sebe. Mamka sa mu doslova zrútila do objatia.

„Bože, čo som to spravila za bodrel. Ak i vonku prehlásia, že som jedna z najmladších účastníkov Veľkých závodov, šľahne to so mnou o zem, nielen s ňou.“ Thay sa zachechtal a ja som mu to trochu začínala závidieť. On sa na to všetko bude pozerať v televízory z tepla obývačky, najlepšie s popcornom v ruke. Ale veď o tomto som celý život snila, nie? Tak sa spamätaj!, nakričala som na seba v duchu. Trochu to pomohlo.

„Chcel som ti zaželať veľa šťastia a povedať ti, že ťa v Poslednom okruhu počkám s koláčmi v ruke. A že niečo chutné donesiem i Taty. Páni, neviem sa dočkať, že sa konečne dostanem za hranice. I keď len k susedom z druhej strany - do Posledného okruhu - tvoje víťazstvo si nenechám za nič na svete ujsť. Mimochodom, počul som, že v piatom okruhu ti dajú ledva vodu. A prídeš celkom vyhladovaná. Košíčky ti budú isto chýbať,“ uškrnul sa. Ten teda tiež vie ako človeka utešiť... I tak som k nemu pristúpila a pevne ho objala.

„Ďakujem, Thay. Drž mi palce. Budem to potrebovať.“ Zaborila som mu hlavu do krku a on ma stisol v páse.

„Nepotrebuješ to. Si skvelá jazdkyňa, zvládneš to.“ V jeho hlase bolo cítiť železnú istotu a i pýchu. To som teraz potrebovala. Vieru, že to zvládnem. Nerobil mi dobre mamin cirkus. Thay to vedel a vedel ako na mňa. Za to som mu bola nesmierne vďačná.

Naše dlhé objatie prerušil až oco, ktorý s mamkou v ruke podišiel k nám.

„Za desať minút to začne. Thayre nechaj ma rozlúčiť sa s dcérou.“ Thay, trochu červený z rozpakov, ma pustil a ja som padla do objatia mamky i ocka súčasne. Mama ešte poťahovala nosom, ale zdalo sa, že ju oco trochu predsa len upokojil, lebo už nebola taká hysterická.

„Budeš mi chýbať,“ šepkala. „Dávaj na seba obrovský pozor. Budeme na teba čakať v Poslednom okruhu. Ľúbim ťa.“ Stisla ma tuhšie, až som mala problém ďalej nasávať vzduch. Už som jej chcela povedať, že musím i dýchať, ale ocko si toho všimol a odsunul ju kúsok stranou, aby ma mohol objať on. Keď sa mi obnovil prívod kyslíka, tichšie som mu do košele poďakovala.

„Nemáš zač. Tvoja matka má pevný stisk. Ale... čo som to chcel... ách, samozrejme! Menšie rady. Buď opatrná - to predovšetkým. Dávaj si pozor na súperov, ale i na jazdcov z tvojho tímu. Nezabúdaj, že všetci chcú vyhrať. Šetri si zásoby. Vo Štvrtom a Šiestom okruhu nie sú k tým z Prvého veľmi priateľský, takže z tadiaľ nerátaj s veľkými zásobami. A ešte niečo som chcel spomenúť... Čo to len bolo? Oh, v lese si dávaj pozor na medveďov a vlkov. Vo tvrtom okruhu sú ich celé mraky.“

Pohladil ma po vlasoch a vážnym hlasom pokračoval ďalej. Pozorne som počúvala, i keď som to už vlastne všetko vedela. „A Sairon, jeden jazdec z tvojho tímu, mi dĺži láskavosť.“ Prekvapene som k nemu zdvihla hlavu. „Teraz som si ju vybral a on mi sľúbil, že ak bude nablízku a ak bude môcť, keď budeš v problémoch, pomôže ti.“ Trochu sa odtiahol a chvíľu pátral pohľadom po priestoroch depa. Vymotal si z objatia ruku a ukázal na vysokého, ale kostnatého muža, asi vo veku tridsiatich rokov, ktorý sa tiež lúčil s rodinou. Predpokladala som, že žena, ktorú drží v náručí, je jeho manželka. A okolo poskakovali dvaja asi päťročný chlapci. Keď muž, Sairon, zachytil ockov pohľad a potom pozrel na mňa, prikývol k dohode, ktorú s ocom uzavreli. „Až budeš niečo potrebovať, choď za ním. Ale okrem neho never nikomu. Vlastne ani Saironovi by som príliš neveril, no budem musieť spoliehať na jeho slovo.“ Prikývla som ockovi do košele. Bola mu vďačná, i keď aj trošku urazená, ale mala som rozum, takže som bola hlavné vďačná.

Bojovala so slzami, keď sa z reproduktoru ozvalo najprv nepríjemné šušťanie a potom ženský hlas oznámil, že jazdci by sa mali pripraviť, pretože za chvíľu pôjdeme na javisko. Odtrhla som sa od ocka, i jeho bielej košeli, na ktorej teraz jasne svietili dva mokré fliačiky od sĺz. Thay mi podal Tatynu oťaž do rúk.

Bojím sa, priznala som sa jej. Taty chápajúc zakňučala a obtrela sa zobákom ocovi o rameno. Ten ju pohladil po čele až k zobáku, presne ako som ju zvykla hladkať ja a poprial aj jej veľa šťastia.

„Dávaj na ňu pozor. A drž ju pevne,“ upozorňoval ju a potom ju pustil. Vedľa neho sa zrazu zjavila nejaká žena.

„Vy ste Raiana?“ spýtala sa ma. Prikývla som.

„Poďte so mnou, odprevadím vás k vchodu na javisko.“ Pozrela som na mamku, ocka a Thaya. Najbližšie ich uvidím o týždeň. Po Veľkých závodoch.

„Ľúbim ťa,“ povedal mi ocko ešte.

„Aj ja vás!“ zakričala som im a i s Taty sme nasledovali ženu, ktorá si bez problémov predierala cestu pomedzi ustarostené rodiny.

Dostali sme sa ku obrovským dverám. Od tých vchodových boli menšie, ale i tak dosť veľké, aby cez ne bez problémov prebehla i Taty. Za dverami v tmavej, zle osvetlenej chodbe, už do radu stáli štyria jazdci z môjho týmu, i so svojimi teryxmi po ľavom boku. Prvý v rade bol Sairon spolu so statným, červeným teryxom.

Vraj mi má pomôcť v núdzi. Uvidíme.

Len, čo žena zmizla vo dverách, cez ktoré sme teraz prešli, otvorili sa tie väčšie pred Saironom.

Spolu s oslepujúcim svetlom sa do chodby doniesol i obrovský ruch z vonka.

„Predstavujem vám prvého reprezentanta za Prvý okruh: Jazdec Edemik Sairon, s jeho verným teryxom May!“ ozvalo sa ohlušujúco a Sairon vykročil z chodby. Cez troch ďalších jazdcov a biele svetlo som zozadu absolútne nič nevidela. Tŕpla som a ledva dýchala. Po chvíli sa ozvalo znovu:

„Ako druhý za Prvý okruh bojuje jazdec Jaliash Renson s teryxom Reom!“ Okolo dvadsaťpäť ročný, celkom pekný chalan nadšene vyšiel von...

Po chvíľke som v chodbe ostala stáť len ja, kým vonku predstavovali predposledného jazdca za Prvý kraj. Taty vedľa mňa vyzerala nervózne, žmúrila trochu vystrašene do svetla, cez ktoré som ešte stále nič nevidela a vedela som, že jej naľakaný výraz odráža ten môj.

Zvládneme to, sme skvelá dvojka, opakovala som Taty ešte Thayove slová, než som začula nízky chrapľavý hlas znovu.

„A posledný zástupca Prvého okruhu vo Veľkých závodoch je len devätnásťročná jazdkyňa - Raiana Arandenová s teryxom Tatyanou!“ Bola som na rade. Zhlboka som sa nadýchla a vošla do oslepujúcich lúčov slnka, netušiac, čo na mňa čaká.