OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Klamlivý svet - 1. kapitola

22.10.2013 (20:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 680×

Sú ľudia, ktorým stačí ku šťastiu len málo: manžel/manželka, jedna dcéra alebo syn a stála práca - tak si vystačia na celý život. Majú radi všetko nemenné, spoľahlivé, bezpečné. A skromnosť majú až za ušami. Perfektný príklad je moja mamka. S mojím ocom, mnou a prácou na úrade, je so svojím životom vcelku spokojná.

Lenže ja nie som po mame.

Ja a oco patríme medzi tých ľudí, ktorým to málo nestačí. Ktorý nevedia pochopiť taký štýl života. Proste nechápeme, ako niektorý ľudia – mamka - môžu celý deň sedieť na jednom mieste a preberať sa v papieroch.

My s ocom patríme medzi ľudí, ktorí veria na osud, ktorí veria v predurčenie a veria, že v živote raz dokážu veľké veci. Môj ocko chcel byť jazdcom. A aj sa ním, vďaka tejto viere, stal.

Ešteže som po ocovi.

(Pred desiatimi rokmi)

„Ako sa ich môžete báť?“ šepkala som neveriacky a pomaly sa približovala k tomu najkrajšiemu stvoreniu na svete. Mláďatko, skrčené vo veľkom hniezdočku, sa pri zvuku môjho hlasu trochu naľakalo a ešte viac schúlilo ku kraju. Podišla som bližšie k hniezdu, opatrne vztiahla ruku a pohladila ho, prstom som prechádzala po podlhovastej hlávke až ku prehnutému zobáčiku, ktorému stále chýbali niektoré zúbky. Pousmiala som sa, keď malý teryx spokojne zapriadol a málinko vystrčil hlávku, ústrety mojim prstom. Nadšene som otočila hlavou za seba a pozrela k spolužiakom postavených v pravidelnom polkruhu okolo hniezda vo vzdialenosti i desať metrov.

„Nič to nie je!“ hovorila som im. „Veď je zlatý,“ rozplývala som sa nad tvorom pred sebou. Vrtel hlavou hore a dole, brnkol mi zobáčikom do prsta, prosil o ďalšie pohladenie. Pozrela som na počítačovú tabuľku pred hniezdom a síce s menšími ťažkosťami, ale čítala som:

TERIX: Tatyana,

Vek: 3 mesiace,

Matka: Serranaia,

Otec: neznámy.

Nedotýkať ani nekŕmiť, z dôvodu bezpečnosti!

„Och, ty si dievča!“ Zahľadela som sa na mláďatko. „A chudinka nemáš otecka,“ smútila som. Otočila som sa zase ku spolužiakom. Ani jeden nevyzeral, že by sa chcel k vtáčikovi, čo i len priblížiť, s nedôverou pozerali na zahnutý zobák a tŕň na konci chvostíka.

„Počula som, že dospelý teryx – ten závodný, raz človeku roztrhal hrdlo tak, že bol na mieste mŕtvy a krv striekala všade okolo,“ ozvala sa šeptom jedna.

„Fúj! Si nechutná!“

„Tak o tom som nepočula, ale môj oco vraví, že raz videl naživo teryxa, ktorému nestrihali pazúry a mal ich veľké asi tridsať centimetrov! S tým by skôr zabil ako zobákom,“ namietala ďalšia.

„Táto exkurzia je nanič,“ začal, jeden chlapec a zhnusene si odfrkol. „Načo sa chodím pozerať na tvory, ktoré dokážu také veci? Stačí, že sú furt v telke. I s tými bláznami , ktorí na tých zvieratách lietajú.“ A zrazu akoby sa pretrhlo vrece s príbehmi, aké sú teryxi nebezpečné a koľko ľudí pozabíjali. A, samozrejme, prišla reč i na Veľké závody.

Otočila som sa ku... Tatyane, ktorá sa v panike z hluku prikrčila a tenučkými kožovitými krídlami si prikryla hlávku. Ľútostivo som sa na ňu pozerala, urputne odmietala počúvať nezmyselné príbehy za mnou. Až tak som sa zabrala do vlastných myšlienok, že som nezbadala, kto sa ku mne medzitým potichu prikradol. Zľakla som sa Thayra , ktorý stál z ničoho nič vedľa mňa a ostýchavo sa na mňa usmieval.

„Samé vymysli.“ Zakrútil hlavou. „Nepočúvaj to, Raia. Viem, ako máš tie potvorky rada. Ich si vôbec nevšímaj.“ Vďačne som sa na neho usmiala, i keď to už som zase zízala na malú Tatyanu, ako i cez ten hluk pomaly zaspávala.

„Raz na nich budem jazdiť, Thay,“ sľubovala som, tak ako predtým už miliónkrát. „Raz na nej budem jazdiť. Prisahám!“

Musela som prejsť tvrdou cestou, aby som sa dostala tam, kam som sa dostala. Ale dokázala som to. Lenže to najťažšie ma ešte len čakalo. Všetko dôležité bolo predo mnou. Dobrodružstvo, trochu nebezpečia a, áno, i lásky.

Ja vám teraz porozprávam príbeh, ako sa môj celkom ambiciózny, ale na prvý pohľad vlastne úplne neškodný sen, stal skutočnosťou. A ešte niečo viac. Ako sa z dobrých myšlienok, stávali zlé rozhodnutia, ako mi zlé rozhodnutia prevrátili život naruby a ako sa všetko ostatné nenávratne, úplne a natrvalo zmenilo... a to v priebehu úbohých siedmych dní.

(Súčasnosť)

„Rýchlejšie, Taty! Rýchlejšie!“ Prebrala som sa zo spomienok na detstvo a poháňala ju dopredu. Vedľa mňa so sústredeným výrazom leteli Thay s Jerrenom a snažili sa ma predbehnúť.

„No tak! Predsa nechceš, aby vyhrali oni!“ kričala som do vetra ďalej. Až ma myklo ako mohutne zabrala krídlami.

Vedela som, že som brnkla na správnu strunu, pretože Taty pridala na rýchlosti a prestala sa s nimi hrať. Keď som zbadala ako Thay mizne v diaľke za nami, mala som chuť sa rozosmiať na celé okolie. Mohla som si len domyslieť jeho nakvasený pohľad na Tatyanin zadok.

Užívala som si svoju – našu ďalšiu výhru plnými dúškami a keď som pod rukami na jej hrdle cítila to známe trasľavé mrnčanie, vedela som, že Taty sa z víťazstva teší tiež. Naša výhra bola istá, i keď sme ešte museli prejsť poslednou obručou.

Taty pristála na obrovskej ploche za víťaznou obručou a poslušne stiahla krídla ku sebe, aby som jej mohla zoskočiť z chrbta. Obišla som ju zozadu, celú som ju skontrolovala, či nie je zranená, alebo podobne, až som nakoniec zastala pri hlave. V očakávaní ju zohla na úroveň mojich očí a ja som jej pochvalne prešla dlaňou po mieste medzi inteligentnými tmavými očami až ku zahnutému zobáku a naspäť. Zase. A znovu.

Spokojne priadla, kým ku mne konečne podišiel Thayre aj so svojím Jerrenom. Ktorý tiež stiahol mohutné krídla na chrbát, zohol obrí krk, brnkol zobákom do Thayreovej dlane a chcel utŕžiť takej pochvaly, ako sa dostalo Taty. A nakoniec sa jej dočkal.

Ja som však ako vždy mala oči len pre Taty. Samičky teryxov spravidla zvykli byť farebne iné ako samčeky. Na rozdiel od Thayreovho celkom všedného červenkastého Jerrena, bol môj teryx nádherne originálny. Pre mňa neexistoval žiaden iný. Na čele, kde sa šupiny postupne menili na srsť mala Taty malé červené tŕne, na prvý pohľad na nerozoznanie od ostatných, ale na slnku sa leskli zelenkavou žiarou. Srsť mala nezvykle hebkú, mäkučkú, ebenovočiernu i na ohromne dlhých krídlach.

Pazúry, ktoré zakončovali krídla boli rovnako sfarbené ako tŕne na čele, či ten obrovský tŕň na konci chvosta, ironicky prezývaný obranný. A smaragdové oči, ktorými na mňa hľadela, až svietili.

Takže môžete hádať, prečo je moja obľúbená farba práve zelená. I sedlo sme do tej farby zladili. Ocko mi ho kúpil ku sedemnástim narodeninám. Najlepší darček na svete. Teda okrem samotnej Tatyi.

Neboj sa, samozrejme, nezabúdam na teba, prihovorila som sa v duchu k Taty. Vedela som, že ma počúva, upierala na mňa totiž tie svoje vševediace okále. Ty si to najlepšie, čo ma kedy stretlo, ubezpečovala som ju.

Áno, teryxi vedeli počúvať príkazy, i keď ich jazdec nepovedal nahlas. Ale mali by počúvať len príkazy. Tatyana samozrejme na nejaké nariadenia kašľala, že? Počúvala všetko, čo chcela, i čo nemala a čo sa jej nepáčilo, za to sa durdila. Ale hlavne počúvala mňa.

I keď len potiaľ, pokiaľ jej to vyhovovalo a pokiaľ jej to jej pýcha dovolila. Nedaj bože, aby som ju nejako urazila.

No doteraz sme sa vždy nejako dohodli.

„Hej, vnímaš ma? Svet volá Raianu!“ zaregistrovala som hlas smejúceho sa Thaya a potom i jeho ruku, ktorou mi kýval tesne pred očami, aby upútal, moju pri Taty ľahko miznúcu, pozornosť.

„Áno, áno, už som tu,“ zamumlala som a ohnala sa po jeho ruke. Otočila som sa k nemu a sledovala jeho stále rozširujúci sa úsmev. Usmieval sa takmer stále, čoho dôkazom boli drobulinké vrásky okolo orieškových očí, ktoré mu napoly zakrývali dlhšie svetlé, večne odstávajúce vlasy.

„Tak to som rád. Chcel som ti ako správny džentlmen pogratulovať k výhre – už zase. Nie že by mi to prekážalo,“ ohradil sa. „Je mi cťou prehrávať po vašom boku, slečna.“ Urečnený ako vždy.

„Taktiež je mi cťou neustále vyhrávať,“ odvetila som galantne, pristupujúc na jeho hru.

Tú namyslenosť som pobrala od teba!, posťažovala som sa v myšlienkach Tatyane. Tá ma za to štuchla zobákom do ramena.

V diaľke som počula kroky a keď som sa obzrela, videla som ako si k nám kráča môj ocko. Mimochodom, ten sebaistý krok mám zase po ňom.

Môj otec bol muž, ktorý mal síce už i tie stredné roky za sebou, ale rozhodne na to nevyzeral. Roky strávené ako krotiteľ teryxov na ňom boli vidno. Vyšportovaná postava, rázny krok a autoritatívna aura, ktorá okolo neho žiarila, znamenala, že i tie najbláznivejšie teryxi sa jeho príkazom podrobili. Ale zároveň to bol dobrý človek, milujúci tieto zvieratá a svoju dcéru celým svojím srdcom.

„Výborný závod, Raiana. I ty, Thayre. Skvelé,“ chválil nás ocko, len čo ho bolo počuť. Ostala som zaskočene stáť a všimla som si, že aj Thay, ale netrvalo to dlho, lebo ocko pokračoval. „Jediné, čo ti vytknem Raina, je ten začiatok. Mohla si s Tatyanou hneď na začiatku vyletieť trochu vyššie, aby mala možnosť viac rozpäť krídla, pre nabranie potrebnej rýchlosti.“

S Thayom sme sa na seba uškrnuli. A už je to tu. Obaja sme vedeli, že ten štart bol perfektný, Thay ani nestihol zaregistrovať štartovací signál a už som bola nad ním a uháňala k prvej obruči. A podľa mňa to vedel i ocko.

„Neboj oci,“ chlácholila som ho, „dám si na to pozor.“ Prikývol, pristúpil ku mne a objal ma okolo ramien. Toto gesto robil veľmi často a ja som to mala rada. Kedysi som dokonale zapadala do ohybu jeho paže, možno ešte v čase, keď mi daroval Taty, alebo sedlo. Síce teraz, keď už som skoro vyššia ako on, to gesto asi vyzerá trošku divne, ale ani jednému, ani druhému to nevadí a to je podstatné.

Zahľadel sa na dráhu, kde nám dnes dovolili trénovať a naklonil sa k môjmu uchu.

„Nemôžem uveriť, že už za tri dni odtiaľto vyrážaš na Veľké závody. Ani si nevieš predstaviť ako som hrdý,“ zašepkal a priznám sa, mala som slzy na kraji. A keď mi ušla prvá slza, zahľadela som sa dráhu, aby to nezbadal.

Pred sebou som mala obrovský trávnatý priestor s celkovo pätnástimi obručami. Každá obruč v inej výške, ale dosť široká, aby bol schopný cez ňu preletieť teryx i spolu s jazdcom. I keď len jeden.

Ktovie prečo, spomenula som si na historku, ktorú mi ocko vravel, keď som tu v jedenástich rokoch stála prvý raz a chystala sa letieť prvý krát na Taty cez obruče.

(Pred ôsmimi rokmi)

„Páni, nevedela som, že to je také obrovské!“ Pleštila som oči na dráhu a i s Taty sme pozorne skúmali okolie. Tá bola minimálne rovnako užasnutá ako ja.

„V televízory to vyzerá inak, však?“ pýšil sa oco a položil ruku na moje ramená. Ja som len nemo prikývla a nespúšťala oči z dráhy. Okolo dráhy bola v kruhu obrovská tribúna s tisícimi zelenými sedadlami, z tej diaľky len malinkými bodkami. Pomaly mi začal vysvetľovať pravidlá.

„Pravidlá Veľkého závodu poznáš. Z televízora.“ Uškrnula som sa. Tak ako som teraz hľadela na ihrisko, tak som každý rok pozerala na televízor, vždy v priebehu Veľkých závodov. Tie dva týždne v obývačke som stanovala, nikto ma z tadiaľ v tom čase nevedel dostať čo i len do kuchyne na večeru. „Takže teraz ti vysvetlím pravidla tých obyčajných. Začínaš na štartovacej čiare,“ ukázal prstom na pravú stranu, „tam na kraji. Vidíš?“ Netrpezlivo som prikývla a čakala, kým bude pokračovať. Tatyinu uzdu som zvierala tak silno, až mi zbeleli prsty. „Vyletíš hore a budeš prelietavať obručami. Ak preletíš čisto – ak sa nedotkneš okraja, za každú obruč dostaneš dva body. Nesmieš sa jej dotknúť ani ty, ani Tatyana. Ak preletíš, ale dotkneš sa, máš len jeden bod. Spolu ich môžeš dostať tridsať. A body máš, samozrejme i za čas. Ale toto ťa zatiaľ nemusí trápiť, zlato.“ Stisol mi rameno a potom pristúpil ku Tatyi. „Základné pravidlá si teda pochopila?“ Vykukol na mňa spoza jej hlavy. Prikývla som. Bolo to jednoduché.

„Tak ťa ideme naučiť pretekať!“ Sklonil hlavu ku Taty a kontroloval sedlo.

„Oci?“ spýtala som sa nervózne.

„Áno, zlato?“ prívetivo sa na mňa usmial.

„Sú tie obruče dosť veľké, aby sme sa cez ne s Taty dostali?“ Pohladkala som Taty po širokom krídle. Tá sa otriasla nad mojimi úvahami. Ocko sa na mňa zazubil, znovu obišiel Taty a kvokol si predo mnou, aby som mu videla do očí.

„Neboj sa, zlatko. Sú dosť veľké, aby si sa cez ne v poriadku dostala.“ Keď som na neho ďalej nedôverčivo hľadela, dodal. „Nemáš sa čoho báť. Počul som, že raz sa cez jednu obruč dokonca dostali až dvaja jazdci.“ Vyvalila som na neho oči, neveriac svojim ušiam.

„Dvaja? I s teryxmi?“ uisťovala som sa.

„Uhm,“ pritakal, „stalo sa to na Veľkých závodoch, ale jeden z nich sa potom ošklivo zranil,“ prezradil mi ponuro.

Historka bola zaujímavá, ale na povzbudenie nebola najlepšia, pretože sa ma zmocnila panika, ešte väčšia ako predtým. Strach sa s túžbou jazdiť nedal zrovnať, ale vážne som sa začala báť. Lenže potom ma ocko chytil pevne za ramená a už vtedy zo mňa polovica obáv opadla.

„Neplaš sa. Boli to dva obrovské závodné teryxy. Čo sa s tvojou Taty nedá zrovnávať. To znamená, že nebudete mať najmenší problém. A keď jedného dňa bude tvoja Taty veľká, ako tie závodné teryxy, takéto kúsky stvárať nebudeš.“ Prikývla som, očami sme uzavreli nepísanú dohodu. „Ideš na to?“ Cítila som, ako sa mi nadšenie z prísľubu jazde na pravej dráhe, nie trávniku u nás doma, vrátilo.

„Pravdaže!“

(Súčasnosť)

„Samozrejme, i ja som na teba hrdý!“ ozval sa nám za chrbtom Thay a už ma zvieral za plecia z druhej strany. Jeho mäkká bunda pre mňa teraz bola ako dar z nebies. Položila som si hlavu na jeho rameno a nenápadne si oň utrela slzy, ktoré si nedali povedať a neprestajne tiekli. „Ja viem, čo robíš,“ šepkal ku mne Thay. „A radím ti, okamžite s tým prestaň, pretože sa rozrevem tiež a určite to nebude pekný pohľad. Soplím.“

„Pššt!“ ohriakla sa som ho. Ale bolo mi to k ničomu.

„Žiaden strach, zlato,“ odhalil ma oco. „O tri dni budeme revať všetci.“

„Tak to asi nechám mamku doma,“ utrúsila som. Keď mamka dokázala blázniť len kvôli tomu, že som domov prišla len pár minút po večierke, neviem si predstaviť, ako bude blázniť teraz.

„Nie, schovám ti ju do vaku,“ prehlásil oco rozhodne. „Kto by ju potom celý týždeň počúval? Ja teda nie!“ Skoro ako vždy keď som to potrebovala, zase mi zdvihol náladu. Začala som sa smiať prvá ja, potom sa ku mne pridal oco a nakoniec sme sa všetci traja chechtali na celé okolie. Zvoľna som sa vymanila spod ocka i spod ramena môjho najlepšieho priateľa. Podišla som ku Taty, ktorá smutne hľadela na moje slzy, chytila ju za oťaž a v dobrej nálade sme sa pomaly pobrali domov. Potrebovala som sa poriadne vyspať - zanedlho si to totiž nebudem môcť dovoliť.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Klamlivý svet - 1. kapitola: