OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (02)

20.03.2013 (11:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 831×

Kapitola 2 *Neznámy hrdina*

Opäť som bola tam. Zrútená, uplakaná a ubolená. Stála som v strede našej spálne pred obrovskou manželskou posteľou a slzy sa mi kotúľali po lícach. Vo svojom vnútri som pociťovala zdrvujúci pocit. Chcela som prestať myslieť a ľúbiť. Nechcela som cítiť tú zlosť, hnev a smútok. Rozplakala som sa ešte viac a neubránila sa ani vydávaniu vzlykov.

Váha môjho tela a spomienky nado mnou vyhrali. Klesla som na kolená a potom sa zvalila na zem. Schúlila som sa do klbka v snahe ochrániť samu seba pred smútkom, ktorý sa šíril v izbe ako kyslík. Neprestával sa rozpínať. Dostal sa do každej škály, medzery, cez každú bunku môjho tela a smeroval do srdca, ktoré bolo preplnené žiaľom. Štípali ma oči a podo mnou sa začalo vytvárať malé slané jazierko. Rozmazaná špirála a tiene maľovali línie po mojej tvári. Musela som vyzerať hrozne. Ani emo decká by sa za mňa nehanbili.

Pritisla som si nohy viac k telu a schúlená ležala na zemi niekoľko minút. Dnešný večer sa mi pred očami premietal ako spomalený film. Cítila som neuveriteľnú ťažobu. Chcela som sa jej zbaviť. Striasť všetky pocity a myšlienky. Zavrela som oči a začala pravidelne dýchať. Prestala som sa chvieť a slzy ustali aspoň na malú chvíľočku. Svoju myseľ som začala sústrediť na balenie. Čo všetko nesmiem zabudnúť. Ktoré veci sú moje a ktoré už v živote nechcem vidieť. Oblečenia veľa nemám, šperky a doplnky nahádžem do jednej tašky. Horšie to bude s knihami. Aj televízor je môj a milión ďalších vecí. Dosť!

Teraz otvorím oči, prestanem plakať, pozbieram sa a zbalím sa. Ráno zavolám Casey. Jej brat je spoločníkom v sťahovacej firme. Budem potrebovať pomoc a nejaký sklad. Aspoň na čas si ho musím prenajať. Nechcem v tomto prekliatom byte stráviť už ani deň.

Otočila som sa na chrbát. Pustila nohy a zhlboka sa nadýchla. Otvorila som oči a vypustila z nich zbytočné slzy. Po otvorení mal byť nado mnou biely strop s lampou a troma žiarovkami. Lenže namiesto toho som videla niečo rozmazané, čierne so svetlými škvrnami.

Kde to, do čerta, som? snažila som sa rýchlo spamätať, ale moja hlava odmietala spolupracovať. Objavovali sa v nej len nesúvislé útržky. Večer. Krčma. Whiskey. Opilec poškuľujúci po mne s návrhom na sex. Och, fuj! Cesta domov. Ulička. Žena. Mŕtva. Muž.

„Sakra!“ prudko som zdvihla hlavu a otvorila oči. Viackrát zaklipkala a získala ucelený obraz o mojej situácií. Sedela som a príšerne ma bolela hlava. Nachádzala som sa v tmavej miestnosti. Cez špinavé okná prenikalo len slabé mesačné svetlo. Nebola som dlho v bezvedomí. Jedna dobrá správa, ale tá druhá bola zlá. Bola som spútaná. Rukami som nedokázala ani pohnúť. Boli zviazané lanom vzadu za mojím chrbtom. Vtedy sa mi vyjasnilo!

Zabila som človeka. Bol to človek? Ak by som bola u polície, sedela by som vo vypočúvačke a nie zviazaná v pivnici s bolesťou hlavy. Hlava! Niekto ma udrel zozadu, preto som stratila vedomie. Ale kto?

„Ale pozrime že... naša princeznička... sa už prebudila,“ zaškriekal neznámy hlas za mojím chrbtom. Prišiel z druhej miestnosti. Počula som ako sa zabuchli dvere. Rozsvietilo sa tlmené svetlo. Bol tu ďalší problém. Počula som dvoje kroky. Ups!

Neznáma osoba sa mi neukázala. Postavila sa za mňa. Vtedy som si všimla moju bundu pohodenú na zemi. Som v poriadnom maléri.

„Vitaj u nás...“ zašepkala mi do ucha a práve v tom momente som pocítila ostrú bolesť. Niečo mi zaryla do chrbta. Dýka!

Celým mojím telom prešla nepríjemná bolesť a cítila som ako mi teplá krv steká po pokožke. Potom som cítila akoby to utierala, ale nie. Ona to oblízala a pritisla svoje ústa k mojej koži ako trinásťroční chalani, ktorí vám chcú urobiť cucflek.

„Čo to robíš?“ sykla som a mykla sebou. Ženská sa na plné hrdlo pobavene rozrehotala.

„AB. Milujem túto krvnú skupinu,“ slastne zašepkala do môjho ucha. Z jej hlasu sa mi obrátil žalúdok a myslela som, že budem vracať. Nechutné!

„Už keď natáčate nejakú reality show, zistite si najprv pravdivé informácie. Ja mám 0,“ zasyčala som. Toto musí byť nezmyselný vtip. Niekto mi do tej whiskey niečo primiešal, o tom niet pochýb a teraz blúznim. Nový druh drogy by nebol ničím výnimočný v týchto časoch.

„Hej, mrňatá.“ Oslovila ma druhá osoba hrubším hlasom, ktorý bol pochopiteľné mužský.

„To hovoríš mne?“ Že mrňatá! Mám vyše stosedemdesiat centimetrov, tak kto je tu prcek?

„Buď slušná!“ Priskočil ku mne vysoký chlapík s čiernymi vlasmi po ramená. Možno neboli čierne, ale tmavé určite. Rukou mi zovrel hrdlo a prezeral si moju tvár. Sledoval ma s veľkým záujmom akoby sa snažil vo mne niekoho spoznať. Zjavne sa mu to nedarilo. Vyzerám ako každá žena, o ktorú chlap zakopne. Ničím výnimočná, ničím špeciálna. Po chvíľke sa odtiahol, ustúpil a niečo vzal do ruky. Bola to moja dýka, teda otcova. Aspoň mi ju tá šialená ženská nezarýva do stavcov. Rozzúrilo ma to. Nemám rada, ak niekto siaha na moje veci. V takýchto situáciách som ešte horšia ako Joey a jedlo.

„Odkiaľ to máš?“ opýtal sa ľadovým hlasom, ktorý dal signál mojím chlpom a tie sa okamžite zježili. Snáď si nemysli, že zo mňa vymláti tak ľahko pravdu.

„Z obchodu so suvenírmi,“ odvetila som.

To ho naštvalo. Privalil sa ku mne a dýkou mi pomaličky prechádzal po krku, kým nezanechávala za sebou tenkú červenú líniu. Toto bude masochistická reality show s prístupnosťou 21+.

„Zdá sa ti táto situácia zábavná?“ precedil medzi zuby.

„Nie,“ zaklamala som. Nezdala sa mi zábavná, ale priam strašidelná. „Len som netušila, že sestry Kardashianove prenikli aj do Európy.“

Na chrbte som opäť pocítila bolesť. Tá suka zarezávala až do mäsa. Bolelo to ako sviňa, ale nebudem kričať. Takú radosť im neurobím. Chcelo by to plán úteku, pomyslela som si zúfalo.

„Ešte raz. Odkiaľ máš tú zbraň?“ priblížil sa ku mne a ruky pevne položil na operadlo stoličky. Pery sa mu jemne chveli a odhalili to, čo som nechcela vidieť. Ďalší Cullen!

„Od tvojho zubára,“ odsekla som a kopla ho do rozkroku. Jeho chyba. Nemal ostať nechránený.

Zaúpel od bolesti a hneď po ňom ja. Tá mrcha ma bodla do ľavého ramena a ten nôž krútila zo strany na stranu. Nedokázala som to zniesť. Keď jej to mučenie už nestačilo, zahryzla sa do pravého. Cítila som, ako z môjho tela uniká krv a ona ju vysáva. Bol to nepríjemný pocit. Nevedela som sa rozhodnúť, čo bolí viac. Špikovanie nožom, hryzenie a sanie alebo bolesť hlavy spôsobená alkoholom a úderom.

Keď vytiahla nôž, od bolesti som ešte raz vykríkla. Môj krik sa rozliehal po celej miestnosti. Keby tak privolal pomoc. Zdvihla som hlavu a zbadala pred sebou muža, ktorý sa už spamätal s neočakávaného útoku a malú blondínku, ktorá bola nižšia ako ja. Rovné blond vlasy jej padali cez ramená a pobavený úškrn sa díval na mňa.

„Nie si v situácií, aby si mohla vyjednávať. Zabila si nášho priateľa. Čo máme s tebou urobiť?“ Oblizovala si prst od krvi.

„Udeliť mi Nobelovu cenu za mier, že som zbavila svet beštie,“ pobavene som odpovedala a to bola chyba. Muž sa v sekunde, nie v mikrosekunde, objavil predo mnou, pevne chytil moju hlavu a zubami sa zaryl do môjho krku.

„Dosť!“ odtiahla ho blonďavá ženská. „Musíme zistiť, či je ich tu viac. Prestaň!“

Chytila ho za ramená a hodila s ním o pár metrov ďalej. Zmätene som sa dívala na tú maličkú útlu dievčinku. Odkiaľ má takú silu? Koho tu má byť viac? O čom to hovoria? A čo má toto všetko spoločné so mnou?

Pohľad sa mi opäť zatemnil. Snažila som sa zo všetkých síl ostať pri vedomí, no stratila som príliš veľa krvi. Musím byť bledá ako mŕtvola. Hlas, kdesi v kútiku mojej mysle mi šepkal, že sa to pokojne môže stať realitou.

„Mne je to jedno,“ rozzúrene sa postavil a mieril ku mne. Teraz som si bola istá, že ona ho nezastaví.

„Chcete vedieť koľko nás je? Naozaj... naozaj to chcete vedieť?“ Hrala som o čas. Nič lepšie som nedokázala vymyslieť. Spútaná, neschopná pohybu s veľkou stratou krvi. Toto je zlé. Zachráni ma jedine zázrak.

Muž sa len ťažko ovládol, aby mi neodtrhol hlavu. Jeho zrýchlený dych ustával. Založil si ruky na hrudi a premeriaval si ma. „Klame.“

Jeho parťáčka mu nechcela veriť. Podišla o krok bližšie. Jednou rukou sa oprela o operadlo a zašepkala mi do ucha. „Buď nám povieš všetko, čo vieš alebo... ťa môj priateľ roztrhá na malé kúsky... ale tak, aby si trpela čo najviac. Rozumieš!“

Som v háji. Už mi nič nepomôže. Ako mám hrať o čas, keď nemám ani šajnu o čom tárajú. Koľko je koho? Prečo ich fascinuje hlúpy nôž? A čo všetko s tým mám spoločné ja? Len som šla na pohárik, zopár pohárikov, niekoľko viac... nepamätám si presne číslo.

Som mŕtva. Je to jasné. Takže buď zomriem so cťou a v neuveriteľných bolestiach alebo povolím uzdy svojej fantázie. Lenže moja hlava na dnes zniesla už dosť rán a ja som nebola schopná súvisle uvažovať. Tak poďme, Kiara! Toto nemôžeš vzdať. Ty sa nikdy nevzdávaš.

„Dobre...“ začala som nesmelo. Myslela som si, že ma nič nezachráni, keď zrazu zhaslo svetlo. Moji únoscovia, na rozdiel odo mňa, nezačali panikáriť. Otáčala som hlavu na všetky strany. Zbĺklo vo mne svetielko nádeje.

„Čo to je?“ podozrievavo sa spytoval muž. V tom svetlo opäť zasvietilo a moja nádej zhasla. Alebo nie? Moje ruky boli voľné. Ako je to možné?

„Ty...“ zasyčal smerom ku mne. Na tvári sa mu zjavili vrásky a tesáky vytasil dopredu. Vrhol sa na mňa. V poslednej chvíli sa mi ho podarilo udržať v bezpečnej vzdialenosti od môjho doráňaného tela. Rukami som ho odsotila a celou silou kopla do hrude. Zdvihla som sa zo stoličky, chytila ju a praštila jeho ženskú verziu. To bolo maximum, na ktoré som sa zmohla. Bola som úplne vyčerpaná. Moje videnie sa zahmlievalo, ledva som sa dokázala udržať na nohách. Potrebujem tú dýku! Kde je?

Kým som sa stihla rozhliadnuť, niekto ma chytil za rameno. Híkla som od bolesti a potkla sa na svojej bunde. Našťastie som nespadla. Prečo si musel vybrať ľavé?

„Uteč,“ zašepkal a hneď na to sa vrhol na môjho únoscu. Začali sa spolu mlátiť. Bola som schopná rozlíšiť len dve tmavé postavy oblečené od hlavy po päty v čiernom. Mám utiecť? A kam? Ktorým smerom? A ako keď nevládzem ani chodiť a to už nič nemá spoločné s alkoholom.

„Toto ti neprejde,“ ozvalo sa za mnou. Ženská ožila. Mala som ju udrieť silnejšie. Chytila ma za krk zozadu a začala škrtiť. Snažila som sa brániť, ale nešlo to. Udrela som ju lakťom do hrude, ale zrejme to nebolo dostatočne silno. Viac to bolelo mňa. Hoci trocha cúvla a na sekundu jej zovretie povolilo, nenechala sa vyviesť z rovnováhy.

Musím niečo vymyslieť. Dochádza mi kyslík. Lapala som po posledných molekulách, keď jej zovretie povolilo. Zrútila som sa na zem. Ten muž, môj záchranca, ju udrel. Potom ju udrel ešte raz, druhýkrát a nakoniec prebodol. Zabodol jej nôž, alebo to bola dýka, rovno do srdca. Lenže ona sa nerozplynula ako ten chudák, ktorého som zabila na ulici.

Ťažko som dýchala. Rukou som podoprela svoje telo s cieľom sa postaviť. Bola som príliš slabá. Ostala som ležať na zemi. Neznámy záchranca sa priblížil ku mne. Ak by som mala dostatok síl, vzala by som nohy na plecia a utekala, čo by stačili. Myslela som, že ma zabije, ale prečo by potom vravel uteč. Zachráni ma?

„Budeš v poriadku.“ Kľakol si vedľa mňa. Prezrel si moje telo. Videla som zhrozenie v jeho očiach. Toľko rán na jednom mieste zrejme ešte nevidel. Nepoznala som ho. Jediná vec, ktorá sa mi uložila do pamäti boli jeho prenikavé hnedé oči. Hľadeli na mňa so súcitom, ale bolo v nich aj niečo iné. Strach.

Opatrne ma dvihol do náručia. Chcela som mu poďakovať za záchranu, ale nedokázala som zo seba vydať ani hlások. V tejto chvíli moje receptory bolesti začali fungovať na sto desať percent. Bolelo ma celé telo. Nebolo na ňom miesta, ktoré by nebolo zakrvavené. Neviem ako dlho ma niesol a ani kam. Do nemocnice? Možno. Na viac si nespomínam. 

***

A je tu sľúbené pokračovanie, síce s oneskorením, ale na to si u mňa musíte zvyknúť. Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Ďakujem za všetky komentáre a prečítanie. Veľmi si to vážim. Ďalšia kapitola bude opäť o týždeň. :)

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (02):