OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hriešny tanec - 9. kapitola - 2. časť

02.11.2011 (18:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1278×

Stáli sme za sebou v dvojrade. Ja som bola prvá a vedľa mňa stála Rose, za ktorou si tíško pohmkávala Prue. Adriana ma nežne hladkala po pleci a ustavične každých päť minút vravela: Už pôjdeme.

Veľké dvojkrídlové dvere tmavomodrej, skoro až fialovej farby, na ktorej boli namaľované zlatisté hviezdičky, však stáli bez pohnutia. A ani nevyzerali, že by sa chceli pohnúť. V duchu som sa zachechtala a ďalej čakala, kedy sa tie veľké dvere otvoria a my by sme mohli vstúpiť na pódium.

„Si nervózna?“ pošepkala mi do ucha Adriana.

„Nie,“ zamračene som pokrútila hlavou.

Nerozumela som, prečo z toho robia takú veľkú vedu. Akoby som bola malé, mladé a neskúsené dievčatko, ktoré ešte potrebuje stáli dozor rodičov.

Prečo mám taký pocit, že presne to si myslia?

A niečo mi našepkáva, že majú pravdu. Dobre, možno sa správam ako sebarealizovaná a sebavedomá žena, no... Ja sama predsa najlepšie viem, že to nie je pravda. A aspoň v najbližšej dobe sa to nezmení. Čosi ma však na tom škrelo. Pripadala som si iná, divná. A aj Prue s Rose a Adrianou mi tak pripadali. Vlastne všetky „tanečnice“ boli iné a také... Neviem nájsť to správne slovo. Sme čímsi odlišné. Viac dospelé ako ostatné dievčatá v našom veku. Povedala by som, že sme viac oťukané. Skúsenosti, skúsenosti a skúsenosti.

No, ak by sa dalo, hneď by som si to s nimi vymenila. Chcem byť opäť tá, ktorá je nezodpovedná a riešiť problémy typu: Čo si zajtra oblečiem?

Mať dilemu s chalanmi, pripravovať sa na prijímacie skúšky na strednú, ohovárať učiteľky a so spolužiakmi vymýšľať rôzne signály či úkryty pre ťaháky. Možno som detinská, možno toho chcem veľa a možno to, čo si želám, je podľa niekoho totálna hlúposť. No ja si prajem, aby sa môj život vrátil opäť späť, aby bol taký dokonalý, aký bol aj pred tým. Alebo aspoň z polovice.

To, že boli moji rodičia lovcami upírov by sa už asi späť vziať nedalo. A dokonca ani v mojich snoch a túžbach. Jednak preto, pretože tu bol ten môj červený prívesok v tvare srdca, ktorý nosím celý svoj život. A ten druhý dôvod... Neviem si svoj život bez nadprirodzena už ani predstaviť. A ani nechcem. Mohla by som povedať, že som to vždy tušila. Keď sa moji rodičia „záhadne“ stratili, neriešila som to. Aj tak viem, že by to bolo zbytočné. Väčšinou nám nechali odkaz, že sú na služobnej ceste. To boli reči. Stavím sa, že si zbalili železník a zopár náhradných drevených kolov. Ha, ha, ha...

No bol tu aj Damon. A on bol doslova hmatateľný dôkaz, že upíri existujú. Spomínal mi dokonca aj čosi o Taylorovi vlkolakovi či o Bonnie čarodejnici. A už len kvôli tomuto som to nechcela vymazať zo svojho života. Vlastne... čo by to bol za život bez nadprirodzených bytostí? Bol by suchý, jednotvárny, nudný. Aj keď sú mnohí ľudia spokojní, mne by to nestačilo. A preto si sľubujem, že bez „nadprirodzena“ už nikdy neurobím ani krok. A ja sľuby plním. Dokonca aj tie, ktoré sú určené mne.

…............................................................................................................................................................

Via sa mierne udýchaná „spratala“ z pódia. So sprievodom v podobe Rose sa vybrala za bar. Dnes síce nemala službu, no mala chuť na whisky čo sa, v podstate, často nestáva.

„Vidím Damona,“ zaspievala jej do ucha Rose. Očami pozorovala tmavý kút, v ktorom boli vidieť iba obrysy nejakej osoby. No každý v tomto bare vedel, kto to je. A tak pre Rose nebolo ťažké uhádnuť, že Damon čaká práve na Viu. Večer čo večer ich vidí pri tom istom stole a rozprávajú sa. A ona bola tomu rada. Priala Vii šťastie. Aj keď jej stále dookola opakuje, že v tom nie je nič viac ako priateľstvo. Pche! To tak.

„Mala by som za nim ísť?“ spýtala sa jej Via, uvedomujúc si, že Damon počuje každé jej slovo.

„A prečo nie, Via? Dnes idem aj tak za Thomasom. Potrebuješ spoločnosť,“ žmurkla na ňu.

„Potrebujem zábavu,“ opravila ju Via so zvláštnym, zlomyseľným úsmevom. Prečo by sa dnes nemohla baviť? A k tomu by jej poslúžil Damon. Bol na tú rolu viac ako stvorený.

„A tú chceš hľadať u Damona? Tak prosím. Nech sa ti páči. Len buď opatrná. Pri ňom nikdy nevieš, kde to skončí,“ a pozdvihla jedno obočie mieriac na to, že Damona tu každý pozná ako sukničkára a zvodcu žien. Bála sa o Viu. A to hneď z viacerých dôvodov.

„Veď práve o to mi ide. Mám chuť sa dnes večer uvoľniť a byť nespútaná. Vyznie to smiešne, no presne tak to cítim. Rose, už je dosť neskoro. Nečaká ťa náhodou Thomas?“ opýtala sa jej naoko prekvapene, keď zbadala pri vchode mladého muža. Mal hnedé, gaštanové vlasy a čokoládové oči. Mohol mať tak dvadsať. Viac nie.

„Oh áno, čaká. Tak ja už idem. Uži si to, Via,“ popriala jej Rose.

„Ty tiež, Rose,“ mrkla na ňu. Chvíľu sa pozerala na Rosein chrbát a keď jej zmizla z dohľadu, pomalým, no istým krokom sa vybrala za Damonom. Ten ju pozoroval. V očiach mu svietili diabolské iskričky.

„Slečna Lestrangerová bola dneska viac odvážna ako kedykoľvek predtým,“ začal hru Damon.

„Slečna Lestrangerová nebola odvážna dobrovoľne,“ odpovedala mu.

„Tak by sme mali slečnu Lestrangerovú nútiť častejšie,“ pousmial sa. A Vii svitlo, kto si priplatil. No nedala na sebe nič vedieť. Dnes sa chcela zabávať, a nie sa hnevať kvôli blbostiam. Koniec koncov, môže si to s ním vybaviť aj neskôr. Urobila dva kroky a teraz stála tesne pred ním. Damon sa na ňu zamyslene pozrel a čakal, čo urobí. Via si naňho obkročmo sadla. Ruky obtočila okolo jeho krku.

„A čo ak ju netreba nútiť?“ spýtala sa ho už oveľa tichšie ako predtým. Damon stŕpol.

Čo to robí? ozvalo sa mu v mysli.

No keď pritisla svoje pery na tie jeho, hneď mu bolo všetko jedno. Chytil ju za boky a pritiahol si ju bližšie.

„Takže sa madam dnes bude baviť?“ zamumlal medzi opatrnými bozkami, ktoré sa každou sekundou prehlbovali. Damon jej jednou rukou siahol pod voľné tričko a pohladil ju po odhalenej pokožke.

„Aj vy si myslíte, že má madam divný názor na to, čo znamená výraz „baviť sa“?“

„Vôbec nie,“ počula, ako jej ticho, skoro nepočuteľne odpovedá. A Vii odrazu v hlave zablikala červená, varovná kontrolka.

Ten koniec je strašný, ja viem! Tá kontrolka na konci dostala dokonca aj mňa! No, aspoň niečo som však napísala. Dúfam, že sa na mňa príliš nehneváte za tento "nepodarok".

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hriešny tanec - 9. kapitola - 2. časť: