OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Full Moon - 19. kapitola

19.03.2011 (10:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 899×

SPOMIENKY  NA  MINULOSŤ

„Na druhý deň som sa opäť zobudila neskoro. Pozrela som sa na hodinky na nočnom stolíku, no videla som tam aj čosi iné.  Zobrala som vec zabalenú v hnedom papieri. Bola to švajčiarska čokoláda a na nej bol nalepený lístok:

Pre lepšie prežitie smutných chvíľ. Shane.

Usmiala som sa. Myslel aj na tie najmenšie veci. Pozrela som sa ne jej príchuť a predpokladala som, že opäť nazrel do otcovej mysle. Bola to nugátová s lieskovými orieškami, moja najobľúbenejšia. Opatrne som roztrhla jej obal a nadýchla sa jej lahodnej vône. Najlepšia na celom svete. Vtom som si uvedomila, že by som ju nemala jesť na lačno, pretože mi bude zle, ako keď som bola malá. Celá čokoláda za tri minúty. Snažila som ju zabaliť naspäť a schovala som si ju v nočnom stolíku. Zbehla som dolu, aby som sa rýchlo najedla. Keď som zhltla poslednú lyžičku jogurtu, rozhodla som sa niečo si prečítať z chémie, ktorú som mala mať v pondelok hneď prvú. Už nebola taká nepochopiteľná ako predtým. Dokonca som ju začínala mať rada. Zobrala som si darček od Shana a knihu a sadla som si na parapetu okna. Slnko ma oslepovalo, no bola som rada, že je pekne. Otvorila som okno a jednu nohu som vystrčila von. Hompáľala som ňou vo vzduchu a pritom som lámala čokoládu na kocky. Nakoniec som otvorila knihu a pri čítaní som z nej jedla. Jej sladkosť sa mi rozliala po celom tele a mne to upokojilo myšlienky. Lieskové oriešky mi praskali pod zubami. O pár minút z nej bol len obal. Neviem prečo, ale strčila som si ho opäť do nočného stolíka. Keď ma chémia omrzela, vybrala som knihu o mýtických  bytostiach. Prešla som na kapitolu, Lovci duší, no v celej časti bolo len to, ako sa zbližujú s obeťami a ako ich zabíjajú. Pri tých predstavách mi nabehli zimomriavky po celom tele.

Ten deň prešiel tak rýchlo akoby letel. Ani som sa nenazdala už tu bol pondelok a s ním aj starosti čo niesla škola. No boli tu aj radosti ako priatelia. Sedeli sme na prvej hodine ako vždy. Ja so Shanom a za nami Sora s Kevinom.

„Nie nemal si to robiť,“ povedala rozkazovačne Sora. „Si ako malé decko. Stále ťa musím strážiť.“

„No tak to nerob,“ hovoril nahnevane Kevin, keď si sadal na svoje miesto. Spýtavo som sa na neho pozrela, no on len vyvrátil oči stĺpkom.

„Predstav si,“ začala namiesto neho Sora, „že zaziapal na malé dievčatko, keď chcelo prejsť cez prechod.“ Začala som sa smiať.

„To vážne?“ spýtala som sa ho so zdvihnutým obočím.

„Keď ono liezlo tam, kam nemalo,“ povedal na svoju obranu.

„Preboha, chcelo len prejsť cez cestu. Si neuveriteľný. Vieš čo, chcem si sadnúť, nezačneš na mňa kričať?“ doberala si ho Sora.

Boli hotové protiklady, no hovorí sa, že práve tie sa priťahujú. Zrazu mi niekto zakryl oči rukami.

„Kto to je?“ spýtal sa hrubý hlas. Spočiatku som nevedela kto je, no chlad tých prstov ho prezradil.

„Shane nemyslíš, že to robia iba malé deti?“ smiala som sa.

„Už aj ty Nessa?“ povedal zhrozene Kevin. „Cítim sa tu ako v nejakej... my sme dopadli,“ obrátil sa k Shanovi. „Raz sme pod papučou, už sa z nej nikdy nedostaneme,“ zanariekal.

Všetci sme sa okrem neho začali smiať. Zábavu však pokazil profesorkin  príchod. Museli sme sa upokojiť a pracovať na plné obrátky. Pokračovali sme vo svojom lieku z minulej hodiny, ktorý musel odležať. Teraz bol pripravený na ďalšiu fázu. Je to náš prvý zložitý sopeľ. Shane miešal zmes prísad, ktorú sme mali pridať na konci. Nenápadne otáčal hlavu ku mne a pozoroval ma. Liezlo mi to na nervy, pretože som nevedela, čo robím. Nechápala som, čo tým sleduje. Potom sa popred mňa načiahol pre fľaštičku so semienkami. Jeho tvár bola neuveriteľne blízko. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval v príprave. Totálne ma to vyviedlo z miery, no zaťala som päste a pokračovala som v pridávaní korienkov priamo do lieku. Keď už som mala všetko hotové, miešala som to asi štyri minúty. Shane zdvihol svoju nádobu a vylial tam jej obsah. Išiel umyť pomôcky a ja som stále miešala. Nakoniec sme to naliali do jednej veľkej kadičky a zatvorili to. Odložili sme to do profesorkinho kabinetu, pretože to musí opäť odležať. Sadli sme si na svoje miesta a ticho sme čakali kým skončia aj ostatní. Mala som nutkanie spýtať sa, čo ho viedlo k tomu divnému správaniu, no ovládla som sa. Nechcela som, aby nás učiteľka vyhodila z triedy za vyrušovanie. Kútikom oka som naňho hodila pohľad, no on sa díval niekam von oknom. Strhla som sa, pretože odrazu zazvonil zvonček. Zbalila som si veci a zobrala si tašku. Čakala som na Soru a Kevina. Shane stál pri mne a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Keď som sa ne neho pozrela, na tvári mu pohrával jeho tajomný úsmev.

„Čo to bolo?“ spýtala som sa, keď Sora a Kevin upratovali veci.

„Čo bolo čo?“ nechápal.

„No predsa, ten tvoj pohľad a to, keď si sa načahoval za fľaštičkou,“ vysvetľovala som mu.

„Ja naozaj neviem o čom hovoríš,“ hovoril, no z tváre mu nezmizol jeho provokačný úsmev. Niekedy ma vedel priviesť do zúrivosti, že by som mu niečo urobila.

„Tak ideme, decká?“ spýtala sa Sora a videla som, ako sa s Kevinom drží za ruku. Možno byť pod papučou má svoje výhody, povedala som si. Pozrela som sa na Shana, no ten mal ruky vo vreckách od nohavíc. Ani jeden z nás nebol na verejné prejavy citov.

„Už si v pohode?“ spýtal sa ho so smiechom Shane. Kevin zavrčal niečo ako, nechaj tak, no nebola som si istá. Ďalšiu hodinu sme mali s mojím otcom. Sadli sme si ako zvyčajne. Oni dvaja do druhej lavice a ja so Sorou za nich. Preberali sme ďalšie nudné učivo, keď v tom sa otec niečo Kevina spýtal. Vtedy mi niečo skrslo v hlave.

„Pohladkaj ho po vnútornej strane stehna,“ pošepkala som Shanovi.

„Ja nie som na chalanov,“ bránil sa.

„Len to urob,“ nástojila som na svojom. Pokrčil plecami a otočil sa dopredu. Videla som, ako jeho ruka mieri ku Kevinovmu stehnu. Práve niečo hovoril o aerodynamike, keď vtom ho zamrazilo. Začal sa zakoktávať a my so Sorou sme sa váľali od smiechu. Nakoniec sa ospravedlnil, že nevie. Aj Shanovi došlo, čo som mala na mysli. Kevin bol úplne vyvedený z miery. Celú hodinu sme museli potláčať smiech. Jeho výraz tváre, keď zacítil niečiu ruku na stehne, bol neopísateľný. Keď zazvonilo, všetci sme vybuchli v smiech a vybehli sme na chodbu, pretože Kevin bol celý červený od zlosti.

„To čo ti napadlo?“ spýtal sa šokovane.

„To bol Nessin nápad,“ povedal Shane rýchlo sa na mňa obrátil. Urobila som na neho smutné očká a nechal to tak. Pri stole sme o tom hovorili každému. Teraz sa na tom smial aj on.

„Pôjdeš dnes so mnou von?“ spýtal sa Shane, keď sa všetci zabávali na Kevinovom zarazenom pohľade pri odpovedi.

„A povieš mi, čo mal byť ten pohľad na chémii?“ vyjednávala som.

„Nič, len som sa na teba pozeral. Nemôžem?“

„Hej, lenže to bol taký iný pohľad,“ vysvetľovala som.

„Nechajme moje pohľady tak a radšej mi odpovedz na moju otázku, aby som vedel, či si mám na dnes večer nájsť náhradu,“ smial sa.

„Nie, budeš sa musieť uspokojiť so mnou.“

„Ty mi pokojne postačíš,“ povedal a nežne nadvihol kútiky úst. Pozrel sa na môj prázdny podnos, položil naň svoj  a  oba odniesol. Zazvonilo a my sme sa pobrali na hodinu astronómie. Pomaly som si sadala na svoje miesto. Pozrela som na Shana vedľa mňa, no on sa na mňa opäť uprene pozeral.

„Vidíš, o tomto pohľade som hovorila,“ vysvetľovala som.

„Len som nad niečím rozmýšľal,“ zahováral.

Spýtavo som sa na neho pozrela a nadvihla som obočie.

„Naozaj si myslíš, že som taká nevšímavá? Niečo sa s tebou deje a ja chcem vedieť, čo,“ spustila som na neho.

„Dnes vyzeráš veľmi pekne   a ja sa nemôžem nepozerať,“ povedal ticho.

„Hahaha,“ zasmiala som sa.

„Naozaj,“ povedal, no náš rozhovor prerušila učiteľka:

„Ako to, že nepracujete?“ spýtala sa nás výhražným hlasom.

„Prepáčte, len sme diskutovali o niečom z astronómie,“ vyhlásil slušne.

„No dobre, ale už aj makajte,“ povedala a odišla skontrolovať ostatných žiakov. Okamžite som vytiahla knihy a začala si písať poznámky. Ani jeden z nás neprehovoril. Obaja sme boli zahĺbený do seba. Vôbec som nevnímala čo píšem, stále som rozmýšľala, či to čo povedal je pravda. Hrozne som sa tešila na dnešné stretnutie na našom mieste.

Po vyučovaní sa opieral o starý dub. V ušiach mal slúchadlá od MP3 prehrávača. Keď som prišla k nemu, nič nepovedal, len kývol hlavou, aby som ho nasledovala. Išli sme hlboko do lesa. Hoci boli len tri hodiny popoludní, nevidela som ani na krok, pretože všade sadala hustá hmla. Vysoké stromy sa ťahali do enormných výšok. Mali chudé holé kmene a konáre boli až vo väčších výškach. Do niečoho som narazila, no po chvíli som zistila, že to je Shane.

„Chcem ti niečo ukázať,“ povedal mi a chytil ma do rúk. Leteli sme k vrcholu jedného zo stromov. Už som takmer videla oblohu, keď sme pristáli na vetve. Bol  tam drevený domček. Oproti nám sa vynímal jeho veľký vchod.

„Predstavujem ti svoje útočisko. Chodieval som sem, keď som bol malý,“ vysvetlil mi a vstúpil dnu, no musel sa pritom poriadne skrčiť.

V strede miestnosti zasvietil malú lampičku. Nasledovala som ho dovnútra. Na stene vpravo odo mňa mal nalepená fotografie mne neznámych ľudí. Na jednej som zbadala mladú peknú ženu s vlnitými vlasmi a v náručí držala malého chlapčeka. Vtedy som si uvedomila, že je to asi jeho rodina. Pozorne som si prezerala ostatné a spoznala som jeho sestru. Avšak, keď bola malá vyzerala zlato, no teraz je krutá. Jedna fotka ma obzvlášť zaujala, bol na nej ten istý malý chlapček, no teraz mohol mať tri roky. Pravdepodobne to bolo fotené v lete, pretože okolo neho boli rozkvitnuté kvety. Mal na sebe len plienky a ruky mal v polohe akoby niečo vysvetľoval. Na tvári mal tajomný úsmev, a vtedy mi došlo, že to je Shane. Začala som sa smiať.

„Už ako dieťa si sa rád usmieval,“ povedala som a obrátila som sa od steny k nemu. Zrazu som si uvedomila, že všetky steny boli takto oblepené, no niektoré miesta prezrádzali, že fotky, ktoré ho obývali boli strhnuté. Prešla som k druhej stene. Uprela som pohľad na ďalšiu fotku. Malý chlapec, mohol mať osem rokov, sa skláňal nad nevládnym telom a držal v ruke niečo striebristé. Vysoký čierny muž, asi jeho otec, stál pri ňom a naširoko sa usmieval. Na fotke vedľa, sedel na hojdačke a kýval niekomu za fotoaparátom.

„Prečo si mi to tu chcel ukázať?“ spýtala som sa, pretože som nemala ani najmenšie tušenie, čo tým sledoval.

„Neviem. Možno som ti chcel ukázať mojich rodičov, bez toho, že by ti hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Alebo som sa chcel s niekým podeliť o svoje detstvo,“ hovoril ponuro.

„Prečo sú niektoré odlepené?“ spýtala som sa a prešla som rukou po mieste odkiaľ bola násilne vzatá nejaká fotka.

„Pripomínajú mi temné chvíle,“ hovoril a aj on prešiel pohľadom po tom mieste. Odrazu som zbadala čiernu truhlicu v rohu domčeka.

„Čo je to?“ spýtala som sa a ukázala na ňu.

„Ehm, to sú moje hračky,“ povedal potichu.

Podišla som k nej a opatrne ju otvorila. Bola celkom plná. Sadla som si a skúmala jej obsah. Odrazu som pocítila pri sebe jeho telo. Opäť ma príjemne zamrazilo, ako vždy, keď som bola pri ňom. Spolu sme sa v nej prehrabávali. Ako prvú som našla postavičku nejakého super hrdinu.

„To je čo, prosím ťa?“ spýtala som sa so smiechom.

„Freezman. A nesmej sa mu. Bol môj oddaný priateľ,“ povedal a zobral si ho k sebe. Našli sme tam ešte hŕbu áut, nejaké pištole a dokonca aj jednu ponožku. Vraj to bola jeho prvá, no dnes už bola trošku prežratá moľami, a tak sme ju radšej vrátili naspať. Hodiny sme tam sedeli a hovoril mi o svojom detstve. Ako zistil, že je lovcom, aká to bola zo začiatku sranda, no keď som prišla ja, všetko sa zmenilo. Opisoval mi svoju mamu i otca, vlastne mi povedal všetko, čo som chcela vedieť.

„Už je dosť neskoro,“ povedal a ja som sa pozrela na hodinky.

„Myslím, že by sme už mali ísť,“ prikývla som a s námahou som sa postavila z tureckého sedu.

„Ale nabudúce rozprávaš ty,“ povedal, „a ukážeš mi fotky tak ako ja tebe.“

„Fajn, ak chceš vidieť moju veľkú hlavu, v pohode,“ povedala som so smiechom.

„Veľkú hlavu?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím.

„Áno, v detstve mi odstávali uši a oproti telu som mala hrozne veľkú hlavu,“ smiala som sa.

Opatrne sme sa zviezli na zem a pokračovali sme peši. Teraz som sa musela držať Shana za ruku, pretože bola hrozná tma. Uvedomila som si, že už nie je taká studená ako predtým. Všade bolo úplne ticho, ktoré niekedy narušilo prasknutie vetvičiek pod našimi nohami. O malú chvíľku som videla náznak svetla a konečne sme vyšli z lesa.

„Dnes ťa odprevadím až k autu. Chcem si byť istý, že tu opäť nestriehne moja sestra.“

„Ďakujem,“ povedala som a stále som sa ho držala pevne ako kliešť. Tak rada som s ním bola sama, len sa rozprávať a dívať sa do jeho modrých očí. Nasadla som do auta a naštartovala som. Zakývala som mu a on zmizol.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon - 19. kapitola: