OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 8.

31.08.2013 (22:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1052×

Kapitola 8.

Nadyne odmietala začať pochybovať o správnosti svojho rozhodnutia, hoci posledných niekoľko hodín strávila cestovaním so svojim manželom za mužom, o ktorom nevedela ani len to, ako vyzerá, nieto ešte kde presne býva, alebo či je vôbec nažive. A ako sa ukázalo, v štáte Georgia a v meste Atlanta žilo hneď niekoľko mužov, ktorí používali meno Paul Smith. Hoci jej Irene dala vizitku s presnou adresou a v konečnom dôsledku jej aj vysvetlila, kde ho má hľadať, zatiaľ sa im nedarilo ho nájsť. Pretože v ulici, kde mal mať byt, prebýva miesto neho žena, ktorá tvrdí, že nikoho s takým menom nepozná. Hoci Nadyne by mohla odprisahať, že klamala. Ak nie vo všetkom, tak rozhodne aspoň v niečom.

„Určite ho nájdeme,“ povedal s nádejou v hlase Dylan, ale aj na ňom bolo vidno, že už začína byť zúfalý. Veď kto by aj nebol, keby sa snažil nájsť jediného muža v meste s viac ako piatimi miliónmi obyvateľov. Hlavne, keď v tom meste nikdy predtým nebol.

„Už ho hľadáme od rána a stále nič. Možno...“ Unavene si povzdychla. To počasie ju ničilo. „Možno by sme sa mali vrátiť domov. Možno, že pre mňa neexistuje žiadna nádej.“

„Vždy je nádej.“

„Nie si tak trochu naivný?“

S povzdychom sa porozhliadol po parku, ktorým práve prechádzali. „Čo keby si sa tu na chvíľu posadila a ja znovu pôjdem preveriť tú pôvodnú adresu?“

„Nič nenájdeš, nikto z nás nikdy nič nenájde. Je to ako hľadať ihlu v kope sena. Prečo myslíš, že tentoraz budeš mať šťastie a podarí sa ti nájsť niekoho, kto sa očividne odsťahoval a ty nemáš právo žiadať o jeho novú adresu bez pádneho povolenia?“

Bez slova ju posadil na najbližšiu lavičku, kľakol si pred ňu a naliehavo jej zvieral kolená. „Nadie, povedal som ti, že nech sa stane čokoľvek, som v tom s tebou. Adresa je správna. Som si takmer istý, že tá žena len klamala.“

Nadyne bola na chvíľu prekvapená, že pojal to isté podozrenie ako ona, ale hneď potom si v duchu vynadala. Bol predsa v armáde. Tam sú ľudia školení na to, aby vedeli čítať reč tela. Takže ak sa jej niečo zdalo čo i len náznakom podozrivé, naňho to doslova muselo vrieskať.

„A ako ju prinútiš povedať pravdu?“

Pokrčil ramenami. „Viem byť veľmi presvedčivý.“

„Je ti ale jasné, že ak sa ti ju nepodarí presvedčiť, nemienim tu viac ostávať. Aj tak sme zabili viac ako dosť času,“ rezignovala nakoniec. Pravdou bolo, že ju nohy pálili tak veľmi, až mala pocit, že chodí po rozpálenom uhlí a nie po relatívne čistých uliciach mesta. Úmerne tomu, ako sa zhoršovala jej nepohoda, sa zväčšovala jej túžba po kúpeli.

„Len tu na mňa počkaj, hneď sa vrátim.“

Odpovedala mu len pokývaním hlavy. Cítila, ako ju zľahka pobozkal do vlasov a hneď potom bol preč. Vedel sa pohybovať rýchlosťou, o akej sa jej ani nesnívalo a ešte pri tom zvládol byť aj tichý a do istej miery aj ladný. Závidela mu pôvab, s akým kládol jednu nohu pred druhú. Ona si stále viac a viac pripadala ako kačica. Veľmi vypasená kačica.

S povzdychom sa viac oprela o lavičku a zadívala sa na ľudí okolo seba. Podvedome hľadala takých, ako je ona sama, hoci vedela, že to bolo naivné. Nikto z nich nemal žiadne poznávacie znamenie, alebo aspoň nie očividné na prvý pohľad. Jediný, pre ňu známy, spoločný znak, bol čip umiestnený vzadu na krku. A väčšina ľudí mala tú časť pokožky zakrytú vlasmi, alebo goliermi. Vedci si dávali veľký pozor na utajenie, takže nikdy z jedného zdroja nevytvorili viac ako jednu kópiu. Zriedka kolovali reči o dvoch, ale bolo až príliš jednoduché prehlásiť ich za jednovaječné dvojčatá. Veď nimi aj v podstate boli.

Potriasla hlavou. Nemyslela na to, čo všetko sa v jej krátkom živote už stihlo odohrať, pretože to bolo pre ňu zbytočné. A do istej miery aj veľmi bolestivé. Veď kto iný sa len tak mohol pýšiť životom bez detstva, z ktorého viac ako polovicu prežil ako laboratórna krysa. Cítila sa taká zmätená. A ešte viac kvôli tomu, že jej unikal zmysel tohto všetkého. Prečo práve ona bola odsúdená na podobný život? Nikomu sa neprosila, aby sa stala súčasťou tohto sveta, tak prečo ju nenechali, aby sa s tým vyrovnala po svojom? Čo také urobila zle, že už viac nemala nárok na pokračovanie svojho úbohého bytia?

V duchu sa okríkla a silou vôle sa prinútila myslieť na niečo iné. Snažila sa veľmi neuvažovať o svojom živote a poslaní, ale občas prišli momenty, keď si nemohla pomôcť. A v tých okamihoch bolo lepšie, keď bola sama. Citové výkyvy neboli ničím abnormálnym, ale ostatným by len ťažko vysvetľovala, prečo sa zrútila. Hoci už pomerne dlho žiadny panický záchvat nedostala. Psychoterapia bola pre ňu samozrejmosťou, ale ani ten najlepší odborník vám nepomôže vyrovnať sa s pocitmi, ktoré nedokážete pomenovať a o ktorých mlčíte. Bolo dosť ťažké priznať sama sebe, že je zbabelec, ostatní to vedieť nemuseli.

Keď jej odrazu na rameno dopadla ruka, nadskočila. Už-už sa chcela rozkričať, keď si konečne všimla, že vedľa nej nestojí žiadny násilník, ale jej vlastný manžel. A na tvári má úsmev, ktorý vyzerá až podozrivo spokojne.

„Našiel som ho,“ povedal zadýchane, akoby celú cestu späť bežal.

Nadyne sa zamračila. „Ako je to možné, veď predsa...“

„Tá žena hovorila pravdu, že v tom byte žiadny Paul Smith nebýva. Ale zabudla už spomenúť, že ho osobne pozná, pretože je to jeho sestra.“

„Ako si ju prinútil, aby ti to povedala? Snáď si ju len...“

Dylan sa zamračil. „Niečo také by som nikdy neurobil. A už vôbec nie civilistovi a ešte k tomu aj žene. Celkom stačilo, aby som jej povedal, že potrebuješ pomoc. Nebola nejako ochotná, ale jej brat býva v tom istom dome, len v suteréne. No, vlastne v miestnosti, ktorá sa predtým používala ako sklad na bicykle. Podľa nej je to blázon, ktorý nemá všetkých päť pohromade, ale nie je nebezpečný.“

„Prečo nám to nepovedala už vtedy? A čo ak nás len chce vlákať do pasce. Možno by sme nemali...“ Jej slová náhle prerušil Dylan, keď jej položil ruku na ústa. Sama si uvedomovala, že je trochu hysterická, ale pri niekom takom, ako je ona, opatrnosti nikdy nie je dosť.

„Povedala, že bola len opatrná. Neverím jej, ale nepodľahnem preto strachu. Ak to bola len pasca, čoskoro na to prídeme.“

„Ako môžeš byť taký pokojný? Čokoľvek sa môže pokaziť. Tá žena môže byť nebezpečná, mohla si len vymyslieť, že je jeho sestra a v tej miestnosti na nás môže čakať smrť. Predsa to nechceš riskovať!“ Tenučký hlások v jej hlave jej pripomínal, že to preháňa, ale nedokázala sa zastaviť. Dokonca ani vtedy nie, keď začala dychčať, akoby práve za sebou nechala štyridsiaty kilometer maratónu.

Po spánku jej prešli jemné prsty jej muža. „Zhlboka sa nadýchni, Nadyne. Kvôli mne,“ dodal, keď si všimol, že sa snaží protestovať.

V duchu sa zúrivo ohradila. Jemu sa to ľahko povie, keď nikdy s ničím podobným bojovať nemusel. Odvaha mu bola druhou prirodzenosťou. Akoby toho nebolo málo, zrazu sa pri ňom cítila ešte úbohejšie ako kedykoľvek predtým. No napriek všetkému sa nezdalo, že by sa mu hnusila jej zbabelosť. Skôr naopak. V očiach mal niečo podobné... pochopeniu. Ten jediný pohľad jej pripomenul všetky sľuby, ktoré jej Dylan kedy zašepkal do ucha. Ona proste vedela, že by urobil čokoľvek, aby dodržal svoje slovo. Vždy. A to jej nakoniec pomohlo zatvoriť oči a sústrediť sa na dýchanie, ako ju to učila jej terapeutka. Z podivného stavu dusenia sa bola späť v normále. Hanbila sa, že ju takto videl. Lenže ak chcela niečo zmeniť, musela niečo také triviálne potlačiť.

„A ak to predsa len bude pasca?“ povedala, naposledy sa snažiac, aby sa na vec pozrel z jej pohľadu.

„To nevieme,“ pokrútil hlavou. „Ale keď sme prišli až sem, nenecháme sa odradiť. Aj keby sme sa nič nemali dozvedieť. Ochránim nás, nech sa deje čokoľvek. Musíš mi len veriť.“

„Žiadaš odo mňa priveľa.“

Pokrivene sa usmial. „Možno áno – a možno nie. Ide o uhol pohľadu. Sama si povedala, že ten chlap by ti mohol pomôcť. Nestojí to malé riziko za to, aby si sa o to aspoň pokúsila? Možno to nedlžíš mne, ale sama sebe určite.“

S prižmúrenými očami to napokon vzdala. Dylan musel vycítiť tú zmenu v jej presvedčení, pretože ju okamžite vytiahol na nohy a viedol ju smerom k nevysokému obytnému domu, ktorý mal svoje najlepšie roky dávno za sebou. Vo štvrti, kde okolité príbytky vyzerali ako z časopisu o bývaní, vyzeral ako čistokrvný žrebec v stáde poníkov. No aj napriek tomu tam nejakým divným spôsobom zapadal. Hoci mal ošúchanú fasádu, dvere, ktoré držali len silou vôle a lepiacu pásku miesto skla.

„Pre istotu sa drž za mnou.“

Niečo také jej nemusel opakovať dvakrát. Prekĺzla za ním cez otvorený vchod a zakrádala sa v jeho tieni až k prvým dverám napravo, ktoré vyzerali, že sa ich niekto pokúsil zničiť päsťami. Nedokázala si predstaviť, že tam niekto skutočne žije.

Jemne sa prikrčila, keď Dylan zabúchal na dvere. V duchu si vynadala za svoj nedostatok odvahy.

„Nie som doma,“ ozvalo sa neprítomne spoza dverí.

„Poslala nás sem vaša sestra. Dúfame, že by ste nám mohli pomôcť.“ Nadyne si nervózne hrýzla peru a snažila sa a silou myšlienky prinútiť toho chlapa, aby ich pustil dnu. Začínala mať pocit, že aj steny mali uši.

„Tak to tu už vôbec nie som. Naposledy, keď za mnou niekoho poslala, bol to cvokár a snažil sa mi nahovoriť, že musím vyjadrovať svoje pocity a hovoriť o nich. Takže nič, čo mi môžete ponúknuť, netúžim kúpiť.“

„Prosím,“ ozvala sa Nadyne skôr, ako sa mohla zastaviť. „Neposlala nás sem len vaša sestra. Vašu adresu mi dala Irene Fullerová. Dúfala, že by ste mi mohli pomôcť tam, kde ona neuspela.“

Po jej tichej žiadosti nastalo hrobové ticho. Začínala sa obávať, že ju na druhej strane nepočul. Ale tá myšlienka jej vyfučala z hlavy, keď sa dvere trochu poodchýlili a objavila sa medzi nimi štica tmavých vlasov, ktoré mohli byť pokojne aj blond, ale v tej tme sa to nedalo presne určiť.

„A prečo by vás sem Irene posielala? Hlavne ak tá ženská veľmi dobre vie, ako si vážim súkromie a diskrétnosť.“

Nadyne sa nervózne pomrvila. Dylan jej na oplátku stisol ruku, akoby sa jej snažil pripomenúť, že je tam pre ňu. „V hlave ma prenasledujú hlasy a nedá sa im odolať. Chcem sa zbaviť toho čipu ešte skôr, ako tie rozkazy budem musieť splniť.“

Cítila, ako sa na ňu jej manžel uprene pozerá, ale nedovolila samej seba mu pohľad opätovať. Vedela, že mu v hlave vŕtalo jej neuvážené prehlásenie o čipe a skutočnosti, že by nebol prvý, kto by ho do nej vložil. Snažil sa jej na to opýtať ešte ten večer, ale nedala mu šancu čokoľvek sa dozvedieť. Proste jeho otázky ignorovala, až kým ho to neprestalo baviť. Lenže podľa jeho výrazu vedela, že tentoraz už bude musieť niečo povedať. A podľa všetkého to bude musieť byť úplná pravda.

Chlapík odstúpil odo dverí a následne ich dokorán otvoril. „Poďte dovnútra.“

Nemusel to opakovať dvakrát. Rýchlo vošli dnu. Počula, ako za nimi zamkol a rozsvietil lampu na stolíku. Malú miestnosť osvietilo ostré svetlo, proti ktorému musela chvíľu žmúriť. Keď si naň zvykla, privítal ju pohľad na prekvapivo dobre udržiavanú malú miestnosť, ktorá pravdepodobne slúžila ako obývačka i spálňa zároveň. V rohu na okrúhlom stole bolo položených niekoľko fotiek, ale boli príliš malého formátu na to, aby dokázala s presnosťou určiť, na koho sa pozerá.

„Prečo vás sem poslala?“ V jeho hlase znel mierny náznak nepriateľstva. Dylan naň reagoval zamračením.

„Pozrite, pán Smith, ja viem, že sa vám nepáči skutočnosť, že sme za vami prišli, ale nebudem vás obťažovať dlhšie, než je nutné. Mám čip a chcem, aby bol von. Alebo minimálne zneškodnený. Dokážete mi s tým pomôcť?“

„Prekvapuje ma, že to Irene neurobila sama, vie predsa, ako sa to robí.“

Nadyne sa zachvela. Teraz prichádzala na rad tá zložitejšia časť. „Som tehotná.“

Muž sa otriasol, až mu hnedé vlasy podskočili okolo tváre. Bol vysoký a možno až priveľmi chudý, no napriek celkovému výzoru šialenca v ňom bolo čosi, čo vás nútilo mať pred ním rešpekt.

„Potom je dobré, že to proste neurobila a poslala vás za mnou. Hoci neviem, či vám budem môcť pomôcť.“

„Budete môcť, alebo budete chcieť?“ Nadyne už táto hra so slovíčkami pomaly prestávala baviť.

„Oboje. Ak ste otehotneli prirodzenou cestou, čo sa určite stalo, nikto by vás nevystavil riziku takej náročnej operácie. Tie čipy sú veľmi precízne v tom, čo robia. Sú napojené na nervové zakončenia, ktoré by nikto nechcel poškodiť. Aj keby ste neboli tehotná, hrozilo by vám isté riziko. Ale vystaviť tomu nenarodené dieťa? To by sme ho rovno mohli zabiť a bolo by to dopadlo rovnako.“

„Inými slovami sa mám vrátiť až po pôrode?“

Neisto prikývol. „Bohužiaľ.“

„Nedá sa nejako zabrániť tomu, aby mali príkazy takú silu?“

„Nie,“ pokrútil hlavou, „nedá. Preto sú čipy také efektívne. Dokážu prinútiť poslúchať aj tie najhorúcejšie hlavy. A obávam sa, že okrem sily vašej vlastnej vôle neexistuje cesta, ako proti tomu bojovať. Neviem, ako dlho vás nútia splniť ich rozkazy, ale čoskoro ich to prestane baviť a zasiahnu.“

Nadyne takmer zamrelo srdce. „To znamená... to znamená, že som sem prišla zbytočne?“

„Je mi to ľúto,“ povedal miesto odpovede. No viac ani nebolo treba.

Akoby v ozvene sa cez ňu preliala silná vlna sklamania, ktoré ju takmer položilo na kolená. Táto cesta bola jej jedinou nádejou na normálny život po boku svojho milovaného manžela. Lenže aj tá zhasla ako posledný uhlík v pahrebe. Neostalo jej už nič, čím by mohla bojovať. Jedinou možnosťou bolo odísť. Odísť a nechať Dylana žiť si svoj život bez nej a bez hrozby, ktorú pre neho predstavovala. Pretože raz bude musieť poslúchnuť. A bolo len otázkou času, kedy sa tak stane.

To, že sa vydala k dverám, si neuvedomila až dovtedy, kým ju nezastavili silné paže. „Prečo má moja žena v krku čip?“ spýtal sa Dylan.

„Dylan, nie...“ pokrútila hlavou.

„Nie, Nadie,“ oponoval jej. „Potrebujem to vedieť, aby som ťa mohol chrániť.“

„Ešte stále vás viažu prísahou mlčanlivosti?“ Neznelo to, akoby sa pýtal, skôr akoby to len skonštatoval. Ale aj napriek tomu prikývla.

„Povedzte mi aspoň niečo. Nikomu nič nepoviem. Len chcem ochrániť svoju ženu. Lenže na to musím najskôr pochopiť, čo sa to okolo nás deje,“ dožadoval sa Dylan neústupčivo.

Muž si ho hodnú chvíľu premeriaval, akoby uvažoval, či si zaslúži vedieť pravdu. Jedna časť z Nadyne dúfala, že mu nepovie nič, aby bol v bezpečí pred ostatnými. Lenže podľa jeho pohľadu poznala, že sa nič také nechystá urobiť. V očiach mu prebleskovala zvláštna iskra. A keď otvoril ústa, Nadyne sa snažila samú seba presvedčiť, že to dopadne dobre. Značne neúspešne.

„Mladý muž, mali by ste si byť istý. Odtiaľto nejestvuje cesta späť.“

Dylan sa tváril stále rovnako odhodlane. „Potrebujem to vedieť.“

„Nuž,“ prehodil sucho a pohodil rukou, „potom sa zdá, že každému k šťastiu treba niečo iné.“

Dylan na to už nič nepovedal, len sa ticho posadil na stoličku, na ktorú ten muž ukázal. Nadyne si stiahol na miesto vedľa seba a nezdalo sa, že by ju chcel niekam pustiť. Muž ešte podišiel k stolu a zobral odtiaľ jednu z fotiek. Začala v nej mierne bublať zvedavosť. Predsa len – túto časť príbehu nepoznala.

„Všetko začalo pred pätnástimi rokmi na univerzite. Bol som nadšený študent hladný po poznaní. Ona optimistická zamestnankyňa v knižnici. Moja nenásytnosť za poznaním nás zviedla dohromady. A od toho dňa sme boli nerozlučiteľní.“

Nostalgicky sa usmial a pohladil bruškom prsta malú fotku predtým, než ju otočil ich smerom, aby ju mohli vidieť. Na zábere bola mladá žena, možno ešte dievča, s krátkymi blond vlasmi a šibalskými očami plnými smiechu. Vyzerala byť taká plná života.

„Kto je to?“ spýtala sa Nadyne zvedavo. Iste preňho musela byť veľmi dôležitá.

„To je moja Naomi. Stred môjho vesmíru. Jediná žena, ktorú som kedy miloval a milovať budem,“ povzdychol si bolestne. „Zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. No ako to už na svete býva, niektorým párom proste nie je súdené, aby spolu mohli ostať.“

Nadyne sa otriasla. „Čo... čo sa stalo?“

„Chcel som ju požiadať o ruku. Poznali sme sa pár týždňov, ale ja som vedel, že je pre mňa tá pravá. Nikdy som nezistil, čo by mi odpovedala. Ten deň sme sa pohádali, pretože som ju nechcel pustiť na jednu protestnú akciu. Už ani neviem, o čo išlo. Len som chcel, aby bola v bezpečí a všetkému tomu bláznovstvu sa vyhla. Lenže ona mala svoju hlavu a nepočúvla. Do očí mi povedala, že nikam nepôjde, ale poza môj chrbát si tajne vzala auto a vybrala sa tam.“ Naprázdno prehltol, no ani tak nezabránil, aby mu po líci nestekali slzy. „Sotva odbočila na cestu do mesta, doslova ju zroloval opitý šofér za volantom kamiónu. Nemal v tej časti mesta čo robiť, no predsa tam bol a zobral mi ju.“

Natiahla sa a stisla mu ruku. „To je mi ľúto.“

Slabo sa na ňu usmial na znak vďaky. „Mesiace som sa utápal v smútku. Až raz som dostal šialený nápad – keďže Naomi zomrela a ja som za ňou ísť nemohol, chcel som ju priviesť späť k sebe.“ V hlase mal podivnú melanchóliu, keď rozprával. „Nestaral som sa o to, že tým poruším zákon, proste som sa o to musel pokúsiť. Požiadal som niekoľkých svojich priateľov o pomoc a spoločne sme sa pokúsili o nemožné – skopírovať jej DNA a zrodiť z nej nový život.“

Dylan zalapal po dychu v úplnom šoku. „Chcete snáď povedať, že...“

„Áno, presne to chcem povedať,“ prikývol. „Začali sme sa zaoberať klonovaním.“

„To je predsa nemožné. Chcem povedať... ona bola mŕtva a jej telo pod zemou, ako ste vôbec...“

„Myslím, že bude lepšie, keď to zhrniem slovami, že získať povolenie na exhumáciu tela je takmer nemožné.“ Pokrútil hlavou. „Trvalo to dlho, ale napokon sa nám to podarilo – stvorili sme človeka, dospelú ženu s tvárou a črtami, ktoré mala Naomi, ale s mentalitou dieťaťa, ktoré musíte všetko učiť. Ale bol som odhodlaný byť trpezlivý – až kým som si nebol istý, že je na tej istej intelektuálnej úrovni ako predtým. Lenže napriek tomu, že sme mali fyzicky takmer dokonalé telo, myseľ sa naklonovať nedá. Ja som ju miloval, lenže ona ma považovala za brata.“

Dylan sa zamračil ešte viac. Nadyne si vedela predstaviť, aké preňho muselo byť ťažké vstrebať niečo podobné. Ona toho bola súčasťou od svojho zrodu a predsa sa občas našli momenty, keď sa jej chápanie proste zastavovalo.

„Potom ste výskum zastavili?“

Muž prudko pokrútil hlavou. „Pôvodne som chcel. Bol som sklamaný a zničený, zo všetkého najviac som chcel len pokoj, ale nebol mi dopriaty. Nejakou nešťastnou náhodou sa o našich pokusoch dozvedela tajná vojenská organizácia.“

„A potom bolo príliš neskoro na to, aby ste to mohli ukončiť,“ dokončil zaňho Dylan. Poznal fungovanie armády, veď bol jej súčasťou.

„Presne tak,“ pritakal. „Bolo až príliš neskoro. Nie pre nich nebola odpoveď a hoci sa mi to hnusilo, pokračoval som. Tentoraz som však nepracoval len s DNA mŕtvych ľudí, ale aj tých živých. Vytváral som životy, menil osudy, prijímal som nových vedcov a vyrábal technológie, o ktoré si zažiadali. Medzi nimi boli aj čipy. Ten, ktorý je umiestnený v tele tejto ženy,“ hlavou pokynul smerom k Nadyne. „Vojaci majú radi všetko pod kontrolou a hlavne osoby, o ktorých si myslia, že im patria. Takže aj každý darca DNA musel byť pod dohľadom. Rovnako aj...“

„Ale prečo potom moju ženu nútia robiť niečo, čo nechce?“ skočil mu Dylan naštvane do reči. „Na svete sú miliardy iných ľudí. Prečo chcú práve jej bunky?“

Nadyne sa zadrhol dych, keď tie slová vyslovil. Nemohla uveriť tomu, ako si to všetko vysvetlil.

Muž sa naňho zamračil. „Počkať, vy si myslíte, že vaša žena je darkyňou?“

Namiesto odpovedi len prikývol.

Zamyslene sa poškrabal na temene hlavy. „Asi je moja vina, že ste prišli k tomuto záveru,“ priznal potichu, v hlase mal jemnú výčitku. „Pravdou je, že som vyvinul dva druhy čipov. Jeden pred darcov, ktorý mal monitorovať ich pohyb a životné funkcie. A ten druhý pre klony, ktorý bol omnoho viac prepracovaný a zaručoval, že nech by sa stalo čokoľvek, bude ich to úbohé strovenie na slovo poslúchať."

Tentoraz zalapal po dychu Dylan. Uprel na svoju ženu pohľad plný zmätku a bolesti. Akoby sa jej tým pýtal, či je to pravda. Nenašla odvahu mu odpovedať. Na to bola priveľmi stuhnutá. Teraz prišla jej súkromná hodina pravdy. Bála sa toho okamihu rovnako mocne ako ho vítala. Na jednej strane bola ťarcha tajomstva, ktoré by už nemusela ďalej tajiť. Lenže na druhej bola skutočnosť, že všetko, čo doteraz prežila, bolo v podstate klamstvo.

„Chcete snáď povedať, že...“

Rozhodne prikývol. „Vaša žena nikdy nebola darkyňou. Ona sama je klonom.“

Kapitola 7. ¦¦ Kapitola 9.

Konečne sme načali nejaké odpovede. Chcem vás len ubezpečiť, že k celému príbehu Paula a jeho úlohe v príbehu sa ešte podrobnejšie vrátim neskôr. Len na to vysvetľovanie a odhaľovanie musím ísť postupne, aby som sa v tom sama nestratila. :D

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 8.: