OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 5.



Chybný klon - Kapitola 5.Hľadanie pomoci

 

Kapitola 5.

Nadyne stála uprostred izby, kde cez okno prenikali prvé lúče slnka, a pozerala sa na tvár svojho manžela, ktorého možno nikdy neuvidí. Srdce jej pukalo len pri tom pomyslení, ale nemohla konať inak. Posledné dni sa príkazy v jej hlave sformovali do jediného a bolo čoraz ťažšie sa ovládať. Sama si dokázala priznať, že vo svojej pôvodnej úlohe zlyhala, ale odmietala to ľutovať. Pri Dylanovi mala pocit, že nezáleží na tom, ako prišla na tento svet, že nikdy nezažila, aký je to pocit hrať sa ako malé, bezstarostné dieťa. Pri ňom sa cítila ako žena, na ktorú čakal celý život. A hoci si bola vedomá, že preňho to nie je nič viac ako rafinovaná ilúzia, užívala si ten pocit bezpečia a absolútneho zbožňovania, ktorými ju zahŕňal. Preto pre ňu bolo takmer nemožné odísť. No pre dobro všetkých to musela urobiť.

Jej presvedčenie už zakolísalo, keď sa Dylan zobudil uprostred noci a videl ju zakrádať sa von s batohom. Nesmela pripustiť, aby jediný pohľad jeho očí zničil jej zúfalý plán. Lenže veľmi dobre vedela, že to možno bola posledná možnosť, ako by mohla žiť spokojný život bez strachu, že raz podľahne neustálemu nutkaniu a urobí niečo, čo bude až do smrti ľutovať.

Rozochvene sa nadýchla a vybrala sa k dverám. Nezanechala po sebe žiadny list na rozlúčku, pretože vedela, že ak to bude v jej silách, vráti sa. No stále ostávali pochybnosti. Žena, ktorú sa rozhodla navštíviť, nebola slávna svojho ochotou pomôcť. Veď prečo by mala sabotovať vlastnú prácu. Ak sa Nadyne nepodarí presvedčiť ju, aby jej pomohla, nevráti sa k Dylanovi. Nemohla riskovať, že mu ublíži. Už niekoľkokrát to skoro urobila.

V duchu opäť poďakovala za náhodné vyrušenia, ktoré jej v tom zabránili. Srdce je krvácalo už len pri pomyslení, že ho už nikdy neuvidí, neobjíme ho, nepobozká jeho zarastené líce. Nebudú spolu vychovávať svoje dieťa. Nechala osamelú slzu, aby jej stiekla po líci. Možno nikdy nebude taká, aká Nadyne mala byť, ale bude dostatočne sama sebou, aby to zvládla. Radšej sa vzdá Dylana, aby ho ochránila pred sebou i pred všetkým, čo jej kráča v pätách a ohrozuje ich.

Keď sa uistila, že všetci ešte spia a nehrozí, že by ju niekto videl, nasadla do svojho malého fordu a nehlučne naštartovala. Kútikom oka zbadala, ako na verande sedí Falco a zvedavo ju pozoruje. Sama pre seba sa usmiala. Ten pes bol inteligentnejší než všetci géniovia sveta. Dylan bol viac ako jeho pán, bol to jeho priateľ. Bola si istá, že naňho dá pozor.

Otočila sa na príjazdovej ceste a zamávala tomu nemému stvoreniu, akoby snáď tomu gestu mohlo rozumieť. Hneď ako prešla bránu malej farmy, pridala plyn a rútila sa po nie práve najlepšie udržiavaných cestách až príliš rýchlo. Bolo to riskantné, ale urobila by všetko preto, ay sa čím skôr dostala na diaľnicu. A ani tam nespomalila. Nevedela ani kam ide. Riadila sa cestou, ktorú mala uloženú v mysli. Všetci, ktorí boli ako ona, dostali možnosť samovoľne a bez vysvetlenia sa vrátiť do kolónie a začať odznova. Ona svoju šancu stratila v okamihu, keď odmietla prijať jasné príkazy a správala sa ako človek. Veľmi riskovala, ale aj to bolo lepšie ako čakať so založenými rukami.

Cesta okolo nej pomaly ubiehala. Spoločnosť jej robili vlastné úvahy, ktoré ju miestami pripravovali o rozum. Upokojoval ju pohľad na fotku, ktorú mala nedbalo založenú na palubnej doske. Zobrazovala najkrajší deň jej doterajšieho života. Taká šťastná sa dokonca necítila ani vtedy, keď zistila, že je tehotná.

Bol na nej zachytený jej a Dylanov svadobný deň. Vtedy skutočne uverila, že láska dokáže všetko zmeniť. Dovtedy to pre ňu bola emócia, ktorú nikdy nepocítila, nepoznala ju, dokonca ju nevedela ani opísať. Preto pre ňu bolo viac ako neuveriteľné, že ju niekto má radšej ako vlastný život a urobil by všetko pre to, aby sa usmievala. Cítila sa takmer vinná, že to všetko opúšťa bez vysvetlenia, no niečo jej našepkávalo, že to tak bolo lepšie. Tí, čo jej dali život, veľmi prísne dozerali na dodržiavanie prísahy mlčanlivosti. Nechcela si ani predstaviť, čo by mohli Dylanovi urobiť len preto, že poznal ich tajomstvo.

Keď prešla okolo prvých domčekov, ktoré boli všetko rovnaké a líšili sa od seba len farbou, vedela, že je na mieste. Niekoľko hodinová cesta, ktorá bola značne nepohodlná, akoby sa ani nestala. Netušila, ako si mohla byť taká istá, ale vedela, že je v cieli.

Nikde nikoho nestretla, ale cítila, ako sa na ňu upierajú zvedavé oči ostatných. Takých, ako bola ona sama. Neupokojilo ju to, skôr naopak. Ona sa cítila doma inde, toto bolo ako návšteva rodiny. Len s tým rozdielom, že pri tejto hrozilo, že sa nikdy neskončí.

S povzdychom zaparkovala pred komplexom niekoľkých budov natretých výraznou olivovou farbou. Akoby nestačilo, že už na prvý pohľad bolo zrejmé, že sa nejedná o žiadne domy, ale o vedeckú základňu. Museli k tomu pridať aj oči ťahajúcu zeleň, pri ktorej mala pocit, že by mala čo najskôr utiecť a ani sa nepokúšať tam vojsť. Lenže ona sa to chystala urobiť a dokonca to nemohla ani ľutovať.

Zo sedadla spolujazdca schmatla mikinu a kabelku, ktoré si ako jediné zobrala, a odhodlane vykročila smerom k zamrežovanej bráne. Všetci okolo vedeli, čo je to za miesto a radšej sa mu vyhýbali, no aj tak dbali na bezpečnosť. Občas boli až paranoidní. Lenže keby sa niekto nepovolaný dozvedel pravdu, keby sa vláda dozvedela toto malé, špinavé tajomstvo, všetko by tu zavreli. A mohli len dúfať, že by tých niekoľko desiatok výtvorov nechali nažive a nezničili by ich spolu so zakázaným výskumom. Čo bolo viac ako pravdepodobné. Ľudia sa báli pokroku a než by priznali, že nie všetko by mohlo byť zneužité a mohlo by to zachrániť ľudské životy, radšej to zničili. Alebo sa rozhodli predchádzať čo i len vzniku niečoho takého.

Podišla až k vysokej bráne a stlačila tlačidlo v strede červeného panela. Z reproduktora sa najskôr ozvalo zapraskanie a neskôr počítačovo skreslený hlas, tentoraz bol ženský.

„Identifikujte sa.“

Vedela, že na druhej strane nesedí žiadna ľudská bytosť a teraz skutočne komunikuje s umelo vytvorenou inteligenciou, ale to nezmiernilo jej obavy. Či už to bol len počítačový program alebo nie, nachádzala sa na mieste, kde si ruky podávali tí najvýznamnejší vedci a vytvárali veci, ktoré si ľudia nedokázali ani predstaviť. A práve z nich mala strach. Bola ich výtvorom, lenže čokoľvek, čo tak ľahko vytvorili, mohli aj rovnako rýchlo zničiť.

Keď ani po niekoľkých sekundách neodpovedala, ozval sa znovu monotónny hlas. „Identifikujte sa.“

Vedela, že mala pravdepodobne poslednú možnosť vycúvať z tohto všetkého, vrátiť sa domov k Dylanovi a predstierať, že bola len navštíviť priateľku a zabudla mu to oznámiť. Lenže potom si spomenula na to ráno, keď sa hádali a ona naňho namierila nôž. Bola odhodlaná ho zabiť. Nechýbalo veľa a naozaj by to urobila.

V duchu sa snažila samú seba upokojiť tým, že je len na menšej základni, kde nie je nikto, kto by ju mohol spoznať. Jej stvoritelia boli na opačnom konci Spojených štátov a keby aj nie, nemohli by ju zabiť, aspoň nie teraz, keď bola tehotná. Pretože ako jedna z mála otehotnela prirodzenou cestou. To chladné, takmer až morbídne uvedomenie si skutočnosti jej mohlo upokojiť sa natoľko, by mohla odpovedať.

„Som Nadyne Raynerová, chcela by som navštíviť doktorku Fullerovú.“

Na chvíľu zavládlo ticho, akoby dokonalý softvér mal mierne problémy so spracovaním jej mena. Keď už prestala dúfať, že sa niečo stane, ozvalo sa bzučanie. „Nadya, Na12K001, máte oprávnenie vstúpiť. Doktorka vás už očakáva.“

Zamračila sa, keď začula číslo, ktoré mala pripnuté na ruke prvé mesiace po svojom „prebudení“. Vtedy nemala meno a všetci ju oslovovali len číselnou kombináciou. To dokáže zničiť sebavedomie. Preto sa snažila vedome potláčať skutočnosť, že to prekliate číslo má vytetované na krku ako čiarkový kód. Akoby bola len balenie mäsa v obchode a nie živá bytosť. Čo na to, že nikto iný okrem nej nevedel, čo tam má napísané. Stále sa cítila rovnako mizerne.

Ako v mrákotách prechádzala sterilne sa tváriacimi chodbami, kde dominovala zelená. Vedci sa asi snažili dokázať upokojujúcu vlastnosť tejto farby, ale trochu to prehnali. Pretože namiesto toho, aby sa cítila psychicky v pohode, si pripadala ako králik. Možno by sa tak mala aj správať a miesto návštevy by sa mohla otočiť a zbabelo utiecť. No skôr, ako to stihla urobiť, vyrútila sa oproti nej vysoká, ladná žena s krivkami ako modelka s nakrátko ostrihanými hnedými vlasmi a s okuliarmi s hrubým rámom na nose, ktoré by na komkoľvek inom vyzerali smiešne. Ale jej pristali.

„Nadya, však?“

Prikývla a skôr, ako stihla otvoriť ústa, opäť sa ozvala tá žena. „Som doktorka Fullerová, pre vás Irene. Čo keby sme sa skryli niekam do súkromia, kde by nás nikto nerušil?“ Len bezducho prikývla a doktorka sa usmiala. „Nemusíte sa báť, ja vás nepohryziem.“

Hoci to malo pôsobiť ako upokojenie, Nadyne sa cítila ešte viac vynervovaná. Napriek tomu ju nasledovala, keď sa otočila na päte a vybrala sa niekam doľava. Nadyne sa snažila zapamätať si cestu, ale všetko, čo bola schopná vnímať, bolo zariadenie. Zelené steny vystriedali vysoké kvetiny, ktoré kvitli všetkými odtieňmi dúhy a vytvárali vo vzduchu nezameniteľný parfum, ktorý vôbec nedráždil jej hormónmi ovládaný žalúdok. Proti jej vôli ju to upokojovalo.

Doktorka otvorila dvojkrídlové presklené dvere. Nadyne mala pocit, že sa ocitla v skleníku a nie v kancelárii vedca. „Ospravedlňte moju záľubu v pestovaní kvetín, ale kedykoľvek cítim, že som vo svojej práci narazila na prekážku, upokojujem sa staraním sa o tieto rastlinky. Teraz mi to tu trochu prerastá cez hlavu.“ Ticho sa zasmiala. „Doslova."

Nadyne sa obzrela po tom farebnom raji a veľmi ľahko uverila, že jej to pomáha premýšľať. Cítila sa tam pokojne ako už dávno nie.

„Ale mám také tušenie, že ste sem neprišli, aby ste obdivovali moju zbierku kvetín z celého sveta.“

Naprázdno prehltla. „Pani doktorka, ja...“

Prerušila ju zodvihnutím ruky. „Prosím, volaj ma Irene. Nie si moja pacientka, aby sme museli byť také formálne. A navyše, tu nie sme pod drobnohľadom ostatných. Tu môžeme byť proste priateľky.“

Kývnutím hlavy ocenila jej milú ponuku. „V tom prípade ma volaj Nadyne.“

Pozdvihla obočie. „Takže si sa dokonale stotožnila so svojou úlohou.“

„Nie je to úloha, je to môj život. A rada by som ho prežila v spokojnosti, ak by to bolo možné.“

Irene sa zasmiala. „Za týchto okolností to naozaj nie je možné. Hlavne ak zoberieme do úvahy kto si.“

„Ja viem, ale aj tak by som rada žila bez toho, aby mi ktokoľvek prikazoval, čo mám robiť.“

„Naša zvrchovanosť ti začala diktovať, čo máš robiť?“ Irene sa zachmúrila. „Zistil snáď tvoj manžel naše malé tajomstvo, že ho chcú odstrániť z cesty?“

„Ja som tá, ktorú potrebujú odstrániť z cesty.“ Nadyne si tým bola viac ako istá. Ak by aj Dylana zabila – hnusilo sa jej už samotné pomyslenie na to, že by skutočne poslúchla to nutkanie vo svojej hlave -, možno by odstránila z cesty jeho, ale zároveň aj seba. Za vraždu by išla s najväčšou pravdepodobnosťou do väzenia. A tam sa stávajú všelijaké nehody. Zobrali by jej dieťa a ju by poslali na druhý svet ako nepodarený experiment. Čo pravdepodobne aj bola.

„Budem hádať – vybral si teba.“

Nadyne sa zamračila. Jej slová jej nedávali význam. „Čo tým myslíš?“

„Neviem, či si uvedomuješ, prečo vás všetkých posielajú do sveta normálnych ľudí. Je to v podstate niečo ako test. A ak sa ťa chcú zbaviť, znamená to, že si v ich očiach neuspela.“

„Ak som ale neuspela ja, prečo chcú, aby som zabila jeho?“

Irene vyzerala takmer až chladne, keď jej odpovedala: „Pretože si vybral teba. A tým ešte viac hrozí, že by si sa mohla rozhodnúť mu povedať o sebe pravdu. Tí tam hore si nevedia predstaviť, aký neuveriteľný tlak predstavuje čeliť minulosti, ktorá nie je tak celkom tvoja. A veľmi prísne trestajú každý priestupok. Preto ho máš zabiť. Aby si sa naučila, že zlyhanie má svoju cenu.“

„Ale on za to nemôže!“

Irene potriasla hlavou. „To ich nezaujíma. Pre nich je hrozba. A ty prostriedok, ako sa jej zbaviť.“

„A čo ak odmietnem? Čo ak nájdem cestu, ako ich neposlúchnuť?“

Na chvíľu zavládlo ťaživé ticho. Irene sa postavila a mierne znepokojene prechádzala okolo vysokého kra s drobnými, modrými kvietkami, ktoré Nadyne nikdy predtým nevidela. V zúfalej snahe odreagovať sa, nejako sa zabaviť skôr, ako zošalie, sa tiež postavila a prešla až k tej elektrizujúcej modrej. Natiahla ruku a takmer sa dotkla jedného lupeňa, bytostne cítila tú hebkosť, keď ju Irene odtiahla.

„Väčšina z nich je jedovatá,“ povedala polohlasom, úplne nesústredená.

Nadyne sa zamračila, ale nepovedala nič. Prečo niekto pestoval kvety, ktorých sa nemohol dotknúť? Jasné, boli krásne už len na pohľad, ale doslova ponúkali, aby človek vystrel ruky a pohladil tú jemnosť. Ešte aj život v skleníku bol lemovaný sebaovládaním.

„Takže sa chceš zbaviť čipu, ktorý máš v krku.“

Takmer bezducho prikývla. „Potrebujem sa zbaviť ich príkazov. Nedajú sa ignorovať.“

„Z vlastnej skúsenosti musím povedať, je život bez nich je jednoduchší a naozaj existuje cesta, ako prerušiť spojenie bez toho, aby si samotný čip zničila, a tak sa uchránila pred ich hnevom, lenže...“ Irene si povzdychla. „Lenže problém je s tvojím tehotenstvom.“

„Moje tehotenstvo nie je žiadny problém!“ ohradila sa nahnevane Nadyne a postavila sa. Ani si neuvedomila, že bola ochotná odísť, až kým ju Irene nechytila za ruku.

„Nechcela som sa ťa dotknúť. To, čo som chcela povedať, je, že keby som sa snažila zneškodniť čip v tvojom tele teraz, mohla by som spôsobiť nejakú ujmu tvojmu dieťatku. Alebo spôsobiť predčasný pôrod. A ten by sa v tomto štádiu tehotenstva neskončil práve najšťastnejšie.“

„Inými slovami mi nechceš pomôcť.“

Irene sa zachmúrila. „Nechcieť a nemôcť sú dve rozdielne veci. Aj mne samej veľmi dlho trvalo, kým som našla niekoho, kto pre mňa čip zneškodnil a nebola to prechádzka ružovou záhradou. Napriek tomu, že som si priala zomrieť od neznesiteľnej bolesti, nikdy to nebudem ľutovať.“

Nadyne sa vzpriamila a nedôverčivo si ju premeriavala pohľadom. „Chceš povedať, že ty si...“

„Jedna z vás. Tak ako takmer všetci v tomto zariadení. Prečo myslíš, že sa v okolí združujú všetci, čo sa dostali do úzkych a potrebujú začať odznova. Pretože na tomto mieste sú ľudia, ktorí im rozumejú.“

Keď Nadyne počula tie slová, konečne si uvedomila, ako je možné, že Irene, žena, o ktorej počula to najhoršie, sa k nej správa tak milo. Pretože toto nebola tá istá žena.

„Ale mne nedokážeš pomôcť.“

Irene ľútostivo pokrútila hlavou. „Bohužiaľ nie. Nie, keď si tehotná. Nechcem riskovať tvoje dieťa. Hlavne ak zoberieme do úvahy, že niečo také ako neplodnosť u nás nie je ničím výnimočná.“

„Lenže ja sa nemôžem vrátiť späť k Dylanovi a neustále odolávať nutkaniu poslúchnuť príkazy ostatných!“

Irene sa jej zadívala hlboko do očí. Netušila, čo tam hľadala a čo tam našla, ale odrazu sa zatvárila odhodlane. Odstúpila o dva kroky od nej a podišla k stolu. Vybrala niečo zo zásuvky, opäť ju zamkla a kľúč si skryla na vrecka na nohaviciach.

„Ako som ti povedala, rada by som ti pomohla, ale neviem ako. Preto potrebuješ toto,“ povedala Irene a podala jej malú kartičku, na ktorej bola napísaná adresa človeka, ktorý býval niekde v Georgii. „Mne pomohol tento človek. Nie je práve najspoločenskejší, ale je to génius, ktorý v podstate stál za pôvodným výskumom. Nikdy nesúhlasil s tým, čo sa z nás stalo, a tak odišiel. Mne pomohol zbaviť sa puta so základňou, ale len preto, že pracoval s mojou predchodkyňou. Ak je niekto, kto by vedel obísť aj tvoje tehotenstvo a udržať v bezpečí teba aj tvojho manžela, je to on.“

Nadyne sa vďačne usmiala a dala si vizitku do zadného vrecka. „A čo ak mi ani on nebude vedieť pomôcť?“

Porazenecky si povzdychla. „Neviem. Proste neviem.“

Lenže Nadyne to veľmi dobre vedela. Ak jej ten človek nepomôže, neostane jej nič iné než od Dylana navždy odísť. A len to pomyslenie jej trhalo srdce. Tentoraz ešte väčšmi než predtým. Pretože vedela, že by to bolo nezvratné.

Kapitola 4. ¦¦ Kapitola 6.


Ako vidíte, poriadne som to začala zamotávať. Ja to proste ani inak neviem. Máte nejaké teórie, kto je vlastne Nadyne a kto sú ostatní?

Dúfam, že sa vám kapitola nezdala príliš zvláštna. Ak to tak náhodou je, ospravedlňujem sa. Necítim sa práve najlepšie a pravdepodobne sa to odrazilo v každom slove, ktoré som stvorila. Hádam sa mi to podarí napraviť.

S pozdravom Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 5.:

5. mea
16.08.2013 [17:29]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. mima33 admin
14.08.2013 [15:07]

mima33Hm Emoticon Emoticon Ty vieš ako ma poriadne domotať. Nie je pochýb o tom, že Nadyne je klon a je si toho vedomá. Ale nejde mi z hlavy jedno? Nadyne je klonom "pravej Nadyne"? Myslím, že pravú Nadyne mohli vymeniť za tohto klona v tom čase, keď bol Dylan na vojne. Veď vtedy predsa na nejaký čas zmizla a keď sa vrátila, bola iná. Ale kde je potom pravá Nadyne? A prečo to tí vedci robia? No... Dylan s Nadyne to každopádne budú mať ešte poriadne ťažké. Skvelé Emoticon Emoticon Emoticon

3. MillieFarglot admin
14.08.2013 [12:16]

MillieFarglotJa sa stráácam, úplne! Emoticon Ale to je u mňa pri tebe úplne bežné. Emoticon
Mňa tak napadá jedna vec - kto je vlastne Nadyne a kto Nadya? Zatiaľ chápem asi to, že je Nadya v tele Nadyne, ale kde je potom pravá Nadyne? A prečo chce Nadya žiť normálny život... alebo to je úplne inak a pochopila som to zle... Emoticon
Kapitola dokonalá, sistrm. Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 14.08.2013 [9:49]

Tvůj příběh je vážně velmi poutavý a vždycky nedočkavě čekám na další dílek. Emoticon Miluju tvůj styl psaní Emoticon
Nejsem moc dobrá ve vymýšlení teorií, ale přece jsem dostala jednu myšlenku: Na začátku příběhu jasně v Nadyniných (omlouvám se za špatné napsání jména) myšlenkách píšeš, že nezáleží na tom, jak přišla na svět a že nikdy nezažila jaké to je hrát si jako malé dítě a pro Dylena je to všechno jen iluze a i příběh se vlastně jmenuje chybný klon.A to nasvědčuje tomu, že Nadyne bude určitě klon pravé Nadyne,jen trošku pochroumanej klon Emoticon A ostatní lidé z toho laboratorního střediska, nebo co to vlastně je musí být také klony. A teď je tu mnoho otázek. Kde je pravá Nadyne? Zabili jí a pak vytvořili její klon? A co ti ostatní lidé? Proč je vlastně klonují? Jsou snad nějakou živou zbraní, která někomu pomáhá zabít lidi, co jim překáží v cestě? A kdo jim udává rozkazy pomocí čipu? Co Dylen udělal, že jim a vlastně komu překáží v cestě?
Emoticon
Tak tohle je moje teorie Emoticon
Doufám, že další díleček bude, co nevidět. Nemůžu se dočkat celého rozuzlení příběhu.Hlavně ať to skončí dobře Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 13.08.2013 [19:22]

Páni fakt sa cítim ešte viac zamotaná ako na začiatku. Emoticon Vôbec ma nenapadá čím vlastne Nadyne je. V minulých poviedkách som aspoň trochu dokázala úhádnuť tvoje myšlienkove pochody ale teraz.
Je to takto: Podľa mňa Nadyne bola človek a teraz váham, že buď do nej vložili nejaký čip a ten jej to v hlave všetko pomotal, alebo vytvorili niečo ako jej klon ktorý má niečo spraviť ale vymkol sa im z podkontroli. Fakt už ma nič iné nenapadá... uf Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!