OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 26.

02.12.2013 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 927×

Kapitola 26.

Nadyne sa neprebudila naraz. Zdalo sa jej, akoby jej to trvalo najmenej večnosť. Plávala v temnote, ktorá ju obklopovala a roztrasená od strachu sa snažila nájsť dvere, ktoré by viedli von. Nech sa však snažila akokoľvek, nedokázala nájsť nič, čo by videlo niekam inak, než len do väčšej temnoty. Miesto toho si len pomaly zvykala na to, čo ju čakalo. Snažila sa pohnúť rukami a nohami, ale akoby ani neboli jej, odmietali ju poslúchnuť. Ani sama si nebola istá, či jej patria. V ústach mala sucho ako na púšti a v hlave jej hučalo, akoby mala za sebou poriadne divoký večierok plný litrov alkoholu. Teda, nie žeby si podobnou skúsenosťou niekedy prešla sama. Hádala to podľa toho, ako sa cítila a podľa toho, čo jej rozprávali ostatní.

Keď sa jej konečne podarilo zaklipkať viečkami, uvedomila si, že nie je ponorená v tme len vo svojich predstavách, ale skutočne má zaviazané oči a hrubá, tmavá látka neprepúšťala ani jediný lúč mdlého svetla. Do nosa ju udieral stuchnutý zápach, ktorý väčšinou máte možnosť nájsť v pivnici. Skutočnosť, že nemala ani potuchy, kde sa práve teraz nachádza, jej naháňala hrôzu. Mala pocit, akoby sa ocitla vo svojej starej nočnej more, kde bola stratená v temnote bez možnosti vymotať s z nej. Objímala ju ako verná priateľka a odmietala ju pustiť. Keď sa ňou prevalila prvá vlna paniky a hrozilo, že znovu padne do temnoty vlastného bezvedomia z nedostatku kyslíka, zúfalo pohla rukami, aby vzápätí zistila, že ich má naozaj zviazané.

Zúfalstvo ju ešte popohnalo k väčšej aktivite. Začala sa metať vo svojich putách, hoci vedela, že je to beznádejné. Bez noža sa tých lán nikdy nezbaví. No nedokázala sa vzdať. To by bolo ako priznať sa, že prehrala. A od určitého času niečo také nemohla pripustiť.

„Len si ublížiš,“ ozval sa odrazu niekde z temnoty podivne známy hlas, ktorý ju prinútil stuhnúť, akoby zamrzla.

Otáčala hlavou, akoby chcela nájsť smer, z ktorého ten hlas prišiel. Ale nech sa snažila akokoľvek, nedarilo sa jej. Nakoniec sa poddala svojim putám a odovzdane sa uložila na tvrdú a značne chladnú zem.

„Kto je tam?“

Nič nevidela, ale inštinktívne naklonila hlavu, aby jej nič neuniklo. Bola pripravená na čokoľvek, no predsa ju prekvapili studené ruky, ktoré zacítila na krku. Striasla sa a mierne odsunula, ale premrznuté prsty ju nasledovali. A kým sa stihla nazdať, páska bola preč. Dúfala, že sa čoskoro zbaví aj lán na rukách a nohách, ale nič také sa nestalo.

„Prepáč, rada by som ťa odviazala, ale mám úplne skrehnuté prsty.“

Nadyne si zúfalo povzdychla a snažila sa otočiť. Stálo ju to posledné zvyšky síl a niekoľko minút neustáleho nadávania. Ale nakoniec sa obrátila na bok tak, že sa pozerala do vzdialeného rohu. Uvedomila si, že leží na zemi v malej miestnosti s jediným, maličkým oknom, cez ktoré dnu prúdilo tlmené svetlo a teplý vánok. Určite bola niekde v podzemí, kde bola dostatočná zima, ale to mierne zafúkanie jej dodalo nádej. Nemohla byť ďaleko od miesta, odkiaľ ju... uniesli. Aspoň sa to snažila sama sebe nahovárať. Bolo to lepšie ako prepadnúť panike.

Až zvuk podobný šuchotu ju prinútil sústrediť sa na niečo iné. Pozrela sa na miesto, odkiaľ ten zvuk pochádzal. Prižmúrila oči, aby mohla lepšie vidieť, ale všetko, čo dokázala rozoznať, bol nejasný obrys malej postavy.

„Kto si?“

Z tmy sa ozval smiech. „Človek by povedal, že aj v tme spoznáš vlastnú priateľku. Ale asi som sa mýlila.“

Skôr, než sa Nadyne stihla spýtať, s kým, do pekla, sa to vlastne rozpráva, postava sa priblížila. Keď zastala sotva pár krokov pred ňou, mala konečne poriadnu šancu prezrieť si ju. A to, čo uvidela, ju prinútilo zalapať po dychu. Kedysi krásna žena s krátkymi vlasmi teraz vyzerala, akoby sa niekoľko dní nesprchovala, ani neučesala. Okuliare, ktoré predtým mávala na nose, teraz neboli nikde v dohľade. Na líci jej bledla škaredá modrina a sfarbovala jej tvár do odtieňov, ktorými by nemala svietiť žiadna žena. Najhoršie však vyzerali tenké čiary na krku, ktoré mohli znamenať len jediné... Prudko pokrútila hlavou. Nemohla sa čudovať, že mala taký zachrípnutý hlas.

„Irene? Ale čo tu robíš?“ Nadyne sa snažila narovnať, ale nijako sa jej to nedarilo. S povzdychom to vzdala. „A ak si ty tu, s kým som sa potom pred... ehm... nedávnom... ehm... rozprávala?“ Nebola si istá, ako dlho bola v bezvedomí, ale mohli to byť pokojne aj dni. Podľa stuhnutosti vlastných svalov by tomu aj verila.

„Keby som chcela byť hnusná, povedala by som, že som tu na zdvorilostnej návšteve. Ale tomu by ani jedna z nás neverila.“

„Čo sa stalo? Prečo si tu?“

Irene sa posadila vedľa nej a natiahla ruky k jej putám. Nadyne cítila mierne mykanie, ale nerobila si ilúzie, že by ju mohla oslobodiť.

„Po pravde povedané, sama netuším. Sedela som v labáku a pracovala som, keď mi na dvere zaklopal taký divný chlapík. Na hlave mal kuklu, takže som ho poriadne nevidela, ale bol vysoký ako hora.“ Na chvíľu sa odmlčala, akoby premýšľala, no jej ruky sa ani na chvíľu nezastavili. Nadyne to dokázala povedať aj napriek tomu, že nevidela za seba. To mykanie sa nedalo s ničím zameniť.

„Poznala si ho?“

Irene sa ticho zasmiala. „Nedá sa povedať, že by sme boli priatelia a medzi tým, ako som sa naňho vrhla a on ma zrazil do bezvedomia, sme nemali veľa času na formálne predstavovanie.“

Nadyne sa zarazila a povzdychla si. V tomto chaose akoby neexistovalo normálne vysvetlenie. „Takže nemáš tušenia, prečo si tu? Prečo sme tu obe?“

„Tak, nejaké typy by som mala. Hlavne po tom, ako sa mi vyhrážali, že ma zaškrtia, ak ti nezavolám. Keď pochopili, že ma skutočne môžu zabiť a ja nič neurobím pre to, aby som ťa zradila, vyriešili to inak.“

„Hej, vytvorili tvoj klon a poslali ho za mnou.“ Nadyne si smutne povzdychla. Predsa len mala pravdu, že Irene bola až príliš iná. Keby tak verila svojim inštinktom, neskončila by v tomto zatuchnutom väzení. „Mala som tušiť, že to nie si ty. Hlavne keď si tá druhá dala na pery krvavo červený rúž.“

„Čože? Vrchol nevkusu!“ začala sa sťažovať Irene a nechtiac jej pri tom mykla putami na rukách. „Ak by som si na seba dala niečo také nepraktické ako rúž, určite by bol aspoň farby tmavej čerešne!“

Nadyne sa mierne pousmiala jej rozhorčeniu. Toto bola tá Irene, ktorú poznala. Vzápätí jej však úsmev povädol. „Ale to stále nerieši náš problém. Stále nevieme, prečo sme tu.“

„Keby som nemala informácie, ktorá mám, prisahala by som, že máme čo do činenia s tvojim starým známym.“

„To nie je možné,“ povedala Nadyne roztrasene, takmer vydesene. Nemohla si niečo také pripustiť, inak by sa dočista pomiatla. „Andrew ma uistil, že je všetkému koniec. Zachriel je pod zámkom a je dosť možné, že ho čoskoro... no... veď vieš... odstránia z cesty.“

„A nemohli nahradiť klonom aj Andrewa?“

Nadyne na chvíľu nad tým naozaj uvažovala, potom tú myšlienku zavrhla. „Ver mi, keby si ho poznala tak, ako ja, vedela by si, že jeho proste naklonovať nemôžu. Ani keby veľmi chceli. Potom by už nedokázal to, čo dokáže a každému by hneď bolo jasné, o koho sa jedná.“

„Tak ak potom Andrew neklamal a Zachriel je už odstránený z cesty, prečo sme potom my dve tu?“

Skôr, ako mohla Nadyne akokoľvek reagovať, otvorili sa za ňou dvere. Stihla sa pozrieť tým smerom práve včas, aby videla vchádzať muža, ktorý ju uniesol z dámskych toaliet. Za ním poslušne kráčala naklonovaná Irene s prázdnym pohľadom v očiach, na sebe ešte stále mala tie červené šaty, hoci rúž už mala rozmazaný. Pravá Irene sa na ňu pozrela s pozdvihnutým obočím, akoby sa jej nemo pýtala, či naozaj čo i len na sekundu uverila, že toto je skutočne ona. Zahanbila sa nad svojou naivnosťou a mierne sa prikrčila.

„To je veľmi dobrá otázka, slečna Fullerová. Ale ešte predtým, než na ňu odpoviem, prečo si najskôr neužijeme šou?“

Irene sa postavila a aj zozadu vyzeral, akoby bola pripravená na boj. „Akú šou? Myslíš tú stará známu – moja topánka v tvojom zadku?“

„Nie,“ zachrochtal ten chlapík, „budeme sledovať ešte tú staršiu. Tú, v ktorej žiarlivá manželka zabije svojho neverného manžela, lebo ju opäť podviedol s kuchárkou.“

Nemý výkrik zamrel Nadyne na perách, keď sa dvere pootvorili ešte viac, aby odhalili jej trochu viac vyzývavú verziu. S replikou jej obrúčky, ktorú z praktických dôvodov musela nosiť na retiazke okolo krku, na prste!

***

Dylan sa pohodlnejšie usadil na pohovke a slastne si povzdychol. Byť otcom na plný úväzok bolo ťažké, ale nemohol sa sťažovať. Jeho dcérka bola ako malé slniečko. Najkrajšie a najpokojnejšie dieťa na svete. Sám pre seba sa nad tou myšlienkou zasmial. Práve znel ako typický rodič, ale nemienil si tým lámať hlavu. Aj keby nemal pravdu, v jeho srdci to tak bolo. Andie proste bola najrozkošnejšia malá princeznička na celom svete.

„Musím povedať, že som ťa ešte nikdy nevidela šťastnejšieho,“ ozvala sa Amanda, ktorá sedela spolu s manželom oproti nemu.

Dylan sa usmial. „Nikdy som si nemohol priať niečo viac.“ A myslel to viac ako vážne. Nadyne bola preňho viac ako dokonalá, aj navzdor tomu, že nebola tým dievčaťom, s ktorým si začal na strednej len kvôli túžbe vyhrať stávku. Ich malá dcérka bola ako pomyselná čerešnička na torte ich šťastia.

„A ja musím povedať, že som sa mýlila. Vtedy, pred tými rokmi.“

Dylan sa zamračil pri jej slovách a nebol jediný. Vyzeral o to, že ani Will nevie, o čom to Amanda rozpráva. „O čom to hovoríš?“ spýtal sa napokon.

„Vieš,“ začala Amanda pomaly so sklonenou hlavou, akoby sa za niečo hanbila. „Keď nám vtedy tvoja matka oznámila, že ťa zajali a pravdepodobne si mŕtvy, bola som smutná. A naštvaná. Bol si môj najlepší priateľ, bol si takmer ako môj brat a zrazu si bol preč. A Nadyne sa tvárila, akoby si ani neexistoval.“

Dylan sa naklonil dobre. Tento rozhovor neveštil nič dobré. „Čo si urobila?“

Amanda ešte viac sklonila hlavu. „Bolo mi ťažko a vedela som, že Nadyne je na tom ešte horšie. Preboha, veď ste boli stále spolu! A keď som na teba spýtala, zatvárila sa, akoby netušila, o kom rozprávam a odišla z miestnosti! Len tak! Naštvala som sa na ňu a vykričala jej niektoré... veci...“

„Čo konkrétne?“ pobádal ju Dylan do reči, hoci tušil, že by to mohol ľutovať.

„Povedala som jej... že...“ Zničene si povzdychla. „Povedala som, že si odišiel len kvôli nej. Že tvoje zajatie je jej vina. A keby si bol tu, nikdy by si sa k nej nevrátil, pretože si ťa nezaslúži.“

„Amanda!“ skríkli Dylan spoločne s Willom naraz.

„To bolo trochu príliš, nemyslíš?“ ostal sa Dylan, tentoraz už sám.

Amanda si skryla tvár do dlaní. „Ja viem, ja viem. Chcela som sa jej ospravedlniť, vážne. Lenže som nikdy nenašla odvahu. Držala sa odo mňa ďalej, sotva so mnou prehovorila. Viem, že som ju zranila a možno aj zradila, ale... sotva sa teraz cíti horšie ako ja.“

Dylan, hoci bol ešte stále zdrvený jej priznaním, podišiel k nej a jemnej ju objal okolo chvejúcich sa ramien. „Ale no tak, povedala si to, keď si bola naštvaná.“

„Hej, ale aj tak som mala myslieť! Jasné, že to nebola jej chyba, nebola to ničia chyba. Proste sa to stalo a nakoniec to dopadlo dobre. Ale nech som robila čokoľvek, nechcela sa so mnou o tom rozprávať. Veď ani teraz tu radšej nie je.“

„No tak, neodišla kvôli tebe, veď ani nevedela, že prídeš. Išla navštíviť priateľku. A som si istý, že sa na teba už nehnevá. Možno len nevie, ako si k tebe nájsť cestu.“

Amanda potiahla nosom a zvedavo sa naňho pozrela. „Myslíš?“

„Ja to viem,“ podotkol a uštipol ju do nosa. „Obaja predsa vieme, aká je Nadyne. Na nikoho sa nedokáže hnevať príliš dlho. Len to predstiera.“

„Hej, ale keď to už robí, vyzerá pri tom ako diabol.“

Všetci sa tomu prirovnaniu zasmiali a hneď prešli na ľahšie témy rozhovoru. Dylan ešte chvíľu o tom všetko premýšľal. Pravá Nadyne mu o tom hovorila, no on tomu veľmi neveril. Bože, poznal Amandu celý život, vyrastali spolu. Keď dospieval, považoval ju za malú vyrážku, ktorej sa nedokázal zbaviť. Bola najpokojnejším človekom na celej planéte, dokonca ju nerozhodilo ani to, keď ju kapitánka roztliekavačiek celú obliala punčom. Na plese. Pred všetkými. A naschvál. Je pravda, že sa jej potom pomstila, keď jej skryla oblečenie a potom všetci prišli na to, že jej dokonalé poprsie predsa len nebolo dielom prírody. Ale nie, Amanda nikdy nikoho nekonfrontovala priamo, vravievala, že hnev je prízemná emócia a je lepšie usmerniť ju iným smerom. Napríklad na pomstu. Takže ak na Nadyne skutočne kričala, musela byť veľmi, veľmi nahnevaná. Alebo skôr rozzúrená.

Radšej sa jej však na to už nespýtal. Celý večer, až kým neodišli, sa tváril, že mu to neprekáža. Keď ich odprevádzal k autu, uvedomil si, že je už dosť neskoro a Nadyne mu ešte nevolala. Na druhej strane sa však snažil sám seba upokojiť. Veď len trávila čas so svojou priateľkou. No ai to mu nepomohlo, aby hneď po odchode Amandy a Willa doslova neutekal späť dovnútra. Vrhol sa k telefónu a takmer bez dychu vytočil jej číslo. Po druhom zazvonení sa na druhej strane ozval jej sladký hlas.

„Nemôžeš bezo mňa vydržať, miláčik?“

Dylan pokrútil hlavou nad svojou paranojou. „Myslel som, že mi chceš zavolať.“

„Plánovala som to, ale akosi som... zabudla. Veď vieš, všetko to nakupovanie.“

„No, som rád, že si užívaš. Je už Irene lepšie?“

Na druhej strane bolo na chvíľu ticho. „Trochu, ale ešte stále nehovorí o tom, čo sa stalo. Budem sa snažiť svoj výlet čo najviac urýchliť, ale nič nesľubujem. Daj mi ešte aspoň dva dni, zlatko, a budem späť pri tebe. A potom už nikdy neodídem.“

Dylan sa trochu pozastavil nad tými menami, ktoré mu dávala. Nikdy predtým si na to nepotrpela. Možno jej len chýba. „A ja ťa nepustím. Andie a ja sa na teba už teším.“

„Aj ja na vás. Uvidíme sa čoskoro. Ľúbim ťa, Dylan.“

„Aj... aj ja teba.“ Bol taký zaskočený, že si neuvedomil hluchý telefón, do ktorého tú poslednú vetu povedal.

Bože, tak dlho čakal na to, kým mu vlastná žena povie, čo k nemu cíti a keď sa tak konečne stalo, nezmohol sa na nič. Mal by byť šťastný, skákať aspoň dva metre do výšky a užívať si ten úžasný moment. Lenže on nie. Miesto toho sa cítil len zarazene. Ak mu vyznala svoje city, nemala znieť trochu inak? Viac šťastne, roztúžene, alebo aspoň zamilovane? No ona miesto toho znela, akoby mu to musela povedať. Chladne a neisto. Nie, určite si to len predstavoval. Mal by byť spokojný s tým, čo má. No nech sa presviedčal akokoľvek chcel, keď kráčal po schodisku do spálne, jediné, na čo dokázal myslieť, bol pocit, že sa vrátil o pár mesiacov späť do času, keď sa jeho manželka správala ako niečia bábka. A to ho desilo viac ako predstava, že by ju už nikdy nemal vidieť.

Kapitola 25. ¦¦ Kapitola 27.

Rada by som sa poďakovala všetkým, ktorí za mňa hlasovali v naj poviedke mesiaca. Takmer mi vypadli oči z jamôk, keď som videla svoj príbeh v zozname. Nič by ma nedokázalo prekvapiť viac. Takže sa zdá, že vás môj príbeh predsa len baví. Za to som nesmierne vďačná.

Aby som nezabudla, na koniec len poznamenám, že sa pomaly ale isto blížime ku koncu príbehu. Nejaké teórie? :)

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 26.: