OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 16.



Chybný klon - Kapitola 16.Návštevy

Kapitola 16.

Nadyne sa pohodlnejšie usadila na posteli a s láskou sa zadívala do postieľky s béžovým baldachýnom. Tvár jej zjemnil nežný úsmev a napriek všetkým problémom by nemohla žiadať o väčšie šťastie. Andie bola anjel. Možno sa občas správala skôr ako diabol, ale to už bol údel maličkých bábätiek. Sama bola prekvapená, ako pokojne ku všetkému pristupuje, ako sa zhostila roli matky, hoci ešte pred niekoľkými týždňami sa desila už len samotnej predstavy, že čoskoro spozná maličkého človiečika, ktorý ju bude volať mama. Sama nikdy nikoho takého nemala, nemala sa teda na koho obrátiť pre radu. No ani to jej neprekážalo, pretože Dylan stál pevne po jej boku a podporoval ju najlepšie ako vedel. Niečo v nej sa obávalo, že to je len príliš dokonalá ilúzia, ale nedovolila svojim pochybnostiam, aby jej pokazili tieto výnimočné chvíle.

S povzdychom zatiahla jemný záves okolo postieľky. Videla skrz a zabraňovalo to akémukoľvek otravnému hmyzu, aby sa dostal dnu. Venovala svojmu krásnemu dievčatku posledný pohľad a vybrala sa dole na prízemie. Bolo to možno jedno veľké klišé, ale skutočne považovala svoju dcéru za to najkrajšie dieťa na celučičkej zemi. V duchu sa pousmiala. Dokonca už aj premýšľala ako typická matka. Keďže Andie bola ešte maličká, bolo ťažké určiť, na koho sa bude viac podobať. Jej oči síce mali tú istú farbu ako tie jej, a zatiaľ sa zdalo, že bude bojovať s rovnako neskrotnými vlasmi podobného odtieňa, ale jej tvárička vyzerala ako veselý mix čŕt oboch rodičov. Možno aj starých rodičov.

S rozporuplnými pocitmi sa zadívala okolo seba. Ešte pred niekoľkými minútami, no, možno ich bolo viac ako len niekoľko, tu sedela Amanda s manželom a synom, niekoľko zákazníčok, ktorým predtým pri klebetení lakovala nechty a rodičia Dylana. Rozprávali sa medzi sebou, no predovšetkým spovedali novopečených rodičov. A teraz tu nikto nebol. Keby tu po nich neostali prázdne poháre, Nadyne by skutočne neverila, že mali nejakú návštevu.

S pokrčením ramien začala pokladať prázdne šálky na tácku s úmyslom odniesť ich do kuchyne, keď za sebou zacítila niečiu prítomnosť. No skôr, ako sa stihla otočiť, objali ju odzadu okolo pása mocné paže. Chrbtom sa oprela o manžela a chvíľu nasávala jeho teplo. Ak bol toto len sen, nechcela sa z neho nikdy prebudiť.

„Všetci odišli?“

Dylan sa potichu zasmial. „Hej, odišli. Hoci ty by si mohla povedať, že som im veľmi netaktne naznačil, že už nadišiel čas, keby by sme potrebovali súkromie.“

„To si neurobil!“ obvinila ho, no namiesto toho, aby sa hnevala, mala chuť sa smiať. Znel tak kajúcne!

„Som vinný v celom rozsahu,“ priznal potichu. „Ale nemôžeš mi to vyčítať. Malá už zaspala a ty tiež vyzeráš, že by si sa k nej mala pridať.“

Nadyne si povzdychla a rukou hladila tie jeho, ktorými ju objímal okolo pása, ktorý ešte dlho nebude taký štíhly, ako kedysi. Zvláštne bolo, že jej to ani v najmenšom neprekážalo. Skôr sa pre to cítila dobre. Veď to bol dôkaz toho, že priviedla na svet nový život. A to bolo oveľa dôležitejšie ako dokonalá postava.

„Nemôžem ísť spať uprostred dňa. V noci by som ani oka nezažmúrila.“

„Tak, ako túto noc?“ vytkol jej opatrne.

Zarazila sa a chvíľu nevedela, čo by mala povedať. „Ako si...“

„Si moja žena, spíš so mnou v jednej posteli. Aká je pravdepodobnosť, že si nevšimnem, ako sa neustále prehadzuješ?“

Tvár jej okamžite zahorela hanbou a jediné, za čo bola v tú chvíľu naozaj vďačná, bola skutočnosť, že mu stojí otočená chrbtom. Nepotrebovala nijakého svedka svojej naivnosti. Pretože taká presne bola, ak si čo i len na chvíľku myslela, že by sa mohla tváriť, akože sa nič nestalo. Dylan bol muž, jej manžel a predovšetkým vojak, ktorý si všímal detaily, ktoré nikto iný nevidel. A nespiaca manželka bolo niečo oveľa väčšie ako len maličkosť, ktorá by sa dala prehliadnuť.

„Nechcela som ťa zobudiť.“ Tentoraz znela kajúcne ona.

Dylan si ju otočil v náručí a nežne jej zobral bradu do dlane, aby ju prinútil pozerať sa mu do očí. „To je v poriadku. Len by som chcel vedieť, čo ťa trápilo.“

„Bojím sa, čo bude s Andie,“ vyhŕkla až príliš horlivo. Všemožne sa snažila zamaskovať fakt, že mu hovorila len polovicu pravdy.

„Neboj sa, dopadne to dobre.“ Bože, znel tak presvedčene. Keby mu len mohla veriť.

Zavrela oči. „A čo ak to tak nebude? Čo ak sa stane niečo zlé?“

Cítila, ako ju pomaly pohladil po líci. Dotyk ju celú rozochvel a nútil ju premýšľať nad tým, kedy naposledy si boli takýto blízky. Možno bola pravda, že všetky zlé veci sa dejú z nejakého dôvodu a budú odmenené niečím krásnym a dobrým. Bola náchylná tomu uveriť, hlavne, keď ju Dylan držal v náručí ako ten najdrahší poklad a odmietal ju pustiť. Zdalo sa, akoby mu na ničom z toho, čo sa stalo predtým, už viac nezáležalo. Akoby na návšteve u pravej Nadyne - na čo sa ho nikdy nespýtala, lebo nemá dostatok odvahy -, dozvedel niečo, čo mu otvorilo oči. Alebo ho to prinútilo správať sa aspoň trochu slušne.

„Nadie,“ oslovil ju nežne. Po chrbte jej prebehol mráz. „To všetko je budúcnosť. Lenže my žijeme teraz. Prečo si neužijeme to, čo teraz máme a nevyrovnáme sa s tým, čo príde až vtedy, keď sa to stane?“

„A ty sa tým riadiš?“

Nežne sa usmial. „Niekedy je to ťažšie ako inokedy, ale v tých chvíľach si spomeniem na to, že moja dcéra ma potrebuje. A potrebuje aj matku a nie bábku, ktorá sa potáca od únavy.“

Nevedela, či za to mohol tón, akým to vyslovil, alebo voľba slov, ale mimovoľne sa zachvela. Dívala sa naňho a v tej chvíli si bola istá, že je tu opäť len pre ňu. Nič z toho sa nestalo, neboli spolu v Atlante a nedozvedel sa, že sa jeho žena zrodila z vedeckého experimentu, ktorý je v podstate protiprávny. Bezhranične mu dôverovala. Hlavne ak sa jednalo o ich bezbrannú dcérku. A hoci niekde v duši vedela, že maľovať si v mysli scenáre, čo všetko by sa jej ešte mohlo stať, boli zbytočné, nevedela sa zastaviť. Hlavne ak si spomenula na svojich stvoriteľov a na malý kus kovu a technológie, ktorý ticho odpočíval v zadnej časti jej krku.

Boli odhodlaní nechať ju pykať za chybu, ktorej sa podľa nich dopustila. Ak ju nútili zabiť vlastného manžela, čo by ich zastavilo predtým, aby podobným spôsobom nechceli odstrániť aj batoľa, ktorého jedinou starosťou bolo mať plné bruško a dostatočne dobre sa vyspať? Odpoveď na to poznala a o to viac ju desila. Pretože ich by nezastavilo nič.

Odrazu ju z čoraz pochmúrnejších úvah prebral známy hlas. „Ešte niekto vás prišiel pozrieť.“

Pozrela sa tým smerom, odkiaľ prichádzal hlas, práve včas, aby si všimla Mattovu usmievavú tvár. S Dylanom na seba útrpne pozreli, no vydali sa ku dverám. Celý ten čas si ju Dylan pevne pritískal k boku, nedávajúc jej šancu vzdialiť sa.

„Keď som bola v nemocnici, akoby ani nevedeli, že ešte žijem a teraz sa všetci dovalia,“ frflala si popod nos. Keby v sebe nemala aspoň trošku slušnosti, zabuchla by im dvere pred nosom.

Prekvapilo ju, keď sa Matt zasmial. „Myslia to dobre. Majú ťa radi a chcú sa uistiť, že si v poriadku. Ty a aj Andie.“ Pri vyslovení mena svojej zatiaľ jedinej netere mu znežnela celá tvár.

Nadyne nemala sni najmenšiu pochybnosť, že ju zbožňuje. Rovnako ako jej starý otec a všetci, ktorí sa na ňu aspoň raz poriadne zadívali. Okrem jej starej mamy. Lenže Dylanova matka sa nepočítala, pretože práve teraz sa hrala na veľmi urazenú za to, ako jej dal vlastný syn pocítiť, že nemá dôvod byť taká samoľúba, čo sa týka jeho pocitov voči nej. Bola jeho matka a to jediné Nadyne zastavilo predtým, aby ju požiadala o rýchly odchod. Na druhej strane, Dylan bol jej muž a spolu s Andie to bola jej rodina. A nemala by brániť, aby udržiaval kontakt aj so zvyškom príbuzných. Hoci niektorí nie sú oveľa príjemnejší ako prasknutý vred v žalúdku.

„Mohli prísť do nemocnice,“ povedala Nadyne, čím umlčala svoje predstavy.

Matt sa na chvíľu tváril, akoby jej práve rozbil najobľúbenejšiu vázu. „To, že za vami neprišli už do nemocnice, je tak trochu moja vina.“

„Tvoja vina? Nebodaj si im to zakázal,“ vyštekla Nadyne so smiechom, ale keď sa stále tváril rovnako, zvážnela. „Počkaj, ty si to myslel vážne? Naozaj si im povedal, aby za nami nechodili?“

„Povedal,“ prisvedčil a vzápätí zodvihol ruku, aby jej zabránil niečo namietať. „Ale urobil som to s tým najlepším úmyslom. Pozrite sa na to takto. V poslednom čase ste medzi sebou mali nejaké nezhody. Navyše sa vám predčasne narodila dcérka a má nejaké zdravotné problémy. To posledné, čo by ste k tomu chceli, je vidieť ľútostivé tváre svojich priateľov, ako sa vás neustále pýtajú, ako to zvládate. Tak som im povedal, že máte zakázané návštevy. A oni to rešpektovali.“

„Všetci okrem našich rodičov,“ skonštatoval sucho Dylan, no v očiach mu žiarila vďačnosť.

Matt sa zamračil. „To nebola moja chyba. Naša mama je nezastaviteľná. Aj tak sa čudujem, že ju otec vedel zabaviť na taký dlhý čas.“

Nadyne sa na neho natešene usmiala a kým stihol čo i len žmurknúť, natiahla sa a pobozkala ho na líce. „Ďakujem, si poklad.“

„Pretože by do mňa mali ľudia kopať?“

Ticho sa zasmiala jeho skepticizmu. „Nie, pretože si ten najlepší brat, akého si môže jedináčik, ako som ja, priať.“

Matt sa zasmial. „Hoci ma to teší a rád by som si počkal na vyznanie lásky od brata, musím to oželieť. Váš hosť je stále tam vonku a som si istý, že začína byť poriadne nervózna.“

„Ona?“ uisťovala sa Nadyne.

„No, vyzerala tak. Ale čo ja viem. Možno to bol ne kostým.“

Nadyne sa potichu zasmiala, ale zamierila k dverám. Za sebou ešte počula tupú ranu a tiché nadávanie. Skvelé, bratia sa opäť medzi sebou tĺkli. Ale neurobila nič pre to, aby ich zastavila. Hlavne kvôli tomu, že to bolo takmer nemožné a aj preto, lebo si nikdy naozaj neublížili. Išlo skôr o nejaký druh hry, hoci nechápala, prečo si vybrali práve niečo takéto... akčné.

S úsmevom otvorila dvere. Keď si uvedomila, že na ich verande stojí Irene, nevedela, či sa má radovať, alebo mať obavy. Na tvári jej ihral mierny úsmev a v ruke držala nejakú papierovú tašku s takmer až gýčovitým obrázkom z kreslenej rozprávky. No ani to nezaručovalo, že jej nenesie nejaké zlé správy.

„Irene,“ privítala ju a jemne objala.

„Ahoj,“ odvetila milo a nadšene. „Donieslo sa ku mne, že už máte svoje dievčatko doma, tak som ti prišla osobne zagratulovať. Netuším, čo sa na takéto príležitosti nosí, tak som zvolila kvety a nejaké drobnosti pre dieťa.“

„To si nemusela,“ namietla, ale nakoniec podávané veci prijala.

„Ale ja som chcela.“ Opäť sa usmiala. „Nedávno sa mi ozval Paul, vraj ste ho poctili návštevou.“

„Hej, boli sme v Atlante, ale nedopadlo to najlepšie.“

Pokrútila hlavou, akoby s ňou nesúhlasila. „Ale dopadlo. Ver mi, poznám Paula už pomerne dlho a ja som ho musela presviedčať takmer mesiac, kým prikývol a skutočne súhlasil s mojim podmienkami. No tebe ponúkol pomoc sám. Možno sa ti to zdá bezvýznamné, ale nič lepšie ťa postretnúť nemohlo. Čo mi pripomína, že ťa mám od neho pozdraviť a pripomenúť ti, aby si za ním zašla kedykoľvek, keď budeš pripravená. Dvere má vždy otvorené.“

Nadyne vďačne prikývla. „Som za to skutočne rada, ale teraz je to posledné, na čo myslím, vyriešenie môjho problému. Neodídem od dcérky v čase, keď ma najviac potrebuje.“

„Závidím ti. U mňa je len veľmi malá pravdepodobnosť, že by som porodila dieťa. Hoci neviem, či vlastne po nejakom túžim.“

Keď sa o ne oprel studený vietor, ktorý akoby oznamoval príchod jednej z búrok, objala sa Nadyne rukami. Zapozerala sa na oblohu a tak trochu ironicky si pomyslela, že jej život je takmer ako to počasie. Veľmi nepredvídateľný, avšak s hrozbou, že ak sa to raz pokazí, zničí to všetko a všetkých. Obavy si hľadali svoju cestičku na povrch a hoci sa všemožne snažila, aby sa tak nestalo, rozochvievali ju.

„Nechceš ísť dnu?“ pozvala ju nakoniec. V duchu si vynadala, aká je príšerná hostiteľka.

Irene pokrútila hlavou. „Rada by som, ale mám veľa práce. Čudujem sa, že som si našla vôbec takúto malú chvíľku, aby som sem prišla. Ale sľubujem, že sa ešte niekedy zastavím. Chcem spoznať tvojho manžela.“

Pri jej odhodlanej odpovedi sa mierne zarazila. „Prečo ho chceš tak veľmi spoznať?“

„Chcem vedieť, či za to všetko stojí. Za všetky tie problémy a bolesť.“

„Na to ho nemusíš vypočúvať, stačí sa opýtať aj mňa.“

„A odpovedala by si nestranne?“

Nadyne sa zamračila. „Samozrejme. A úplne nezávisle na tom, že s ním žijem, ti hovorím, že stojí za každý jeden problém.“ Nedokázala zabrániť, aby sa jej do hlasu nevkradla neha. Milovala ho a nehanbila sa za to.

„To má síce k nezaujatosti ďaleko, ale zatiaľ mi to bude musieť stačiť.“ Už trochu pokojnejšie k nej priskočila a silno ju objala. „Škoda, že sa nemôžem zdržať. Dúfam, že sa mi sem v dohľadnej dobe podarí dostať. Ak nie, tak aspoň zavolám.“

„Ďakujem, že si prišla. Viem, že to nebolo ľahké,“ dodala Nadyne. Vedela si predstaviť, že ako jednej z výskumných pracovníčok nebolo umožnené len tak voľne opúšťať zariadenie – z dôvodov, ktoré každý poznal. Príliš sa báli, že by sa jej vo svete mohlo zapáčiť a už by sa nevrátila. A na to si až priveľmi vážili jej znalosti a schopnosti. Hoci by ich mohli dať komukoľvek inému.

„To nestojí za reč,“ mávla Irene rukou, naposledy sa na ňu usmiala a vybrala sa k zaparkovanému autu modrej farby.

Nadyne ju celý čas pozorne sledovala. Plynule naštartovala a otočila sa. Na rozlúčku zatrúbila, no ona sa nezmohla ani len na to, aby zodvihla ruku a zamávala jej. Len tam stála ako primrazená a nevedela sa zbaviť myšlienky, že ju možno už nikdy neuvidí.

„Už odišla?“ ozval sa odrazu za ňou Dylan. Nadskočila od ľaku a namosúrene sa mračila, keď sa k nemu otáčala.

Udrela ho do ramena. „Nabudúce aspoň zakašli.“

„Prepáč,“ odvetil, ale neznel ani trochu ospravedlňujúco. Skôr naopak, akoby si to užíval. „Tvoja priateľka musela odísť?“

„Hej, musela ísť späť do práce. Hovorila, že sa možno zastaví neskôr.

Prikývol. „Jai s Mattom sa ponúkli, že upracú v obývačke. Tak čo keby si si išla aspoň na pár hodím zdriemnuť?“

„A pôjdeš so mnou?“

Na chvíľu sa zamyslel. Bolo od nej trochu sebecké, že ho chcela mať pri sebe. V dome a hlavne okolo neho bolo dostatok práce, ktorú ešte musel stihnúť. Vedela to veľmi dobre a aj napriek tomu ho žiadala, aby sa na to vykašlal a robil jej spoločnosť. Ale nedokázala to ľutovať, alebo vziať späť. Dylan bol jej manžel a napriek tomu, že teraz všetko vyzeralo aspoň trošku ružovo, si nerobila prílišné ilúzie. Skúsenosti jej ukázali, že všetko sa môže mihnutím oka skončiť, alebo obrátiť v zlé. Preto sa snažila užiť si každú sekundu naplno.

„Dobre, pôjdem, ale ostanem v kresle.“

Nadyne sa zamračila, ale nechala sa ním viesť smerom po schodoch a do ich izby. „Tak som to nemyslela.“

„Ja veľmi dobre viem, ako si to myslela, ale keby som si ľahol k tebe do postele, nezaručujem, že by som od teba dokázal držať ruky preč a napokon by to skončilo tak, že by si vôbec neoddychovala.“

Mierne sa začervenala, keď pochopila, kam tým mieri. „Ešte neprešlo šesť týždňov.“

„Na tom nezáleží,“ pošepol jej do ucha a jemne jej ho pohrýzol, až jej po chrbte prebehlo zachvenie. „Milovať sa s tebou môžem aj inými spôsobmi.“

„Raz ťa prinútim ukázať mi ich,“ pošepla mu rozochvene do ucha.

Nechala sa ním doviesť do spálne. Keď siahol na lem jej trička, len odovzdane zodvihla ruky, aby jej ho mohol vyzliecť. Ostala pred ním stáť len v starých teplákoch a bielej podprsenke na dojčenie, ktorá pevne objímala jej naliate prsníky. V očiach sa mu zaiskrilo a skôr, ako stihla žmurknúť, ju hladne pobozkal. Zastenala od toho naliehavého dotyku a celá mu zvláčnela v náručí. Chýbali jej jeho vášnivé bozky. Ten pocit, akoby ju chcel celú pohltiť, akoby sa jej nemohol nabažiť. Teraz to cítila rovnako. Rukami ho pevne objímala okolo krku a vychádzala mu v ústrety. Zúfalstvo, ktoré ju k tomu viedlo, sa rýchlo miešalo s vášňou. Bez slov sa mu snažila povedať, ako veľmi ho potrebuje. A po prvý raz sa jej zdalo, že to skutočne chápe.

Rukami skĺzla k jeho hrudi a začala ho jemne hladiť cez látku košele. No skôr, ako sa mohla vrhnúť za rozopínanie gombíkov, sa od nej s tichý zavrčaním odtiahol.

„Takto si neoddýchneš.“

Nadyne mu rukou provokatívne prešla od hrude až po lem riflí. „A čo ak nechcem oddychovať? Čo ak sa chcem hrať?“

„Lunapark je zatvorený.“

„A neotvoríš ani keď ťa pekne poprosím?“ Vytiahla sa na špičky a ušný lalôčik mu stisla medzi perami. „Ani keď ťa podplatím?“

Sklonil sa k nej a jazykom obkreslil kontúru jej pier. Už-už si myslela, že zmenil názor, keď sa opäť odtiahol a tentoraz odstúpil dva kroky. „Večer,“ pošepol smerom k nej a do ruky jej podal nočnú košeľu s potlačou sloníka, o ktorej si bola istá, že ju ráno strčila pod vankúš na svojej strane postele. Čo bolo na opačnej, než na ktorej teraz stáli. Kedy to stihol?

„Obleč sa,“ prikázal, ale jeho pohľad plný žiadostivosti bol v priamom rozpore s jeho slovami. Hovoril o jednom, ale túžil po opaku.

„Si si istý, že sa nechceš pridať?“

„Nepokúšaj,“ zavrčal, pobozkal ju na čelo a trucovito sa posadil do kresla. Nemohla si pomôcť, aby sa nezasmiala. Hoci sa snažila krotiť, aby nejakým nedopatrením nezobudila Andie.

So stále pretrvávajúcim úsmevom si na seba obliekla pyžamo, odhodila tepláky do kúta a vyliezla na perinu. Naschvál si ľahla na stranu, na ktorej obvykle spával Dylan a rukami objala jeho vankúš. Razila z neho jeho mužná vôňa. Slastne privrela oči, odhodlaná len tak ležať a kochať sa pohľadom na manžela. Mala pocit, že len žmurkla, no ďalšie, čo si pamätala, boli teplé ruky, ktoré ju prikryli a horúce pery bozkávajúce ju na čelo. Nemala silu bojovať. Len zavrela oči a prepadla sa do ríše snov...

 

Keď znovu otvorila oči, uvedomila si, že sa ocitla na mieste, kde ešte nikdy predtým nebola. Vyzeralo to ako nejaký park, dokonca zahliadla niekoľko rozkvitnutých stromov, ktoré pripomínali sakury, keby neboli biele. Vlastne všetko dookola bolo buď biele, alebo vo veľmi svetlých odtieňoch sivej. Bolo to krásne a zároveň desivé. Zodvihla ruku a keď si uvedomila, že cez ňu vidí jemné mihotanie sa listov v neexistujúcom vetre, vedela presne, kde sa nachádza. Alebo skôr kto ju sem priviedol. Pretože nech to bolo kdekoľvek, bola si istá, že tu ešte nikdy nebola. Takéto krásne miesto by si zapamätala.

„Dnes na mňa nebudeš kričať?“ ozval sa hlas. Bez toho, aby sa otočila, vedela, že za ňou stojí Adnrew.

„Daj tomu pár minút a možno začnem.“

Ticho sa zasmial a rukou pokynul k lavičke, ktorá ticho postávala pod prehnutými konárikmi smutnej vŕby. Zvláštne. Netušila, že by niekto dal do jedinej záhrady takúto kombináciu stromov.

Opatrne sa posadila a keď zistila, že neprepadne na zem, mierne sa uvoľnila. „Prečo si ma sem priviedol? A kde to vlastne sme?“

Ticho sa zasmial. „Nech si o našich stvoriteľoch myslíš čokoľvek, stále sú to ľudia. A ako taký občas tiež zatúžia po obyčajných veciach ako sú tieň stromov, pokojné útočisko, alebo proste len miesto, kde by mohli byť sami sebou. Toto je jedna zo záhrad.“

Nadyne sa uchvátene poobzerala okolo seba, ale nenechala sa oklamať mierom toho miesta. Bola tu z nejakého dôvodu. „Nikdy predtým si ma na toto miesto nepriviedol.“

„To je pravda. Na svoju obranu poviem len toľko, že mi to nenapadlo. Až teraz, keď som premýšľal, že by si si zaslúžila vidieť niečo, čo by ťa nevydesilo.“

„Koľká ohľaduplnosť!“

Ignorujúc jej slová jemne pohladil lístky vŕby. „Mimochodom, gratulujem k dcére. Kiež by som ju mohol vidieť na vlastné oči. Možno ju niekedy privediem sem, ale to až keď bude väčšia.“

„Reči sa šíria rýchlo,“ skonštatovala a dosť okato ignorovala druhú časť vety o tom, že sem privedie jej dcérku. Bola odhodlaná mu v tom zabrániť. Čím menej bude Andie vedieť o tomto všetkom, tým lepšie pre ňu.

„Vždy som sa vedel rýchlo dostať k informáciám, ktoré potrebujem.“

Nadyne si odfrkla. „Čo mi pripomína, že napriek svojim slovám si len počítač.“

„Naposledy, keď som to kontroloval, mi v hrudi bilo ľudské srdce.“

Pozdvihla obočie. „Pochybujem, že si ma sem priviedol len preto, aby si sa so mnou mohol hádať o tom, čo znamená ľudskosť.“

Z ovzdušia akoby náhle niekto vysal všetok kyslík a Nadyne mala pocit, akoby sa nemohla normálne nadýchnuť. Zmohla sa len na tupé pozerania na Andrewa. Toto bolo jeho ihrisko, niečo, čo vedel urobiť len on. Takže len on jediný určoval pravidlá, ktoré tú vládli. Ostatní na to museli využívať špeciálny prístroj, on nie. Lebo v skutočnosti bol tým zariadením on sám.

„Odkedy sme sa videli naposledy, trochu som pátral. Bol som zvedavý. Nebola si predsa jediný klon, ktorý si neplnil svoju úlohu na sto percent, ale bola si jediná, ktorú sa rozhodli nejako potrestať. Preto som v záznamoch hľadal nejakú správu, čokoľvek, čo by ma priviedlo na správnu cestu a zaviedlo ma to k odpovediam. Neuhádneš, čo som však našiel miesto toho.“

Nadyne sa striasla. „Rozsudok smrti?“

„Práveže som našiel úplný opak toho, po čom som pátral – bolo tam jedno veľké, tučné nič.“

„Ale rozkaz zabiť vlastného manžela musel odniekiaľ pochádzať. Ten čip si to nevymyslel sám do seba. Je to len stroj, niekto ho musí naprogramovať.“

Andrew sa poškrabal na temene hlavy. „Preto mi trvalo tak dlho, kým som ťa sem opäť priviedol. S pomocou technológie, ktorá sa vo mne skrýva, sa dostanem všade. Bez ohľadu na zabezpečenie. A dokonca aj ja som mal problémy čokoľvek nájsť.“

„Zistil si niečo?“

„Hej,“ prikývol. „Ale niečo úplne iné, než som hľadal. Pravdou je, že naši stvoritelia si ťa vôbec nevšímajú, popravde by som ani nebol prekvapený, keby zabudli na to, že vôbec existuješ. Nie si vedec, nemáš im čo ponúknuť, tak ťa nechali žiť si svoj život. Lenže rozkaz neprišiel od vedenia, alebo iného oddelenia. Ale od súkromnej osoby.“

Nadyne sa cítila čím ďalej, tým viac zmätene. Netušila, o čom to Andrew hovorí. Nedokázala len tak uveriť tomu, že ľudí, ktorých sa celý svoj krátky život obávala, nakoniec pre ňu a pre jej rodinu nepredstavovali žiadnu hrozbu. Ale niekto iný áno. Nemohla prísť na to, kto by to mohol byť. Nikomu predsa nikdy neublížila. Veď ani nemohla, keď mimo výskumnú stanicu poznala len minimum ľudí.

„Tá stanica nie je miesto, kde by sa dostali civilisti.“

„Však ja som nepovedal, že to má na svedomí civilista.“ Potriasol hlavou. „Ide o súkromnú osobu. Pamätáš si na chlapíka menom Zachriel Thompson?“

V duchu jej prebehla rýchla spomienka na zavalitého chlapíka v zle padnúcom obleku, ktorý šéfoval divízii, o ktorej existencii sa nemala nikdy dozvedieť. Na jeho nepríjemnú tvár sa nedalo zabudnúť.

„Nedávno sa stretol s tvojim manželom.“

Nadyne zalapala po dychu, keď kolieska v jej mozgu zapadli na správne miesta. „To on ma hľadal a vyhlásil, že som jeho sestra?“

„Myslím, že áno,“ odvetil Andrew opatrne, akoby si na chvíľu nebol celkom istý tým, čo by jej mal odpovedať.

„Aký má dôvod, aby naprogramoval môj čip tak, aby ma nútil zabiť vlastného manžela? Veď som sa s ním stretla len raz v živote!“

„To ešte musím vypátrať. Každopádne jedno viem už teraz. Nech už ide o čokoľvek, povýšil to na osobnú vendetu. Chce, aby si stratila všetko, čo máš. Manžela, dieťa, slobodu a nakoniec aj život. V tejto chvíli sa mi podarilo prerušiť signál v tvojom čipe, ale je len otázkou času, kedy ťa opäť začne nútiť, aby si niekoho zabila. Možno tentokrát vlastné dieťa. Alebo sa na to vykašle a rovno za tebou pošle svoje gorily bez mozgov.“

Nadyne zavrela oči v snahe trochu sa upokojiť. Ale vôbec sa jej to nedarilo. „Prečo mi pomáhaš?“ spýtala sa s vedomím, že tú otázku nikdy pokladať neprestane.

„Pretože aj napriek tomu, čo si o mne myslíš, ťa milujem ako vlastnú sestru a radšej by som sám zomrel, než by som ťa videl trpieť,“ povedal bez jediného zaváhania a po celý čas sa jej pozeral do očí, aby nemala žiadne pochybnosti. A v tej sekunde ich nemala. „Čoskoro sa ti ozvem. Dávaj pozor na svoju rodinu. Máš šťastie, že ju máš.“

S tými slovami zavrel oči a Nadyne cítila, ako ju vracia späť. Nestihla ani žmurknúť. Tentoraz to išlo ešte rýchlejšie ako predtým. Žiadne ťahanie, alebo pomalé miznutie. Zavrela oči a keď ich otvorila, pozerala sa na nočný stolík v spálni. Pod ťarchou toho, čo sa dozvedela, zažmúrila oči. Vždy túžila po odpovediach. Dozvedieť sa, čo urobila zle. Tak prečo mala zrazu pocit, že má až príliš veľa informácií, s ktorými nedokáže nič urobiť?

Kapitola 15. ¦¦ Kapitola 17.


Pôvodne to mala byť taká kratšia kapitola. Nakoniec som len písala a písala a uvedomila si, že sa mi to dostalo až za hranicu 4000 slov. Tak dúfam, že to neboli samé nezmysli. Ak hej, kritika je vítaná. :)

Lili


BTW: V poslednom čase sa neviem zbaviť pocitu, že sa vám príbeh prestáva páčiť. Je niečo, čo by ste na ňom zmenili, aby sa vám páčil viac? Som otvorená návrhom.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 16.:

6.
Smazat | Upravit | 08.11.2013 [15:39]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
05.10.2013 [14:58]

PerlaPrečo by si mala niečo meniť, keď je to dokonalé? Mám pocit, že lepšie to už ani byť nemôže... jedine, že by tu už boli všetky kapitoly a ja by som to mohla zhltnúť naraz. Emoticon Emoticon
Čo sa týka tejto časti, bola super, ostatne ako vždy, hoci ten koniec... som dosť zvedavá, čo bude ďalej, pretože neviem neviem... ale ty jej asi veľa šťastných a pokojných chvíľ nedopraješ, alebo možno áno?
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. izzie22
28.09.2013 [0:26]

Pribeh je skvely, len sa mi nedari cez mobil pisat take rozsiahle komentare, kde by som sa vyjadrila ku vsetkemu co ma chytilo za srdce Emoticon Emoticon zacinam si po tejto kapitole mysliet, ze Andrew jej chce skitocne pomoct. No a ten chlapik co v minulich castiach otravoval Dylana... Dufam ze sa tam tak skoro neukaze lebo mi prde odporny. Emoticon kapitola uzasna ako vzdy, dufam ze ten cip jej co najskor vyberu, ved teraz nepojde len o zivot jej muza, ale ajo zivot jej krasneho dietatka. Emoticon Emoticon

3. Mišička
28.09.2013 [0:01]

Omg paradna kapitola Emoticon neviem sa dočkať dalšej Emoticon ..... Ja za seba môžem zodpovedne prehlasit ze budem tento príbeh čítať az do konca a nič okrem nefunkčného netu ma nezadrží Emoticon Emoticon A URČITE SA MI PÁČI STALEBVIA A VIAC Emoticon

2. MaggieLove přispěvatel
27.09.2013 [10:02]

MaggieLoveTaké bych vůbec nic neměnila. Příběh je tvůj a myslím, že je zatím až příliš dokonalý. Emoticon
Jen tak dál....
Emoticon

1. mima33 admin
26.09.2013 [18:53]

mima33Tak, ja by som nemenila nič. Ty vieš najlepšie, ako by to malo vyzerať - je to v tvojej hlave a ja sa rada nechám prekvapiť Emoticon Mne sa poviedka páči taká, aká je Emoticon
A k príbehu - napadlo ma, či v tom nebude mať prsty aj Natasha. Neviem - možno som len paranoidná - ale u teba jeden nikdy nevie Emoticon Nezostáva mi nič iné, len sa modliť za Happy end Emoticon
Skvelá kapitola Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!