OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 13.



Chybný klon - Kapitola 13.Zamávať minulosti na rozlúčku

Kapitola 13.

„Povedal by som, že som prekvapený tvojou reakciou, ale vždy si bývala impulzívna. Len tentoraz to bolo trošku tvrdšie, ako keď si po mne hádzala vankúše,“ sťažoval sa Dylan a rukou si na čele pridŕžal mrazenú kukuricu, aby zmiernil pulzujúcu bolesť v mieste, kde ho zasiahol roh knihy. Kto by kedy povedal, že niečo také triviálne ako príbeh o elfoch a ľuďoch môže napáchať viac škody ako skutočná zbraň.

Nadyne ho nahnevane udrela do ramena. „Ja som impulzívna?“ Z jej slov odkvapkávala neviera. „Tak prepáč. Myslela som si, že ťa zajali, mučili a zabili niekde v Afganistane. Nikto sa neobťažoval mi oznámiť, že to tak nie je. Dokonca ani ty sám. Tak ma ospravedlň, že som trochu spanikárila, keď si sa objavil na mojej verande a povedal dobrý deň, akoby sa nič nestalo!“

Zodvihol ruky na znak mieru. „Je mi to ľúto, dobre? Netušil som, že ťa tým tak vyľakám.“

„Nemal by si predpokladať nič.“ Navzdor tomu, ako veľmi nahnevane chcela znieť jej v uslzených očiach svietila úľava zmiešaná s radosťou.

Dylan jej položil ruku na plece a prinútil sa pozerať sa mu do očí. „Nevieš si predstaviť, ako to ľutujem. Na svoju obhajobu musím povedať, že... som... akosi... nuž...“ Nervózne si odkašlal. „Netušil som, že tu bývaš.“

 „Amanda vedela, že som sa odsťahovala. Je pravda, že potom, ako si odišiel do armády, naše priateľstvo ochladlo, ale mohla mať v tele aspoň toľko slušnosti, aby ti oznámila, na akej adrese teraz žijem. Veď som jej to povedala.“

„Je to trošku zložitejšie, než si myslíš. A nie je to Amandina vina.“

Nadyne nie práve nadšene kývla hlavou. „Mám taký pocit, že toto nebude len o spomínaní na staré dobré časy.“ Rukami rozhodila v bezmocnom geste. „Môžem ti ponúknuť kávu?“

Dylan bol taký zaskočený tou otázkou, že si na chvíľu prestal strážiť výraz v tvári. Podľa toho, ako sa zamračila, si uvedomil, že nech už v jeho očiach videla čokoľvek, pravdepodobne sa jej to dotklo.

„Nebuď taký skeptický. Viem, že moje kulinárske umenie nestojí za veľa, ale som dostatočne odvážna na experimentovanie so zrnkovou kávou, z ktorej viem urobiť celkom obstojné espresso. Hoci varenie je pre mňa stále veľká neznáma. Ešteže je Josh kuchár, inak by mali miestne čínske reštiky neuveriteľne vysoké tržby za moje objednávky.“

„Kto je Josh?“ zastavil ju na polceste do kuchyne, kam sa vybrala potom, čo jej odkýval kávu.

Takmer zasnene sa usmiala. „Môj partner.“

Dylan sa ani nesnažil zakryť svoje prekvapenie. Nie preto, že by snáď nemohol prijať jej právo na šťastný osobný život, ale kvôli tomu, ako ho to zaskočilo. Dom bol malý, no útulný, ale nebolo v ňom ani náznaku po tom, že by tam s Nadyne niekto býval. A k tomu ešte niekto taký dôležitý ako jej životný partner. Sedel síce v obývačke, no okrem zastrčenej fotky z promócie, na ktorej bola Nadyne a jej teta predtým, než zomrela, tam nevidel nič iné. Veľa kníh, dekorácií v neutrálnych farbách a až zbytočné množstvo vankúšov, ale ani známka po mileneckom živote dvoch dospelých ľudí.

„Neviem, či stále piješ čiernu kávu, tak som doniesla cukor a mlieko,“ ozvala sa za ním Nadyne. Podskočil. Následne ním prešla vlna zahanbenia, akoby ho snáď prichytila pri niečom nezákonnom.

„Len čiernu, ďakujem.“

Usmiala sa naňho a položila na malý stolík šálku s voňavou kávou. Tá neskutočne lahodná vôňa mu opäť raz pripomenula, kedy naposledy prežil normálny deň. A keďže si to nepamätal, muselo to byť poriadne dávno. Ešte predtým, než sa jeho žena začala správať ako keby bola niekto iný.

„Som prekvapený. Nemyslel som si, že sa dáš na usadlý spôsob života. Vždy si chcela cestovať, spoznávať nové krajiny a usadiť sa až v dôchodku. Čo sa stalo s tými snami?“

Trochu si odchlipla z horúcej tekutiny. „Ty si sa stal, Dylan.“

„Ja? Ale veď ja som ti predsa nikdy...“

„Nie, nikdy si mi nebránil a vždy si ma podporoval. V čomkoľvek,“ dokončila zaňho. „Ale napriek tomu, že mi záväzky nikdy nič nehovorili, som dlhodobo zakotvila vo vzťahu s tebou. A či si to pripúšťaš alebo nie, to tvoje zmiznutie ma takmer zničilo. Nedokázala som prijať pomoc od nikoho. Až nakoniec prišiel Josh a napriek mojej ofenzíve sa nevzdal. Asi sa mu to vyplatilo. Už dva mesiace spolu bývame.“

„Myslel som, že dlhšie. Povedala si predsa, že ste partneri. To znie dosť vážne.“

Nadyne si povzdychla. „Poznáme sa viac ako tri roky a takmer rovnako dlho sa spolu stretávame. Dôvod, kvôli ktorému sme do toho neskočili skôr, si ty.“

„Je to len môj osobný pocit, alebo ma z niečoho obviňuješ?“

Na dlhú chvíľu si ho len premeriavala. Nebolo to nepríjemné, len ho to nútilo odvracať od nej tvár. No zaťal zuby a vydržal to. Mal možno poslednú príležitosť vidieť v jej očiach to, čo skutočne cíti. Možno bol ten nepokoj namierený proti nemu, možno tam už viac nebola nehynúca láska, ale len sympatia, no nemohlo to zmierniť jeho vďačnosť za ten krátky okamih.

S povzdychom spustila: „Dylan, poznal si ma na škole. Bola som divoká a večne som lietala v nejakom probléme. Držala som si všetkých a všetko od tela. A ty si sa ma nikdy nezľakol a pevne si bojoval proti mojim zábranám. Napriek mojej snahe si sa mi dostal pod kožu a ja som sa do teba zamilovala. A to bolo viac, než na čo som si trúfala.“ V očiach sa jej zaleskli slzy. „Vždy som prišla o každého, koho som milovala. O rodičov, mladšie sestry, aj starú mamu. Keď som sem prišla, chcela som zabudnúť na tú bolesť, tak som sa obrnila voči citom. No ty si ma z tej ulity vytiahol a opäť mi ukázal, aký krásny je to pocit, mať sa na koho obrátiť. Keď si odišiel do armády, snažila som si nepripúšťať tú bolesť. No keď ťa zajali a neskôr vyhlásili za mŕtveho, zničilo ma to. Doslova. Až Josh mi pomohol. Bol príliš vytrvalý na to, aby som ho mohla ignorovať.“

Dylan netušil, ako má spracovať to, čo mu práve povedala. Za toľké roky, ktoré strávili spolu, k nemu nikdy nebola viac úprimná. Áno, vedel, že ho miluje a to bolo to najdôležitejšie. No dozvedieť sa, ako veľmi musela zapierať samú seba i svoje zásady, aby od neho neutiekla, ako veľa ju stálo nechať ho preniknúť do jej srdca... ničilo ho to. Mal pocit, akoby sa tá pevnosť plná dokonalých spomienok na ich školské časy pomaly ale isto rúca. Steny padali, lietal prach a v ňom ostávalo stále viac a viac prázdnoty, ktorá hrozila, že ho pohltí. Všetky istoty, ktoré kedy v živote mal, sa prepadli do ničoty.

„Mal som tu byť, keď si ma potrebovala najviac.“

Pokrčila plecami. „Ale nebol si, Dylan. A ja ti to nevyčítam. Nemohol si za to, že ťa zajali a takmer zabili."

„Preto si sa presťahovala.“

„Hej,“ prisvedčila a v jej hlase sa ozvala divná prudkosť. „Alebo za to tiež mohol fakt, že tvoja matka, človek, na ktorého som sa spoliehala najviac na svete a myslela som si, že mi bude oporou, ma sotva pár dní po tvojom zinscenovanom pohrebe obvinila z tvojej smrti. To bola posledná kvapka. Prišla som o muža, ktorého som milovala, o domov, o dieťa a tvoja matka, miesto toho, aby sa držala života a snažila sa ísť ďalej, sa ponárala stále hlbšie do svojej bolesti a prakticky ma vyhodila.“

Dylan zalapal po dychu. „Ty si bola tehotná?“

Smutne sa pousmiala. „Áno, ale o dieťatko som prišla.“

Natiahol k nej ruku v snahe nejako jej byť oporou. Možno neskoro, ale predsa. „Je mi ľúto, že som pri tebe nestál. Keby som neodišiel do tej prekliatej armády, aby som si niečo dokazoval, mohli sme byť teraz všetci traja spolu.“

„Nie,“ pokrútila dojato hlavou a pohladila ho po ruke zovretej do pästi. „Je pravda, že mi to maličké bude vždy chýbať a budem ľutovať, že som ho nemohla spoznať a držať v náručí, no skutočne nebolo nič, čo by si mohol urobiť, aby si to zmenil. Bolo to mimomaternicové tehotenstvo, ktoré skončilo veľmi silným zápalom. Kvôli neskorej liečbe som stratila možnosť mať deti.“ Po lícach jej stieklo niekoľko osamelých sĺz. Akoby ich ani nevnímala.

„To... to je mi ľúto,“ vyhabkal zo seba a hoci túto informáciu už predtým počul, nezmenilo to nič na ľútosti, ktorá ním prechádzala. Žiadna žena si nezaslúži taký trest.

„Aj mne,“ smutne si povzdychla, „aj mne. Ale hoci nemôžem porodiť vlastné dieťa, vďaka Joshovi mám synčeka. Možno nie je biologicky môj, ale nikomu nikdy nedovolím tvrdiť, že to nie je aj moje dieťa.“

„Takže si našla nový začiatok,“ skonštatoval Dylan a snažil sa, aby v jeho hlase bola počuť všetka tá radosť, ktorú jej bol schopný venovať. Pretože tak to skutočne bolo. Bol nesmierne rád, že našla svoje životné šťastie. Hoci v náručí iného muža. Veď on mal v podstate inú ženu, hoci si to doteraz nedokázal priznať.

„No, dá sa povedať, že aj ty si našiel ten svoj.“ Keď na ňu len prekvapene pozeral, dodal: „Tá obrúčka, stále sa s ňou hráš.“ Rukou mávla smerom k jeho prstom. „Alebo mi chceš nahovoriť, že ti afganskí vzbúrenci preukázali svoju vďačnosť ako bojovníkovi za ich práva tým, že ťa oženili s dcérou ich vodcu, no ty si to dal anulovať a prsteň si nechal ako pamiatku na najhorší deň svojho života?“

Ignoroval jej trochu nemiestnu narážku a snažil sa v sebe nazbierať dostatok odvahy na to, aby sa začal pýtať na to, čo ho najviac zaujímalo. „Oženil som sa... s... s tebou.“

Nadyne ani jediný raz nežmurkla, keď mu odpovedala: „Aha, ten klon. Takže preto si ma nikdy nehľadal. Pretože si si myslel, že so mnou žiješ.“

Dylan zalapal po dychu a niekoľko minút nebol schopný zo seba dostať jediné slovo. Cítil sa ako nahý v miestnosti plnej ľudí, ktorí sa mu vysmievajú. Každý poznal pravdu a nikto sa mu neobťažoval mu ju prezradiť. Nech už bol dôvod akýkoľvek, zrada bola vždy len zradou. A to málo, čo ostalo z jeho života, teraz tlelo na hromádke popola. Nemal tušenia, ako sa postaví na nohy a bude ďalej pokračovať vo všetkom. Možno sa správal ako slaboch, ale bol priveľmi zmätený a zranený na to, aby to len tak prehltol a išiel ďalej. A zo všetkého najviac ho bolelo, že nemal potuchy, prečo sa to všetko dialo. Aký mali dôvod na klonovanie ľudí a ničenie životov.

„Odkedy to vieš?“ spýtal sa mŕtvolným hlasom.

Mierne sa zamračila. „Napriek ich bezpečnostným opatreniam to nie je žiadne tajomstvo. Výmenou za mlčanlivosť mi ponúkli nový život, novú identitu a nové miesto, ktoré by som mohla volať domov. Akoby som bola v programe na ochranu svedkov, pretože to, čo robia, by niekto skutočne mohol považovať za zločin. Od toho dňa na svete nežije len Nadyne Scottová, ale aj Natasha Brownová. Doslova som za sebou spálila všetky mosty.“

„A to všetko len tak? Mihnutím oka?“

Odfrkla si. „Nemáš mi čo vyčítať, Dylan. Tvoja matka ma v podstate vyhodila, tvoj otec sa postavil na jej stranu a tvoja svätá Amanda... Nuž, asi nebola taká dobrá priateľka, ako som si myslela. Inak by ma nenazvala vrahyňou. Preto si ani nevšimla, že ten klon nie som ja. Stavím sa tebou o čo chceš, že sa tvojej žene oblúkom vyhýba a radšej s ňou príliš často nekomunikuje.“

Dylan sa pristihol pri tom, ako jej v duchu dáva za pravdu. Amanda sa im, aj napriek svojim pozvaniam, často vyhýbala. Alebo sa vyhovárala, že má veľa roboty. „Aj keby to bola pravda,“ povedal potichu, „nič to nemení na fakte, že to boli tvoji priatelia.“

„A ja som im odpustila to, ako sa ku mne správali. Pretože to patrí minulosti.“

„Minulosti, ktorá teraz útočí na Nadyne!“ vyhŕkol pobúrene, ani sa nesnažil krotiť svoj hnev. Hoci ani netušil, voči komu ho pociťuje. Snažil sa len niekoho obviniť z toho bordelu, ktorý kedysi predstavoval jeho život. Necítil sa pre to lepšie, ale aspoň svoju zlobu dokázal nejako usmerniť.

„To je mi ľúto, ale to nemení nič na fakte, že ja mám teraz svoj život.“

Dylan päsťou udrel do stola, až sa vylialo trochu kávy, ktorej sa ešte ani nedotkol. „Ale ničí to ten môj.“

V obývačke zavládlo ťaživé ticho, v ktorom by človek počul aj pavúky cupitať po omietke. V tom jedinom mrazivom okamihu si Dylan pripadal ako mŕtvola, ktorú by už mali položiť do zeme. No v tom ďalšom vedľa neho stála Nadyne, teraz vlastne už Natasha, ktorá ho jemne objala a pritisla si jeho hlavu na prsia. Nebolo v tom nič sexuálne. Len stará priateľka prejavovala svojmu priateľovi svoju účasť. Cítila s ním a to bolo rovnako desivé, ako to bolo upokojujúce.

„Ty si sa o tom všetkom dozvedel len nedávno, však?“ Prezentovala to ako otázku a predsa Dylan nejako cítil, že odpoveď na to dávno pozná.

Mierne prikývol, cítiac sa unavene ako ešte nikdy. „A od toho momentu sa nemôžem prestať pýtať sám seba, či môj život nie je len ilúzia. Či je to moja žena, koho milujem.“

„Iste, že miluješ ju.“ Jemne ho pohladila po vlasoch, akoby sa ho snažila upokojiť. Skrývala sa v nej nežná bytosť, ktorú v školských rokoch ukrývala hlboko v sebe.

„Dylan, viem, že si zmätený. Veď kto by nebol. Dozvedel si sa o existencii organizácie, ktorá robí prakticky nemožné – vytvára nový život len tak z ničoho. Zistil si, že žena, s ktorou si sa oženil, k tebe nebola úprimná. V duchu prehodnocuješ každý krok, ktorý kedy urobila. Všetko, čo ti kedy povedala. Všetko to chápem, väčšina ľudí by reagovala rovnako. Ale ver mi v jednom – tá láska nie je podvod. Možno si myslíš, že si miloval len tieň nedávnych školských čias a zo začiatku to tak pravdepodobne bolo, ale teraz už nie. Ty si to neuvedomuješ, ale aj slepý vidí, ako ti znežnejú oči, keď o nej premýšľaš; ako sa ti rozžiari celá tvár, keď sa pozrieš na obrúčku. Alebo s akou vervou ju obraňuješ. Ženy by vraždili, aby ich niekto miloval takým spôsobom, akým ty miluješ svoju manželku.“

Jej slová ho hriali pri srdci, ale pochybnosti zaplašiť nedokázali. „A čo... a čo ak ona nemiluje mňa?“

„Aká je pravdepodobnosť, že k tebe nič necíti, hoci ti povedala o sebe pravdu? A to je veľmi závažná vec, to mi ver. Je to ako porušiť ich najposvätnejší zákon.“

Dylan zavrel oči a chvíľu sa nechal unášať tou pokojnou predstavou. No nemohol tak ostať naveky, hoci by si to veľmi prial. „Ako je potom možné, že ty o nich vieš toľko veľa a nechávajú ťa nažive?“

„Veľa ľudí o nich vie, ale tí, čo to tam vedú, vedia byť štedrí, aby si kúpili tvoju mlčanlivosť. A kým nenavštevuješ agentov FBI, aby si na nich donášala, vedia sa o teba dobre postarať. Lenže tvoja manželka je klon, je to dieťa uväznené v dospelom tele. Na ňu sa vzťahujú tie najprísnejšie pravidlá.“

Odtiahol sa od nej, aby sa jej mohol pozrieť do očí. Videl jej záujem a to ho takmer prinútilo prikrčiť sa pred ňou. Mal by sa postaviť na nohy a prestať fňukať, no bolo to ťažké. Bolo toho toľko, o čom nemal ani potuchy. Neprežili by, ak by ešte niečo ohrozovalo jeho šťastie.

„Prišiel som sem, lebo som chcel všetko pochopiť. Potreboval som sa vyrovnať s minulosťou. A miesto toho mám ešte viac otázok ako predtým.“

Mierne sa naňho usmiala. „Si zmätený a stratený. Ale nie si v tom sám. Som tvoja priateľka a nikdy ničím iným nebudem. Obaja cítime, že náš vzťah je už iba na platonickej úrovni," dodala, aby mu zabránila nejako protestovať. „Ale doma máš manželku, ktorá riskovala všetko, aby mohla byť s tebou šťastná. Čo asi hovorí na to, že si odišiel, aby si sa stretol so ženou, ktorá je darkyňou DNA, z ktorej bola vytvorená?“ Pohodila hlavou. „Hlavne ak vie, že si tú ženu miloval viac ako svoj život?“

Dylan sa cítil, akoby mu dala facku, no tentoraz bol za to vďačný. V túžbe chrániť svoj zdravý rozum a všetky ideály, ktoré mal, sa uzavrel pred vlastnou manželkou a v poslednom čase pred ňou a od nej len utekal. Videli to všetci, no na rozdiel od nich, si to sám pred sebou stále ospravedlňoval. Až do chvíle, kým si konečne nepriznal, ako musel Nadyne raniť. Preboha, veď videl, ako sa jej lesknú oči od sĺz, keď jej povedal, že bude spať v izbe pre hostí. Ako skrivila tvár bolesťou, keď sa mylne domnievala, že by sa najradšej vrátil k pôvodnej Nadyne a ju by nechal osamote vychovávať ich dieťa. Na svete neexistovala dostatočne hnusná nadávka, ktorá by opísala, aký neskutočný idiot bol.

„Máš pravdu,“ priznal potichu. „Tak veľmi som chcel život, ktorý dávno skočil, že som si takmer nevšimol, že ničím ten šťastný, ktorý mám teraz.“

„Toto je Dylan, ktorý mi kedysi ukradol srdce,“ skonštatovala sucho.

Natešene ju schmatol do náručia a zatočil sa s ňou. „Ďakujem... ehm... Natasha?“

Ticho sa zasmiala. „Už nie som Nadyne, to meno teraz patrí tvojej žene. Volaj ma Tasha.“

Prikývol. „Ostaneme v kontakte?“

„Samozrejme, ešte ti musím nakopať zadok za to, ako si ma vydesil na tej terase.“

Zasmial sa, no ešte skôr, ako jej na to stihol čokoľvek povedať, zacítil, ako mu vibruje mobil vo vnútornom vrecku bundy. Vybral ho a všimol si, že sa ho snaží zastihnúť Matt. Bez akéhokoľvek zaváhania hovor prijal.

„Z tohto sa už nevykecáš. Priznaj, že som ti chýbal!“ vybafol naňho. No namiesto bratovho smiechu sa dočkal len ticha.

„Dylan,“ povedal smrteľne vážnym hlasom. Dylanovi po celom tele naskákali zimomriavky. Neveštilo to nič dobré, ak jeho zvyčajne dobre naladený brat hovoril hlasom dutým, akoby práve niekto umrel. V duchu prosil Všemohúceho, aby nešlo o Nadyne. Neodpustil by si, keby sa jej niečo stalo práve teraz. Nemohol o ňu prísť.

„Áno?“ ozval sa, aby ho prinútil dokončiť.

„Musíš rýchlo prísť,“ dodal takmer šeptom, akoby mal také zovreté hrdlo, že nemohol rozprávať. „Nadyne previezli do nemocnice.“

Kapitola 12. ¦¦ Kapitola 14.


Neviem, čo k tejto kapitole napísať. Snáď len to, že v mojej mysli vyzerala úplne inak, ale to nie je až také prekvapivé. V mojej hlave všetko vyzerá inak ako "na papieri". To, čo ste si práve prečítali, je jedna z prvých scén, ktorú som k príbehu vymyslela a dúfam, že sa vám páčila. Ak nie, som otvorená kritike - ako vždy. :)

Špeciálne venovanie je pre moje MINE - opäť raz vďaka za spoločne strávený čas. Uži si kolobežku a občas na nej zabehni aj k nám. Už teraz mi chýbaš. ;)

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 13.:

4.
Smazat | Upravit | 20.09.2013 [16:45]

Ani poriadne neviem čo napísať.
Bolo to pekné, Dylan si asi uvedomil že nemiluje tieň Nadyne ale teraz skutočnú Nadyne, pretože už je iba tá jediná.
A teraz rýchlo nech uháne so špitálu lebo ma z neho trafí šľak Emoticon Emoticon

3. denny
19.09.2013 [22:58]

Konečne som sa dočkala :D Super kapitola ako vždy, som rada že Natasha Dylana nezabila a že sa správa normálne. Len dúfam, že to nepredstiera. A tiež je super, že si Dylan uvedomil, ako Nadyne ublížil. A teraz chcem rýchlo pokračovanie, aby som vedela, čo je s Nadyne.! Emoticon

2. mima33 admin
19.09.2013 [20:40]

mima33Najradšej by som si teraz otrieskala hlavu o stenu. Na tvojom profile som bola osemkrát denne, aby som zistila, či si pridala novú kapitolu a ty máš potom tú drzosť, že to takto sekneš? Emoticon
Ale nie, kapitola skvelá ako vždy, len som momentálne... z jednej strany nadšená a z druhej zdesená. Natasha vyzerá milo a dúfam, že pri tom zostane. Dylan patrí k Nadyne a tam nech aj zostane.
Ale teraz šup ďalšiu, inak budeš dôvodom, že som plešivá Emoticon
Úžasné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. MaggieLove přispěvatel
19.09.2013 [20:33]

MaggieLoveKrásná kapitolka! Z jedné strany mě mrzí, že se z pravé Nadyne nestala mrcha )mohlo to být ještě víc zajímaví, i když si myslím, že tvá povídka bude i tak zajímavá), ale z druhé strany se mi ta tvá verze líbí víc. Emoticon
No a ten koneec. Proč děláš takový konce? A korát si z toho nerpělivě koušu nechty a čekám na další dílek Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!