Chance of Life: 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Táto kapitola je dlhšia ako predošlé. Má nad tisíc slov a zabrala mi šesť strán vo worde, čo je u mňa úspech. :D Ale poďme ku kapitole. Ako prebehne večer? A čo sa počas toho večera stane? Znovu by som vás prosila o komentáre. Ďakujem. Kikush :)

27.09.2011 (14:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 510×

4. kapitola

Medzi nimi sedel David a vedľa neho sedel Thomas, jej brat. Faith hneď zaplo, ako si spomenula, keď jej hovoril o návšteve.

„Faith, toto je David, syn Wolfovcov.“

„Teší ma,“ povedal a usmial sa.

„Aj mňa,“ odpovedala a začala hrať jeho hru, ktorá mala trvať celý večer. Faith musela uznať, že sa jej darilo.

Faith bola prekvapená, keď zistila, že sa jej rodičia chystajú na nočnú prechádzku spolu s Wolfovými. Matka sa jej pýtala či nechce ísť s nimi, ale povedala nie. Nevedela prečo, ale nechcela byť v spoločnosti dospelých.

„David, pôjdeš s nami?“ spýtala sa Melinda Wolfová.

„Ak vám to nebude vadiť, zostanem tu s Thomasom.“

„Dobre aspoň pomôžeš Faith,“ povedala Emily, matka Faith.

„Mami, ale ja nepotrebujem pomoc.“

„Nie, ale budeš mať spoločnosť.“

„Ktorú ja nepotrebujem,“ povedala Faith.

„Faith, prestaň,“ zahriakla ju matka.

„Čo som komu urobila,“ zašepkala, ale to ju počul iba David.

„To ti až tak prekážam?“

„Nie, ale..“

„V čom je problém?“

„V ničom.“

Bolo už neskoro a preto uložila Thomasa do postele. Netrvalo dlho a zaspal. Faith zišla do obývačky k Davidovi. Aby nebolo trápne ticho Faith pustila televíziu a vyhľadala hudobný kanál. Práve dávali song od Simple Plan Save You. Faith pozabudla, že nie je sama a začala spievať. Keď skončila, otočila sa a zároveň zarazila. David ju sledoval.

„Čo je?“ opýtala sa Faith.

„Ty vieš spievať?“

„Nie,“ odpovedala a vbehla do kuchyne. David prišiel za Faith.

„Fakt? Lebo som počul niečo iné.“

„Počul si zle.“

„Nie, počul som veľmi dobre.“

„Nie.“

„Faith, počúvaj ma! Ty to máš v sebe!“

„Nie nemám a ako by si to ti mohol vedieť?“

„Lebo som v skupine.“

„Čo?“

„Počula si dobre. Som v skupine.“

„No to som dopadla. Ja som taká blbá.“

„Prečo by si mala byť?“

„Vlastné dôvody.“

„Napríklad?“

„To ti nepoviem.“

„Prečo?“

„Lebo vlastné dôvody.“

„Okej. Dohodneme sa.“

„Na čom?“

„Niečo zaspievaš.“

„A keď nie?“

„Tak poviem ostatným, že vieš spievať.“

„Toto nie je dohoda, ale vydieranie!“

„Podľa teba.“

„Ale mám jednu otázku.“

„Akú?“

„Čo sa stane, keď zaspievam?“

„Hmm...ponížim sa pred celou školou.“

„Ako?“ Vyzvedala Faith.

„To nechaj na mňa. Tak, čo? Platí?“

„Počkaj, porozmýšľam,“ povedala a zo skrinky vytiahla prázdnu misku, do ktorej nasypala čipsy.

„Tak nerozmýšľaj dlho.“

„Okej, ale tvoje poníženie musí byť brutálne.“ Zároveň sa otočila a vbehla naspäť do obývačky. David, ako poslušný psík, šiel za ňou. Chvíľu panovalo ticho, dokým ho neprerušila Davidova otázka.

„Povedz mi niečo o sebe.“

„Ako čo?“

„Neviem. Napríklad, čo rada robíš, čo máš najradšej a tak nejako.“

„A na čo ti to bude dobré?“

„Chcem ťa viac spoznať a byť s tebou kamarát.“

„A čo keď nechcem, aby si ma viac spoznal?“

„To budem mať smolu. A riadne veľkú.“

„To budeš.“ Súhlasila Faith.

„Takže sa o tebe nič nedozviem?“ David náhle posmutnel. Nadával sám sebe, akosi mohol myslieť, že s Faith bude dobrý kamarát.

„No...možno.“

„Takže hej?“

„Nie...Možno...Aj hej...Tak teda OK.“

„Jupíí.“

„S tou radosťou to nepreháňaj.“

„Ako chceš. Len mi niečo o sebe povedz.“

„Ok. Takže pochádzam zo Slovenska, ale presťahovali sme sa sem kvôli krstnej, ani neviem prečo.“

„Fú... zaujímavé. A čo robíš vo voľnom čase?“

„Počúvam hudbu a ako si zistil tak spievam.“

„Odkedy?“

„Dalo by sa povedať od samého začiatku.“

„Takže talent od narodenia.“

„Nie!“

„Áno!“

„Nie!“ Obidvaja sa začali smiať. Naraz sa Faith zdvihla.

„Kam ideš?“ spýtal sa David.

„Von.“

„Kam?“ Faith mykla plecami a vyšla do zadnej záhrady k bazénu. Stála na mieste, keď k nej prišiel David.

„Čo robíš?“

„Sledujem mesiac a hviezdy.“ Až vtedy sa David pozrel nad seba. A naozaj. Na tmavo modrej oblohe svietili desiatky hviezd, medzi ktorými bol aj mesiac.

„Baví ťa to?“

„Nie, ale vždy, keď potrebujem premýšľať, prídem sem a hneď sa mi zdá svet o niečo krajší.“

„To máš pravdu.“ Súhlasil David.

Stáli tam v tichu, sledujúc nočnú oblohu dokým sa David nechcel priblížiť k Faith. Nedával pozor a šmykol sa na vode z bazéna, ktorá sa po poslednom kúpaní neuschla. Keď to Faith zbadala začala sa smiať. Neskôr sa začal smiať aj David.

„Podaj ruku, pomôžem ti.“ Ponúkla sa Faith a podávala mu ruku. Faith mu pomohla vstať a ako náhle sa postavila zabudla, že je tesne pri bazéne a padala doň. So sebou strhla aj Davida, ktorého držala stále za ruku.

O niečo neskôr sa obidvaja vynorili rovno pred sebou. Zadívali sa do očí toho druhého, kde sa strácali dokým Faith neodtrhla pohľad a nezadívala sa na miesto činu.

„To sme dopadli,“ povedala. Stále hypnotizovala miesto svojimi očami.

„To teda hej, ale ty si aspoň pred tým nespadla.“

„Bola to tvoja chyba, mal si si dávať pozor,“ povedala proste Faith.

„Ale ja som si dával pozor.“

„To teda vidím.“ David mykol plecami na znak súhlasu.

„Myslím, že by sme mali ísť,“ dokončila Faith.

„Súhlasím.“

Obidvaja vyšli z bazéna celý premočení. Nebolo na nich mieste, kde by mohli byť suchí. S drkotajúcimi zubami prišli do obývačky a rozmýšľali, čo ďalej.

„Idem ti asi nájsť nejaké suché oblečenie.“ Zhodnotila situáciu Faith.

„Asi.“

„Poď za mnou hore, kde ti dám uterák a budeš sa môcť utrieť a ja ti zatiaľ niečo pohľadám.“ Faith ho zaviedla do kúpeľne pre hostí. Podala mu uterák a išla mu nájsť suché veci. David zhodnocoval to, čo sa stalo. Je možné, aby sa do nej za taký krátky čas zamiloval? A aj keby nikdy by to nesmel dať najavo aj keby Faith cítila to isté. Vedel, že Adam Faith nechce brať, ako kamarátku, ale ako niečo viac. A len preto by sa cítil zle. Cítil by sa ako podrazák.

„Tu máš niečo, čo by si obliekol.“ Podávala mu voľné nohavice a čierne tričko.

„Ďakujem.“

„Niet za čo.“ Až teraz si všimol David, že Faith bola prezlečená a usušená. Mala na seba kraťase a obyčajné modré tričko s krátkym rukávom.

„Myslím, že ja pôjdem, aby si sa mohol prezliecť. Potom príď dole,“ oznámila Faith a zároveň vyšla z dverí. Keď sa David prezliekol do suchých vecí, prišiel dole, kde Faith sedela na gauči a pozerala nejaký film.

„Čo pozeráš?“

„Nejakú komédiu.“ Faith sa na neho lepšie pozrela a zhodnotila ho.

„Tie veci ti tuším sedia.“

„Hej, sedia. Ďakujem ti. Potom ti ich vrátim, ako náhle uschnú tie moje.“

„Nemusíš. Aj tak som ich chcela vyhodiť.“

Potom si k nej David prisadol a sledoval film. Jedným očkom pokukoval aj po Faith, čo robí. Nevedel, čo robí. Nakoniec uznal za vhodné a povedal:

„Asi by som mal ísť aj keď naši neprišli. Povedala by si im potom prosím ťa, že ich čakám doma?“

„Ok. A mám jednu otázku.“

„Akú?“

„Prečo si nemohol ísť domov skôr?“

„Neviem. Tak ahoj. Dúfam, že sa ešte uvidíme.“

„Ahoj.“