Calvert - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Trošku sa nám do toho zapletie Monica a Calvert si prejde svojou súkromnou terapiou. :)

16.09.2011 (20:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 622×

5. kapitola

„Chcem sa porozprávať,“ začala Terry hneď ako vstúpil do dverí. Hlasno si povzdychol aby vyjadril svoj nesúhlas a prešiel okolo nej do obývačky.

„To čo ti povedala Monica...“

„Teraz fakt nie Terry. Som psychicky vyšťavený,“ prerušil ju hneď na začiatku.

„Je tu ešte Max?“ Zmena témy je dokonalá stratégia, no nie? Terry síce vyzerala mierne oduto, ale prikývla. Takže Max je ešte stále tu, fajn. Šikovný chlapec. No túto noc spí rozhodne na gauči on.

„Naozaj sa potrebujeme poroz...“

„Terry!“ Zjavne to nepochopila. Tak ešte raz. „Skús akceptovať aj môj názor a mlč už. Teraz pôjdem do postele. Tam si ľahnem a budem neskonale šťastný ak prídeš za mnou a pritúliš sa ku mne. Dobre?“

„Ale ešte si sa neosprchoval,“ skúšala namietať. Snažil sa aby jeho pohľad naznačoval nedostatok trpezlivosti, keď ju sledoval.

„Aj tak tie obliečky treba prevliecť. Tamtie daj Maxovi na gauč a ja sa zakryjem dekou.“ Ticho. Žiadna reakcia, takže to pochopila?

Keď sa dostával do postele pripadal si ako zombie. Cestou pozdravil Maxa, ktorý mal ešte stále opuchnutú tvár a zvalil sa na posteľ. Jeffova analýza jeho psychiky a vzťahu k ľudom ako takým a samozrejme špecificky k Terry, ho vyčerpala, takže bez problémov zaspal. Jediné čo ešte vnímal bolo to ako sa k nemu pritúlila Terry a vôňu jej sprchového šampónu.

XXX

Ráno bolo naozaj pestré. Dnes mal byť „pohreb“ Francisa a už od skorého prebudenia sa Calvert hádal s Terry a dokonca aj s Maxom. Najprv to bolo oblečenie. Terry trvala na tom aby si dal na poslednú rozlúčku s Francisom oblek no on to už od začiatku tvrdohlavo zamietal. Nebude predsa šaškovať s viazankou a sakom nie? A to ani nespomínal tie prežehlené nohavice. Nie! Jednoznačne na seba oblek nenavlečie. Ten podľa nej nutný rozhovor nespomenula. Samozrejme, že sa Calvert chcel dozvedieť kto ju týral ale obával sa, že to nebude zadarmo. Určite bude chcieť nejaké informácie na oplátku a práve to mu robilo starosti. Na teraz to však odložil a dúfal, že aspoň do večera sa tým nebude musieť zapodievať. No a potom si prihodil ešte aj Max. Bol tvrdohlavý ako mulica a nedal si povedať, že tí hajzli sú naozaj prefíkaný. Ako náhle by sa objavil pred svojim bytom bez peňazí skončil by horšie než naposledy. To vedel Calvert s istotou. Tak prečo to nemôže pochopiť aj on? Calvert si povzdychol, dnes už asi po stý krát a nasadol do auta.

Zvierací cintorín bol až na konci mesta. Calvert sem prišiel po prvý krát, pretože všetko okolo Francisovho pohrebu vybavovala Terry.

XXX

Monica sedela vo svojej kancelárii na pohodlnom kresle a pohľadom vypaľovala dieru do skleneného pohára s logom Coca Coly. Niečo jej na tom chlapovi nesedelo a potvrdzoval jej to aj jej šiesty zmysel. Prudko drgla rukou do myšky počítača aby prerušila šetrič obrazovky. Dostala sa do krajskej databázy ich oddelenia a do kolónky MENO A PREZVISKO zadala Calvert. Priezvisko nevedela ale mala niečo oveľa lepšie. Podarilo sa jej získať odtlačky z toho kusu skla. Spustila porovnávanie a keď nič nenašla rozšírila hľadanie na celoštátne. Už o malú chvíľu jej na obrazovke blikalo - zhoda. Mala šťastie, že jej to vôbec našlo, pretože tieto údaje sa zvyčajne mazali hneď po dosiahnutí plnoletosti u obeti. Vytlačila všetky dokumenty týkajúce sa Calverta Ranolda Lensona a spolu s pohárom ich vložila do príručnej tašky.

„Monica, šéf ťa volá,“ ozvalo sa jej za chrbtom. Otočila sa a prikývla. Šuškalo sa, že sú nové informácie o prípade toho masového vraha a ona ako členka vyšetrovacieho týmu by o tom mala niečo vedieť, no zatiaľ jej nikto nič nepovedal. Pravdepodobne preto si ju zavolal Jerry na koberček. Tašku hodila pod stôl, vypla monitor a odporúčala sa k šéfovi.

„Posaď sa Monica,“ vyzval ju ihneď ako otvorila dvere. Poslúchla a netrpezlivo čakala kým zodvihne pohľad od papierov pred sebou a začne sa venovať jej.

„Ukázali sa nové skutočnosti v tom veľkom prípade.“ Nechutne mľaskol a pokračoval. „A taktiež sme konečne našli nejaké dôkazy. Našli sme DNA neznámej osoby a keďže nepatrí žiadnej z obetí ľudia z labákov sa domnievajú, že môže ísť pokojne o genetický kód nášho vraha.“

„Ako moc sú si tým istý?“ zaujímala sa.

„No keďže vzorka bola na jednej zo starších obetí, možno ešte jednej z prvých, je nepravdepodobné, že by patrila nejakej neznámej obeti.“

„Koľko dozadu sa datuje najstaršia vražda?“ Tieto informácie Monicu naozaj zaujali. Od Jerryho mala prísľub, že keby vyriešila tento prípad pomôže jej dostať sa v kariére čo najvyššie. Samozrejme, že po takom niečom túžila. Pravdou bolo, že na takúto príležitosť čakala celý život. No ten hajzel nerobil žiadne chyby. Až do teraz.

„Vedela som, že nikto nemohol byť od začiatku taký precízny.“ Hodila po ňom jeden z tých pohľadov ja-som-ti-to-vravela a zdvihla sa zo stoličky. „Smiem odísť pane?“

Jerry prikývol a dodal: „Dnes už choď domov. Nepreháňaj to. Vieš veľmi dobre, že veľa policajtov na to doplatilo.“ Nereagovala a vyšla von z kancelárie, ale rozhodla sa dnes výnimočne poslúchnuť. Predsa len si chcela prezrieť tie vytlačené dokumenty o tom divnom Terrinom priateľovi.

XXX

Doma sa zvalila na gauč hneď potom ako si dopriala osviežujúcu sprchu a vytiahla skrčené papiere. Chcelo to pol fľašky koňaku, štyri strany načarbaných poznámok a veľmi veľa sebazaprenia aby hneď teraz nevolala Terry a nevynadala jej za neschopnosť nájsť normálneho chlapa. Ten psychopat vlastne okrem toho, že v sebaobrane zabil svojho otca neurobil nič zlé, nie? Ale Monica... Čo to táraš? Takýto ľudia mávajú zvyčajne narušenú psychiku. Veď aj tebe zabili otca pred očami a zostalo to v tebe. Veď preto si sa stala policajtkou.

„Ale čo to urobilo tebe?“ Na chvíľu sa zamyslela a potom vytočila telefónneho operátora. „Prepojte ma na doktorku Paylovú.“

„Hneď to bude madam,“ ozvalo sa zo slúchadlá. Toto meno našla v Calvertovom spise. Bola jeho psychológ.

„Prosím?“

„Dobrý deň doktorka, tu seržantka Hudson. Volám vám kvôli jednému starému prípadu. Meno Lenson.“

„Calvert Lenson?“ potvrdzovala si. Monica s ňou spolupracovala asi pred mesiacom, keď sa z malej Veronici Samson stala sirota a jediných príbuzných mala práve v Calvertovom rodnom meste. To malé chúďa prestalo rozprávať. Aj ona videla smrť svojich rodičov. Keď sa vracali z kina prepadli ich a keď náhodný chodec vyrušil zlodeja pri práci vystrelil na ženu. Otec dievčatka sa vrhol pred manželku, no projektil prešiel skrz a zabil oboch. Bola to naozaj krutá náhoda.

„Presne ten,“ pritakala.

„Na toto dieťa si dosť dobre spomínam. Vlastne to už nebolo dieťa. Liečila som ho sotva mesiac, pretože potom dosiahol plnoletosti. Prakticky celé sedenia mlčal len sem tam to sprevádzali výbuchy hnevu a agresivita. Musím sa priznať, že v podstate nemám ani poňatia ako ďaleko to zašlo, pretože sa odsťahoval.“ Doktorka sa snažila spomenúť si na všetky detaily no za prvé to predsa len bolo už pár rokov a za druhé mala zúfalo málo informácii. Veď aj ona bola vtedy ešte len začiatočníčka. V skutočnosti nepracovala viac ako pol roka, keď sa tento chlapec ocitol v jej rukách.

„Ďakujem, pani Paylová,“ povedalo trochu namrzene no úprimne. Vlastne sa nič nové nedozvedela, ale aspoň sa utvrdila v tom, že nie je normálny. Každopádne zajtra musí prehnať cez systém ešte tú DNA z pohára. Nič nezaručovalo, že niečo nájde no ani náhodou to nechcela vzdať. Siahla po PDA aby si vytvorila pripomienku.

XXX

Calvert musel uznať, že ten pohreb bol skutočne emotívny. Na očiach mal stále nasadené slnečné okuliare aby Terry nevidela, že jeho oči zostali suché. Nechcel prilievať olej do ohňa a on nevedel odhadnúť čo si jej ženské pobláznené hormóny zase zmyslia. Ešte stále mali pred sebou tú „dôležitú“ debatu a už takto si predstavoval scény ako zo Zúfalých manželiek. Nepoznal Terry tak dlho aby vedel ako zareaguje pri niektorých situáciách ale pevne veril, že moc hystericky to nebude.

„Pôjdeme domov?“ Ozvala sa Terry po tom, čo si konečne doutierala nos a ako tak zotrela rozmazanú riasenku. Natočila spätné zrkadlo k sebe a nadávala, že si na miesto obyčajnej nevzala tú vodeodolnú.

„Hej, ja to zrkadlo potrebujem k šoférovaniu zlatko. Takže by som ťa poprosil aby si držala ruky ďalej,“ povedal namiesto toho aby jej odpovedal na otázku.

„Fajn, nebuď agresívny.“ Jednoznačne ho buzerovala, inak to opísať ani nevedel.

„Agresívny? Moja zlatá ty by si nechcela zažiť čas, keď som agresívny. Takže konečne drž hubu Terry. Buď tej lásky a zostaň päť minút ticho.“ Neozvalo sa nič okrem klapnutia zubov o seba, takže to asi pomohlo. Hm, keby to vedel, tak by jej niečo podobné povedal už dávno. Do riti s náladami. V tejto chvíli sa v sebe naozaj nevyznal, pretože pocit zadosť učinenia vystriedala čistá ľútosť.

„Prepáč mi to. Rupli mi nervy. Je toho proste moc, chápeš?“ Keby bol žena myslel by si, že je tehotný alebo má určitý druh predmenštruačného syndrómu, no keďže tieto možnosti vylučovalo jeho pohlavie, presne vedel čo musí urobiť. Jednoducho potrebuje ďalšiu krv. No niečo mu hovorilo, že tento krát mu obyčajný box stačiť nebude a tak urobil zásadové rozhodnutie. Prsty na rukách sa mu triasli v nedočkavosti kedy znovu zovrie svoje nástroje. Konečne!

„V poriadku. Chcela by som dnes prespať u Monici. Hodíš ma tam?“ Prikývol. Krása. Ešte aj toto mu pekne prihralo do karát. Stačilo už len vyložiť Terry na adrese ktorú mu nadiktovala a vyraziť do ulíc. No a samozrejme sa ešte zastaviť doma a vziať si z pod uvoľnenej parkety v šatníku svoje hračky.

XXX

Za barom Hope našiel už v minulosti dosť príležitostných obetí. Názov baru bol dosť veľká irónia vzhľadom na to, že sem chodili hlavne mladý ľudia čím si tu nádej značne zmenšovali. A kde bola táto skupina populácie, boli aj úchyláci.

„A jeden vyšinutý vrah,“ zašepkal si pre seba. Mal v pláne pohnúť sa viac do tmy ale keď mu pri nohách pristálo mladé dievča trošku to pozmenil. Zohol sa a vytiahol ju do stoja. Ledva stála na nohách, hlava sklonená k zemi. Zmocňoval sa ho strašný pocit Deja vú a ako náhle zodvihla hlavu aj vedel prečo. Toto robil už nespočetne krát.

„Hayley? Ty zas vyzeráš.“ Nevnímala ho a začala sa po ňom naťahovať tými svojimi malými paprčami.

„Tak ako vždy,“ povzdychol si. „Mala by si prestať z alkoholom, fakt.“

No toto... Už naozaj strácal sám seba. Ako môže pokračovať v tom čo potrebuje, keď sa tu s ňou vybavuje na miesto toho aby ju odvliekol a dokonal to čo začal? Prudko zatriasol hlavou aj keď ho Hayley držala ako kliešť a snažila sa priblížiť k jeho ústam. Vedel čo na ňu platí. Tieto techniky už poznal všetky do jednej, pretože vždy keď sa táto najstaršia vnučka pani Davisovej vracala domov takomto alebo ešte horšom stave dobíjala sa do jeho bytu. Nebolo to náročky, to však neznamenalo, že nevyužila príležitosť na to aby ho začala obchytkávať hneď ako otvoril dvere, aby jej patrične vysvetlil jednu vec. A to, že ľudia sa o piatej ráno bezdôvodne nebudia. Nikdy s ňou nespal. Mal svoj byt rád a nevedel, čo by mohla Hayley svojej babičke narozprávať. Netúžil po pomaľovaných dverách a verejnom lynčovaní.

Mal by prekročiť hranicu nie? Možno by pomohla obeť ktorá by nebola anonymná. Možno by ho to vrátilo do jeho stereotypu a možno... Aké možno? Určite to tak bude.

Dokonca to malo aj výhodu. Nemusel ju nijako manipulovať ani ju omračovať či niečo podobné, pretože ho poznala a dôverovala mu.

XXX

Telo mal upratané za pár chvíľ. Teda to čo z neho ostalo. Pozeral sa na seba do zrkadla a uvažoval čo tou vetou - nemôžem sa za to na seba ani len pozrieť, myslia. Videl len seba. Celého od krvi s natrhnutou nohavicou ako sa náhlil cez močiar a dvojdňovým strniskom, no stále to bol len on. Nehrýzlo ho svedomie, no ani zblúdilé myšlienky. Bol dokonale pokojný a s radosťou si mohol povedať, že jeho súkromná terapia zabrala.

XXX

V práci bolo rušno a jediné čo Monice zachránilo život bola káva zo stánku na námestí. Takmer polovicu noci počúvala Terrine rozprávanie ohľadom toho chlapa a márnou snahou prísť na to, čo jej na tom celom nesedí. Trápila svoj mozog až do obeda, kedy konečne zostal Bady v labáku sám. Kráčala k nemu a snažila sa vyzerať zvodne, čo sa jej podľa hlasitého preglgnutia aj podarilo. Bol to typický šprt s okuliarmi a hrozným akné, ktoré po puberte neskončilo.

„Bady?“ Zoširoka sa usmiala a sadla si na jeden z pultov. Nohy si preložila pred seba a trochu sa predklonila. Prstom naznačila gesto akým ho privolala k sebe ako poslušného psíka a začala šepkať: „Potrebovala by som jednu službičku. Chcela by som aby z toho,“ zodvihla vrecko s pohárom rovno pred jeho tvár, „vzal vzorku DNA a vložil to do počítača. O ostatné sa postarám sama.“

Nečakala na odpoveď a vlepila mu bozk na líce. Pri odchode mu venovala ešte polohlasné ďakujem.

Ani nie o desať minút jej blikal na monitore služobný mail od Badyho. Otvorila to a ihneď vložila do databázy. Žiadna zhoda vo vyriešených až na tú sebaobranu v mladosti, no čo ju zaujalo jedna zhoda bola aj v nevyriešených prípadoch. Keď sa jej zložka zjavila na monitore, vzduch jej uviazol v pľúcach a ona neverila tomu čo vidí.

Tááááááááááák? :) Inak... Veľmi ďakujem za komentáre :)

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování