A Beautiful Lie - 33. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V prvom rade sa veľmi ospravedlňujem, že mi trvá tak dlho pridávanie nových kapitol. Nechcem sa vyhovárať, ale naozaj za to môže škola. No sľubujem, že kapitoly budem naďalej pridávať, až do ukončenia tejto poviedky. A v druhom rade, nebudem vám vravieť, o čom bude táto kapitola, iba vám to naznačím - niečo sa skončí. Čo to je, zistíte, až keď si otvoríte tento článok.

24.10.2011 (13:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 665×

To zistenie som vstrebávala niekoľko dní. Chcela som zistiť pravdu, ale teraz, keď ju viem, by som bola radšej, keby som ju nikdy nezistila. Myslela som si, že keď budem poznať pravdu, dokážem si zachrániť život. Ale ja netuším ako. Možno keby som sa skontaktovala s Jeronimom...

Nie. To by nefungovalo. Nemôžem predsa navštíviť nejakú centrálu, ktorá je plná vrahov ochotných spraviť čokoľvek, len aby poslúchli Adalida. Všetci sú tam silnejší ako ja. Ktorýkoľvek z nich by ma dokázal zabiť behom minúty. Nie, behom pár sekúnd. A navyše, ako by som sa tam vôbec dostala, keď ani neviem, kde sa tá ich centrála nachádza?

Iba jediný človek by ma tam dokázal dostať. Ale pochybujem, že by s tým súhlasil.

Ďalšia vec je, že aj keby som sa tam dostala, ako by mi to pomohlo? Pochybujem, že by pomohlo, keby som sa s ním porozprávala. Možno keby sa mi ho podarilo zničiť. Ale vôbec netuším ako.

U tety som zostala týždeň. Povedala by som, že sme sa dosť zblížili. Aj jej manžel je v pohode. Claudia mi ukázala Valenciu. Taktiež mi ukázal nejaké fotky mojej mamy... Naozaj bola krásna. A myslím, že sa na ňu podobám. Len dúfam, že sa dožijem vyššieho veku ako ona.

Ako som sa postupne približovala k domovu, mala som stále väčší strach. Nechcela som sa vrátiť do reality. Jediné, čo som chcela, bolo utiecť odtiaľto. Utiecť od všetkých problémov. Ale to vôbec nebolo také jednoduché.

Keď som prišla domov, nikto tam nebol. Nechcela som byť sama, potrebovala som cítiť bezpečie.

Išla som teda k Markovi. Ten našťastie doma bol. Keď otvoril dvere a zbadal mňa, bol prekvapený. No nevidela som na ňom ani náznak radosti. Nebol to ten Mark, ktorého som milovala.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa. „Nie si rád, že ma vidíš?“ Aspoň keby ma objal. Alebo keby sa len usmial. Ale to som asi chcela veľa. Nič nepovedal, iba ma zatiahol dovnútra a zabuchol dvere. Držal mi ruku, silno, aby som mu neušla. No nepoznala som dôvod, prečo sa takto správa.

„Au! Pusti ma!“ zakričala som. Pustil mi ruku a ja som si ju začala šúchať, lebo ma bolela. Bola červená z toho zovretia. „Čo som ti spravila?“ chcela som vedieť.

„Kde si bola? A s kým?“ Tá reakcia bola prehnaná. A prečo ma vôbec podozrieva?

„Bola som sama. Jasné?“

„Povedzme, že ti verím. Na tom svojom výlete si mohla byť sama. Ale kde si bola predtým? Hm?“ pýtal sa. Správal sa... arogantne. Nespomínam si, že by sa niekedy predtým takto správal.

„Nikde.“

„Neklam mi. Hovoril som s Alyson, a tá mi vravela, že si išla ku mne. Ibaže ja som tu nebol. Tak kam si teda išla? S kým si bola?“

„Ó bože! Takže o toto ide? Ty si myslíš, že to je to najdôležitejšie? Myslíš si, že nemám nič dôležitejšie, ako riešiť tvoju žiarlivosť? Nič nevieš! Nevieš, čo teraz prežívam...

Nevieš, čo sa okolo teba deje. Aké mám problémy... Netušíš, čo robí Sebastian. Myslíš si, že je v New Yorku, ale vieš čo? Mýliš sa... Ten teraz rieši niečo úplne iné.“ Už som bola zúfalá z tohto rozhovoru.

„Aha. Takže ide oňho? Podvádzaš ma s ním?“ Zbláznil sa?

„Nie! Je len môj kamarát, ak vôbec ním je. Prečo vôbec žiarliš? A prečo reaguješ takto? To by sa dalo vyriešiť aj v pokoji...“

„Vážne?! Tak mi teda v pokoji povedz či si ma podviedla.“ Teraz ma vážne naštval. Nebolo to tou poslednou vetou, ale celým jeho výstupom.

„Vieš čo? Si idiot! Prečo nemôžeš byť taký, aký bol Lec? Urobila som chybu. Mala som si vybrať jeho,“ zakričala som. Na to mi Mark strelil facku. To už bolo príliš. Možno čakal, že sa teraz rozplačem, ospravedlním sa a hodím sa mu do náruče, ale to rozhodne nespravím.

„Nezmením názor. A ak chceš vedieť pravdu, podviedla som ťa a neľutujem to,“ vychrlila som mu do tváre. Mark chcel niečo povedať, ale nedala som mu šancu.

„Viem, čo chceš povedať, ale nemusíš sa namáhať. Tento krát to spravím ja. Rozchádzam sa s tebou!“ Netváril sa prekvapene, ale ja som tu už nechcela čakať. Bola som rozhodnutá.

Odišla som odtiaľ, nezabudla som tresnúť dverami. Nasadla som do auta a naštartovala som. Išla som obrovskou rýchlosťou a smerovala som do San José. Myslela som, že každú chvíľu sa rozplačem a oľutujem svoje rozhodnutie, ale nestalo sa tak. Stále si za tým stojím. Aj keď som si vôbec nemyslela, že sa to stane v blízkej budúcnosti, a už vôbec nie dnes.

Druhý rozchod s tým istým človekom... Ale aj tak ho ešte stále milujem. Teraz prišli aj slzy. Pomaly mi stekali po tvári. Na malú chvíľu som oľutovala svoje rozhodnutie, zobrala som do ruky mobil a chystala som sa vytočiť jeho číslo, ale potom ma to prešlo. Zotrela som si slzy a už som na to nemyslela.

Keď som otvorila dvere do Blakeovej spálne, naskytol sa mi krásny pohľad. Ležal na posteli a spal. Vlastne až doteraz som nevedela, že aj on musí spať. Bol taký sladký...

Prešla som k nemu a sadla som si vedľa neho. Ešte chvíľu som ho sledovala, no potom sa zobudil. Keď si všimol, že som tam, bol prekvapený. Ale úplne iným spôsobom ako Mark. Blake sa na mňa usmial a videla som, že on je rád, že som tu.

Potom sa posadil a zamračil sa. Všimol si, že som smutná.

„Rozišla som sa s Markom,“ vysvetlila som mu. „Priznala som, že som ho podviedla a povedala som mu, že to neľutujem.“ Blake sa usmial a ja tiež. Potom ma pobozkal a ja som sa nebránila.

„To ma mrzí, teda to, že si sa s ním rozišla,“ povedal, ale tomu som neverila.

„Nemrzí,“ opravila som ho.

„Máš pravdu, nemrzí,“ potvrdil mi.

„Blake, zistila som, že Jeronimus je môj otec. Je to pravda?“ opýtala som sa, aj keď som pochybovala o opaku.

„Je. Ja...“ začal, ale ja som mu na ústa priložila prst.

„Nechcem nič riešiť,“ povedala som. „Len... Chcem sa ti ospravedlniť.“

„Za čo?“ čudoval sa. Prečo ho tak prekvapuje, že sa chcem ospravedlniť? Veď som spravila veľa vecí, ktoré som nemala.

„Spomínaš si na to, ako sme „boli“ v Paríži?“

„Myslíš v tej ilúzii? Samozrejme.“

„Tak za to, že som ťa žiadala o to, aby som mohla byť s Lecom. A potom za všetky tie veci, ktoré som ti vyčítala, keď som sa prebudila z kómy. Mala som ti byť vďačná, že si bol so mnou, keď som bola v kóme. Si jeden z mála, ktorý sa na mňa nevykašlali. Prepáč mi to.“ Blake si ma pritiahol k sebe a objal ma.

„Odpustené,“ zašepkal mi do ucha.

„Nemohli by sme zájsť do Paríža?“ opýtala som sa odrazu. Blake sa zasmial, aj keď som to myslela vážne.

„Bohužiaľ nie. Teraz je to nebezpečné. A navyše ani nevieš po francúzsky,“ pripomenul mi. Ako keby som potrebovala vedieť po francúzsky, aby som mohla ísť do Francúzska. Práve som prišla zo Španielska a dohovorila som sa aj po anglicky. Ale dobre, keď sa chce hrať túto hru...

„Tak ma nauč po francúzsky. Povedz mi niečo...“ presviedčala som ho.

„Je t'aime. “ Tomu som ešte rozumela. Ale musela som uznať, že ten jeho francúzsky prízvuk bol strašne sexy.

„Pokračuj.“

„Quand je te vois, le temps s'arrêtte. Tu est mon paradis. Quand tu es près de moi, je n'ai pas besoin de rien. Je ferai tout pour toi. Je voudrais juste que tu m'aimes.“ Bolo krásne počúvať ho. Všetko to hovoril tak romanticky, aj keď som ničomu nerozumela.

„Neviem, čo ti mám povedať, pretože ani vlastne neviem, čo si mi povedal. Môžeš mi to preložiť?“ požiadala som ho.

„Neviem...“

„Prosím.“ Chcela som vedieť, čo hovoril a bola som ochotná spraviť pre to čokoľvek. Bozkávala som ho. Zhodila som ho na posteľ a potom si naňho ľahla. Prechádzala som mu prstom po bruchu. „Prosím...“ šepkala som mu pri tom do ucha.

„Keď ťa vidím, čas sa zastaví,“ vravel a pri tom ma bozkával. „Si mojím nebom. Keď si pri mne, nič iné nepotrebujem.“ Usmiala som sa, veľmi sa mi páčili jeho slová. „Spravil by som pre teba čokoľvek,“ pokračoval. „Jediné...“ odmlčal sa. Zaváhal či mi to má povedať.

„No tak...“ pobádala som ho a znova som ho pobozkala.

„Mm...“ No viac nepovedal. Tak som pokračovala v presviedčaní... „Nie,“ dodal razantne. Keď nechce, aby som to vedela, tak dobre. Potom asi nemám dôvod zostať tu.

Vstala som z postele a pobrala sa k dverám. Samozrejme, Blake sa mi postavil do cesty.

„Ak odchádzaš len kvôli tomu, že...“ začal, ale nenechala som ho to dokončiť.

„Prečo mi to nechceš povedať?“ naliehala som naňho.

„Nechcem, aby si to zle pochopila. A ani ti nechcem klamať a povedať ti, že som vravel niečo iné, ako som v skutočnosti povedal.“

„Ja ťa do toho nenútim. Tak ma proste nechaj odísť,“ zakričala som a vymanila som sa z jeho zovretia. Neviem, prečo ma tak naštvala taká maličkosť. Vyšla som z dverí a možno práve to ho presvedčilo, aby to vyslovil.

„Jediné, čo by som chcel, je, aby si ma milovala.“ Zastala som a ľutovala som, že som ho do toho nútila. Ale povedal to, teraz musím nejako reagovať ja. Vrátila som sa k nemu a zavrela som dvere.

„Blake, ja... ja ťa nemilujem,“ priznala som. Ani ja som mu nechcela klamať. „Ja...“

„Ja viem,“ skočil mi do reči. „Milovala si Leca, miluješ Marka, ale nikdy nebudeš milovať mňa. Už som to raz počul, nemusíš to opakovať. Asi by som mal byť rád, že si tu..., ale prečo si vlastne tu?“ Na chvíľu nastalo ticho. Nevedela som, ako mám odpovedať, znova ma zahnal do kúta. Neznášala som to. Keď sa to všetko krásne zmenilo na skutočnosť a Blake požadoval dôvody. Ale ja nemám dôvody. Neviem, prečo som tu...

„Ako vidím, asi mi na to neodpovieš, však?“ prerušil ticho Blake. „Nechcem byť len náhrada.“ Vedela som, že teraz už musím niečo povedať.

„Blake, ty nie si náhrada,“ povedala som, no potom som sa trochu zamyslela. Minule som sem prišla, lebo Mark nebol doma. Teraz som tu, pretože som sa s ním rozišla. Bože... Toto si predsa Blake nezaslúži. „Mám ťa rada. Ak ti to nestačí, tak...“ nedokázala som to dokončiť. Oprela som sa o dvere a pomaly som sa zosunula až na zem, kde som sa rozplakala. Zrazu to na mňa všetko doľahlo. Až doteraz som sa snažila byť silná, ale už to nejde.

„Je mi to ľúto. Spravila som toľko chýb a toľkým ľuďom som ublížila. Ja nechcem, aby to bolo takto. Prečo sa mi to všetko deje? Prečo som sa to všetko musela dozvedieť? Prečo nemohli zostať George a Sophia mojimi rodičmi? Prečo sa musím báť o svoj život? Prečo som musela prežiť pol roka v kóme? Prečo nemôžem začať odznova?“ Plakala som a ani som si neuvedomila, kedy sa Blake ocitol pri mne na zemi. Objímal ma a tíšil.

„Môžeme začať odznova. Zabijem Jeronima a tebe už nikto neublíži.“ Znelo to pekne. Teda keď si odmyslím tú vraždu, no na to som si už pri Blakeovi zvykla. Ale ako ho môže zabiť? Veď Jeronimus je silnejší.

„Ako?“ opýtala som sa nahlas.

„To ešte neviem, ale na niečo prídem.“

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování