OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Vlci a neznámy

10.08.2012 (10:00) • Kim • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 972×

Malé mestečko sídliace na okraji tmavého lesa. To mestečko som mohla nazývať svojim domovom.

Bol tretí týždeň augusta. Presný dátum neviem. V tej dobe sa čas meral inakšie. Pamätám si ten deň ako by sa to stalo včera. Prechádzala som sa popri lese, keď z neho vybehol čierny vlk. Prebehol popri mne bez toho, aby si ma všimol a zmizol o kus ďalej v lese. Rukami som si chytila dlhú sukňu na šatách a rozbehla som sa za ním. Viem, že som to nemala robiť, matka mi vždy prízvukovala, že mladá dáma by sa nemala ponevierať po lese. A ja ako vychovaná dcéra som ju vždy “poslúchla“. V lese v poslednej dobe v podvečerných hodinách mizol dobytok. Po zotmení sme museli zavierať zvieratá do stajní. Počas svojho rozjímania som si ani nevšimla, že sme prebehli cez hranicu. Do tej časti lesa nikto nevstúpil už vyše tristo rokov.

Vybehla som na malú čistinku. A už som aj videla dôvod miznutia nášho dobytka. Uprostred čistinky ležala sivá vlčica a okolo nej pobehovali malé vĺčatá. Mohlo ich byť desať. Čierny vlk pribehol k svojej rodine a položil k nim mršinu. Opatrne som sa posadila do trávy na kraji čistinky. Vytiahla som skicár a začala som črtať vlčiu rodinku. Keď sa začalo zvečerievať, pobrala som sa domov. V tú noc sa mi sníval ten sen po prvý raz. Bol v ňom mladý chlapec z čiernymi vlasmi a modrými očami - sedel uprostred lúčky a hral sa s bielym vĺčaťom.

Na druhý deň zavčas ráno som sa vybrala na tú lúku. Boli tam.

Každý deň som sa tam vracala. Niekedy som im doniesla aj potravu. Vlčia rodina ma zobrala medzi seba, mohla som sa ich dotýkať, hrať sa s vĺčatami a vlk sa pokúsil nanútiť mi aj surové mäso. Mala som taký pocit, že vlk z vlčicou ma začali brať ako jedno z ich vĺčat.

Odkedy som sa začala stýkať s vlčou rodinou, každú noc sa mi opakoval ten sen. Mladík sediaci uprostred lúčky s bielym vĺčaťom. Jeho tvár som nemohla dostať z hlavy, môj skicár už nebol pokreslený len kresbami mojich vlkov, ale aj jeho kresbami.

Leto pomaly prešlo do jesene, jeseň do zimy, zima do jari a jar do leta. Moje vĺčatá už boli skoro dospelé. A môj sen sa stále opakoval, nemohla som prestať myslieť na môjho neznámeho. Časom som si začala uvedomovať, že som sa doňho zamilovala. Jedno horúce ráno som si zbalila ruksak tak, ako rána predtým. Lenže niečo mi hovorilo, že dnešok bude niečím výnimočný.

Predierala som sa húštinou lesa. Po dlhšej dobe som dorazila na čistinku. A to, čo som tam uvidela, ma prekvapilo. Myslela som si, že snívam. Uprostred lúčky sedel môj neznámy a hral sa s bielym vĺčaťom. Keď si ma všimol, postavil sa a pomalým krokom prešiel ku mne.

„Moja neznáma,“ pošepol

„Môj neznámy,“ šepla som.

Pozrela som do tých nádherných modrých očí a myslela som, že som sa stratila. Naše tváre sa začali približovať, až ma nakoniec pobozkal. Telom mi prešiel elektrický prúd. A ja som vedela, že som konečne našla môjho neznámeho.

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Vlci a neznámy: