OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » I want to believe...



I want to believe...Boli sme na kare. Teta Mariena, ktorá sedela priamo oproti nám, usedavo plakala. Keď si všimla, že ju pozorujeme, plačlivo povedala: "Ach, nepozerajte sa tak na mňa, dievčatká. Viete, človek sa rád usmieva, ale niekedy musí aj plakať. Nebojte sa, raz ma to prejde... raz."
Poviedka rozpráva o mojom nebohom strýkovi, ktorý zomrel pri autonehode. Tento príbeh chcem venovať práve jemu, nech už je kdekoľvek...

„No tak, Vladi... Prečo neveríš v Boha a posmrtný život?“ dobiedzala do mňa Lucia.

„Skrátka v to neverím. Prosím ťa, mohli by sme sa o tom prestať baviť? Nemám náladu na takéto témy. A, okrem toho, presne to isté sa môžem spýtať aj ja teba. Prečo veríš v Boha? Aký máš dôkaz, že existuje?“ rýpala som do nej. Prepálila ma nesúhlasným pohľadom, no nahlas nepovedala nič.

„Fajn, nechaj to tak,“ odvrkla a odišla si sadnúť do svojej lavice, pretože už zazvonilo. Stavím sa, že keby sme ešte mali čas a neprišla by učiteľka, hádali by sme sa ďalších desať minút.

O dva dni neskôr:

Sedela som so svojimi rodičmi v obývačke na gauči a pozerali sme televízne noviny. Všetci sme boli potichu, nikto nič nerozoberal a ani sa nikto s nikým nehádal. Len sme so smutným očakávaním pozerali na telku. Nakoniec sme sa predsa len dočkali...

Medzi Veľkým Šarišom a Prešovom sa stala dopravná nehoda, ktorá sa odohrala dnes o pol siedmej ráno. Podľa našich zdrojov bola znížená viditeľnosť spôsobená hustým snežením a hmlou, nákladiak sa vyrútil zo zákruty a dostal šmyk, čo zapríčinilo, že sa dostal do protismeru. Nehoda sa stala vo veľmi rizikovej zákrute a príčinou nehody bola aj čiastočne neopatrnosť vodiča nákladiaku, ktorý prekročil rýchlosť o viac ako dvadsať kilometrov. V osobnom aute sedel päťdesiatosem ročný Ondrej, ktorý sa práve ponáhľal do práce. Nákladné vozidlo si všimol príliš neskoro a tak sa zrážke nedalo zabrániť. Bohužiaľ nehodu neprežil, zraneniam podľahol takmer na mieste. Polícia práve vyšetruje všetky podrobnosti ohľadom dopravnej nehody,“ hovorila nejaká moderátorka. Kamera sa razom zamerala na muža vedľa nej v policajnej uniforme.

Podľa našich informácii bol vodič osobného auta ešte nažive, keď sem dorazila sanitka. Bol však zakliesnený na svojom sedadle a, aj keď sme odstránili, ako dvere na strane vodiča, tak aj strechu, k mužovi sme sa nedostali včas. Náraz bol taký silný, že mu to na mieste amputovalo nohu a o pár minút vážnym zraneniam podľahol,“ povedal. Bolestne som privrela oči. Ďalej som už nič nevnímala. S tichým „idem si ľahnúť“ som išla do svojej izby.

Svojho strýka Ondreja som nepoznala tak dobre ako ostatných ujov. Mal nejaké ťažkosti so srdcom a stále chodil po kúpeľoch. No napriek tomu som ho mala rada. Jasne si pamätám na jeho šedivé vlasy, v ktorých sa takmer strácali odlesky pôvodnej čiernej. A na jeho veľké hnedé oči, z ktorých stále vyžarovala dobrota, láska a z veľkej časti aj chlapčenské šibalstvo. Mal obrovské fúzy, ktoré si stále máčal v polievke a omáčke... Vždy sme si z neho robili srandu.

Pamätám si na jeho poslednú návštevu u nás, vtedy bol sviatok Troch kráľov a my, takmer celá rodina, sme sa rozhodli naobedovať sa spoločne. Bol tam aj ujo Ondrej so svojou manželkou Monikou, ktorá mi vždy ručne plietla papuče... Vtedy som ho poprosila, aby nás navštevoval častejšie. A on... mi to sľúbil! Tak prečo teraz odišiel? S mamkou sme sa dohodli, že keď príde na návštevu, urobíme palacinky so šľahačkou a ovocím ako to on má rád. Tak prečo umrel tak skoro? Prečo nás tu nechal samých?

A prečo sa niečo také stáva hlavne dobrým ľuďom? Prečo nie tým zlým, ktorí klamú, kradnú a vraždia? Môj strýko by nikdy v živote neublížil ani živej muche. Bol to dobrý a nesebecký človek. Naozaj si nezaslúžil zomrieť takouto smrťou...

Prvý krát vo svojom živote si prajem, aby existoval život po smrti.

Aby som sa s ním mohla ešte aspoň raz stretnúť a povedať mu, ako veľmi ho ľúbim...

…........................................

Túto poviedku chcem venovať svojmu nebohému strýkovi Ondrejovi, ktorý zomrel 24. januára tohto roku. Dúfam, že ak naozaj existuje nebo, tak že sa pozerá a bude rád, že na neho myslím. Veľmi mi chýba.

P.S. Pri tejto poviedke neočakávam kritiky a názor na moju štylistiku. Nehodí sa to. Skrátka som svoje pocity musela dostať zo seba von. A týmto sa poďakovať môjmu ujovi za to, že ma mal rád. A že mi nikdy nevyčítal ako malej, že som ho ťahala za fúzy. ;)

Killy



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek I want to believe...:

3. Myll přispěvatel
05.02.2012 [12:04]

Myll Mrzí mě že se něco takového vůbec děje a o to víc, že dobrým lidem... Úplně mi to vehnalo slzy do očí... Emoticon Je mi to líto...

2. Lilium přispěvatel
04.02.2012 [21:03]

LiliumOu, tak to mi je ľúto. Emoticon Ja ani... neviem čo napísať, tak radšej už nič nenapíšem...

1. LynVonNightlight přispěvatel
02.02.2012 [19:02]

LynVonNightlight*Obrázok som ti ešte raz nahrala do galérie a zmenšila ho na 100px, aby zodpovedal veľkosti perexu obrázka. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!