OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Dve slová



Dve slováAj keď je toto príbeh na pokračovanie, nečakajte ho. Je to len taký malý úryvok z mojej hlavy. Akosi som zablúdila na OS - už presne neviem ako - a trochu oprášila poličku mojich príbehov. Nič viac.
Sharon
Postskriptum: Ešte stále žijem.

Začiatok od konca

Temne dokonalé tmavé oči Charlesa McCarthneyho sa zabodli do mäkkých poddajných diaľav. Niekde na horizont, alebo azda ešte niekde ďalej. Nikto nemohol tušiť nad čím premýšľa, čo sa snaží dosiahnuť. Ba ani on sám to nevedel. Bol zmätený zo svojich pocitov, ktoré prechovával ku malej dievčine s popolavo hnedými vlasmi. Nech sa dialo v jeho vnútri hocčo, predsavzal si, že jej nikdy nedá najavo čo to v skutočnosti je.

Slnko stálo za ním a vietor mu strapatil vlasy. A to bolo všetko. Nič viac nepotreboval.

Aspoň načas.

Stála za ním a bola zmätená. Zo všetkého, čo sa posledné dni stalo. A nech to bolo čokoľvek, nedokázala by to zaradiť ani medzi najhorší ani najlepší čas vo svojom živote. Temnota života Charlesa McCarthneyho ju fascinovala. Večierky usporiadané v priestranných, chladných a podzemných miestnostiach, plné štipľavého, ale na pohľad mäkkého cigaretového dymu a nedokončených myšlienok. Ale aj prechádzky v daždi, ktoré v nej podporovali pocit, že tento človek nie je zlý. Možno sa taký iba snažil byť. Vraždy, znásilnenia, drogy. Toto všetko jeho život preplietalo a on ju do toho stiahol.

Dvaja odlišní ľudia. Presne o takých čítala v knihách, ale zdalo sa jej, že ona a Chazz sú azda ešte omnoho odlišnejší. Ani jeden nechcel stretnúť toho druhého, ale stalo sa. Ona bola ako vzduch, plný kvapôčok dažďa, od ktorého sa odrážali ostré lúče slnka. On ako klenot, šperk – tvrdý, neprístupný a neovplyvniteľný ako diamant a na ňom malé ryhy, spôsobené čímsi absurdným. Azda ani démon a anjel, či oheň a voda alebo azda zem a vzduch nie sú odlišnejší.

Ani jeden nečakal, že ich ten druhý tak ovplyvní. Otázkou bolo, či k lepšiemu alebo horšiemu?

Sú ľudia, ktorý do vášho života vstúpia s myšlienkou, že z neho neodídu a ľudia, ktorí do vášho života vchádzajú s tým, že tam neostanú dlho. No niekde medzi nimi sú aj ľudia, ktorí do vášho života vstúpia nečakane, ba možno do neho ani nechceli vojsť. A potom tam už ostali navždy. A presne taký bol Charles McCarthney v živote Jamie Calastairsovej.

„Čo presne tam hľadáš?“ prerušila ticho.

„Kde?“ opýtal sa.

„Tam v diaľke.“

Na chvíľu obaja znovu mlčali. Ústa Jamie Calastairsovej boli zavreté no pery sa jej triasli. Túžili po čomsi, čo vytesnila zo svojej hlavy. Na rozdiel od nej Charles McCarthney stál s pootvorenými perami a nesnažil sa skryť svoje trasúce sa pery. Azda si to ani nevšimol. Len spaľujúcu túžbu uprostred jeho celého.

Nevedel čo odpovedať. Nevedel čo očakávala. A presne toto bolo na Jamie Calastairsovej najpríťažlivejšie. Nevypočitateľnosť. Ak už stretol akúkoľvek ženu, bola poddajná a spravila vždy to, čo očakával. Ráno po tom, čo sa s ženou vyspal a vyhodil ju z izby navždy zmizla z jeho života a jeho posledné myšlienky smerované na ňu boli tesne pred koncom sexu. Už keď ženu uplakanú vyhadzoval z domu nevnímal jej existenciu. Jamie Calastarisová by nikdy nedovolila jemu – Charlesovi McCarthneymu, známemu sukničkárovi – aby sa jej dotkol. No aj keď ju jedného rána vyhodil z domu, nadával jej, bil ju... neustále sa vracala. Ako verný psík, ktorý túži po bitke. No vždy keď ju znovu uvidel, odznovu ho začala prekvapovať jej zmena nálad, zmena postoja.

Koniec,“ nakoniec povedal, „koniec nekonečna, ktoré spaľuje moje vnútro. Koniec piesne, ktorá je smutná, koniec toho, čo ma zničilo.

Azda by sa to malo rýmovať.

Na Charlesovi by sa dalo obdivovať takmer všetko: jeho chladný zmysel pre humor, jeho prekrásne tmavé vlasy, dokonalú pleť a vypracovanú postavu, umenie presadiť sa, umenie presvedčiť a oklamať ľudí, číry hlas plný melanchólie znejúci ako najkrajšia symfónia. No to čo málokto o ňom vedel bolo to jediné, čo pred slečnou Jamie Calastairsovou neskrýval. Umenie poézie. Azda nikdy by ste nepočuli niekoho tak recitovať. Slová akoby tvorili hudbu a zmysel, ktorý vám unikal, zrazu preniká vašou dušou. Často sám pre seba rýmoval, ale rád citoval aj slávnych básnikov.

„Možno by si s tým mal prestať,“ povedala, „prestať hľadať koniec a nájsť začiatok.“

„Začiatky sú vždy ťažké.“

A ako vždy, Jamie Calastairsovú prekvapil odpoveďou. Vždy povedal slová, ktoré celý rozhovor ukončovali a ona nevedela, ako na ne zareagovať a či vážne chcel tými slova ukončiť rozhovor.

A tak začala novú tému.

„Vyzeráš vyčerpane,“ podotkla.

Prekvapilo ho to. Znovu. Vždy keď prejavila záujem o neho ho to akosi prekvapilo. Akoby ani nečakal, že by mohol túto ženu niečím očariť. Nie. V skutočnosti nevedel, čím by ju mohol očariť. Jamie Calastairsová bolo dievča, ktoré dokázalo odolať všetkému pokušeniu na tomto svete. Niekedy sa azda zdalo, že aj keby oproti nej stál jej manžel, tak by k nemu nič necítila. Akoby nedokázala niekoho obdivovať alebo zaujímať sa o niekoho, okrem slávnych ľudí z minulosti. A pri tom sem-tam naozaj prejavila záujem o jeho osobu. Síce iba spôsobom krátkej myšlienky, ako bola aj táto, ale bol to prejav záujmu.

„Som vyčerpaný,“ priznal, „čo sa dalo čakať?“

„Vyzeráš smutne,“ pokračovala.

Naďalej hľadel do diaľav a formoval v hlave báseň Elly Wheeler Wilcoxovej. Iba prvú strofu, ale nechcel ju nijako skomoliť.

Smej sa a svet pridá sa, ale ak plačeš, tak sólo máš. Svet by si vzal každé jedno veselie, no má aj svoje vlastné trápenie,“ zarecitoval, „páči sa mi to viac v angličtine. Keď to preložíš ma to úplne iný význam: Laugh, and the world laughs with you; weep, and you weep alone. For the sad old world must borrow it´s mirth, but has trouble enough of it´s own.

Ani raz neprestal pozerať na horizont. Akoby azda čakal, že každú chvíľu sa mu zostrí zrak a uvidí naozaj až kdesi na koniec. Tam, kde ešte nikto nevidel. No nič sa nedialo a jeho oči boli pevne priklincované do diaľav sveta. Kto vie, kde sa vtedy pozerala Jamie Calastairsová?

 

 

Nikdy sa nedívaj smrti do očí

Ako sa dá očakávať, každý príbeh má svojho rozprávača. Aspoň by mal mať. A ak nemá, tak je to príbeh plný nedorozumení, pretože sa zväčša jedná len o neopísanú priamu reč. A čo z toho má potom čitateľ? Možno by som sa vám azda mohol predstaviť, ale príbeh nie je o mne. Nie je o mojom živote, či mojich zážitkoch. Je len o dvoch slovách.

DVA SLOVÁ

Symfónia

Ticho

Toho dňa, sa slavil sviatok osamelých. Deň po Valentíne. Jamie Calastairsová stála na schodoch pred školou. Vedela, že prišla neskoro a že keď prejde cez prah dverí, už bude musieť čeliť profesorom, ktorí sa budú sťažovať na jej dochádzku – často nepresnú a často žiadnu. Čosi ju ťahalo preč od toho miesta. Niečo neviditeľné a niečo, čoho sa nevedela dotknúť.

Pozrela cez plece na ulicu za ňou. Ešte nikto nevidel, že tam stojí. Nikto nemohol vedieť, že v skutočnosti sa do školy chystala. A tak zbehla po schodoch znovu dolu a stratila sa kdesi v meste. Niekam šla. Proste len kráčala a nevnímala skutočnosť, že mohla skončiť kdekoľvek. Proste len zabáčala kdekoľvek sa to dalo a nevšímala si názvy ulíc.

A možno práve preto sa to všetko stalo...

Okolo nej prešla čierna limuzína a zastala pár krokov pred ňou. Jamie zabrzdila a na chvíľu hľadela na dlhé auto, v ktorom by si každá žena priala sedieť vedľa pravého džentlmena. Na lesknúcu sa kapotu, čierne okná, cez ktoré nebolo vidieť dnu a slnko, ktoré sa od neho odrážalo.

Z auta vystúpil muž v rifliach a čiernej košeli. Na očiach mal slnečné okuliare, vďaka ktorým nedovidela na jeho oči. Toho muža poznala. Pár krát ho videla v novinách, ktoré ktosi odhodil do koša. No nikdy ho nevidela na živo a nečakala, že Charles McCarthney bude v skutočnosti muž hodný nekonečného obzerania. Z fotky v novinách sa nedalo vyčítať, aký je v skutočnosti nádherný. Ale keď stál pred ňou a hľadel kdesi na nebo, akoby azda hľadajúc slnko, bol dokonalý. Muž hodný nekonečného obzerania. Možno jej aj vybil dych.

Po chvíli sa limuzína vytratila kdesi za rohom ulice. Až vtedy si Jamie všimla, že na ulici okrem nich dvoch nikto nie je. Očividne to bola nejaká stará ulica, o ktorej dovtedy nevedela. Okná na niektorých bytovkách boli rozbité a všade naokolo rástla burina. Všade naokolo bolo ticho, akoby sa tadiaľto prehnala smrť. Len dom pred Charlesom McCarthneym vyzeral ešte celkom žijúco, akoby smrti odporoval.

Nevšimol si ju. Možno bola ako vždy neviditeľná. Kto by mal záujem o dievča s tvárou posiatou čiernymi bodkami a okuliarmi? Nikto a nikdy. Nebola taká ako tento muž. Bola obyčajná. Možno podpriemerná.

Všimla si, ako sa Charles McCarthney zhlboka nadýchol a konečne svojmu pohľadu doprial pohľad aj nižšie, než na oblohu. Pozrel sa na písmená, ktoré blikali nad dverami žijúceho domu.

Jamie sa tam vtedy nemohla pozrieť, bola zaujatá týmto mužom. Snažila si všímať každý jeden detail na jeho tvári so strachom, že z jej hlavy po čase vybledne. Nechcela zabudnúť na obraz tohto muža. Bol by to azda hriech zabudnúť na tú dokonalosť každého jedného rysu jeho tváre. Len sa túžila pozrieť aj pod tie okuliare. Túžila vidieť na jeho oči. Chcela vedieť, či sú kobaltovo modré, alebo smaragdovo zelené. Alebo azda ebenovo čierne. Oči sú oknom do duše.

A potom sa Charles McCarthney pohol. Urobil pár krokov k domu a chytil kľučku dverí. No nestisol ju. Najprv sa obzrel. A práve v tej chvíli si všimol Jamie.

V rýchlosti zakryla svoje okúzlenie a na chvíľu sa začervenala. Nevedela čo spraviť. Či niečo povedať, alebo radšej utiecť. Z neznámych dôvodov, aj pre ňu samú, ju čosi popohnalo vpred a ona tomu nebránila. Odhodlane a pod rúškom odvahy sa tvárila, že má v pláne presne to čo on. Možno to bolo zo zvedavosti a možno len nechcela stratiť možnosť hľadieť na tohto muža, ale naozaj prešla ku nemu a tvárila sa, že čaká, kedy otvorí dvere.

On chvíľu stál. Možno bol prekvapený. Alebo azda premýšľal nad čím, čo je to za dievča. No nakoniec otvoril dvere a vošiel dnu.

Jamie vošla za ním.

PÍSMENÁ ŽIJÚCEHO DOMU

Mortem

Sprvu sa jej zdalo, že je to len prázdny dom plný čudného cigaretového zápachu a dunivého zvuku. Najprv si myslela, že sa jej to len zdá, ale keď ju začalo trochu štekliť na nohách, uvedomila si, že je to tak. Kdesi pod ňou hrala hlasná hudba s tvrdým basom.

Bola asi zaujatá domom a tým, že to dnu je rovnako spráchnivené ako ostatné domy zvonku. Zvnútra bol dom očividne tiež mŕtvy. Až na tú hudbu. Kdesi pod ňou bol život. Život pod hladinou skrýva sa. Všetko si prezerala. Každý kútik, neustále stojac na mieste, zatiaľ čo Charles McCarthney už mizol kdesi v dverách pod schodmi a stiahol tmavé okuliare z nosa.

Kráčal najprv po drevených schodoch. Ale už vtedy bolo jasné, že keď vojde do danej izby, prasknú mu ušné bubienky. Ale už bol zvyknutý. Každá bunka v jeho tele bola zvyknutá na to, čo sa stane. A bol pripravený. Otvoril ťažké železné dvere a vošiel do miestnosti s pár ľuďmi. Nebolo ich veľa, nehovorili o tomto mieste nikomu. Ale aspoň štyridsať ich tam byť mohlo. Hudba hrala nahlas a pri strope sa vznášal cigaretový dym. Bolo tam horúco ako v pekle, ale presne to sedelo podľa názvu. A ľudia hrali hazardné hry, alebo len prosto sedeli a popíjali. Nikto nikoho neodsudzoval a zväčšsa sa nikto k nikomu neznámemu neprihováral.

Bol rád, že to dievča nešlo za ním. Nezdalo sa mu, že by ju tu niekedy videl. Pravdepodobne tu bola prvýkrát, podľa toho, ako sa obzerala. A bola čudná. V tejto spoločnosti ženy nenosili rifle a svetre. Skôr upnuté šaty s hlbokým výstrihom. Nepatrila sem. Ale nech bola ktokoľvek, jemu to malo byť jedno.

Najprv chcel rovno pristúpiť k Princeznej. Ale potom si uvedomil, že to by bola hlúposť. Vedela, čo od nej chce a vedela, že to chce. Všimne si ho a príde.

A tak prešiel ku skrinke a vytiahol stadiaľ fľašu piva. Potom si nehlučne a pokojne sadol do kresla, pozerajúc do prázdna.

A potom sa tam zjavila. Nevedel, kto to je, ale bola ako magnet pre jeho oči. Akoby samovoľne zablúdil k nej očami, aj keď nevedel, že vošla do miestnosti. Nevšimla si to. A tak na ňu len hľadel: na to, ako sa rozhliada po miestnosti, čo nemala robiť, pretože to dokazovalo to, že tu bola nová a to, že bola zvedavá; na to, ako sa chvíľu zastavila pohľadom pri strope a obláčiku cigaretového dymu a znechutene sa zamračila; na to, ako sa začala obzerať po tvárach po miestnosti, čo tiež nebolo dobré znamenie, pretože ľudia si mohli pomyslieť, že ich sleduje a chce ich nahlásiť polícii. Našťastie si ju nikto nevšimol. Len Charles McCarthney.

A potom sa ich oči zaborili do seba. Kto vie prečo v danej chvíli mal pocit, že to dievča neveští nič dobré?

Odvrátil pohľad prvý. Vytiahol z vrecka balíček Malboriek a jednu si zapálil. Snažil sa nevšímať si ju. No pre neho bola ako päsť na oko v celej miestnosti. Nepatrila tam. A najprv si myslel, že bude snáď pre ostatných neviditeľná. Až po chvíli na ňu ľudia začali civieť. Keď si všimla ich nepríjemné pohľady, iba sa na nich usmiala, zakrývajúc strach v jej vnútri.

V skutočnosti sa triasla ako osika. Už pocítila, že tam nepatrí. Cítila sa ako pavúk medzi foxteriérmi. Chcela stadiaľ vypadnúť a tak sa proste otočila a prešla k dverám. A práve vtedy prestala hrať hudba. Ktosi ju vypol a pred ňou zastal akýsi svalnatý muž.

„Kto si?!“ opýtal sa.

A tu sa uplatňuje nevypočítateľnosť Jamie Calastairsovej. To, že v nepravých okamihoch vždy povie niečo zlé a že práve vtedy, keď sa najviac bojí ju nakoniec zaleje odvaha. Ženy by mali byť nežné a svalnatých mužov by sa mali báť. Aspoň podľa pravidiel. Ženy v miestnosti tiež medzi také patrili, aj keď tam boli. Často si ich niekto večer odviezol a ráno ich odkopol ako zmoknutého pudlíka. Jamie Calastairsová porušuje všetky pravidlá a normy.

„Čo ťa do toho?!“ vypľula na neho.

Možno to robilo to, ako vyrástla. Že vyrástla v chudobnej rodine a posledná spomienka na otca bola, keď ju zbil tak, že musela na pohotovosť. Potom ho už nevidela, pretože išiel do väzenia. Ostala s mamou. Sami dve v podnájme.

Charles McCarthney to sledoval so záujmom. Niečo ho ťahalo k tomu dievčaťu. Čosi neviditeľné, čoho sa nemohol dotknúť, ale v hlave to už pomenoval.

POMENOVANIE NEVIDITEĽNÉHO

CHARLESOM McCARTHNEYM

Daš, ty hlupák, ty kráľ krutý!

Daš, tiahneš ma k absurdnému,

odťahuješ ma od reality:

 ťaháš k mestu neviditeľnému.

Ešte čosi povedala. No Charles to nepočul. Muža to rozzúrilo. Marilo sa mu, že sa volá Kalin, ale v prezývkach v tomto pekelnom svete Mortem, sa často strácal. Bolo možné, že Kalin bol niekto úplne iný. Z väčšinou prítomných sa nepoznal. Nemal potrebu sa zoznamovať. Stačilo mu, že poznal Princeznú, ktorá mu zohnala čo potreboval. A to stačilo. Nikdy nepotreboval viac.

Muž sčervenel. Dalo by sa ho prirovnať ku paradajke, ale trochu hnijúcej. Najprv to vyzeralo, že sa neovládne. Že dievča zrazí k zemi a rozmláti jej kosti v tele. No nakoniec jej vrazil iba do tváre. Nos na tvári Jamie Calastairsovej zapraskal a jej sa zatmelo pred očami.

Ocitla sa v tmavej noci – v Mortem.

A Charles McCarthney vydýchol kúdoľ dymu. Prehrabol si vlasy a cigaretu uhasil tým, že ju vhodil do poloplnej fľaše piva, ktorú následne položil na zem. Čosi sa v ňom pohlo. Daš ho ťahal k tomu dievčaťu. Odporoval mu. Tak ako to len šlo a v hlave formoval báseň pre to dievča. No nevedel nájsť rým. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dve slová:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!