Ako som vstúpil do seba • OurStories.cz ~ naše povídky

Je to vlastne prepis hry od Stanislava Štepku. Alebo vlastne len výňatok z hry. Scéna zo stretnutia s Nervami.

24.12.2012 (10:00) • Kim • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 664×

Sedela som v šatni a pozerala som sa po mojich kamarátoch. Všade bol zhon, všetci sa ponáhľali dokončovali posledné úpravy na svojich kostýmoch. Len ja som sedela za stolom a ťukala do notebooku. Veď predsa hrať Nerv nie je také náročné. Červené tričko a čierne legíny. Plus natupírované vlasy ako po výbuchu fénu. Dnes sme hrali hru od Štepku. Ako som vstúpil do seba. Všade bola panika. Koncert sa mala začať už o chvíľu. Prišla ku mne kamarátka a z môjho ruksaka vytiahla fľašu Rajca. Napila sa a podala mi ju. Chutilo to otrasne ale tak ani sa nečudujem. Borovička zo Spritom. No ale tak aspoň ma to posilnilo a zahnalo to stres. Koncert už začal. Ja som už len čakala kedy pôjdeme my. Ešte päť čísel a ideme my. Nie už len štyri. Tri. Dva. Išla som sa postaviť na svoje miesto. Naše „zlé“ alebo skôr pripité Parazity nám na pódium priniesli stôl a stoličky. Potom sa schovali pod stôl a na pódium vyšiel „učiteľ“. Pozrela som na moju kamarátku a jame som kývla hlavou. Znak toho, že začíname.

JA: „Aha, tu je náš milosť pán. Ajhľa, človek.“

KAM.: „Exemplárny príklad človeka, ktorý si neváži sam seba. Všetci tlieskame.“

JA: „Vážené publikum tu je ten človek, ktorý si ani za mak neváži cudziu prácu. Je zadívaný iba do tej svojej.“

UČITEĽ: „ Protestujem! Vážené publikum upodozrievam tu prítomné nervné typy z vedomého klamstva.“

JA: „Po prvé nie nervné typy. Ale vážene a potrebné nervy. A my nie sme nervy hocijaké ale my sme nervy tvoje, choré, obyčajné, invalidné, učiteľské.“

V hranom plači a zúfalstve sa hodím na zem. Čím si vyslúžim potlesk. Všetci trpezlivo čakáme pokým do tlieskajú a pokračujeme.

KAM.:“ Tento muž mal byť herec. Potlesk a zase potlesk. Ale on je, prosím pekne, učiteľ.“

JA: „Sadá si k stolu, otvára notes, zatvára notes, vstáva, otvára notes, listuje v notese, koho si dnes vyvoláme, vyvoláme si, no, koho si dnes vyvoláme, a čo tak vyvolať si nášho známeho, obľúbeného, ale nie, toho si dnes nevyvoláme, dnes si radšej vyvoláme iného nášho známeho a obľúbeného. Ale prosím už prenechajme slovo...“

KAM.: „Ďakujem za slovo. A čo vidíme? My tiež uvidíme toho istého pána učiteľa s notesom, ktorý pokračuje vo svojom pedagogickom horore. Dnes by sme si mohli vyvolať, naozaj, kto uhádne? Nikto neháda, to je škoda, lebo kto by uhádol, s tým by sa dnes nemuselo počítať, a takto sa musí rátať s každým, každý dnes má možnosť predstúpiť priamo k tabuli... Herec, Najhorší herec účinkuje v tomto chatrnom človeku. Prosím si potlesk zo súcitu, také skromné oživenie v sále. Ďakujem. Oživilo to.“

JA: „Prečo si vyťal tomu siedmakovi v trampkách takú, že mu až prepytujem, sopeľ vyletel?!“

UČITEĽ: „Dožral ma. Pískal si cez vyučovanie. Potom sa vyzul aby bol smiech a smrad. A potom niečím, nazdávam sa, že ústami, vyrábal nechutné zvuky. Vyvolal som ho, ale on nepočul. Zašiel som k jeho lavici a vtedy došlo o onomu poľutovaniahodnému činu.“

JA: „A čo Komenský? Makarenko? Tí prestali existovať však?!“

KAM.: „A čo tá poézia v tvojej knižnici? A čo slávnostný učiteľský sľub? Mlátiť mladú generáciu, na to by ťa bolo! Tu, kamarát, môžeš mlátiť, ruky si môžeš po lakte umlátiť, aj tak to bude furt málo!“

UČTEĽ: „Aj ja som len človek, a nie počítač, aj ja mám len jedy nervy.

JA: „A už sme pri koreni veci. Áno máš nás len jedny, a predsa si nás nevieš vážiť. Takto sa trasieme.“

KAM.: „Takto sme napnuté.“

JA: „Čo napnuté, my sme stále vyšponované!“

KAM.: „Niekedy sme dokonca v kýbli.“

JA: „Niekedy sme- A to neviem čo znamená- úplne na dranc, to bude asi z nemčiny. Dranc... Jozef Franc.“

KAM.: „Dá sa na nás brnkať.“

JA: „Niečo mu chce po nás liezť.“

KAM.: „A on sa vám usmieva a my tu skapíname na tento slniečkový ksicht. Opovrhnutie sa skrýva za každou usmievajúcou sa tvarov.“

UČITEĽ: „Vám sa tu hovorí, vám sa tu robí divadielko ale skúste žiť z 500 eur s pokojnými nervami.“

JA: „Viacej si nás váž. To je všetko. Nie sme predsa celkom slepé, aj keď nás niekedy celkom zaslepuješ.“

KAM.: „Ešte to nie je taká tragédia. Možno sme to trochu prehnali“

JA: „ Poď s nami na výlet. Zájdeme do mozgu, bude sranda.“

KAM.: „Vyhrabeme niečo z pamäti.“

JA: „Nahlas si zasnívame.“

KAM.: „A pomaly zabudneme.“

UČITEĽ: „Ešte to nie je také zlé. Ako vidím mám vás len jedny.“

KAM.: „ Raz si povedal, že život je nervák. Síce nevieme čo to znamená ale hlboko nás to zasiahlo.“

Spoločne sme sa uklonili a za obrovského potlesku sme odišli z pódia. V zákulisí sme si posadali k nášmu stolu a fľaša Rajec kolovala medzi nami. Nemyslela som si, že dnešný koncert skončí takto.

Autor: Kim (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné