OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Medzi dvoma výstrelmi, pán Holmes?

20.02.2014 (17:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 2× • zobrazeno 1549×

Medzi dvoma výstrelmi, Pán Holmes?

Detektív Sherlock Holmes a doktor John Watson.

Človek sa nemusel potulovať len v okolí večne mlhavej Baker Street, aby tieto dve od seba neoddeliteľné mená začul – stačilo strčiť hlavu do dverí ktorejkoľvek policajnej stanice. Od rozčúlených vyšetrovateľov a udivených policajtov sa k vám mohli niesť neuveriteľné historky o tejto prazvláštnej detektívnej dvojici. O priateľoch na život a na smrť. Milovaní i nenávidení, proste Sherlock a doktor Watson.

Zlé jazyky závistlivých vyšetrovateľov, ktorých počas svojho pôsobenia Sherlock stihol svojim intelektom rozdupať v prach, o ňom nikdy nerozprávali v dobrom, aj keď intelekt mu nemohli odoprieť, nech by sa svojimi priemernými mozgami snažili, ako len chceli. Namiesto toho o Sherlockovi hovorili ako o geniálnom monštre. Podľa nich to bol sociopat bez morálky a citov, pre ktorého každý zločin bol len obyčajnou hádankou pre ukojenie mysle. Nemohol byť priateľom toho Watsona, či ako sa ten chlap, ktorý sa okolo neho motal ako pes, volal - nemohol byť schopný skutočného priateľstva. Doktor s ním zostával určite len z povinnosti, možno zo zvedavosti – predsa len, bol to doktor. Tí majú vždy divné nápady.

Či to bolo tak, či onak – nech bol Sherlock aký chcel – Watson sa za jeho priateľa vyhlasoval a to vcelku právom. Poznal nevyspytateľného  a geniálneho Sherlocka väčšmi, ako ktokoľvek iný, veď väčšinu svojho času trávil práve po jeho boku pri riešení prípadov.

Ako bolo povedané, Jonh  Sherlocka poznal. Bolo však dobré, že Sherlockova myseľ patrila len Sherlockovi a nikomu inému, pretože nad jeho dnešnými myšlienkami by sa zarazil aj samotný Watson.

Detektív Sherlock Holmes kráčal svojim obvykle mršným a elegantným krokom po uliciach Londýna, ľahko rozpoznateľný vďaka jeho neobvykle štíhlej a vysokej postave a predsa len nenápadný vďaka tmavému oblečeniu a  svojej schopnosti schovávať tvár v tieňoch. Vo vzduchu sa znášala vlhkosť a všadeprítomný smog, ktorý už nik pre tmu nemohol vidieť, ale Sherlock doslova cítil, ako mu sadá na tmavý kabát. Na cestu, ktorú by dokázal prejsť aj poslepiačky, aj keď po nej ešte nikdy nekráčal, mu svietili staré pouličné lampy, na jeho cestu dohliadali staré budovy a mačacie hlavy, vytvárajúc atmosféru, ktorú každodenný Londýnčania už nedokázali oceniť. Zastal na prechode, čakal na zelenú.

Okolo neho bolo plno ľudí a detektív sa pri čakaní bez väčšieho záujmu porozhliadol okolo seba, snažiac sa nájsť bystrím okom niečo zaujímavé, niečo čo by zaujalo jeho myseľ. Bohužiaľ pre neho, nič nenašiel – v dave bol jeden vreckár, ktorému sa podarilo z kabáta vychmatnúť peňaženku mladej turistke a Sherlock ju zas ukradol jemu a vrátil ju, bez jej či vreckárovho vedomia- tí ľudia boli až zúfalo všední! Sherlock sa zamračil a netrpezlivo preniesol váhu z pravej nohy na ľavú, ľutujúc, že si predsa len nezobral taxík. Hneď vzápätí však tú úvahu logicky zavrhol – potreboval na miesto určenia prísť o malú chvíľku neskôr ako Watson a toto bol ten najjednoduchší spôsob. Našťastie, zelená sa rozsvietila a Sherlock sa opäť pobral svojou cestou.

Detektív so suverénnosťou sebe vlastnou prešiel do Čínskej štvrte, kde lampy nahradili typické papierové lampióny. Vďaka poslednému vyšetrovaniu s Watsonom Sherlock rozoznával už  viac ako slušnú kopu čínskych znakov, ktoré boli všade dookola. Čítal ich, prehadzoval si ich v pamäti, porovnával so svojimi poznámkami pripevnenými na stene v byte. Skladal z nich rôzne kombinácie v snahe prísť na to, čo všetko môžu znamenať. Ako ho len  privádzalo do nepríčetnosti, že nevie rozlúštiť ten kód!

Pri poslednom zločine čínska pašerácka organizácia používala práve takéto znaky na posielanie si tajných správ a vzájomnú komunikáciu.  Vedel, že riešenie má na dosah – no predsa len to stále nebolo ono. Vďaka všetkému, čo s Watsonom urobili poskladali zámok, ale kľúč od neho im ešte stále chýbal.

Sherlock podišiel k budove, do ktorej mal namierené (prešiel okolo sto päťdesiatich troch lampiónov, na ktorých sa opakovalo päť rôznych znakov a  troch pouličných predavačov, z čoho jeden bol prisťahovalcom načierno). Bola stará a ošarpaná, no ľudia sa do nej predsa len tak hrnuli, čo bolo pre detektíva len potvrdením, že je na správnej adrese.  Zamiešal sa do davu a vyšiel hore schodiskom.

Medzi ľuďmi poľahky našiel Watsona – stál akurát pri pokladni, platil lístky. Detektív sa skryl v tieňoch a čakal na správnu chvíľu.

„Dva lístky, poprosím,“ povedal Watson so svojim typicky gentlemanským spôsobom a usmial sa povzbudivo na ženu, ktorá stála vedľa neho.

„Na meno?“ opýtal sa predavač za pultom nezaujate.

„Holmes,“ odvetí John. Z toho, ako okamžite podáva predavačovi peniaze je jasné, že je trochu v rozpakoch, že je to na meno Holmes, nie na to jeho. Automaticky to poukazuje na jeho neschopnosť voči Holmesovi -to on mu navrhol toto predstavenie  ako správne rande namiesto jeho stupídneho nápadu s kinom. Niekedy je Watson tak predpovedateľný...

„Na toto miesto sú tu tri lístky, pane,“ odvetí mu predavač trochu zamračene. Watsonovi obočie vyletí nahor.

„To musí byť nejaký omyl...“

„Nie, nie je,“ povie Holmes a pripojí sa s dramatickým úškrnom k Watsonovi a tej žene. „Zavolal som a pripojil som k rezervácii tretí lístok.“ Holmes si vychutnáva prekvapenie, ktoré ľahko badať v tvári jeho priateľa.

Postupne sa však prekvapenie zmení na niečo podobné vzdoru. Sherlock si to chce ešte celé trochu užiť – preto sa predstaví Johnovej priateľke, ktorá je viac, ako obyčajná a potom od nej rýchlo odkráča smerom, kde sa koná to predstavenie, vediac, že John v túžbe po konfrontácii ho bude nasledovať . Tým vlastne uzná jeho nadradenosť – bude s ním hovoriť len vtedy, ak bude sám Sherlock chcieť. Tak predpovedateľné, Watson...

John ho chytí za rameno a otočí ho k sebe. „To nemyslíš vážne, Sherlock. Chcem od teba len jeden pokojný večer a ty -"

„Musel som prísť.“

„A to prečo? Aby si sa pokochal nad mojimi rozpakmi a prekazil mi stretnutie?“ Sherlockovi jemne zamyká kútikmi úst v náznaku úsmevu – John však nemusí vedieť, že toto bolo príjemným spestrením jeho akcie-  preto logicky argumentuje.

„Hľadáme muža žltej rasy, ktorý sa vie šplhať po stenách. Kde ho podľa teba, milý Watson, mám hľadať, ak nie v cirkuse?“

„A muselo to byť práve dnes večer?“ zavrčí a založí si ruky na hrudi, tvárou len pár centimetrov od tej Holmesovej. Detektívovi sa páči, že sa Watson konečne naučil pýtať viac, ako len na základy, že hľadá diery v jeho vysvetlení.

„Dnes je ich posledné predstavenie. A predsa dobre vieš, ako ťažko sa dostávajú ľudia ako oni k vízam.“ John na neho ešte chvíľu podráždene hľadí, keď však Sherlock neuhne pohľadom ani o piaď, zafučí v náznaku priateľovej výhry.

Chytí ho za lakeť a vedie ho za svojou priateľkou. Holmes na to nepovie ani len pol slova- nechá sa viesť a popri tom  sleduje očami, ktoré vidia všetko, čo ostatní nie, svoje okolie, hľadá človeka, ktorý by svojimi proporciami tela sedel na útočníka, na chlapa, čo sa šplhal po stenách. Široké ramená, postava nižšia a širšia, ako je jeho vlastná, vlastne aj Watsonova.

John ho prevedie dverami, potom ho pustí a pripojí sa k tej žene. Miestnosť je veľká a rozľahlá, s najväčšou pravdepodobnosťou slúžila ako sklad. V strede je vytvorené pódium, veľký kruh zo sviečok (Sherlock to odhadoval na približne päťsto sviečok, tvarom , výškou a priemerom totožnými s tými z obchodíku pred touto budovou).

Na jeho boku stojí žena, aziatka, oblečená do úboru, ktorý sa snaží tváriť ako typické ženské kimono, na to má na sebe však primnoho nezrovnalostí, je priveľmi krikľavé.  Divákov to však zaujme a preto sa pomknú bližšie, rovnako aj Watson a jeho doprovod. Holmes sa poberie k nim, avšak vo vzdialenosti pár krokov za nimi zastane. Vidí na všetkých okolo seba, ale on stále zostáva skrytý v tieni, mimo svetla sviečok, presne tak, ako to potrebuje a má rád.

Predstavenie začína. Aziatka stiahne látku z veľkého objektu po jej boku a odhalí tak –  ako aj sám Sherlock podľa tvaru pod plachtou hádal- starú a poriadne prezdobenú kušu. Pripomína čínskeho draka. Diváci takmer zadržia dych očakávaním a Sherlock má veľmi blízko k tomu, aby prevrátil očami – čo nevidia, že ešte aj tie kolesá na tej kuši nie sú rovnaké a že sa celá zbraň nakláňa doprava ? Pomyslí si, že pozorovacie schopnosti priemerného človeka sa očividne zastavujú na úrovni desaťročného dieťaťa.

Holmes prestane venovať pozornosť predstaveniu, ktoré je založené na tradičných čínskych prvkoch a nenápadne sa porozhliadne po ľuďoch okolo seba. Mapuje ich tváre, ukladá si drobnosti ich vzhľadu to pamäte. Sú vysokí, či nízki? Ako sú oblečení? Aký je v miestnosti pomer mužov a žien, sú bohatí, alebo skôr chudobní? Prejavujú náznaky stresu, či vypätia, ako keby sa chystali niečo spraviť, alebo sú len uvoľnenými zvedavcami? Takto Holmes pri svojom bežnom cvičení spracuje celú miestnosť za pár minút. Jeho brilantná myseľ je opäť bez potravy, preto sa automaticky zameria na osobu, ktorú vďaka veľkému množstvu informácií môže rozobrať najpresnejšie – na Johna Watsona.

Doktor John Watson bol zvláštnou osobou, hodnou bližšej pozornosti – to Holmes zistil už počas ich prvého stretnutia.

Už od prírody bol vzhľadom úplným opakom Sherlocka – tvár mal širšiu a otvorenú, aj keď zbrázdenú predčasnými vráskami. V pokojných očiach sa mu okamžite dali vyčítať všetky jeho úmysly, tento muž nevedel nič skrývať. Ešte presnejšie povedané, nemal čo skrývať (až na bolesť v nohe, ktorá ho trápila).

Sherlock si s prekvapením uvedomil, že je tomu skutočne tak – ten muž nemal žiadne postranné úmysly, žiadne špinavé tajomstvá, či temné túžby. A práve to ho v očiach Sherlocka Holmesa, človeka, ktorý videl v iných vždy to najhoršie, spravilo zaujímavým.

Watson bol dobrý. Alebo sa aspoň najbližšie definícii cti a dobra, ku ktorej sa kto kedy v blízkosti Sherlocka dostal.

Existovali presne tri ďalšie dôvody, prečo prišiel John Sherlockovi hodný pozornosti.

Prvý bol prostý – Watsonova reakcia na jeho dedukcie.

Detektív rád tlačil na hranice ľudí a preto si Watsona hneď vyskúšal. Začal bez ostychu hovoriť o jeho bratovi pijakovi a o jeho pôsobení vo vojne a to bez jediného slova či dovolenia zo strany Watsona, čakajúc na jeho reakciu – s najväčším predpokladom hnevlivý výbuch.

Na jeho prekvapenie však Watson zostal len zarazený a zvedavý, dychtiaci sa dozvedieť, ako to Sherlock dokázal. Detektív rád svoje dedukcie vysvetlil a dočkal sa za to... obdivu.

Áno, skutočného obdivu.

Detektív by to nikdy nepriznal, ale páčilo sa mu to. Watson bol prvým človekom, ktorý sa jeho dedukcií nedesil a to práve preto, že nemal čo skrývať.

Druhým bolo to, že Watson bol človekom paradoxov.

Bol lekárom a to ho predurčilo vážiť si život. Liečil, vracal ľuďom nádej na ďalšiu existenciu a predsa bol aj vojakom. Bol schopný bez mihnutia oka zabiť, hlavne keď veril, že tak vykonáva správnu vec.

Napríklad ako vtedy, keď zastrelil páchateľa, ktorý ohrozoval samotného Sherlocka. Strieľal zo susednej budovy, cez dve okná na človeka, ktorý od detektíva stál sotva na štvrť metra.

A trafil sa.

Zabil.

A to pre Sherlocka, ktorého vtedy poznal sotva týždeň.

Posledným dôvodom bola Watsonova neutíchajúca lojalita. Chránil Sherlocka vlastným životom, ako pravý  vojak, čo prišlo detektívovi patetické, no i cez to obdivuhodné. Sherlock sám musel uznať, že Watsonovi to s pištoľou ide o niečo lepšie ako jemu.

Pre Johna bolo riešenie prípadov len ďalším pokračovaním vojny, spôsob, akým zapadnúť do civilnej spoločnosti, v ktorej sa necítil príjemne. 

To všetko prinútilo Sherlocka ceniť si Watsonovej spoločnosti.

A aj si ju cenil. No spôsobmi a skutkami, o ktorých nevedel ani samotný Watson.

Holmes sa snažil byť voči Johnovi trpezlivejší ako voči ostatným ľuďom. Miernil svoju výbušnosť a sarkazmus, aj keď ho to pri vyšetrovaní občas stálo veľa síl – Johnove otázky boli niekedy rovnako hlúpe a neobratné ako ostatných policajtov a vyšetrovateľov. S istou hrdosťou však pozoroval, že Watsonove deduktívne schopnosti a sa postupne zlepšujú. Že kladie čím ďalej, tým premyslenejšie otázky a tým overuje jeho teórie, že si začína všímať maličkostí.

Pre Sherlocka sa stalo príjemnou rutinou prechádzať si okolnosti prípadu práve s Johnom v ich spoločnom byte nad pohárom dobrého pitia.

Detektív sa priučil niečomu, čo si nikdy nemyslel, že bude musieť praktizovať – dekóru.

Za tmavých nocí, ktoré zvykol Sherlock presedieť pred krbom a rozmýšľať o všetko, čo neprebral s Johnom, sa občas detektív započúval do zvukov domu. Bez problémov začul cez tenké steny škrípanie a buchotanie tela prehadzujúceho sa s nepokojom v posteli. Sherlock ten hluk vedel identifikovať a vedel aj veľmi dobre, čo ho spôsobuje – nočné mory.

Veľmi dobre vedel, aké dokážu byť nočné mory strašlivé.

V také noci vyberal z puzdra svoje drahocenné husle a začal vyhrávať s jediným cieľom – prebudiť Johna. Vždy sa mu to do desiatich, maximálne pätnástich, minút podarilo. Keď Holmes začul Johnove ťažkopádne kroky, husle opatrne odložil a odobral sa do svojej izby, nechajúc Watsonovi priestor na premýšľanie. Vedel, že po takýchto morách človek rád zostane chvíľu sám.

A jeho dedukcie boli opäť správne – po takých nociach našiel ráno pri krbe vždy jeden pohár nedopitej whisky na viac. A k tomu v histórii prezeraných odkazov na notebooku vždy pribudlo vo vyhľadávači jedno meno -  Clarková, Nordová, James, Willenson... – všetko padlí vojaci.

Doktor John Watson si očividne pamätal každého, kto na vojenskom operačnom stole zomrel pod jeho rukami. Znepokojivé.

Po istom čase sa Sherlock naučil rozoznávať, kedy na Johna zaútočia takéto sny – deň musel byť stresujúci, prevažne neproduktívny. Do rovnice patrilo aj zlé počasie. Keď Johnovi začalo jemne mykať ľavým prstenníkom a na večeru si dal len toast, bolo Sherlockovi už všetko jasné.

A Sherlock, ten Sherlock Holmes, o tomto všetkom diskrétne pomlčal. To bolo viac, než urobil pre kohokoľvek iného.

Predstavenie medzitým pokročilo – zo skúšobného strieľania sa prešlo na živý terč. Asistenti zviazali muža v typickej čínskej maske do reťaze a pripútali ho k terču. Žena v kimone prerezala vrece s pieskom, ktoré držalo malé závažie. Až sa vrece vysype a závažie poklesne – čo predstavovalo časový interval približne minúty a pol- kuša vystrelí.

Ľudia okolo Sherlocka ani nedýchali. Čo nevidia, že ten zámok, ktorým je muž v maske pripútaný, v skutočnosti asistenti ani nezamkli?  A že na to, v akej by mal byť života nebezpečne situácii má telo až priveľmi uvoľnené, ramená spustené, nohy pri sebe v sebavedomej pozícii človeka istého si svojim úspechom?

Očividne to nespozoroval ani Watson a jeho dnešná priateľka, ktorá sa jeho ramena držala ako kliešť. A Watson si taktiež nevšimol, že jej na kabáte chýba jeden gombík. Ach, Watson.

Bolo dobré, že Sherlock stál v tieňoch. Pri pohľade na nich mal v sivých očiach totiž veľmi zvláštny pohľad... taký, pri ktorom sa Watsonovi v pľúcach zadrhával dych. Bol zmesou akéhosi hlbšieho citu, vášne, zmiešaného s logikou  a neústupčivosťou.

Watson ho rád nazýval pohľadom búrkových mrakov. Vedel, že takto sa Sherlock pozerá, len keď v mysli rieši nejaký komplikovaný zločin.

Lenže tentoraz sa búrkové mračná nezatiahli kvôli nejakému zločinu...

Watson bol jednoduchý a pre Sherlocka predsa nenahraditeľný a svojim spôsobom zložitý.  Preto nechápal čím ho práve táto obyčajná žena zaujala.

Svojim štýlom? Vzhľadom? Názormi? Alebo ich spájala lekárska profesia?  To bola jedna z mála vecí, ktoré Sherlock nevedel.

S istým zaujatím pozoroval v akej blízkosti pri sebe podvedome stoja, ruka  ruke, dotýkajúc sa plecami. Nebolo mu zaťažko spozorovať, že Watsonovi je to veľmi príjemné, no, opäť, nerozumel prečo.

Rozumel a zároveň nerozumel. Watsonovo správanie zapadalo do všeobecného vzorca ľudských vzťahov, z ktorého si myslel, že práve Watson bude vybočovať. Sherlock chápal premenným v týchto vzorcoch – boli až triviálne jednoduché- a predsa nechápal ich podstate.

Prečo ľudia, a prečo práve Watson, nevyhľadávajúci fyzickú stránku lásky, tak túžili po dotyku? Čo v ňom on i ostaní hľadali? Lásku? Útechu? Porozumenie?

Sherlockovi tá predstava prišla detinská.  Nič také predsa dotyk odovzdať nemôže. Dotyk je stále dotykom, to len ľudia v ňom stále hľadajú niečo viac.

Vedel však, že Watson nie je hlúpy, preto sa pokúsil... predstaviť si to.

Sherlock nevedel, čo si pod láskou predstaviť, preto začal tou najjednoduchšou asociáciou - aké to je mať omotané prsty okolo prstov ďalšej osoby?  Po tejto, na jeho vkus ťažkopádnej, predstave sa Sherlockove myšlienky rozbehli novým územím už samé - teplo a telo niekoho iného hneď pri sebe, útecha, povzbudenie. Byť si s niekým blízky, rozprávať s danou osobou rečou, ktorej by rozumeli len oni. Zdieľať s niekým svoje myšlienky a zážitky. Byť s osobou, ktorá ho má ráda presne takého, aký je – geniálneho, sebavedomého, teatrálneho a predsa neistého...

Sherlock týmto veciam veľmi nerozumel - namiesto toho mu príroda nadelila nadmieru logiky- ale cez to... v kútiku duše... podvedome... túžil.

Predstavil si, aké by to mohlo všetko byť... a vtedy sa mu v mysli zjavila Watsonova tvár.

Sálou sa rozľahol mohutný potlesk – muž v maske sa (prekvapivo!) vyhol smrti nabodnutím kušou a teraz sa pyšne klaňal obecenstvu s teatrálnosťou, ktorá presahovala aj Sherlockove normy. Vtedy prišla Sherlockova chvíľa – nikto, dokonca ani tá žena v kimone, nedáva pozor. Je načase prekĺznuť do zákulisia a porozhliadnuť sa po stopách. A podľa možností nájsť toho povrazolezca.

Sherlock ešte poslednýkrát prebehne pohľadom po Watsonovi, pričom mi vnútro naplní zvláštny no hrejivý a  silný pocit. Detektív to všetko uzamkne v kútiku svojej mysle, celú svoju pozornosť koncentruje v smrtiacom lúči na novú situáciu.

Potom splynie s tieňmi, ako to vie jedine on.  Je načase vyriešiť prípad.

Netuším, nakoľko je môj Sherlock realistický - predsa len, je to geniálny chlapík- no táto jednorázovka sa mi nevedela dostať z hlavy, otravovala ma, pokiaľ som ju nedala na papier. Dúfam, že Sherlockovi rozumiem aspoň natoľko, aby to bolo trošku vierohodné... čo si o tom myslíte vy? :)

P.S. Kika, dúfam, že ma za ten koniec neprizabiješ :D

Leylon

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek Medzi dvoma výstrelmi, pán Holmes?: