OurStories.cz ~ naše povídky » Potomkovia anjelov - Kapitola 13.

04.12.2011 (16:00) • LiliDarknight • • komentováno 5× • zobrazeno 1559×

Kapitola 13.

Nevedela, ako dlho bola v tme, no túžila sa čo najskôr prebudiť, teda, aspoň zo začiatku. Pretože aj tam ju prenasledovali výjavy z minulých životov, ktoré s ňou mali len pramálo spoločné. A o to viac boli desivé. Nikdy predtým niektoré myšlienky, či príhody nevidela. Všetky jej pripadali bolestné, až na tú poslednú. Zazdalo sa jej, že okolo seba počuje zvláštny ruch, no snažila sa ho ignorovať. Potrebovala ostať v tme, aby mohla sledovať svojmu matku, ako ju kolíše v náručí a šťastne sa usmieva. Aeon vedela, že to bolo tesne predtým, než ich našli zabijaci, ktorých poslala Elizabeth. Po prvý raz videla, ako sa dostali do Akadémie. Sila tej spomienky ju prebrala, čo jej prišlo ľúto, až sa takmer ukrivdene rozkričala.

„Opatrne, aby sme tomu neublížili,“ ozval sa kdesi nad ňou mužský hlas, ktorý znel unavene.

Aeon v hlave počula nesmelý hlások svojho podvedomia, ktorý jej odporúčal, aby sa tvárila, že je v bezvedomí. Na to, aby poslúchla, bola však jej zvedavosť až priveľmi veľká. S námahou preto odlepila viečka, no hneď ich zavrela. Ostré popoludňajšie slnko ju na chvíľu oslepilo.

„Ty, John, myslím, že sa to prebralo,“ povedal iný hlas, tentokrát ženský a vysoký.

Aeon takmer zavyla od bolesti, keď jej niekto nešetrne potriasol plecom. Do krídla jej pri tom vyrazila pálčivá vlna múk a až neskoro si uvedomila, že ho má zlomené. Ten tlak, čo cítila predtým ako omdlela, teda znamenal toto. Ničilo ju to o to viac, pretože netušila, ako dlho nebude môcť lietať.

„Hej, počuješ ma?“ spýtal sa opäť ten mužský hlas. Tentoraz v ňom zaznieval akýsi cudzí prízvuk, ktorý nedokázala rozoznať.

Prudko otvorila oči a keď sa jej pohľad stretol s párom tmavomodrých očí, premklo ju zlé očakávanie. „Kde je Darren?“ spýtala sa v ich jazyku – angličtine.

Muž sa trochu zarazil. „Nikto iný tu nebol.“

Aeon zvraštila obočie, no už nič iné nepovedala. Bolo jej jasné, že je vo svete ľudí, ale prečo je potom sama? Veď z Mrácie odišli traja. Nedokázala si pripustiť, žeby ju opustili. Darren by to nikdy neurobil, veď jej prisahal a ona nemala dôvod mu neveriť.

Namiesto nezmyselný úvah o pravdivosti Darrenových slov sa opatrne poobzerala okolo seba. Nevidela nič iné len červeno-hnedú zem. Vzduch bol ťažký a teplý, až ju takmer dusil. Nikde nevidela žiadne stromy, či zvieratá. Snažila sa čo najviac sústrediť na okolie, no bolesť vlastného tela ju od toho pútala. Pokúsila sa nadvihnúť na lakti, aby sa trochu nadvihla a preskúmala škody, no nedokázala to. Len čo sa pohla, vystrelila jej do tela ešte väčšia bolesť, vďaka ktorej sa celá rozklepla a padla naspäť do prachu. Dlaňou si opatrne prešla po bruchu, keď si spomenula na ďalšie zranenie, ktoré utŕžila. Prekvapilo ju, keď si tam nahmatala látku podobnú ovínadlu. No ten, čo ju obviazal, jej ranu nezavrel, pretože cítila, ako jej z nej stále vyteká krv. Dlho to takto nevydrží a rozhodne nehrozí, žeby sa niekam odplazila, aby jej tí dvaja dali pokoj. Netušila prečo, no cítila z nich neznámu hrozbu. Dokonca sa ich v kútiku duše aj bála.

„Kde v háji je ten Oscar, Helen? Volala si mu takmer pred hodinou. Cesta cez púšť predsa netrvá tak dlho. Od základne je to len desať kilometrov a na džípe tu mal byť do dvadsiatich minút,“ začal lamentovať ten muž, prechádzajúc stále sem a tam.

Svojou chôdzou sa dostal až do zorného poľa Aeon. Prižmúreným očami sa sústredila na jeho postavu len aby sa udržala pri vedomí. Prekvapilo ju, že je to pomerne nízky a zavalitý muž bez jediného vlásku na hlave. Bol nedbalo oblečený, no Aeon aj tak jasne videla vydúvajúcu sa látku na jeho boku. Netušila, akú zbraň tam má, ale netúžila po nejako bližšom zoznámení sa s ňou.

„Upokoj sa, John. Pozri sa, v akom je to stave. Neutečie to nikam a keby sa to aj stalo – toto je púšť. Tu tomu nikto nepomôže. Neboj sa už toľko, budeme mať čo skúmať,“ prehodila spoza Aeon tá žena.

Ako tak ležala na boku a snažila sa upokojiť a nemyslieť na to, kde v pekle sa túla Darren, začula zrazu zvláštny bzučivý zvuk. Pozeral tým smerom, no okrem kúdolov prachu nevidela nič. A zvuk sa aj naďalej približoval. Až o pár minút, ktoré sa jej zdali takmer nekonečné, sa pred ňou zjavila akási zelená vrčiaca obluda. Bola strašidelná, rýchla a asi aj nebezpečná. Veď nemala oči! Aeon nikdy nevidela také zviera ako toto.

„Oscar, kde si bol, ty idiot! Mohlo nám to utiecť alebo nás pozabíjať! Nepoznáš význam slova urgentný?“ rozkričal sa muž, až očervenel v tvári.

Odrazu zo zvieraťa akosi vyšiel ďalší muž. Aeon len vyvaľovala oči, no on vyzeral byť úplne v poriadku. Možno jazdil na tom zverovi, možno ho nezožral. Nech to bolo akokoľvek, nedokázala si nevšimnúť, že muž bol skôr mladíkom. Na takú vzdialenosť mu nevidela síce do tváre, ale jeho ryšavé vlasy ju hneď upútali.

Zodvihol ruky akoby v bezmocnom geste. „Prepáčte, doktor Seadwis. Annie mala problémy v sekcii B, tak som jej trochu pomohol. Netušil som, prečo ma voláte. Keby som vedel, že ste našli nejaké zranené dievča, tak prídem skôr,“ ospravedlňoval sa, stále kráčajúc smerom k Aeon.

Keď stál sotva dva metre od nej, prekvapene sa zastavil, lapajúc po dychu. Akoby si ju až teraz poriadne prezrel. „To nemyslíte vážne! Vy ste našli anjela? Bože, to je úžasné, ja som vedel, že existujú!“ zakričal radostne, čo očividne neprekvapilo len Aeon. Takmer hmatateľne cítila, ako sa muž aj žena zarazili.

„Akého anjela? Toto určite nie je niečo sväté, ty idiot! Pozri sa na to! Iste to prišlo, aby nás zničilo. Musíme to začať skúmať,“ prehovorila žena zápalisto. Takmer až úchylne.

Mladík sa poškrabkal na krátkej briadke. „To je živá bytosť, madam, nie vec. Prečo o nej tak hovoríte? Pozrite sa na ňu, je zranená a bezbranná a vy namiesto toho aby ste jej pomohli ju chcete niekde zavrieť a skúmať?“

Muž menom John sa postavil pred neho, tváriac sa vážne ako na pohrebe. „To sa ťa netýka, Oscar. Ak nechceš prísť o túto prácu a ohroziť aj tvoju sestru, budeš ticho. Nezaujímajú ma tvoje protesty. Veď si predstav, čo by sme mohli získať, keby sme to skúmali! A koľko ocenení by sme mohli získať. Vďaka tomuto môžeme nájsť ďalších.“

„Hej, aby ste ich všetkých mohli vyvraždiť a skúmať. Prečo nedokážete akceptovať, že na svete sú bytosti, ktoré proste žijú bez toho, aby o nich ktokoľvek tušil?“ ohradil sa mladík, no už nie tak ostro ako predtým. Aeon pocítila horkastú nevraživosť voči tomu druhému mužovi. Ako mohol zastrašovať takého očividne dobrosrdečného človeka?

„Nebudem o tom diskutovať. Zviaž to, nalož a odvez na základňu. Povedz Millerovi, aby s tým nič nerobil, kým sa nevrátime. Musíme ísť ešte do osady, takže po nás pošleš Alexa, ten aspoň robí to, čo mu prikážeme bez mihnutia oka,“ rozkázal mu muž. Mladík už-už otváral ústa, že bude protestovať, no neurobil tak. Akoby ho niečo vyľakalo.

S nadávaním sa vybral naspäť k tomu zverovi a Aeon len očarene pozerala, ako sa o chvíľku vracia. No pociť fascinácie ihneď nahradila číra hrôza, keď videla v jeho rukách hrubé lano. Bola si istá, že o chvíľu sa nebude môcť už vôbec pohnúť. Keď sa k nej sklonil, musela aspoň skúsiť niečo urobiť.

„Prosím,“ oslovila ho úplne potichučky, čo ho úplne prekvapilo, „pomôž mi. Nedávaj ma preč.“

Mladík rýchlo zatriasol hlavou, aby sa spamätal. „Prepáč, maličká, ale nemôžem. Ak by som ti pomohol a oni by na to prišli, moja sestra by skončila na ulici. To nemôžem dopustiť. Prepáč mi to.“ Pomedzi svoje ospravedlnenia jej zväzoval ruky.

Aeon videla na jeho páse malú dýku. Chcela sa po ňu natiahnuť, ale bola príliš slabá. Cítila, že prehrala.

„Prosím, musím nájsť Darrena. On mi pomôže, aj tvojej sestre. Len ho potrebujem nájsť. Prosím ťa,“ skúšala to ďalej, aj keď vedela, že márne.

„Neblázni, ja ti nedokážem pomôcť. Vieš koľko Darrenov žije na celej planéte? Nemôžem sa každého osobne spýtať, či nepozná nejakého anjela. Zavreli by ma do blázinca,“ pretisol pomedzi zuby.

Zrazu ju vytiahol na nohy. Aeon bolestne zaúpela a bola si istá, že keby ju nedržal, spadne naspäť do prachu. Pred očami sa jej začali objavovať čierne krúžky. Zviazanými rukami sa ho snažila nejako zachytiť, ale nakoniec ani nemusela. Postavil sa k nej zboku a rukou ju objal okolo pása, aby ju mohol podoprieť. Aeon sa aj tá krátka cesta k divnému zverovi zdala nekonečne dlhá.

„Prečo sa toho dotýkaš?! Ublíži ti to!“ zakričala za nimi tá žena, no mladík si ju nevšímal.

Uložil ju na niečo tvrdé. Cítila, ako jej zviazal aj nohy, hoci jej ich neutiahol nejako pevne. Za to mu bola vďačná. Nič nebolí viac ako odreniny od povrazu. O chvíľku neskôr cítila, ako sa to niečo pod jej telom prebralo k životu a začalo opäť vrčať. Keby mohla, ihneď by utiekla. No namiesto toho len tvár zaborila do predlaktí, pretože sa o ňu opäť pokúšali mdloby. Vedela, že to dlho nevydrží, no musela sa aspoň pokúsiť. Keby nebola pri vedomí, mohli by jej ublížiť.

Odrazu začula, ako si mladík povzdychol. „Darren aký?“ spýtal sa potichu, že ho takmer nepočula.

Chvíľu bola ticho, aby popremýšľala, čo sa vlastne pýtal. Nakoniec si uvedomila, že sa pýta na jeho druhé meno. Tuho uvažovala. Bože, ako ho len Macy... „Slocock. Darren Slocock.“

Mladík sa zasmial. „Vieš, koľko ich žije po celom svete? Nevieš aspoň kde býva?“

Aeon sa zarazila, ale radšej sa nepýtala ako to myslel. Nemusí jej pomáhať. „Hovoril, že bývajú na púšti, ale neviem kde presne. Prosím, aspoň sa pokús ho nájsť. Prosím ťa,“ poprosila ho opäť, tesne na hranici vnímania.

„Pokúsim sa o to, ale nič nesľubujem, je ti to jasné? Kebyže tento prekliaty stroj nemá sledovací čip, ani ťa tam neveziem a rovno zoberiem nohy na plecia. Sestra by si už nejako poradila. Ale nemôžem!“ zavrčal a bolo počuť zvláštny tlmený zvuk. Akoby do niečoho udrel.

Aeon si dovolila na chvíľu prepadnúť nádeji. On jej pomôže, ak bude vedieť. Ak bude hľadať Darrena, on sa možno o tom nejako dozvie a zoberie ju k sebe. Pri tej myšlienke sa jej privreli oči. Stratila veľa krvi a bola ťažko zranená, takže sa ani nesnažila hrať na nejakú hrdinku.

Vtom jej pozornosť upútalo čosi biele. Normálne by si to asi nebola všimla, ale tu to proste bilo do očí. Bolo to niečo ako tabuľa a bolo tam monoh znakov. Na takú vzdialenosť Aeon dobre nevidela, no nakoniec sa jej podarilo prečítať najväčší nápis:

Zákaz vstupu, nebezpečné územie!

***

„Macy, musíme ju nájsť!“ zakričal Darren na sestru už značne zúfalý.

Po tom, ako sa prebral, s nadšením zistil, že sa preniesli presne na tú časť púšte, kde mali úkryt. Jeho radosť však trvala sotva pár sekúnd, kým mu Macy nepovedala, že nemôžem nájsť Aeon. Odvtedy prešlo už niekoľko hodín a stále ju nenašli. Slnko už takmer zapadlo. Jediné, čo s určitosťou vedeli bolo to, že s nimi odišla. On si tým nebol taký istý, ale jeho sestra vie takéto veci vycítiť. Aspoň jeden bod k dobru v tejto zúfalej situácii.

„Darren, poď. Musíme ísť za ňou. Ona jediná ju dokáže v tejto púšti nájsť skôr ako bude neskoro,“ presviedčala ho sestra zase. Podľa tónu jej hlasu ihneď spoznal o kom hovorí. Problém bol však v tom, že to, čo navrhovala, považoval za krajnú možnosť.

Lenže teraz už ideme do krajnosti, ozval sa nesmelý hlások v jeho hlave.

„Nájdeme ju. Možno ju len zavial piesok, dnes je v tejto časti pomerne veterno,“ podotkol, stále tvrdohlavo kráčajúc vpred.

Odrazu ho sestra schmatla za rameno a jediným chvatom dostala na lopatky. Nestihol ani predýchať ten šok a už mu sedela na hrudi. Kde sa to, preboha živého, naučila? Jeho drobná sestrička, ktorá nikdy nikoho nedokázala kopnúť ani len do kolena. Teraz z nej bola vytrénovaná vrahyňa.

„Teraz počúvaj, ty tvrdohlavec. Ideme za ňou a nechcem počuť žiadne námietky. Je to naša posledná možnosť ako ju nájsť. Takže poďme, prenesieme sa,“ rozkázala a skôr, než stihol žmurknúť, preniesla seba aj jeho na opačný koniec krajiny, do borovicového lesa, kde sa v jaskyni skrývala ich jediná pomoc.

Ihneď sa zamračil na tú nepriateľsky vyzerajúcu skalu. „Macy, je ti jasné, že asi nebude súhlasiť? Je nevrlá! Preboha, veď nám za tie roky nebola schopná ani len povedať ako sa volá a prečo je tu,“ namietol, ale dosť chabo.

Pokrútila hlavou, vyťahujúc ho na nohy. „Pozri, môžeme to aspoň skúsiť. Ak povie nie, pôjdem s tebou naspäť a pokojne tam strávim aj noc len aby sme ju našli. Dobre?“

Len stroho kývol, no ostal stáť. „Ale pozri sa na naše vyhliadky. Ešte nikdy predtým nepovedala áno, keď sme ju o niečo žiadali. Prečo by to teraz malo byť iné?“ Snažil sa uvažovať logicky, ale pravdou bolo, že bol zúfalý. Nedokázal Aeon nikde nájsť. Bál sa, že je zranená alebo v ohrození života. V hlave videl aj tretiu možnosť, ale tú si nedokázal pripustiť. Musí veriť, že je v poriadku! Prisahal, že ju neopustí a nemá to v pláne. Aj keby mal zomrieť, nájde ju.

Setra mu položila ruku na rameno. „Je to potomok anjela a pokiaľ viem, tak tých majú po väčšine všetci radi. Možno teraz neodmietne,“ povedala, ťahajúc ho do jaskyne.

Hneď im do nosu udrela prílišná vlhkosť a zatuchlina. Neodvážili sa zobrať si zo sebou baterky alebo akýkoľvek iný zdroj svetla. A aj tak by im bol nanič. Obyvateľka tejto jaskyne by sa im aj tak neukázala, pretože to ešte nikdy neurobila. Takže nikto ani len netušil, ako vyzerá a čo je to za bytosť. Všetci, čo tu boli, počuli len jej hlas vo svojich hlavách.

„Čo zase chcete?“ ozvala sa im v hlavách aj tentoraz. Jej hrozivý tón im roztriasol kolená.

„Prišli sme ťa poprosiť o pomoc. Náš hosť sa stratil v púšti a neviem ho nájsť. Je to jeden z potomkov anjelov a my sme jej sľúbili, že jej pomôže nájsť knihu kúziel jej predkov,“ povedal trochu roztrasene Darren.

Bolo ticho sotva pár sekúnd, keď sa im v hlavách opäť ozval jej hlas. Tentokrát podfarbený neznámou radosťou. „Ako sa volá?“ dožadovala sa nedočkavo odpovede.

Darren sa na chvíľku zarazil, no nechal to tak. Jej reakcia ho síce prekvapila, ale zasiala v ňom aj zrnko nádeje. Možno to nie je až taká zúfalá myšlienka ako si myslel na začiatku.

„Volá sa Aeon a...“ začal, no nemohol dokončiť, pretože v tom momente okolo seba zacítil pohyb. Akoby sa niečo mohutné posunulo z tieňa smerom k nim. Okamžite skamenel a kútikom oka si všimol, že Macy zareagovala rovnako.

Z ničoho-nič sa v temnej jaskyni zablyslo a niečo sa rozsvietilo. Darren musel na chvíľu zažmúriť oči a keď ich opäť otvoril, zalapal po dychu. Pred ním stálo obrovské šupinaté telo červenej farby s mohutnými krídlami zloženými na chrbte. Ustúpil o krok dozadu, aby sa tomu stvoreniu mohol zadívať do očí. Boli farby planúceho ohňa a hoci tomu nemohol stále uveriť, musel uznať, že sa mu to naozaj nezdá. Pred nimi totiž stála vysoká dračica v celej svojej kráse.

„Vy ste mi priviedli moju Aeon?“ ozvalo sa im opäť v hlavách. Tón jej hlasu bol takmer nežný.

Kapitola 12. ¦¦ Kapitola 14.