OurStories.cz ~ naše povídky » Peklo padlých anjelov - 1. kapitola

14.07.2011 (10:00) • Amonita • • komentováno 2× • zobrazeno 890×

1. kapitola

Norah:

Srdcu neporučíš...

Sledovala som odlesky mesiaca v tráve, ktorá vyzerala ako zaprášená jemným bielym práškom. Páčilo sa mi, ako sa mesiac pohrával s trávou. Bolo to také upokojujúce – vidieť to svetlo. Ľahla som si na brucho a sledovala prírodu. Tmavý les, mesačné svetlo a malé kvietky, ktoré sa skrývali v tráve. Boli čiernej farby, takže ich mesiac krásne sfarboval.

Odtrhla som jednu kvetinu a začala ju pozorovať. Udržiavala som si čistú hlavu - bez myšlienok. Vtom ma upútal nejaký zvuk. Začula som slabé bzučanie. Zdvihla som hlavu a všimla som si, že okolo mňa lieta maličká svetluška, ktorá má zaoblené krídla. Usmiala som sa a snažila sa svetlušku opatrne chytiť. Pomaličky mi sadla na ruku a ja som si ju mohla zblízka obzrieť. Bol to ten najkrajší tvor, akého som kedy videla. Maličká, svietiaca a bzučiaca. Svetluška opatrne vzlietla. Vzdychla som si a pozorovala, ako sa stráca jej svetlo.

Ona môže odletieť tam, kam chce. A nezabráni jej v tom nikto! Pomyslela som si kyslo. Je to naozaj pravda. Zistila som, že ten tvor je tak voľný. Ľutujem to, že som anjel. Ľutujem to, že som sa narodila práve do tohto sveta.

Naraz, akoby mi svetluška otvorila oči. Pociťovala som samotu. Neviem, či každý anjel pozná ten pocit, keď má okolo seba plno priateľov, no stále je sám. Možno iba ja mám zlú a bezduchú náladu.

„Norah, vráť sa domov! Bude búrka,“ zakričal na mňa niekto zozadu. Nemusela som sa ani otáčať, aby som zistila, komu patrí ten hlas. Ten hlas by som spoznala vždy. Moja mama.

„Už idem,“ zakričala som svojím melodickým hlasom a postavila sa. Oprášila som sa a z mojich šiat spadlo jediné čierne pierko z krídel. Rozbehla som sa k mame. Stála odo mňa na pár metrov, takže by bolo zbytočné použiť krídla.

Prišla som k mame, ktorá ku mne natiahla ruku. Bolo to také naše gesto. Ona vždy natiahne ruku a ja ju prijmem. Hrávali sme sa tak, keď som bola maličká. A niekedy mám pocit, že som ešte stále nedospela.

„Wrath a otec sú doma,“ povedala.

„Dobre.“

Pomalým krokom sme sa blížili k nášmu domu. Pár susedov nás pozdravilo, no nikto nás nezastavoval. Všetci si tu rozdávali úsmevy a prechádzali sa. Jeden druhému ustupovali z cesty a nevadilo im, ak do nich niekto narazil krídlami. Pousmiala som sa. Prišlo mi to ako dobrý vtip. Mama si to všimla, tiež zdvihla kútik úst, ale nepovedala nič.

Vošli sme do domu a ja som si to zamierila rovno do svojej izby – na poschodí.

„Dnes si nejaká tichá,“ rypol si Wrath. Zachichotal sa.

„A ty nejaký škaredý,“ vyplazila som naňho jazyk.

„Pche.“

„Buďte slušní,“ napomenula nás mama.

„Jasné, veď nič nerobím.“

Otvorila som dvere do svojej izby a zamkla sa. Vytiahla som denník spod postele, otvorila ho, vzala pero a začala písať;

Milý denník,

myslíš si, že má môj život cenu? Myslíš si, že mám dobré srdce, hoci som padlý anjel? Mám vôbec nejaké srdce, ak žijem v tomto tmavom svete? Viem, že mi na tieto otázky nedokážeš odpovedať, no niekomu sa zdôveriť musím. Existuje plno neprijateľností ako: škriatkovia, morské víly, lesné víly, ľudožrúti, upíri, vlkolaci a neviem čo všetko ešte. Ale ja musím žiť práve vo svete padlých anjelov. Je to asi lepšie, než byť elfom, no aj tak. Niekedy ľutujem moju mamu, keď sa jej pozriem do očí a vidím, že je šťastná. Že jej nevadí to, že sa vzdala sveta dobrých anjelov a vošla sem. Stále ma ubezpečuje v tom, že je to jej voľba.

Píšem ti to preto, lebo mám pocit, že pomaly začínam ľutovať to, kam patrím. Viem, že miesto narodenia si nikto nemôže vybrať, no ja mám zmiešané pocity. A najhoršie je, že zbožňujem toto prítmie. Že sa mi páči šero a že sa správam presne ako padlí anjeli. Možno je to moje prekliatie. Byť nerozhodná a poľutovaniahodná. Toto som ja.

Norah Whiteová, padlý anjel, ktorý túži po nových veciach, láske a svojom anjelikovi, no zbožňuje prítmie a šero tohto sveta, tak z neho nikdy neodíde. A takisto, má otca, ktorý by jej netoleroval žiadne cestovanie zo sveta do sveta. Chápe ma vôbec niekto?

Zatvorila som denník a pero vložila do obalu, aj s denníkom. Ľahla som si na posteľ a ignorovala svoje krídla, ktoré ma sem-tam poškriabali, no už dávno som si na to zvykla.

„Smiem?“ zaklopal na dvere otec.

„Áno,“ povedala som a posadila sa.

„Trápi ťa niečo?“ opýtal sa ma priamo.

„Nie.“

„Klameš.“

„Neklamem.“

„Poznám ťa, viem kedy klameš,“ povedal a posadil sa na stoličku. Trocha sa mu pomrvili krídla, ale to sa nám stáva bežne, ak je niekto nervózny. Otec ich má krásne a veľké. Čiernej farby.

Sklonila som hlavu a povedala: „Nechaj to tak.“

„Nenechám, neznesiem, ak sa trápiš,“ povedal.

„Netrápim sa!“

„Ľutuješ to. Ľutuješ, že si tu. Práve na tomto mieste.“ On ma tak pozná!

„Neľutujem to,“ zamrmlala som a objala si kolená rukami. Otec sedel predo mnou a pozeral mi priamo do očí. Ten pohľad mi bol nepríjemný, a tak som uhla. Nemôžem mu to vysvetliť, pretože sama neviem, čo to do mňa - v poslednej dobe - vošlo. Potiahla som nosom, aby som zadržala slzy.

„Norah... Bola si vždy chápavé dievča... Neviem, ako ti mám poradiť,“ vzdychol, postavil sa a odkráčal ku dverám. Poslednýkrát sa na mňa pozrel a zatvoril dvere.

Môj mozog sa rozbehol na plné obrátky. Vie. On to - vie. Chápe ma. Tak čo tu ešte robím? Pribehla som k stolíku, vytiahla pero a tri listy papiera. Sadla som si na stoličku, chytila pero do rúk, vzala prvý papier.

A začala som písať...

Autor: Amonita (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Peklo padlých anjelov - 1. kapitola: