OurStories.cz ~ naše povídky » Ochranca srdca - Prológ



Ochranca srdca - Prológ Môj nový príbeh vás privedie do dôb dávno minulých, kde sa česť vyrovnala chamtivosti. V tomto čase ožíva aj príbeh mladučkej Elyon, ktorú sa jej otec snaží ochrániť tým, že ju pošle žiť k tete do srdca nehostinnej škótskej Vysočiny. Keďže potrebuje ochranu, snažia sa ju zveriť do opatery mladému bojovníkovu Keithovi, ktorý sa raz má stať zemanom klanu. Ako bude pokračovať jej život? Bude šťastný, alebo na ňu čakajú len samé príkoria? Dokážu ju udržať v bezpečí pred chamtivým barónom?
Dúfam, že sa vám môj nový, historický príbeh bude páčiť. Príjemné čítanie praje Lili Darknight. ;)

Prológ

„Ocinko, ty si smutný?“ spýtalo sa malé dievčatko, ťahajúce za sebou ufúľanú mašľu, ktorú malo predtým vo vláskoch tmavej gaštanovej farby.

Starý muž sa otočil k dcérke, napriahol náruč. Maličká sa mu tam s výskotom usadila. Skôr ako dosadla, na zem sa zniesol pruh látky. „Prečo si smutný? Niekto nás opustil?“ pýtalo sa dievčatko ďalej dôležitým hláskom.

„Nie, slniečko, nikto nás neopustil,“ riekol barón.

„Mary Elizabeth ti chce popriať dobrú noc, ocinko.“ Pred tvárou sa mu zodvihla handrová bába, ktorej už chýbalo oko, a dala mu pusu na líce.

„Teraz musíš ocinka počúvať, dobre slniečko?“ oslovil dcérku nežne, dívajúc sa doprostred dohasínajúceho ohňa v kozube.

„Ale, ocinko, Mary Elizabeth chce ísť spinkať. A vieš čo, ocinko?“

Barón sa nežne usmial, až sa mu okolo očí zjavili hlboké vrásky. „Neviem, slniečko. Čo?“

„Mary Elizabeth povedala, že Avery je hlúpa, lebo sa s ňou nechce hrať. A vieš čo ešte, ocinko?“

Rozhodol sa hrať s dcérkou. „Neviem. Čo?“

„My sme jej utiekli. Avery nás nenájde,“ výskalo dievčatko.

Barón sa tiež usmieval, keď mu v mysli vyvstala myšlienka na mladú slúžku, ktorá bola komornou jeho dcérky. Nemala to s ňou ľahké. Odkedy ich navždy opustila jeho drahá manželka a matka jeho jedinej dcéry, bolo dievčatko veľmi neposlušné.  Žiadny sluha sa však na to neodvažoval sťažovať, pretože Elyon bola pre nich slniečkom. Jediné svetlo, ktoré osvetľovalo ich pochmúrny život na ešte pochmúrnejšom panstve.

„Ocinko, ty už nie si smutný,“ prebudil ho zo zamyslenia jemný hlások, ktorý znel dôležito.

„Už nie som smutný, to Mary Elizabeth ma rozveselila, slniečko. Budeš teraz počúvať ocinka?“

Dievčatko si bábu naklonilo k uchu, akoby chcelo načúvať čomusi, čo tá bezduchá hračka chce povedať. „Mary Elizabeth povedala, že bude počúvať.“

Barón sa opäť smutne pousmial. „Slniečko, ocinko ťa teraz pošle na dlhú cestu. Pamätáš si tetu Corneliu?“

„Mary Elizabeth povedala, že teta Cornelia býva veľmi ďaleko, ocinko. A vieš, čo ešte povedala?“

„Nie, čo povedala Mary Elizabeth?“ zasmial sa barón, keď mu jeho všetečná dcérka položila svoju najobľúbenejšiu otázku.

„Mary Elizabeth povedala, že tetuška je smutná, lebo nemá také slniečko ako ty, ocinko. Však som tvoje jediné slniečko, však?“ vyzvedalo dievčatko.

„Ty si moje jediné slniečko,“ objímal dcérku, „navždy. Ale povedz, chcela by si ísť k tete Cornelii?“ naliehal na ňu barón.

„Ocinko, ty ma tu už nechceš?“ Dievčatko odulo spodnú peru, ručičky založilo na hrudi, ako to videlo u baróna, a tvárilo sa dotknuto.

„Ale chcem, slniečko, to vieš, že chcem. Ale teta Cornelia by tiež chcela také slniečko ako si ty a chcela, aby som ťa jej požičal. Berieš?“

Dievčatko sa pohniezdilo, opäť priložiac bábu k uchu. „Mary Elizabeth hovorí, že má rada tetu Corneliu, pretože má vždy také krásne šaty a nosí nám hračky. A vieš, čo ešte hovorí?“

„Nie, slniečko. Čo?“

„Hovorí, že k nej musíme ísť, pretože ona je už stará a unavená, preto k nám chodí tak málo. Však, ocinko? Preto k nám chodí tak málo. Však?“ džavotalo si ďalej dievčatko, naťahujúc si odtrhnutú čipku z lemu suknice.

„Slniečko, teraz musíš ocinka počúvať,“ povedal odrazu barón naliehavo. Keď dievčatko zodvihlo tvár, pokračoval rovnakým tónom: „Teraz pôjdeš k Avery, slniečko, ona už dostala svoje rozkazy. Pôjdete spolu k tete Cornelii a tam ostanete až dovtedy, kým vás nezavolám, dobre? Budete v bezpečí, kým ocinko niečo zariadi. Dobre, slniečko?“

Dievčatko kývalo hlávkou, až jej jemné kučierky padali do čela. „A Mary Elizabeth pôjde s nami, ocinko? A prídeš za nami aj ty?“

S bolesťou vpísanou v unavených očiach sa zadíval na svoju jedinú radosť. „Aj ona pôjde s tebou, slniečko. Ale ocinko nepríde, vieš, ocinko má veľa starostí.“

„Mary Elizabeth povedala, že sa jej to nepáči, ocinko.“ Opäť odula pery.

„Ja viem, že sa jej to nepáči, slniečko, ale ani ocinko ťa nechce nechať dlho samu. Ale teraz musíš pozorne počúvať, Elyon. Ocko ti povie niečo dôležité,“ hovoril. Dievčatko, hoci bolo ešte maličké, chápalo ako pozorne musí počúvať, keď ju ocinko volal Elyon.

„Slniečko, nech sa stane čokoľvek, musíš vedieť, že ocinko ťa veľmi ľúbi a nikdy ťa nenechá samu. Musíš si to pamätať, Elyon.“

„Mary Elizabeth hovorí, že aj jej musíš povedať, ako ju máš rád,“ naliehalo dievčatko.

Barón pohladil bábu po hlave. „Aj Mary Elizabeth veľmi ľúbim, ale ona to vie, však to vieš, Mary Elizabeth?“

Dievčatko kývalo hlávkou. „Ona to vie, ocinko.“

„Ešte jedno si zapamätaj, slniečko. Pre ocinka je to veľmi dôležité, dobre?“ Keď dievčatko prikývlo, šepol jej do ucha: „Nech sa stane čokoľvek, nesmieš byť smutná, dobre, slniečko? Teta Cornelia sa o teba dobre postará, sľúbila mi to. A ešte niečo, Elyon. Nevracaj sa sem, nikdy.“

Dievčatko sa mračilo, hrajúc sa s bábou. „Ocinko, prečo tam máme ostať?“

„Slniečko moje... pre ocinka je to dôležité. Sľúb mi to, raz to určite pochopíš. Urobíš mi tým nesmiernu radosť, Elyon.“

Bába sa ohla, akoby aj ona súhlasila. „Dobre, ocinko. Teraz sa budeš usmievať?“ vyzvedalo dievčatko.

Barón sa silene usmial, no skôr, ako sa jeho dcérka stihla spýtať ešte na niečo, dovnútra salónika vošiel starý, ale o to vernejší, služobník, ktorý vyzeral nanajvýš popudene.

„Prepáčte, pane, že obťažujem, ale pri bráne je akýsi podivný muž a domáha sa vašej pozornosti. Mám ho vpustiť?“ Z jeho hlasu bolo jasné badať, že by to najradšej neurobil.

Barón zaváhal sotva na okamih. „Vpusť ho, Ramsey. Iste je to barón de Creayon, kto nás prišiel navštíviť.“

Sluha sa uklonil svojmu pánovi, usmial sa na dievčatko a cúvajúc opustil salónik. Skôr, ako barón poslal svoju dcérku za Avery, aby spolu odišli, pošepol jej ešte do ucha:

„Slniečko, zapamätaj si to meno, dobre? A opatruj Mary Elizabeth. Veľmi vás ľúbim a vždy budem s vami.“ Pobozkal ju na jemné kučierky. Dievčatko nadšene kývalo hlávkou, zatiaľ čo jej ocinkovi pukalo srdce od žiaľu.

Vtedy ešte ani jeden z nich netušil, že sú to posledné slová, ktoré barón vysloví.

***

Na dubový stôl dopadla tvrdá päsť, až všetci poskočili. „To neprichádza do úvahy!“ zakričal mladík s dlhšími vlasmi farby pšenice. Pri jeho zlostnom tóne sa malá Elyon, doteraz sa potichu hrajúca so svojou handrovou bábou, zastavila uprostred svojho veselého tanca.

Starší muž sa pod náporom nevôle zamračil. „Nežiadal by som ťa o to, keby som mal na výber, Keith. Raz budeš zemanom, musíš ochraňovať svojich ľudí. Prečo potom nechceš ochrániť toto dievča?“

Mladík však len pokrútil hlavou. „To je nemysliteľné, pane! Je to dievča! Nemôžem jej byť starší bratom a vy to dobre viete! A pretože je Angličanka, nemôžem ju ani zobrať do klanu môjho bratanca!“

Zrazu k nemu pristúpila žena s obavami vpísanými v stále peknej tvári. „Keith, je to moja neter. Posledným želaním jej otca bolo, aby žila v bezpečí.“ Pri tých slovách mu naliehavo stláčala plece.

Keď sa jej mladý Keith zadíval do nebeských očí, takmer prisvedčil. No nedokázal v sebe umlčať krv svojho otca bojovníka a mocného zemana. Nie je jeho sestrou, aby ju ochraňoval a nežije ani v jeho klane. Je to cudzinka.

So sklonenou hlavou stroho pokýval hlavou v náznaku nesúhlasu a s dupotom opustil sieň. Malá Elyon sa za ním chcela rozbehnúť, no cestu jej zastúpila jej teta. Skryjúc ju do záhybov suknice, strápene sa zadívala na manžela.

„Mal si mu dať ten list,“ pošepla sotva počuteľne.

Muž sa opäť zamračil. „Je rovnaký ako kedysi jeho otec. Nikdy neustúpi, na to má príliš tvrdú hlavu.“

Žena ešte silnejšie objala drobné telíčko svojej netere. „Ale čo urobíme? Neochránime ju, nie ak to, čo napísal môj brat, je číra pravda.“

Jej manželovi sa náhle vyjasnila tvár, keď mu napadla spásonosná myšlienka. „Pošleme ju k mojej sestre. Dlhé roky žije v pohraničí.“

„Myslela som, že nenávidíš všetko, čo je anglické.“

„Neznevažuj moje slová, žena! Povedal som. Manžel mojej sestry je čestný muž, postará sa o bezpečie tej malej.“

Strápeným zrakom sledovala Elyon, ako opäť odbehla. Bola taká nevinná a bezstarostná vo svojom detstve. Ani netušila, čo všetko sa okolo nej zatiaľ stalo.

„A čo ak ani tam nebude v bezpečí?“ pýtala sa šeptom, akoby sa bála odpovede.

Manžel sa prudko vztýčil. „Potom jej Boh pomáhaj.“

***

Takmer pätnásťročná dievčina sedela na chrbte mohutného ako uhoľ čierneho žrebca. S vetrom o preteky sa rútili dole kopcom, pričom za nimi viali jej dlhé, gaštanové vlasy. Tryskom preletela okolo znepokojeného paholka a zastala až pred ohradou pred stajňami. Tam už na ňu čakal večne zamračený správca Duane.

„Nemali by ste jazdiť na tom čiernom diablovi, slečna. Mohol by vás zhodiť,“ prehodil svojim príliš vážnym hlasom.

Elyon so smiechom zoskočila z koňa, uhladzujúc si záhyby suknice jednoduchých modrých šiat. Uzdu podala mladému paholkovi.

„Ale Duane, Ares by mi nikdy neublížil,“ zasmiala sa jeho obavám, vykročiac smerom k hradu. No neurobila ani jeden krok, keď ju zastavil správcov naliehavý hlas:

„Slečna, mal som vás priviesť. Prišli k nám hostia a pán si žiada vašu prítomnosť v sieni. Poďte za mnou, prosím.“ Nečakajúc na nič ďalšie, pobral sa po kľukatej cestičke. Po chvíľke predbehol Elyon a viedol ju späť za pochmúrne múry jej domova.  Pri tej myšlienke sa mimovoľne zachvela.

S pokrútením hlavy sa vybrala za starým mužom, snažiac sa v duchu samu seba presvedčiť, že sa nič nedeje. Nič zlé. Teta Kenna by nedovolila, aby sa jej niečo stalo. Prisahala jej.

Ani sa nenazdajúc, vošla popod bránu z machom obrasteného kameňa. Na iných nádvoriach vládol život, pobehovalo tam služobníctvo a maličké deti kováča alebo truhlára. Ale nie tu, tu nežil nikto, len jediná stará slúžka a ešte starší správca. Dokonca aj jej niekdajšiu tútorku Avery prinútili odísť. Pri spomienke na jej odchod  sa jej vždy zvieralo hrdlo. Bola to neskutočne láskavá žena, nezaslúžila si toľkú krutosť.

„Elyon, drahá,“ začula už z chodby úlisný hlas jej opatrovníka. Preklínala deň, keď k nemu prišla, rovnako aj tetu Corneliu za to, že dovolila, aby takto žila.

S hrdo zodvihnutou hlavou vošla do jedinej teplom dýchajúcej komnaty v hrade – do veľkej siene, kde v kozube plápolal oheň. Prekvapilo ju to. Veď na tomto mieste sa šetrilo aj drevom. Ona sama nikdy kozub vo svojej komnate nesmela použiť a bola nútená krčiť sa pod starou kožušinou.

Čo najdôstojnejšie sa poklonila, ani sa nepozrúc kto sedí pred ňou. „Poslali ste po mňa, pane?“ spýtala sa s náznakom vzdoru v hlase.

„Iste, drahá, posaď sa k nám,“ vyzval ju presladeným hlasom. Takto na ňu hovoril výlučne v prítomnosti hostí.

Vzpriamiac sa zo svojej úklony, pobrala sa k stoličke blízko ku kozubu, kde zazrela tetu Kennu. Bola to jediná bytosť, ktorá k nej bola láskavá. Stará slúžka bola rovnako nevrlá a zlostná ako jej pán a správca mal príliš mnoho starostí na to, aby sa zastarel o čertoviny mladučkej Elyon.

Až keď sa posadila, uprela zrak na ich hosťa. Pri tom pohľade sa jej takmer zodvihol žalúdok. Pred ňou sedel postarší pán s pivným bruchom a hrdzavými vlasmi, ktoré zaiste nevideli kaďu s vodou aspoň niekoľko týždňov, ak nie aj mesiacov. Malé krysie oči sa na ňu chlipne upierali, až mala chuť zakryť sa plášťom, ktorý si nechala vo svojej komnate.

„Drahá, predstavujem ti baróna Millesa de Creayon. Tvojho budúceho manžela,“ prehodil takým pokojným hlasom, až jej srdce zovrel ľadový osteň strachu.

Kapitola 1.


 Tak dúfam, že sa vám tento prológ páčil. V prvej kapitole sa v príbehu presunieme o pár rokov dopredu. A je len  na vás či to pokračovanie naozaj bude. Takže vás prosím o naozaj úprimný názor.

S pozdravom vaša Lili D. :)

(Ďalšie informácie o poviedke nájdete na mojom zhrnutí.)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Prológ :

8. voldynka
11.03.2012 [19:30]

Chcela som ti napísať nejakú úchvatnú pochvalu za toto dielo, ale je to dosť ťažké lebo je to až príliš dpbré a ja príliš žiarlivá... Emoticon Emoticon Ak niekedy vydás knihu, som si vedomá toho, ze na n budem stát vo velkej sore do nakupneho strediska Emoticon pretoze dievca mas tak neuveritelny taent Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. semiska přispěvatel
28.02.2012 [21:54]

semiskaZlato, nádherný začátek ještě skvostnějšího příběhu. Emoticon Jako malá byla Elyon strašně rozkošná a jen mi trhá srrdce, že její otec již nežije. Emoticon No a úlisný pěstoun mi leze krkem a jeho oznámení je na jeho vraždu! Emoticon Emoticon Emoticon No, snad se z toho Elyon nějak dostane. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. Simonqua přispěvatel
19.02.2012 [17:14]

SimonquaVážne zaujímavé! Skvelý prológ a dúfam, že bude pokračovanie, pretože si ho rada prečítam Emoticon Emoticon

5. Hejly
19.02.2012 [16:35]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Faint31
19.02.2012 [12:55]

jej kone mám rada ;) zaujímavý príbeh

3. blotik přispěvatel
18.02.2012 [20:48]

blotikA jéje, Creayon, to je ten, jehož jméno si měla zapamatovat. Teda, řeknu ti, už teď se mi nelíbí. Normálně, jak jsi řekla, že má krysí oči, přestavila jsem si jeho krysí nos. Já za to nemůžu.
Každopádně jsem rádas, že už vím, proč jsem měla na začátku pocit deja vu. Jsem ráda, že jsi mi to objasnila. Je to úžasné, jenom mi tam jeden odstavec připadal... zvláštní, prostě náš pocit, pak řeknu který.
A Elyon je super, já miluju koně a černé nejvíc. Navíc to jeho jméno... Emoticon
No nic, budu se těšit na další dílek, ale doufám, že ten hnusák její manžel nebude, to by mě asi... fujky. Emoticon
A další chyba. Není pokráčko. Emoticon

2. Lilium přispěvatel
18.02.2012 [19:47]

LiliumNádhera. Vážne. Ale veľmi ma dojalo, keď Barón posielal malú Elyon k tete Cornelii. Teším sa na pokráčko, ktoré bude dúfam, že čoskoro. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
18.02.2012 [18:39]

NerissaNová povídka! Páni, myslela jsem, že budu čekat na příběh Lili, ale tohle se mi taky líbí. Moc se mi to líbí. Část prologu mi na tváři vykouzlila úsměv. Maličká Elyon byla velmi roztomilá. Jenže ty to zase musíš seknout v tom nejlepším, co? Když se vynořuje někdo z minulosti... Těším se na další kapitolu. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!