OurStories.cz ~ naše povídky » Nadprirodzené bytosti?... To je zlý vtip! 8

04.06.2011 (18:00) • ChrisBeth • • komentováno 2× • zobrazeno 1007×

Z regála som zobrala niekoľko balíkov chipsou a cukríkov a z chladničky som zobrala niekoľko fliaš koly.

„Liz, aj nejaké žuvačky, prosím!" zakričal Chris od auta. Prikývla som a podišla som k predavačovi. Prezeral si ma k hlavy k päte, s prekvapeným pohľadom. Ignorovala som to a k nákupu som pridala žuvačky.

„Ste Elizabeth Masenová?" spýtal sa šeptom. Prikývla som.

„Čakali sme na vás," šepol a začal veci ukladať do tašiek. Nereagovala som, rozmýšľala som, odkiaľ ma pozná. „Keď ste zmizli, nemal sa vašej práce kto ujať. Už desať rokov."

„Desať rokov? Čoho sa ujať?" Stále som bola viac a viac zmätená.

„Ľudí už nemal kto prevážať?" Objavil sa pri tom mužovi blondín. Úplne ako Luke. „Blbosť. Nemal im kto pomôcť. Nevedeli, čo robiť, tak tam niektorí čakajú dodnes." Na krku mal veľkú krvavú jazvu a na čele tiež, no tá bola menej krvavá.

„Čo tu ty, do prdele, robíš?!"

„Som Gordon. Luke je môj brat."

„Naozaj? Neklameš?"

„Nemám dôvod klamať. Hlavne keď ma podrezal."

„Č-čože? A-asi som zle počula," koktavo som ho požiadala, nech zopakuje vetu.

„Luke ma podrezal. Myslím to vážne." Pomaly ku mne prešiel. „Nemyslím, že chceš vedieť detaily." Dotkol sa môjho krku a sklonil sa ku mne.

„Čo chceš?"

„Nič," šepol s úsmevom a podal mi tašku s nákupom.

„Fajn." Dala som na pult nejaké peniaze a vrátila som sa k autu. Nath objímala plačúcu Grace a Chris nervózne pochodoval sem a tam.

„Čo sa stalo?" Rýchlo som k ním dobehla.

„Elfovia vidia budúcnosť. A Grace videla teba, no mŕtvu," šepla Nath.

Dotkla som sa krku, kde sa ma pred chvíľou dotkol Gordon. „Ehm...To je blbosť. Neplánujem zomrieť. Aspoň najbližších tridsať rokov. Nezabráni mi v tom nikto. Ani Luke, ani ten hadí muž, ani Daniell. Nikto." Tašku s nákupom som hodila na zadné sedadlo a dotkla som sa Graceinho ramena. „Neboj sa. Nikto ma nezabije."

„Ako si môžeš byť taká istá?" vyštekla rozladene.

„O smrti viem svoje. Predsa len, som DeathGirl."

„Toto nie je vtipné," poznamenala Nathalie.

„Ani sa nesnažím o vtip... Ehm, môžme ísť? Pokiaľ viem, máme naponáhlo."

„Liz! Niekto ťa chce zabiť!" zvreskol Chris, až sme všetci nadskočili.

„Ehm, pokiaľ sa nemýlim, tak Luke. A keď sa tak bojíte, mali by sme vypadnúť."

„Má pravdu. Luke nás môže každú chvíľu dobehnúť," pridala sa na moju stranu Grace, aj keď nie veľmi nadšene.

Sadla som si dozadu, tento raz si ku mne sadla Grace.

„Prečo si robíš so smrti srandu?"

„Nerobím, len... Od mala mám k smrti blízko. Odjakživa je mojou súčasťou. No uvedomila som si to až dnes. A Luke... Pomenoval ma správne. DeathGirl."

„To je blbosť," ozval sa Chris.

„Od mala bola smrť pri mne. Považovala som ju za.... kamarátku. Bola som u toľkých psychiatrov, no nikto mi nedokázal vyvrátiť, že je smrť moja kamarátka. Ľuďom som hovorila o April a iných mŕtvych. Považovala.... som to za normálne."

„Bola si dieťa. Nevedela si, čo je normálne a čo nie," namietla Nath, „ a kto je ten hadí muž, ktorého si spomínala?"

„Ten chlap ma v snoch straší."

„A prečo práve hadí?" spýtal sa Chris nechápavo.

„Na krku má tetovanie hada, čierne vlasy a modré oči."

„Hmm... No, zastavíme v hoteli v Seattli," povedal Chris.Seattle?

„Kde to sme?... Alebo inak, za koľko tam budeme?"

„Pospi si, a keď sa zobudíš, budeme tam."

„Nie som 5-ročné dieťa."

„Ja to myslím vážne," bránil sa. Tak som si teda ľahla na Graceine kolená, pustila som si Mansona a snažila sa zaspať.

* * *

Tentoraz tam nebola malá Liz, ale ja. Mala som oblečené staré tepláky a tričko s MM. Stála som na začiatku chodby, kde čakalo neskutočne veľa ľudí. Dajako som sa pretlačila dopredu a otočila som sa k tým ľuďom čelom. Hneď na začiatku stála Anna, moja kamarátka, ktorá kamarátstvo len predtierala.

„El, čo tu robíš?" prekvapene sa na mňa pozrela.

„To isté by zaujímalo aj mňa. No podľa rany na bruchu usudzujem, že ťa zabili... Alebo si sa zabila sama."

„Zabili aj teba?" spýtala sa prekvapene.

„Nie, ja žijem. Aspoň zatiaľ." Jej ďalšie otázky som ignorovala, v skratke som jej vysvetlila, čo som zač, keď mi veľmi neverila, no nakoniec uverila.

* * *

Pozrela som na päť ľudí.

Bola tam staršia žena so svojím, najviac šesťročným, synom. Ona mala zozadu v chrbte zapichnutý nejaký kôl alebo tyčku a chlapček mal v čudnej polohe hlavu.

Ďalší bol asi trinásťročný chlapec s krvavou tvárou, takže som nevedela skoro nič rozoznať.

Potom malé, asi sedem ročné dievčatko. Malo oblečené nemocničné pyžamo. Nikde nebola krv, no dievčatko sa držalo za srdce a plakalo.

A posledný bol chalan v mojom veku. V ušiach mal slúchadlá, z ktorých revala metalová hudba, pričom zúrivo mykal hlavou sem a tam.

Vtom som začula, ako niekto nadáva. Pomaly som prešla ku križovatke, odkiaľ tie zvuky vychádzali. Stál tam ten hadí chlapík.

„Ja sa ťa nebojím!" vybafla som bez rozmýšľania.

„Ale mala by si!" zakričal naštvane a skríkol. Tlak, ktorý som zacítila, bol neuveriteľne silný, až ma odhodilo do steny

* * *

Prudko som sa posadila, pričom som si buchla hlavu do niečoho riadne tvrdého. Bola to, ako som neskôr zistila, Graceina hlava.

„Krvácaš," šepla a dotkla sa môjho čala. Keď dala prsty pred moju tvár, boli.... fialové?

„Čo to je?" spýtala som sa prekvapene.

„Tvoja krv," odpovedala potichu Grace.

„A prečo je fialová?"

„Lebo si jedinečná," odpovedal mi Chris.

„Hovor vážne," požiadala som ho.

„Hovorím. Si jedinečná. Jediná svojho druhu."

„Druhu?"

„Jedine tvoji potomkovia môžu pomáhať mŕtvym. Tak, ako dakedy dokázali tvoji predkovia."

„Moji rodičia?""

„Áno," pritakal Chris.

„Ale... Povedali by mi o tom. Sú to doma síce samé hádky, no mám s nimi dobrý vzťah."

„Tvoja mama, alebo otec sa toho vzdali tým, že sa zamilovali," ozvala sa Nath, o nepredpokladala som, že si je tým sto percentne istá.

„Bola to mama, alebo otec?"

„Nevieme," povedal Chris a Nath jednohlasne. Určite neklamú, nemajú dôvod. No Grace sa neozývala. Tvárila sa, akoby jej zomrel najobľúbenejší psí kamarát, pričom žmolila tričko s MM, ktoré mala oblečené.

„Grace, je to moja mama, alebo otec?" spýtala som sa znovu.

„Volá sa Miriam," šepla.

„Moja teta? "spýtala som sa viac než prekvapene.

„Áno. Teda nie. Ona je tvoja mama, ale zdedila si to po otcovi, ktorého tvoji rodičia ani Miriam nepoznajú. Bola to jednorázová záležitosť, z ktorej si vznikla ty."

„A prečo mi to nikto nepovedal?"

„Miriam im to zakázala," povedala Grace.

„Nenenávidí ma preto, lebo som zničila život mame, ale preto, že som zničila život jej," uvažovala som nahlas.

„Nikomu si nezničila život. Možno tak tú jej dokonalú postavu," poznamenala Nath trpko.

Chris si odkašlal, aby zakryl smiech : „ Nemala zničiť čo," poznamenal.

Ignorovala som tú poznámku a oprela som sa o Nathalieine sedadlo. „Ako dlho si anjel?" šepla som svoju otázku.

„Asi osem rokov. Vďaka tebe," povedala s úsmevom. Ja? V hlave sa mi objavil obraz Nathalie. Mala oblečenú nemocničnú košeľu a milo sa usmievala. Nikde krv, nič. Žiadny náznak násilnej smrti.

„Už si spomínam... Ale ako som ti pomohla k tomu, že si anjel?"

„No... Označila si ma."

„Označila?" Čo sa o sebe ešte nedozviem?

„Ak si myslíš, že mŕtvy by mal byť anjel, že by mal pomáhať živým, tak ho označíš," vysvetlila.

„Anjel je opak mňa?" spýtala som sa.

„Dačo také," prikývla Nath.

Autor: ChrisBeth (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Nadprirodzené bytosti?... To je zlý vtip! 8: