OurStories.cz ~ naše povídky » Nadprirodzené bytosti?... To je zlý vtip! 2

29.05.2011 (16:00) • ChrisBeth • • komentováno 5× • zobrazeno 1089×

Potom, čo mi Josh doniesol jeany a tričko, ma donútil ísť s ním na obed.

„Povedz mi niečo o sebe." Sedeli sme v parku pod vysokým dubom, pri čom sme jedli hranolčeky z fastfoodu a popíjali shaky.

„No... Dnes mám sedemnásť. Rodičia... v pohode. Celkom si rozumieme. Po príchode sem mám lepší vzťah s mamou a o trochu horší s otcom. Mám sestru, Amandu. Chodí na umeleckú školu v NY, miluje tanec. Kamaráti... Mám ich pár vo Washingtone, ale už si len voláme. Mňa už samú do Arlingtonu, kde bývajú, nepustia a chalani by sem nemohli prísť. Nemajú ako... Čo ešte... Milujem skaly."

„A čo chalani?"

„Čo s nimi?"

„Chodila si s niekým?"

„Samozrejme. A nebol len jeden." Zasmiala som sa.

„A koľko ich bolo?"

„Ja neviem. Po desiatichsom prestala počítať."

„Prečo?"

„Lebo. Aj tak to boli len krátke, ako to nazval môj otec, romániky. Nemala som potrebu si všetko pamätať."

„A čo tvoj posledný chalan?"

,,Jake. Bol milý, pekný a o dva roky starší. Rozišli sme sa, lebo sa odsťahoval do San Francisca."

„San Francisco? Fajn."

„A čo ty? Povedz mi niečo o sebe."

„Mám dvoch súrodencov. Sú dvojičky, William a Sarah, pred mesiacom mali jedenásť. Rodičia... no, mama zomrela pred pol rokom a otec sa znova oženil pred troma mesiacmi. Kamaráti... Vďaka peniazom som mal dobrú školu. A aj kamarátov."

„Aha... Chápem."

„Naozaj?"

„Falošní priatelia.... Ako napríklad Anne Charleston."

„Neprestúpila do školy v Nemecku?"

„Prestúpila."

„Neboli ste kamarátky?"

„Boli... Vlastne ona to len hrala."

Zdalo sa, že premýšľa. „Neohovárala ťa?" Len som prikývla. „Prečo?"

„Keď som sa jej s niečím zverila, nevypočula ma do konca, a tak si domýšľala," vysvetlila som jednoducho.

„Aha... Prečo si nepovedala niečo?"

„Kto by ma počúval?" odpovedala som otázkou.

„Niekto by sa našiel."

„A kto? Grace tu nebola a ty si veril Daniell."

„Keby si ma oslovila, tak by som..."

„Mala by som ísť domov," prerušila som ho.

„Kam sa ponáhľaš?"

„Domov. Teraz som to povedala."

„A prečo ma tu chceš nechať?"

„Nikoho nikde nenechávam. Ty máš kamošov, tak choď za nimi," poradila som mu.

„Ale s tebou mi je lepšie," povedal smutným hlasom.

„Vidíme sa zajtra v škole, fajn?" Postavila som sa.

„Fajn.... Nemám ťa odviezť domov?"

„Chceš vedieť, kde bývam?" spýtala som sa so smiechom.

„Áno," pripustil.

„OK, ak chceš, môžeš ma zobrať domov," súhlasila som.

Usmial sa a postavil sa. „Tak teda ideme!" Objal ma okolo ramien.

„Nie si taký zlý, ako som si myslela," povedala som.

„Zlý?" spýtal sa prekvapene.

„Skôr namyslený."

* * *

„Som doma!" zvolala som, keď som vchádzala do domu.

„Kde si bola?" prišiel z obývačky otec.

„S kamarátom." Odložila som si tašku do rohu a pomaly som prešla do kuchyne.

„Kamarátom?" spýtal sa otec podozrievavo a nasledoval ma.

„Áno... Nevieš, kedy príde Ami?" spýtala som sa.

„V sobotu... Ako sa volá?" zaujímal sa.

„Josh... O koľkej?"

„O jedenástej je na letisku... Josh Riley?" spýtal sa prekvapene.

„Hej... Mám po ňu ísť?"

„Ty si sa zbláznila?!" vyštekol na mňa naštvane.

„Fajn, tak po ňu pôjdeš ty. Nič také sa nestalo," začala som sa hneď brániť.

„Pokojne môžeš ísť po Ami, ale ako si sa mohla dať dokopy s Rileym?"V očiach som mu zračila nechápavosť.

„Aha, to Si sa zbláznila?! bolo na Josha?"

„A o čo iné by šlo? Vodičák máš a auto ti požičiam, v tom problém nie je."

„Elizabeth." Vošiel do kuchyne Dean, mamin milenec.

„Ahoj, Dean," pozdravila som ho a z chladničky som vybrala dve plechovky koly, pri čom som jednu podala Deanovi.

„Všetko najlepšie." Podal mi malú škatuľku a objal ma.

„Ďakujem," zamrmlala som.

„Alice by mali prísť za pol hodinu," oznámil po chvíli Dean.

„Čo chytá?"

„Uvidíš." Vyplazil na mňa jazyk.

„Donesieš mi z garáže kľúče, prosím?" spýtal sa ma otec.

„Jasné. Hneď som spať." Na stôl som položila kolu aj škatuľku od Deana a šla som do garáže po kľúče. Na zemi v garáži ležala väčšia škatuľa s mojim menom. Boli v nej nejakú tričká s gothickou potlačou, nejaké nohavice (tiež v goth štýle). Po chvíľu prezeranie som vstala a aj s otcovými kľúčmi som sa ponáhľala do kuchyne.

„Čo to má znamenať, Dean?!" Otec v ruke držal zlatý náhrdelník a hnev z neho sršal na míle.

„Je to darček pre Elizabeth. Dnes má sedemnásť, tak som jej chcel dačo dať. Nevedel som, čo jej dať, keď som našiel túto retiazku," bránil sa Dean.

Ani jeden si ma nevšimol.

„Je to zlatá retiazka!" Rozhodil rukami otec.

„A?"Nechápal Dean.

„Prestaňte!" Postavila som sa medzi nich .Otcovi som zobrala retiazku a dala som mu do ruky kľúče.  „Dean, túto retiazku si nemôžem zobrať."

„Prečo nie?"

„Ja nechcem byť nikomu nič dlžná."

„Nebudeš. Dávam ti to, lebo chcem... A ty si mne a Alice zaplatila ten víkend v kúpeľoch."

Alice je moja mama. Máme celkom dobrý vzťah. Má krátke blond vlasy a zelené oči. Večer je barmanka v miestnom klube a cez deň robí v banke.

„Proste si to zober." Strčila som mu ten náhrdelník pod nos.

„Nie!"

„Dean, nechcem to stratiť. A ja strácam všetko."

„Daj si to na krk a nestratíš to."

„OK," vzdychla som nakoniec.

„Ďakujem."

„Nie, ja ďakujem."

Usmial sa a objal ma.

„To by stačilo!" zahromžil otec.

Odtiahla som sa od Deana a objala som otca , „Už je všetko OK?"

„Áno... Nenašla si v garáži nič?"

„Okrem škatule s mojím menom? Nič."

„A kukla si sa dnu?" spýtal sa.

„Odkiaľ máš tie veci?"

„Od kamaráta," zazubil sa.

„Od Seana?"

„Áno, on mi pomáhal vybrať... Od neho sú tie šaty. Odo mňa zvyšok."

„A pre koho?" Nechápala som.

„Pre teba. Si myslíš, že som zabudol na tvoje narodeniny?"

„Nie, ale... Nie je to príliš?"

„Niečo je od Seana. A nie je to nič oproti Alice."

„Čo chystá mama?" reagovala som okamžite.

„Zakázala mi ti povedať," povedal Dean. Tajomstvá nemám rada.

„Škoda," zamrmlala som.

„Dean, donesieš, prosím, tú škatuľu z garáže?" požiadal Deana otec.

„Idem po to," odpovedal Dean a odišiel.

Toto nesedí. Vždy sa hádajú a teraz mu otec povedal prosím a Dean prikývol. Žiadne hádky. Nič.

„Oci, kde je Charlien?" spýtala som sa, asi až veľmi zvedavo.

Charlien je otcova milenka. Má dlhé ryšavé vlasy a modré oči, ktoré jej mama vždy závidela.

„Včera sme sa rozišli."

„Kto bolo potom to dievča včera?"

„Julie. A nespal som s ňou."

„Fajn. Ja nehovorím, že hej."

___________________________________________________________________________________

Dopredu sa ospravedlňujem za gramatiku. Nie sme práve kamarátky.

A ďakujem ľuďom, ktorí pri prvej kapitole nechali koment.

Autor: ChrisBeth (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Nadprirodzené bytosti?... To je zlý vtip! 2: